Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 11. kapitola

14.09.2009 (19:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3421×

11. Kapitola

Bella

V lietadle som si sadla radšej dozadu. Zavrela som oči.  Potrebovala som byť sama so svojimi myšlienkami. Stále tomu nemôžem uveriť. Je to tak strašne nepravdepodobné. Môj najlepší priateľ, dôverník, učiteľ a zamilovaný do mňa?  Nie, to nemôže byť pravda. Ale všetko naznačuje opak. Všetky tie jeho pohľady a nakoniec aj ten bozk. To všetko ma vedie len k jednému záveru – Damian ma miluje. Ale prečo? Prečo práve on? Prečo to nemôže byť ako doteraz?

Sľúbila som mu, že sa s ním o tom porozprávam, ale ešte som nebola pripravená. Potrebujem najprv zistiť, čo k nemu cítim ja. Ponorila som sa do môjho srdca. Aj napriek tomu, že už bolo neživé, v ňom bolo tak veľa lásky. Doslova ním pretekala. Vedela by som dať niečo z tej lásky Damianovi? Vedela by som kúsok z neho odtrhnúť a venovať mu ho? Je tam niekde vôbec kúsok, ktorý by nepatril Edwardovi? Ako som sa pomaly predierala mojim srdcom, našla som kúsok kde bol trochu iný druh lásky. Láska k mojim rodičom – láska k mojim kamarátom z ľudského života – Jacobovi a Angele - láska k mojim adoptívnym rodičom Cullenovcom - láska k mojim skoro súrodencom – Alici, Jasperovi, Emmettovi, Rose – láska k Jane a Heidi, ktoré som už brala skoro ako sestry. V tom kúsku som našla veľkú časť, ktorá patrila Damianovi. Bola to láska k najlepšiemu priateľovi, k človeku, za ktorého by som dala aj vlastný život. Bude to však stačiť? Môže sa táto láska niekedy v budúcnosti vyvinúť v niečo viac? Dokážem niekedy milovať Damiana aspoň z desatiny tak ako milujem Edwarda? Má vôbec zmysel sa o to pokúšať?

Spomenula som si na všetko čo som s Damianom zažila. Od prvého dňa ako som ho videla na lúke, cez moju premenu, prvý lov, cesta do Volterry, prvé dni mojho výcviku. Deň, keď sa Damian rozhodol stať vegetariánom, všetky tie dni, keď sme sa rozprávali o všetkom a pritom o ničom, jeho pohľad, keď mi dal náramok a nakoniec som si spomenula na okamih, keď ma včera pobozkal.

Rozhodla som sa. Áno, musím mu dať šancu. Veď bol to práve on, čo ma našiel, keď som si myslela, že sa môj život už skončil. Dal mi šancu na nový život, novú nesmrteľnú existenciu. Akoby som mu nemohla dať šancu? Veď pri mne stál vždy, keď som to potrebovala. Musím sa aspoň pokúsiť ho milovať. Znovu som si spomenula na jeho bozk. Nebolo to zlé, len to bolo iné. Iné ako s Edwardom. Bude to ťažké zabudnúť, priam nemožné, ale musím sa o to aspoň pokúsiť. Nebude to hneď, ale hádam raz....

Ani neviem prečo, ale otvorila som oči. Oproti mne sedel Damian. Vôbec som si nevšimla kedy prišiel. Pozeral sa na mňa s očami plnými lásky. Teraz som už vedela ten pohľad definovať. Keď si všimol, že som otvorila oči, jeho obočie sa nadvihlo. Ako keby čakal, že niečo poviem. Avšak ja som bola ešte stále trochu duchom neprítomná. Chvíľu sa na mňa pozeral, potom si povzdychol.

„Mali by sme sa porozprávať,“ povedal.

Konečne som sa prebrala. Áno, musíme sa porozprávať. Už to nemôžem ďalej odkladať.

„Dobre,“ hlesla som.

„Chcem ti povedať niečo dôležité a bol by som rád, keby si ma neprerušovala. Už ti to chcem povedať dosť dlho.“

Vedela som čo mi chce povedať a preto som len mlčky prikývla.

„Bella, milujem ťa. Už veľmi dlho. Vlastne odo dňa, keď si mi povedala o Cullenovcoch..“

Ako spomenul Cullenovcov, podvedome som sa mykla. On však pokračoval akoby si nič nevšimol.

„Za celú moju existenciu som nezažil tento pocit, až keď som stretol teba. Si pre mňa všetkým.“

Neveriacky som na neho hľadela. Aj keď som vedela čo mi chce povedať, z jeho úst to znelo inak. Tak oduševnene a zamilovane. V tom mi došlo, čo vlastne povedal. On ma miluje už rok? Ako je možné, že som si doteraz nič nevšimla. Až teraz som si uvedomila, že všetky tie náznaky z jeho strany, neboli prejavom priateľstva, ale lásky. Teraz som si bola už na sto percent istá, že mu musím dať šancu. Nadýchla som sa a pozrela sa do jeho karamelovo hnedých očí.

„Damian, ja...proste vždy som ťa brala ako najlepšieho priateľa ako niekoho, o koho sa môžem kedykoľvek oprieť. Nikdy som nad tebou nerozmýšlala inak.“

Všimla som si, že v jeho tvári objavil smútok. Chcela som ho vymazať. Chcela som, aby sa znovu usmieval a preto som pokračovala.

„Ale po tom, čo sa stalo na tej čistinke, som nad tým všetkým rozmýšľala. Chcem byť k tebe úprimná. V prvom rade musíš vedieť, že Edwarda stále milujem. Avšak aj k tebe cítim lásku. Nie je síce taká veľká ako k Edwardovi, ale je tu a ja sa budem z celej sily snažiť, aby som  ti dala toľko lásky, koľko mi dávaš ty. Budem však potrebovať trochu času.“

Ako som dohovorila, na jeho tvári sa objavil úsmev. Čo úsmev, jeho tvár a rozžiarila ako vianočný stromček. Roztvoril náruč. Neváhala som a vkĺzla so nej. Oprela som si hlavu o jeho plece a on ma objal.

„Dám ti času koľko len chceš. Budem čakať hoci aj stovky rokov. Milujem ťa,“ zašepkal a na vlasy mi dal bozk. Začal ma hladiť po vlasoch a ja som cítila, že toto je to správne miesto, kde mám byť. V jeho náručí, práve tu a teraz. Zostala som v jeho náručí dovtedy, kým sme nepristáli na letisku.

Damian

Doporučujem si k tomu pustiť:   http://www.youtube.com/watch?v=G6xr6VKg7sE

Už to dlhšie nevydržím. Musím jej to povedať. Aj keď ma odmietne, nemôžem to už ďalej dusiť v sebe. Určite aj tak niečo tuší. Postavil som sa zo sedadla a vydal sa za ňou. Sedela vzadu, úplne sama. Asi chcela mať kľud. Keď som k nej podišiel, všimol som si, že má zatvorené oči. Keby som nevedel, že to nie je možné, myslel by som si, že spí. Nechcel som ju vyrušovať, tak som si len potichu sadol oproti nej. Mlčky som sa na ňu pozeral. Bola nádherná. Vlasy sa jej v mäkkých vlnách točili okolo tváre. Pera mala mierne našpúlené, akoby nad niečím usilovne premýšľala. Jej pery vyzerali tak šťavnato. Najradšej by som sa na ňu vrhol a bozkával ju donekonečna. No musel som sa ovládnuť a tak som sa na ňu len ďalej pozeral. Za tých vyše tisíc rokov mojej existencie ma žiadna žena tak neohúrila. Žiadnu som nemiloval. Až teraz. Vždy keď som sa na ňu pozrel, mal som pocit, že moje mŕtve srdce, znovu začalo tĺcť. V tom otvorila oči.

Pozerala sa na mňa nechápavo. Asi nečakala, že ma tu uvidí. Hľadel som na ňu a čakal, či niečo povie. Dlho nič. Takže budem musieť začať ja. Povzdychol som si a začal.

„Mali by sme s porozprávať.“

Zdalo sa mi, že sa konečne prebrala.

„Dobre,“ hlesla.

Tak a je to tu. konečne to zo seba dostanem. Nadýchol som sa.

„Chcem ti povedať niečo dôležité a bol by som rád, keby si ma neprerušovala. Už ti to chcem povedať dosť dlho.“

Dúfal som, že niečo povie, ona však len prikývla na znak súhlasu.

„Bella, milujem ťa. Už veľmi dlho. Vlastne odo dňa, keď si mi povedala o Cullenovcoch..“

Ako som spomenul Cullenovcov tak sa mykla. Ešte stále to neprekonala. Dúfal som, že za ten rok je to už za ňou, ale ako vidím, mýlil som sa. To nie je pre mňa moc dobré. Už som však nemohol cúvnuť a preto som bez jediného gesta pokračoval.

„Za celú moju existenciu som nezažil tento pocit, až keď som stretol teba. Si pre mňa všetkým.“

Neveriacky na mňa hľadela. Potom sa nadýchla a pozrela sa mi priamo do očí.

„Damian, ja...proste vždy som ťa brala ako najlepšieho priateľa ako niekoho, o koho sa môžem kedykoľvek oprieť. Nikdy som nad tebou nerozmýšlala inak.“

A je to tu. Ona ma nikdy nebude milovať. Čo som si nahováral. Že by ma mohla milovať tak ako milujem ja ju? Nemožné. Posmutnel som. Ona si to však asi nevšimla, lebo pokračovala.

„Ale po tom, čo sa stalo na tej čistinke, som nad tým všetkým rozmýšľala. Chcem byť k tebe úprimná. V prvom rade musíš vedieť, že Edwarda stále milujem. Avšak aj k tebe cítim lásku. Nie je síce taká veľká ako k Edwardovi, ale je tu a ja sa budem z celej sily snažiť, aby som  ti dala toľko lásky, koľko mi dávaš ty. Budem však potrebovať trochu času.“

Čo? Tak predsa? Mám nádej? Nádej, že ma bude jedného dňa milovať tak ako ja milujem ju. Nemôžem tomu uveriť. Moje srdce sa išlo pretrhnúť od radosti. Uvedomil som si, že sa škerím ako blázon. Otvoril som náruč a dúfal som, že pochopí. Nesklamala ma. Postavila sa, sadla si mi na kolená a hlavu si položila na moje plece. Objal som ju. Išiel som sa zblázniť od tých pocitov, ktoré to vo mne vyvolalo. Dám jej času koľko len bude chcieť. Teraz, keď som mal už nádej, čas nehral žiadnu rolu. Máme predsa večnosť.

„Dám ti času koľko len chceš. Budem čakať hoci aj stovky rokov. Milujem ťa,“ zašepkal som a pobozkal ju na vlasy. Nadýchol som sa. Voňala ako vždy. Vanilkou, škoricou a ľaliami. Dokonalé. Podvedome som ju začal hladiť po vlasoch. Chcel som, aby táto chvíla trvala navždy. Bella v mojom náručí. Presne sem patrila. Držal som ju takto v objatí až pokým sme nepristáli na letisku.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 11. kapitola: