Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 10. kapitola

12.09.2009 (13:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4467×

10. kapitola

Bella

Na druhý deň, presne o deviatej večer, sme vystúpili z lietadla. Náš prílet bol samozrejme presne naplánovaný, aby sme sa vyhli slnku. Celú cestu sme v lietadle preberali našu taktiku. Nakoniec sme sa dohodli, že nebudeme čakať a rovno pôjdeme nájsť novorodených. Vďaka vplyvu Volturiových vo svete, sme nemuseli prejsť cez letiskovú kontrolu. Pred letiskom nás už čakali dve autá. Každé so šoférom. Autá nás doviezli za Seattle. Tam sme vystúpili a s Demetrim na čele sme sa vydali do blízkeho lesa. Viedol nás tmavým lesom a hľadal nejakú stopu. Ticho sme ho nasledovali. Asi po pol hodine zastal na nejakej čistinke a obrátil sa na nás.

„Blížia sa. Neviem koľko ich je. Tipujem, že okolo dvadsať,“ povedal.

Fajn, takže riadna presila. Ale verila som, že sa nemusíme báť. Oni sú síce silnejší, čo je dané tým, že sú novorodený, ale my máme bojový výcvik.

„Zostaneme tu a počkáme na nich,“ povedal Damian.

Asi o desať minút sa z lesa vynorili novorodení. Narátala som dvadsaťštyri upírov. Keď nás zbadali zastali. Damian sa ujal slova.

„Chceme hovoriť s tým, kto vás stvoril. Kde je?“

Zo skupiny vyšiel blonďavý chlapec. Mohol mať tak osemnásť rokov.

„Ten s nami nie je,“ povedal.

„Kde je a kto si ty?“

„Odišiel. Ja sa volám Riley a teraz som ich vodcom,“ povedal hrdo.

Mladý si asi vôbec neuvedomoval nebezpečenstvo.

„Riley, vieš kto sme? Vieš kto sú Volturiovi?“ pokračoval Damian.

„Nie. Ani ma to ani nezaujíma. A keď sme už pri tom, toto je naše územie. Tak vypadnite, lebo dopadnete zle,“ odvrkol mladý.

Videla som ako sa Felix usmial na Mikaela. Bolo jasné, že sa na boj tešia.

„To vy dopadnete zle. Ohrozili ste naše tajomstvo a existenciu, a preto všetci zomriete,“ povedal Damian, teraz už dosť nahnevane.

„To by som chcel vidieť,“ odvetil posmešne mladý.

Asi si chlapec neuvedomil, že si práve podpísal rozsudok smrti. O chvílu dôjde k boju.  Musím ochrániť ostatných. Pokiaľ nevieme, či tam niekto nemá zvláštnu schopnosť, bude lepšie zaštítiť ich. Sústredila som sa na svoj štít. Bola to akási bublina v mojej hlave, ktorú som dokázala rozťahovať podľa potreby. Postupne som do nej zabalila Damiana, potom Helen s Demetrim a nakoniec Felixa s Mikaelom. Najťažšie bude ochrániť Felixa s Mikaelom, lebo uprostred boja sa mi na nich bude ťažšie sústrediť.

Kútikom oka som zahliadla ako sa Felix, Helen a Mikael posunuli dopredu, prikrčili sa a zaujali útočný postoj. Damian sa postavil naľavo vedľa mňa a Demetri napravo. Novorodení na čele s tým mladým sa pomaly približovali. Damian sa ku mne naklonil a zašepkal.

„Zatiaľ necítim žiadnu výnimočnú schopnosť, ale pre istotu zostaň vzadu a chráň nás štítom.“

Mlčky som prikývla a ďalej som sa sústredila na štít. Novorodení boli už asi len sto metrov od nás, keď mladý zakričal:

„Na nich! Nech nikto neprežije!“

V tom sa udialo všetko strašne rýchlo. Novorodení sa rozbehli smerom k nám. Felix skočil po prvom čo bol po ruke. Zhodou okolností ten ich mladý vodca. Ani nie za minútu ho roztrhal na kúsky a už sa vrhal na ďalšieho. Helen a Mikael na tom boli podobne. Demetri zatiaľ na okraji čistinky rozložil oheň a s Damianom tam hádzali roztrhané telá upírov. Skupina novorodených sa zmenšila už len na asi osem upírov.

Sledovala som ako Felix práve odtrhol hlavu jednému z novorodených, keď som zacítila, že sa niekto ku mne približuje zozadu. V okamihu som sa otočila.  Pozerala som sa do krvavočervených očí niekoho, o kom som si myslela, že ho už nikdy neuvidím. Victoria. Ryšavé vlasy jej divoko viali okolo hlavy. Skoro vôbec sa nezmenila odkedy som ju videla naposledy. Akurát v jej očiach bola väčšia nenávisť.

„Na čo čakáte? Pustite sa do nich!“ zakričala na niekoho, kto stál za ňou.

Až teraz som si všimla, že s ňou prišlo ďalších desať novorodených. Tí sa rozbe hli smerom ku Felixovi a ostatným. Victoria sa otočila naspať ku mne a posmešne sa poumiala.

„Tak som sa nakoniec predsa len dočkala. Keď som začala tvoriť armádu novorodených, vedela som, že sa raz dočkám...“

„Čo? Tích upírov si stvorila ty?“ opýtala som sa nechápavo.

„Haha. Samozrejme, že ja. Keď ten tvoj Edward zabil Jamesa, tak som mu sľúbila pomstu. Najprv zabijem teba a potom jeho. Škoda len, že ťa stihol premeniť. Bolo by to jednoduchšie. A kde ho vlastne máš?“ povedala a očami ho hľadala na čistinke.

„Už dávnejšie sa so mnou rozišiel. Ja teraz patrím do gardy Volturiovcov.“

V jej očiach sa značilo prekvapenie. Musela som sa nad tým pousmiať. Volturiovci vzbudzujú rešpekt vo všetkých, ktorí ich poznajú.

„Nevadí, aj tak zomrieš. Dlho som na túto chvíľu čakala,“ zavrčala a začala sa ku mne pomaly približovať, pripravená zaútočiť.

Očami som rýchlo prebehla čistinku. Felix mal pred sebou posledného z novorodených. Helen a Mikael pomáhali Demetrimu hádzať telá do ohňa. Ale kde je Damian? V tom som si všimla nepatrný pohyb za Victoriou. Damian. Victoria bola taká zaujatá mnou, že si ho vôbec nevšimla. Ja som však nechcela, aby ju zabil Damian. Toto bol môj boj. Prišla, aby ma zabila. Chcela zabiť aj Edwarda. Aj keď ma opustil, nemohla som dovoliť aby sa mu niečo stalo. Na to som ho stále príliš milovala. Čas na tom nič nezmenil. Preto sa s ňou porátam sama.

„Damian stoj!“ zakričala som na neho.

„Ale Bella...“

Hneď som ho prerušila: „Toto je môj boj. Máme spolu nejaké nevybavené účty.“

Už si ho všimla aj Victoria a zmenila postoj. Avšak keď videla že sa po mojich slovách stiahol, znovu sa sústredila na mňa. Stiahla som štít a pocítila príval energie. Prikrčila som sa a zavrčala. Victoria neváhala a skočila mi po krku. Ani sa nestihla zahryznúť a už som ju držala pod krkom. Cítila som sa silná ako nikdy pre tým. Poháňala ma nenávisť k nej a Jamesovi, ale taktiež láska k milovanej bytosti, o ktorej život som sa bála.

Pozrela som sa jej do očí a zavrčala: „To je za to, že si chcela ublížiť mne a Edwardovi!“

Potom som jej jediným pohybom odtrhla hlavu a jej telo potrhala na kúsočky. Až keď som ich hádzala do ohňa, som si uvedomila, že už to máme za sebou. Očami som prebehla po každom z mojich spolubojovníkov. Najhoršie bol na tom asi Felix. Celé oblečenie mal rozdriapané. Všimla som si, že má natrhnuté rameno a jeho krk zdobí niekoľko nových stôp po zuboch. Helen a Mikael mali tiež dosť dotrhané oblečenie a tiež ich zdobilo zopár nových uhryznutí. Demetri mal len oblečenie zašpinené od ohňa.

Pozrela som sa na Damiana. Vyzeral byť v poriadku. V tom zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Stretli sa nám pohľady a on sa rozbehol ku mne. Zobral ma do náruče a roztočil sa so mnou.

„Máme to za sebou,“ kričal a smial sa na celé kolo.

Položil ma na zem, ale stále ma držal v objatí. V jeho objatí bolo strašne dobre. Victoria vo mne otvorila staré rany. Potrebovala som cítiť blízkosť niekoho, koho mám rada. Chcela som zabudnúť na tú bolesť, ktorá mi rozožierala vnútro. Po chvíli sa Damian odtiahol aby sa mi mohol pozrieť do očí. Znovu som v jeho očiach videla to, čo som videla keď mi dal náramok. Stále som to nevedela definovať. Zrazu sa sklonil a prisal sa mi na pery. Keďže som to absolútne nečakala, chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo robí. Hneď som sa odtiahla. V tom mi došlo, kde som videla ten výraz čo mal Damian v očiach. Bože, ja som taká blbá, že som na to neprišla skôr. Takto sa na mňa pozeral Edward keď mi hovoril, že ma miluje. Takže ma Damian...nie to nemôže byť pravda. A čo keď to je pravda? Dokážem k nemu cítiť niečo viac ako súrodeneckú lásku? Dokážem zabudnúť na Edwarda? Cele toto premýšlanie mi trvalo asi pol sekundy. Damian sa sklonil aby ma znovu pobozkal. Nie to nie je dobré. Musím o tom všetkom popremýšlať. Priložila som na jeho približujúce sa pery svoj prst.

„To nie je dobrý nápad.“ zašepkala som.

Jeho tvárou sa mihol smutný výraz.

„Je to kvôli nemu?“ opýtal sa.

Nestačila som mu odpovedať, lebo k nám prišiel Felix.

„Mali by sme vypadnúť. Ten oheň si určite čoskoro niekto všimne.“

„Dobre. Poďme,“ povedal Damian.

Pred tým ako sme dobehli k ostatným, som mu ešte stihla zašepkať: „Porozprávame sa o tom v lietadle.“

Na znak súhlasu pokýval hlavou a my sme sa vydali naprieč tmavým lesom.

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 10. kapitola: