Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Grazie mille Volterra - 1. kapitola

29.08.2009 (13:30) • NeliQ • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3466×

1.Kapitola

Bella

Sedela som na posteli a dívala sa do prázdna. Už je to pol roka, čo odišiel a nechal ma tu. Najprv mi šepkal ako ma miluje a potom, potom...Vykašlal sa na mňa. Odišiel aj s rodinou, ktorú som už považovala za svoju. Bože. Ako neskutočne mi chýba. Aj oni mi chýbajú. Niekto by si bol myslel, že pol roka je dosť dlhý čas na zabudnutie, ale ja to nedokážem. Do konca svojho biedneho života ho budem milovať. Nikdy na neho nezabudem. Je hlboko zakorenený v mojom srdci. Zase mi po tvári tiekli slzy. To bolo už akési pravidlo, vždy keď som si na neho spomenula. Musím na chvíľu vypadnúť, prečistiť si hlavu. Rukou som si zotrela z tváre slzy. Postavila som sa a začala som hľadať niečo normálne na oblečenie. Hodila som na seba rifle a tričko. Cez to som prehodila bundu, obula si tenisky a vydala som sa do lesa.

Vonku bolo krásne slnečno, ale moju náladu to zlepšiť nemohlo. Bezcieľne som blúdila po lese. Ani som si nevšimla ako a bola som na našej lúke. Uvidela som pred sebou jeho tvár. Jeho bledú pokožku, pravidelné črty, nedbalo upravené bronzové vlasy a nakoniec oči. Prekrásne zlatohnedé oči. Prečo sa takto sama týram? K čomu je to dobré? Sadla som si na trávu a znova som sa rozplakala.

Oddávala som sa svojmu smútku, keď za mnou čosi zašušťalo. Otočila som sa za tým zvukom. Asi desať metrov odo mňa stál nádherný chlap. Mohol mať tak dvadsaťpäť rokov a bol do pol pása nahý. Jeho pokožka sa trblietala ako tisíce malých diamantov. Pripomenul mi Edwarda. Pozrela som sa mu do očí. Jeho dúhovky boli karmínovo červené. Hneď som to pochopila. Upír, ktorý sa živí ľudskou krvou. Tak takto sa skončí môj život?  Aký paradox. Pousmiala som sa. Aj tak už nemám dôvod žiť, tak prečo mu to neuľahčiť. Postavila som sa a pomalým krokom sa vybrala k nemu. V jeho tvári som videla prekvapený výraz. Asi sa mu často nestávalo, že by nejaký človek išiel k nemu dobrovoľne a s úsmevom na tvári. Zastala som tesne pri ňom. Odhrnula som si vlasy a nastavila mu krk. Jeho pohľad sa zmenil na šokovaný. Stále som sa usmievala. Pokrútil hlavou a v jeho očiach som videla otázku.

„Ty vieš, čo som zač?“

Áno, viem. Si môj anjel smrti, moje vyslobodenie sa z trápenia.

„Áno, viem. Hlavne to urob rýchlo.“

Pomaly sa jeho tvár približovala k môjmu hrdlu. Dokonca som cítila aj jeho dych na svojej pokožke. V tom som zacítila na krku jeho zuby. Naposledy som zamrkala očami a už som sa nechala odnášať preč. Konečne smrť, vyslobodenie z môjho trápenia.

V tom som zacítila neskutočnú bolesť. Mojim telom sa začínal šíriť oheň. Kúsok po kúsku ma spaloval. Začínal od srdca a postupne sa šíril celým mojim telom. Horela som zaživa. Kričala som. Chcela som si vytrhnúť srdce z hrude, ale nemohla som sa pohnúť. Bola som ako keby priklincovaná k miestu, kde som ležala. Z diaľky som počula tichý šepot.

„Pššt, to bude dobré. Ešte to vydrž, už to nebude dlho trvať.“

Nevedela som priradiť ten hlas k nikomu koho som poznala, ale neviem prečo som mu verila. A mal pravdu. Za nejaký čas, neviem či to boli dni, hodiny alebo minúty, začala bolesť ustupovať. Od končekov prstov, cez dlane, ramená. Oheň ustupoval z končatín a začal sa hromadiť v srdci. To začalo biť neuveriteľným tempom. Čím bol oheň v srdci silnejší, tým viac som cítila ostatok tela. Konečne som mohla pohnúť rukami aj nohami. Nakoniec oheň úplne ustúpil a moje srdce naposledy buchlo. Ostalo ticho.

Otvorila som oči. Okolo mňa bolo všetko tak jasné. Dokázala som vnímať každú farbu spektra, každý chumáčik prachu. V tom ma niekto chytil za ruku. Strhla som sa, jediným pohybom som skočila na zem, prikrčila sa do obranného postoja a zavrčala na neznámeho. O stotinu sekundy neskôr, keď som sa pozrela do jeho tváre, sa mi vyjasnilo. To je ten upír, čo ma našiel na lúke. Počkať, nemala som byť mŕtva?

Usmial sa a vystrel ku mne ruku. Vtedy mi to došlo. Tá bolesť, ten oheň, presne ako to opisoval Edward.  Takže ja som teraz upír??? Bola som v šoku. Asi to bolo na mne vidieť, lebo postúpil o krok bližšie a prehovoril.

„Asi ti už došlo čo sa stalo, však?“

Postúpil o ďalší krok ku mne. Bol odo mňa už len tak tri metre. Prvý krát som prehovorila.

„Je zo mňa upír.“

Wau, môj hlas znel ako spev, zvonil ako zvončeky. Bolo to úžasné. Chcela som ešte niečo povedať, aby som si to mohla vychutnať. Vlastne ma dosť zaujímalo, kto to je a prečo to urobil?

„Kto vlastne si?“

V sekunde prekonal zostávajúcu vzdialenosť medzi nami a podával mi ruku.

„Bella, volám sa Damian. A teraz som vlastne tvoj stvoriteľ.“

„Odkiaľ vieš ako sa volám?“

„Vieš, ja som ťa tak trochu sledoval. Všetko ti porozprávam, ale teraz by sme mali ísť na lov. Určite cítiš to pálenie v hrdle a viem, že to nie je nič príjemné.“

Doteraz som si to vôbec neuvedomovala, ale ako to spomenul, som zacítila ten oheň. Ruky mi vystrelili k hrdlu, ako keby mohli ten plameň uhasiť. Pozrela som sa mu do jeho krvavých očí a v tom ma niečo napadlo.

„Dúfam, že tým nemyslíš zabíjanie ľudí???“

Trochu sa zarazil.

„To bohužiaľ patrí k našemu životu. Potrebujeme krv aby sme prežili. Takže či chceš alebo nie, budeš to musieť urobiť.“

Zamračila som sa. Ja nebudem zabíjať nevinných ľudí. Zrazu sa mi vyjasnilo. Ako som na to mohla zabudnúť?

„Nebudem. Budem sa živiť len zvieratami.“

„Už som počul o upíroch, ktorí to robia, ale máloktorý to vydrží.Ja lovím zvieratá, len keď nemám inú možnosť, keď som ďaleko od ľudí. Neverím, že sa to dá vydržať po celú dobu našej existencie.“

Díval sa na mňa s nedôverou v očiach. Zamyslela som sa. Mám mu povedať o Cullenovcoch? Nebola som si istá. Veď som ho vlastne ani nepoznala. Ale pokiaľ ma potom nebude nútiť piť ľudskú krv, tak budiž.

„Môžeš tomu veriť. Ja som takých poznala.“

„Ty si poznala nejakých upírov? Tak preto si sa ma nezľakla na tej lúke.“

„Hej. Volali sa Cullenovci.“

Z jeho tváre sa dalo vyčítať prekvapenie.

„Ty poznáš Carlislea Cullena?“

Teraz som ostala v šoku ja. Takže on ich pozná tiež. Teraz neviem či je to dobré alebo nie. Ani neviem prečo, som sa mu rozhodla povedať pravdu.

„Nielen jeho, ale celú rodinu.“

„To mi budeš musieť potom o nich porozprávať. Ale teraz by sme mali ísť na ten lov. To pálenie v tvojom hrdle musí byť neznesiteľné. Naučím ťa ako na to.“

Vykročil ku dverám a ja som sa vydala za ním.

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra - 1. kapitola: