Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 8. kapitola

21.04.2010 (10:00) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1152×

8. kapitola

„Takže, ty vieš čítať myšlienky hocikomu a hocikde?“ overila som si to znova a Edward sa zasmial. Naozaj som nevedela uveriť tomu, že on dokáže čítať myšlienky na diaľku.

„No vlastne, dokážem čítať myšlienky každému, okrem teba a dokážem hocikde, ale najväčší dosah je v mojom okolí,“ uškrnul sa.

„Edward, máš v tom trhliny,“ zasmiala som sa a oni so mnou.

„No ďíky,“ zaškeril sa.

„Čo keby sme už začali loviť?“ spýtala sa Alice a zoskočila z konáre, na ktorom doteraz sedela. Spravili sme si totiž malinkú prestávku, lebo ja som bola dosť vyčerpaná. Edward mi už síce neliezol do hlavy, za čo som mu bola vďačná, ale stále boli vedľa mňa dvaja upíri z neskutočne silnými darmi a na mňa to hrozne vplývalo, aj keď som mala ochranu. A bol tu aj jeden problém. Nemohla som loviť, keď boli na blízku.

„Jasné, že môžeme,“ postavil sa Edward. Pozrela som sa na neho a aj ja som sa postavila.

„Takže, ja som pripravená loviť, ale nemôžem loviť, keď ste tu vy dvaja,“ povedala som ospravedlňujúco.

„Prečo?“ zatváril sa nechápavo Edward a ani Alice nevyzerala, že by tomu chápala.

„Jednoducho. Ja lovím pomocou svojej ochrany a potrebujem ju dostať preč zo svojej hlavy. A keď tu budete vy, tak to nie je možné. Videl si, čo mi spôsobuje to, keď sa mi pokúšaš čítať myšlienky. Tak to je ešte nič v porovnaní s tým, čo sa mi stane, keď uvoľním svoju ochranu v blízkosti vašich darov,“ povedala som čo najjemnejšie, ako som vedela. Skutočnosť bola však iná, ale v podstate taká istá, len oveľa horšia.

„Chápem. A o koľko sa máme vzdialiť?“ spýtal sa Edward.

„Neviem. Na toľko, aby ste ma necítili. Vtedy to bude dobrá vzdialenosť,“ usmiala som sa.

„No tak dobre. A kedy budeme vedieť, že si hotová?“ spýtala sa pre zmenu Alice.

„Prídem za vami. Ďakujem vám, ste skvelí,“ usmiala som sa ešte viac a oni s úsmevom zmizli v lese. Zase som bola sama, ale tentoraz som cítila, že už nebudem nadlho. Niečo sa menilo a ja som nedokázala prísť na to, čo. Nasala som zase nosom vzduch a ešte stále som cítila ich pach. Tak som si sadla pri strom a oprela sa oň. Nechcela som zabiť nejaké nevinné zvieratko, ale už to bolo nutné. Nelovila som už 5 týždňov a teraz to nejako na mňa prišlo. Pri ľuďoch som sa zvyčajne nezdržiavala a tu som mala pocit, že budem v kontakte s ľuďmi veľmi často.

Znova som sa nadýchla a už som necítila ich pach, len slabú zmes stopy, že tu nejaký upíri boli. Tak som sa svižne postavila a uvoľnila som svoju ochranu. Ako vždy som cítila krásnu slobodu a pocit, že som voľná a môžem lietať ako vták. Usmiala som sa a aspoň na malú chvíľku som sa cítila šťastná. Len uvoľnenie ochrany z mojej bláznivej hlavy mi spôsobovalo radosť. Vypudila som ochranu zo svojho tela len do končekov prstov a cítila som, akoby som mala v rukách nejakú čarovnú paličku. Rukami som však nerobila nič.

Zavrela som oči a začala som splývať s lesom. Načúvala som všetkým zvukom, ktoré sa v ňom uskutočňovali a snažila som sa nájsť svoju budúcu obeť. Zacítila som silného jeleňa, ktorý sa práve napájal z prameňa riečky a ešte nezaregistroval, že som tu ja. Vzdychla som si a začala používať svoj dar. Mysľou som sa sústredila na toho nevinného jeleňa a poslala som mu signál, aby prišiel ku mne. Okamžite prestal piť a bežal ku mne. Môj dar ho tak ovládol, že už teraz bol stratený. Zastavil tesne predo mnou a ja som otvorila oči. Videla som zviera, ktorému priam pulzovala tepna na krku a volala ma, aby som sa z nej napila. Premohla som svoj odpor a priblížila som sa k jeleňovi. Pokojne si ľahol na zem a nastavil mi krk. Bolo to skoro ako týranie a ja som to neznášala. Pohladkala som ho na šiji a do ucha mu zašepkala slovo, ktoré mu nemohlo pomôcť. Prepáč.

Potom som sa nechala niesť svojimi nechutnými inštiktmi a odhrnula som srsť na jeho krku. Svojimi oceľovými zubmi som sa zahryzla a dostala sa tak k tepne. A potom som sa začala kŕmiť. Pritom jeleň pomaličky zatváral oči a ja som ho upokojujúco hladkala po zvyšku krku. Bolo mi ho tak veľmi ľúto, ale nemohla som zastaviť svoju súčasť.

O pár minút som už bola hotová a pozrela som sa na to, čo som spravila. Jeleňa som dôstojne zahrabala do lístia a potom som sa pomaly pobrala smerom k Alice a Edwardovi. Ochrana bola zase na svojom mieste a ja som bola neobvykle svieža. Krv mi dodala istotne zlatý odtieň do očí, ktoré však stále zostali zelené a takisto aj silu, ktorú som však nikdy nevyužívala. Zacítila som ich pach a už o pár sekúnd stáli pri mne.

„Ahojte,“ usmiala som sa na nich a pozrela sa do ich očí. Mali krásnu zlatú farbu.

„Ahoj. Takže si neušla,“ pozdravil ma Edward a uškrnul sa.

„Prečo si všetci myslíte, že utečiem? Keby som utiekla, Alice by to videla nie?“ pozrela som sa na Alice.

„Áno, ale teraz si strašne nerozhodná a nevieš sa rozhodnúť, takže aj moje vízie sú nestále. Ideme naspäť?“ opýtala sa a ja som prikývla.

Tak sme išli smerom domov, zase mojím slimačím tempom, ktorí im určite muselo vadiť.

„Nell, ako je možné, že máš viac darov a nie len jeden?“ spýtal sa v polovici Edward.

„Stále nad tým nemôžem prestať myslieť,“ objasnil mi, keď som sa na neho spýtavo pozrela.

„Neviem, niečo sa pri mojej premene narušilo a ja doteraz neviem prísť na to, čo. Som si sama sebe záhadou. Ale ináč, v podstate je to ten istý dar, len ja som si ho trošku viac rozšírila,“ povedala som. „Mňa by skôr zaujímalo, či Alice videla, ako prídem na tú lúku. Včera!“ opýtala som sa Alice.

„Áno, videla som to. To preto sa Carlisle tak tešil a vôbec nebol prekvapený, že ťa vidí. On bol skôr prekvapený, že si to naozaj ty,“ usmiala sa na mňa a ladne preskočila zrútený strom. Ja som ho preliezla a Edward ho takisto preskočil.

„A vidíš aj to, či s vami zostanem?“ opýtala som sa.

„Vidím, aj keď ešte stále veľmi nepresne. Ale aj tak ti nepoviem, ako to bude!“ vyplazila mi jazyk. „Nell, ja vidím len to, čo sa stane, pokiaľ si ty rozhodnutá. Ak sa rozhodneš inak, aj moja vízia sa zmení. Nie je stála, lebo ani život nie je stály,“ objasnila mi to.

„Aha. Lenže, nemohla by si mi povedať, ako sa rozhodnem? Mala by som to ľahšie,“ prosebne som sa na ňu pozrela.

„Ty si sa už rozhodla,“ usmiala sa a v tom zmizla. Už som sa chcela Edwarda spýtať, kde je, ale ocitli sme sa na lúke a oproti nám bol dom. Takže už viem, kde zmizla. Pozrela som sa na dom a na terase čakali všetci ostatný.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa Edwarda, ktorý sa len záhadne usmial. Ten mi to teda nepovie. Tak som sa veľmi neochotne pobrala smerom k nim.

„Neboj sa, nebude to nič strašné,“ sklonil sa ku mne a povedal mi čo najtichšie.

„Nejako ti nemôžem uveriť,“ priznala som sa a tým ho rozosmiala.

Zastavila som sa pred nimi a pozdravila všetkých. Esme bola hneď pri mne a niečo mi podala.

„Nell, toto je kľúč od tvojej izby. Máš ju zariadenú, ale môžeš si k nej hocičo dokúpiť,“ povedala nadšene a ja som sa musela usmiať. Mala som vlastnú izbu, ktorú som nemala už vyše dvesto rokov.

„Ďakujem, ale nemali ste si robiť toľko starostí. Nepotrebujem vlastnú izbu, takže...“ snažila som sa jej kľúč vrátiť, ale nedovolila mi to.

„To pre nás nie je nič, a vlastne je to niečo ako vec, ktorou si ťa tu chceme pripútať,“ povedala Rose. Bola milá, aj keď by som to na ňu nepovedala. Emmett sa od ucha k uchu usmieval a Jasper na mňa hľadel a skúmal ma. Aj on má nejaký dar, tým som si istá, ale neviem ešte aký.

„Ďakujem vám. Môžem sa ísť pozrieť?“ natešila som sa a v tom sa zarazila nad tým, ako som sa zachovala. Už dlho som sa netešila nad vecami, ktoré boli pre mňa. Vlastne vôbec som nedostávala veci.

„Jasné. Poď!“ zaradovala sa Alice a už ma obrovskou rýchlosťou brala na poschodie.

Zaviedla ma pred jedny dvere, na ktorých bolo krásnym písmom napísané Nellien. Pozrela som sa na Alice, či smiem otvoriť dvere a ona povzbudzujúco prikývla. Chytila som kľučku a stisla ju. Ale som sa zastavila a nahlas zavolala na Carlisla.

„Carlisle!!“

Bol hneď u mňa a usmieval sa.

„Pôjdeš tam so mnou?“ opýtala som sa nesmelo a on ma objal okolo ramien.

„Samozrejme, chcem sa tešiť s tebou,“ usmial sa a ja som odhodlane otvorila dvere a zostala stáť v nich. Tá izba bola nádherná. Nebolo tu veľa okien, len jedno ani veľké, ani malé a pod ním stála krásna tmavočervená posteľ s červenými perinami. Pred ňou na zemi bol položený krásny hrubý koberec takisto v tmavočervenej farbe. Mala som tu aj množstvo poličiek s knihami a s CD - éčkami, dve skrine, stolík s notebookom, gauč a krásny kozub s drevom vedľa neho. Množstvo kvetov a malé skrinky s krásnymi ornamentmi vytvárali krásne útočište pre mňa. Podišla som k tomu krásnemu krbu a pohladila poličku nad ním. Tam budem mať určite fotografie. Uškrnula som sa a radšej ďalej nerozmýšľala nad fotografiami. Potom som prešla k tej nádhernej posteli a šťastne som sa na ňu hodila. To vyvolalo smiech siedmych upírov, ktorý stáli vo dverách a pozerali sa na mňa. Pozrela som sa na nich a usmiala som sa.

„Ďakujem vám,“ povedala som a rozbehla som sa k nim. Objala som ich všetkých naraz, na čom sa znova rozosmiali.

„Páči sa ti?“ spýtala sa Esme.

„Jasné. Je nádherná. Hlavne tá posteľ, možno v nej budem niekedy snívať,“ zasnívala som sa a znova sa hodila do nej. Hlavu som si zababušila do vankúšov a spokojne oddychovala. V tom sa ku mne hodil ďalší člen rodinky. Pozrela som sa na to, kto je to a usmiala som sa. Bola to Alice a bláznivo sa na mňa pozerala. Vedela som presne, čo chce robiť a ja som to mala na pamäti tiež. Obe sme sa postavili na posteľ a začali skákať ako bláznivé baby, čo prvýkrát vidia posteľ.

„To je skvelé!!“ zasmiala sa.

„Nie, to vy ste skvelí!“ zasmiala som sa zase ja a všetci sa na mňa pozerali ako zmyslom zbavení.

„Čo je?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Ty si šťastná,“ povedal Carlisle a keď si uvedomil, že je to pravda, tak sa spokojne usmial a objal Esme. Tá mu dala malú pusu a potom sa obaja pozerali na nás dve, ako skáčeme ďalej na posteli.

„Okej, ja sa pridávam!!“ zakričal Emmett a pridal sa k nám. Pozrela som sa na Alice a vybuchli sme do smiechu. Rose, Edward a Jasper si sadli na koberec a s úsmevom sa na nás pozerali.

„Dobre. Ideme a jeden, dva tri!!!“ odpočítavala som a všetci traja sme sa hodili do veľkých perín a smiali sa ako šialení. Bola som šťastná ako už dlho nie. Alice mala pravdu, naozaj som sa rozhodla.

9. kapitola

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 8. kapitola :