Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 7. kapitola

15.04.2010 (18:00) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1214×

7. kapitola

Bezsenný spánok. Každý určite viete, aký je to spánok. Ale vie niekto, aký je to spánok pri upírovi? Predstavte si tmu, žiadne svetlo, žiadne tváre, nič. A v tej tme si ty a vieš o tom, že si tam. Nedokážeš rozmýšľať, nič nechápeš a vždy sa cítiš zle. Stále len pozeráš do tej hnusnej tmy, ktorá ti už po prvej minúte pripadá ako to najhoršie, čo sa ti mohlo stať a zúfalo čakáš len na to, kedy sa to skončí, kedy sa prebudíš. Stojíš tam bez pohybu niekoľko hodín a tebe to pripadá ako niekoľko rokov. Čas plynie pomaly, vlastne čas tam ani neexistuje. V mojom spánku nie je nič, len ja so svojou nerozhodnosťou, smútkom a bolesťou. Som jediný upír, ktorý môže spať, ale aj vtedy trpí. A potom, keď sa to začne rúcať, cítim sa, akoby na mňa tá tma začala padať a ja sa v nej topím a nedokážem sa prebudiť. A potom sa zrazu ocitnem v realite. Zase drsnej realite...

Zaklipkala som očami a pozrela sa do tvárí štyroch upírov, ktorí sa s nedočkavým pohľadom na mňa pozerali. Vyzerali, akoby presne vedeli, kedy sa zobudím. Očami som vyhľadala Carlisla a pozrela som sa na neho. Videla som tam smútok, ale aj množstvo otázok. Určite ani jeden z nich nevedel pochopiť, ako to, že som spala. Im sa to asi zdalo, akoby som odpadla, takže už chápem tie obavy. Ale prečo by sa báli o niekoho, koho doteraz nepoznali? Alice sa na mňa usmiala a tým mi povedala, že je rada, že som hore. Esme viditeľne odľahlo, že som sa prebrala a Edward sa na mňa pozeral s ospravedlnením v očiach. To, že som odpadla však nebola jeho vina. Nechcela som sa už pozerať do tých všetkých pocitov, a tak som sa proste posadila a nasala čistý vzduch. Všade bol ich pach, tak som si domyslela, že som bola u nich v dome. Takže je pravda, že existujú upíri, ktorí sa snažia byť ako ľudia. Snažia sa zapadnúť.

V tomto dome to vyzeralo presne tak, ako som nikdy nechcela, aby vyzeral môj dom. Bol strašne priestranný a všade boli okná. Vôbec to tu nevyzeralo útulne, ale malo to svoje čaro. Preto som asi hodnú chvíľu bezmyšlienkovite skúmala každú časť obývačky, v ktorej som sa práve nachádzala. Ale keď som si uvedomila, že sa už pár minút nehýbem, len točím hlavou, spamätala som sa a postavila.

„Nell, si v poriadku?“ opýtal sa ma Carlisle a podišiel ku mne. Začal mi skúmať tvár, oči, akoby som bola na prehliadke u doktora.

„Carlisle, ja už nie som človek a pochybujem, že by si mi v tomto dokázal pomôcť,“ povedala som ticho a on sa na mňa nechápavo pozrel.

„Ja viem, že si upír a dúfam, že mi raz povieš, ako sa ti to stalo, ale netlačím na teba,“

povedal vážne, ale ja som sa zasmiala.

„Vidím ti na očiach, ako veľmi to chceš vedieť. Tak láskavo prestaň s tými rečičkami okolo toho. Nie som malé decko,“ upozornila som ho a on sa usmial.

„A nielen on to chce vedieť,“ poznamenal Emmett, ktorý sedel na kresle a pozeral nejaký zápas na televízii.

„Ja viem, že chcete vedieť, ako som sa stala upírom, ale ja o tom nechcem hovoriť. Nechcem na to spomínať!“ priznala som sa.

„Ja viem. Budeš mať na to dosť času, aby si nám to povedala,“ povedal pokojne Carlisle.

„Nie nebudem mať. Carlisle, ja už nepatrím do tvojej rodiny,“ povedala som.

„Samozrejme, že patríš!“ presviedčal ma, ale ja som si stála za svojím.

„Nie, nepatrím. Stratila som ťa, keď som sa stala upírom proti svojej vôli. Vtedy, keď som sa mala rozhodnúť, či zomriem alebo či budem upírom. Ja som si vybrala smrť. A nesplnilo sa mi to. To bol prvý znak môjho úbohého života!“ pokračovala som zúfalo. Nechcela som, aby sa o mňa bál alebo staral. Teraz sa už dokážem postarať o seba sama. On má rodinu a ja ho nechcem zaťahovať do môjho strašného života plného bolesti. Ale teraz ho nedokážem ani opustiť, keď som ho konečne našla. Prečo nerozhodnosť hrá v mojom živote hlavnú rolu?

„Nie, ani vtedy by som nedovolil, aby sa ti niečo stalo. A to isté platí aj dnes.“

„Prečo sa o mňa musíš stále starať? Nestačí ti, že máš skvelú rodinu a šťastný život? Musíš si ho kaziť mnou?“ spýtala som sa nahnevane.

„To nie je o tom. Ty si tiež moja rodina a ja nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Ja som ťa do tohto všetkého zatiahol a nedovolím, aby si brala život takto,“ povedal nahlas.

„A ako mám brať život? Vieš vôbec ako sa celý život cítim? Nevieš to! Nič nevieš, tak prečo by som ťa mala počúvať? Nevieš nič o mojej bolesti, nevieš nič o mojom smútku!“ kričala som. „A neopováž sa toto všetko zhadzovať na seba!!“ dodala som.

„Prestaň už! Teraz ťa proste neopustím!“ rozhodol sa.

„Carlisle, to nezávisí len na tebe,“ povedala som už normálnym hlasom, ale stále v ňom bolo počuť hnev.

„Nell, ja ťa nepustím preč, ani keby si ma o to prosila a závisel by od toho tvoj život. Už ťa nikdy neopustím, tak už láskavo prestaň s tými rečami,“ povedal vážne a zároveň strašne autoritatívne. Prišiel ku mne a chytil ma za plecia.

„Vždy sme boli rodina, pred tristo rokmi a aj teraz. Prosím ťa, nechci aby sme sa znova stratili tomu druhému,“ povedal zúfalo.

„Nie, ja nemôžem. Neskazím život tebe, ani tvojej rodine. To odo mňa nežiadaj!!“ povedala som a znova sa rozplakala.

„Ty nikdy nič neskazíš. Nell, ty nerozumieš, že to tu bez teba nie je ono? Ja potrebujem naspäť svoju malú sestričku!“ povedal normálnym hlasom. A ja som urobila čo? Ešte viac sa rozplakala. Hneď bol u mňa a objímal mňa. Uvedomila som si, že nás po celý čas pozoruje každý člen rodinky a ja som sa teraz cítila riadne trápne.

„Prepáč mi, robím tu scény,“ zavzlykala som mu do svetra a on sa len zasmial.

„My sme na toto všetko zvyknutí,“ pohladkal ma po vlasoch.

„Nell?“ opýtala sa ma Alice, ktorá sa nenápadne presunula k nám. Alebo som si ju aspoň ja nevšimla.

„Áno?“ pozrela som sa na ňu s červenými napuchnutými očami. Áno, vyzerala som presne ako človek, ktorý plače.

„Čo keby si tu zostala pár dní a až potom by si sa rozhodla, či s nami zostaneš alebo odídeš? Myslím si, že tu aj tak zostaneš, ale bude spravodlivé, keď budeš mať čas nad všetkým porozmýšľať a okrem toho, všetci ťa aspoň lepšie spoznáme!“ usmiala sa na mňa a mňa ten úsmev zvláštne zahrial. Ale ako, keď som teplo už dlho necítila?

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ zašomrala som.

„Samozrejme, že je to dobrý nápad. My ti hneď pripravíme izbu a ty sa zatiaľ môžeš u nás trošku zabývať,“ súhlasila nadšene Esme a ja som jej nemohla tú radosť pokaziť.

„Tak dobre, ale iba na pár dní. A s tou izbou si nemusíte robiť starosti. Ja sa vyspím aj...“ začala som, ale Alice mi nedovolila nič dopovedať.

„Len nehovor to slovo na G. Nikdy ti nedovolím spať na gauči, tomu ver!!“ povedala so zdvihnutým prstom, schmatla ma za ruku a ťahala niekam na poschodie. Pozrela som sa so strachom v očiach na Carlisla, ale ten sa len usmieval, vlastne presne tak, ako všetci ostatný.

Alice sa zastavila až v nejakej izbe, ktorá nemala posteľ, len samé skrine, poličky s CD alebo knihami, notebook na jednom zo stolíkov, obrovský koberec, jeden veľký gauč a množstvo iných vecí. Izba bola strašne útulná a bolo v nej len jedno veľké okno, ktoré viedlo na balkón. Keď ma Alice pustila, začala sa prehrabovať v jednej zo skríň a ja som začala skúmať všetky tie knihy na poličkách.

„Alice, toto je tvoja izba?“ spýtala som sa a zobrala si jednu knihu a začala v nej listovať.

„Áno, ale býva tu so mnou aj Jasper niekedy.“

Pozrela som sa na ňu s otázkou v očiach a ona sa na mňa ani nemusela pozrieť, hneď mi odpovedala.

„Jasper a ja spolu chodíme.“

„Ako si vedela, čo sa chcem spýtať?“ zostala som šokovane na ňu pozerať. Ona sa len postavila, v rukách držala nejaké šaty a usmiala sa na mňa.

„Vidím budúcnosť. To je môj dar,“ pokrčila plecami a postrčila mi tie šaty, čo držala v rukách. „Neboj sa, budú ti dobré. Máš také isté číslo ako ja, takže to je ľahké. Nechám ťa tu samú, aby si sa prezliekla. Potom príď dole,“ usmiala sa na mňa a už jej nebolo.

Nechápala som jednu vec. Prečo som sa mala prezliecť? Pozrela som sa na svoje šaty a nevidela som na nich nič zlé, akurát už jeansy boli dosť špinavé, ale len na spodku. Len som si vzdychla a prezliekla som sa. Nevšímala som si malé tetovanie na mojom brušku a hneď som ho zakryla tričkom. Bolo krásne a aj nohavice. Ako vedela, čo mám rada? Celá mi bola záhadou a chcela som sa dozvedieť viac o jej víziách, ako to celé funguje a tak. Ale nešla som ešte dole. Vyšla som na balkón a oprela sa o zábradlie. Porozhliadla som sa a videla, že je to tu krásne. Dom stál presne na kraji malej lúčky a všade naokolo boli stromy. Pred sebou som videla krásne lúčne kvety, ktorým nevadilo, že tu stále prší alebo sneží. Boli na to zvyknuté. Všetko tu bolo ako z rozprávky, ako z môjho sna, ktorý som snívala vždy, keď som bola niekde, kde som byť nechcela. Preliezla som zábradlie a sadla som si naň. Nemohlo sa mi nič stať, prinajhoršom by som si roztrhla oblečenie, za čo by ma asi Alice zabila. Zavrela som oči a nosom vdýchla tú krásnu vôňu.

„Je to tu pekné, že?“ spýtal sa za mnou Carlisle. Pozrela som sa na neho so širokánskym úsmevom.

„Áno. Je to tu prekrásne. Naozaj si viete vybrať,“ pochválila som ich dom.

„To vyberala Esme. Všetko, čo tu je, navrhla ona,“ povedal a oprel sa o zábradlie pri mňa.

„Má talent,“ pochválila som ju a určite ma dole počula.

„Nell, prečo si taká smutná? Nebývala si taká. Vždy si sa tešila zo života, aj keď sme boli len my dvaja sami. Prečo je to teraz inak?“ spýtal sa opatrne a ja som mu to nezazlievala. Určite bol zvedavý, čo sa stalo so mnou, ako som žila. Veď aj ja som bola zvedavá na ten jeho život.

„Dobre Carlisle, poviem ti len ako som bola premenená. Nič viac.“

„To mi stačí,“ usmial sa.

Vzdychla som si a začala rozprávať.

„Vedela som, že som išla vtedy poslednýkrát do školy, tak som si to užívala. Nie tak školu ako to, že som chcela byť dlhšie s tebou a preto som sa ponáhľala domov. Lenže som išla jednou skratkou a zašla som do tmavej uličky. Premýšľala som nad tým, aké to bude, keď budem mŕtva a čo všetko sa tým zmením, keď ma zrazu niekto strhol za roh a potom si už len pamätám... že ma niekto pohrýzol do krku... a potom tú hroznú bolesť... a potom...“ zlyhal mi hlas a Carlisle ma už objímal. Nie, nesmiem mu povedať, čo sa mi potom stalo. To nesmie nikto vedieť. Upokojoval ma a teraz určite ľutoval, že sa ma na to spýtal.

„Carly, myslím, že potrebujem ísť na lov. Nebude ti to vadiť?“ spýtala som sa a rýchlo zotrela slzy.

„Vôbec, len buď opatrná a neuteč! Vráť sa!.“ povedal a žartovne mi postrapatil vlasy. Chcela som sa dostať do tých časoch, kedy sme si robili zo seba srandu a kedy nás nič nezaujímalo len učenie a varenie.

„Sľúbila som, že tu pár dní zostanem a to aj dodržím!“ usmiala som sa na neho a zoskočila z balkóna dole. Tam ma už čakala Alice aj s Edwardom.

„Nell, nebude ti vadiť, ak pôjdeme s tebou na lov? Už sme dlho neboli na love a zajtra musíme ísť do školy,“ usmiala sa ospravedlňujúco Alice.

„Jasné, že nie. Ja budem len rada.“ usmiala som sa na nich.

„Len, ja lovím trošku inak ako vy. Ja totiž nerada behám,“ povedala som im, na čo vôbec neboli prekvapení.

„V pohode, my sa prispôsobíme,“ usmial sa zase Edward.

„Tak dobre,“ pokrčila som plecami a rýchlym krokom som sa pobrala cez lúku smerom do lesa. Nasledovali ma a nič nehovorili. To ticho mi bolo trápne, tak som sa rozhodla, že ho preruším.

„Vy chodíte do školy?“ otočila som sa na nich.

„Áno, snažíme sa žiť normálne,“ prikývla Alice.

„A to vás tam nijak neprekuknú?“ zasmiala som sa.

„Nie, máme dobré sebaovládanie a my si ich vlastne ani nepúšťame k sebe,“ povedal Edward a pozeral sa do lesa.

„Tak to musíte pre nich vyzerať ako bohovia,“ zašomrala som a Edward sa na mňa okamžite pozrel.

„Presne,“ zašomral s rozšírenými očami. Potom ich prižmúril a mne znova začala brnieť hlava. Sklopila som oči a snažila sa udržať rovnováhu. Čo sa to so mnou zase deje? Zastavila som sa a pridržala sa stromu vedľa mňa. Pozrela som sa na Edwarda a v tom ma niečo napadlo.

„Edward, máš nejaký dar?“ spýtala som sa na rovinu.

„Dokážem čítať myšlienky, prečo?“ spýtal sa prekvapene a Alice sa už chcela vrátiť, lebo vedela, že mi nie je dobre.

„Nie, Alice, nechcem sa vrátiť, som v pohode. Edward, prosím ťa, nelez mi do hlavy. Ja som potom strašne nesústredená a bolí ma hlava,“ povedala som ospravedlňujúco, ani neviem prečo. Spomenula som si na niekoho, kto takisto dokázal čítať myšlienky a vždy ma tým trápil. A ja som nikdy nevedela, či mu to robí radosť alebo ho to skôr mrzí.

„Prepáč. Ja len, že ti neviem čítam myšlienky a dosť ma to frustruje. Ešte som nestretol žiadneho upíra, ktorý by bol pre mňa záhadou, dokázal by spať a prejavovať fyzicky svoje pocity. O to viac chcem vedieť, čo sa ti preháňa hlavou,“ ospravedlnil sa.

„Ja viem, som dosť originálna. Všetko robí moja ochrana. Keby som ju dala preč, asi by som umrela od bolesti. Vieš, moja hlava veľmi citlivo reaguje na upírov so silnými darmi. Lenže zároveň som sa naučila túto ochranu dosť ľahko využívať vo svoj prospech. Je to môj taký malý dar,“ zasmiala som sa.

„Takže ty vieš hľadať upírov s darmi?“ opýtala sa Alice a ja som prikývla.

„To je úžasné. A ako si si ten dar prerobila?“ spýtal sa Edward.

„Jednoducho. Naučila som sa ho ovládať a teraz on ochraňuje mňa. Nikdy som nechcela loviť ľudí, hnusí sa mi to a neznášam upírov, ktorí to robia. No a tak som najprv svoju ochranu sústredila na svoje sebaovládanie. A potom som sa ho naučila vypudiť z mysle a dostať ich do realistickej podoby. Teraz je to už jednoduché,“ usmiala som sa a svojím darom ich úplne dostala.

„Nezabudnite zavrieť pusy,“ zasmiala som sa a pobrala sa zase ďalej. Edward si už dával pozor a my sme sa začali uvoľnene baviť o tom jeho čítaní myšlienok. Fascinovalo ma to a stále som sa ho pýtala na rôzne otázky, proste som si nemohla pomôcť.

→ 8. kapitola ←

shrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 7. kapitola :