Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 6. kapitola

03.04.2010 (10:30) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1022×

6. kapitola

Z pohľadu Nell.

Už dlho sa len tak túlam svetom a neviem, kde mám zastať. Nikde nepatrím, som outsider všade, kam prídem. Nikto ma nevie pochopiť, nikto nevie pochopiť moje správanie ani pocity. Som sama. Na všetko som sama. Potrebujem nájsť pokoj a miesto, kde zapadnem. Potrebujem to, naliehavo. Nevydržím byť ďalších tristo rokov sama. Už nie, to by som radšej zomrela, aj keď u mňa by to bolo veľmi ťažké. Ani upír však nie je nesmrteľný. Smrteľnosť. Toto slovo u mňa už neznamená nič. Som strašne silná, rýchla, ale pre mňa to neznamená nič. Nikdy som to nevyužívala. A ani teraz. Idem lesom, normálnym ľudským krokom a užívam si prostredie okolo seba. Nie je mi zima, aj keď mám len tričko s nejakou pre mňa neznámou kapelou a jeansy. Na tomto kúštiku Ameriky je poriadna zima a každý, kto by ma uvidel, by si asi pomyslel, že som blázon a že o pár dní už budem ležať v posteli so zápalom pľúc. Nie, choroby na mňa už dlho nepôsobia a teplo od chladu neviem rozoznať. Doteraz som poznala len upírov, ktorí sa ku mne správali ako k najhoršej špine a lásku alebo pochopenie som u nich nenašla. Preto som teplo v upírom živote ešte nezažila. Za to, smútok, hnev, sklamanie a bolesť áno. Ja ako jediná upírka dokážem plakať a moje slzy vidno. A ako to viem? Jednoducho, dlho som plakala po tom, čo ma nejaký sprostý upír pohrýzol a tak vytrhol z môjho už končiaceho života. Radšej by som umrela, ako sa stala niečím, čím som teraz. Som netvor, človek už dávno nie. Moje správanie nasvedčuje tomu, že som človek, ale vnútro hovorí iné. Prečo to tak je? Netuším.

Stupila som na konár, ktorý pod mojou ľahkou váhou ani nepraskol. Zase sa v mojom srdci vytvoril smútok, ale rýchlo som ho zahnala. Išla som ďalej a spokojne dýchala okolitý vzduch. V tom som však zacítila pach upírov. Zastavila som sa a rozhodovala sa, že či ich mám nájsť alebo utiecť. Nechcela som stretnúť ďalších upírov, ktorí by ma zase podrobili výsluchu hneď, ako by sa dopočuli, že som patrila do Arovej zbierky klenotov.

Na to som nemala chuť, a preto som sa okamžite zvrtla a išla opačným smerom. Potom sa však stalo niečo, čo som nepredpokladala. Zrušila som svoju ochranu na tele a upriamila som ju na moje sebaovládanie, lebo som akurát prechádzala okolo medvedice, ktorá mala malé mláďatká a ja som im nechcela zabiť mamu. Ale ako náhle som začala manipulovať so svojím darom, premohla ma taká neuveriteľná bolesť hlavy, že som bezvládne spadla na kolená a držala som si svoju hlavu v rukách, akoby som mohla zabrániť tomu, čo sa mi deje. Rýchlo som opäť rozložila svoju ochranu na celé telo a bolesť prešla. Rýchlo som dýchala a snažila sa prísť na to, čo sa mi stalo.

Dokelu, v mojej prítomnosti sú silný upíri. A tá bolesť hlavy naznačovala, že majú naozaj perfektné dary. Keby toto vedel Aro, tí upíri by už boli v našej, teda jeho garde.

pomyslela som si.

Teraz ma premohla taká veľká zvedavosť, že som už nemohla ísť preč. Namiesto toho som sa otočila a rýchlym krokom som išla za pachom. Vycítila som, že ich je sedem. Štyria muži a tri ženy. Ale nepohybovali sa, akoby na niečo čakali. Je možné...

Vstúpila som na velikánsku lúku, ktorá bola celá obklopená lesom. Usmiala som sa a zaklonila som hlavu. Nasala som nosom čistý vzduch a v tom som sa zarazila. Otočila som sa na sedmičku upírov a vyvalila som oči. Boli bledí, ako každý upír, ale oni boli zatiaľ najkrajší upíri, ktorých som stretla. Ale niečo ma zarazilo. Oni mali nejaké divné oči. Automaticky som zväčšila svoju ochranu. A v tom som sa pozrela do jedných očí, ktoré mi prišli neuveriteľne známe.

„Carlisle?“ zašepkala som a prehliadla si upíra, ktorý stál vpredu. Pozeral sa na mňa so šťastným úsmevom a ja som nemohla uveriť tomu, že by sa moje najtajnejšie a zároveň najzúfalejšie prianie splnilo. Zavrela som oči a zatriasla hlavou, aby som si vymazala všetky spomienky na môjho brat - otecka a opäť som otvorila oči. A on tam stále stál a usmieval sa na mňa.

„Carlisle, prečo ju nepočujem?“ spýtal sa upír vedľa neho, ale on ho neregistroval. Ani ja, lebo Carlisle sa práve pohol ku mne a už o pár sekúnd bol predo mnou.

„Carlisle?“ zašepkala som znova, aby som sa utvrdila vo svojom sne, ktorý začal naberať na realite. On sa len usmial a prikývol.

„Carlisle?“ vykríkla som natešene a vrhla som sa na neho. Silno som ho objala a prvýkrát použila svoju silu na vyjadrenie svojich pocitov. Carlisle ma pevne objal a ja som si hlavu schovala do jeho náruče, lebo mi začali slziť oči od toľkého šťastia a nechcem aby videl, ako ma to vzalo. Ak je to sen, chcem si to užiť. Takýto sen nezažívam často.

„Zlatko moje. Tak si mi chýbala,“ hovoril mi a ja som stále len plakala a smiala sa.

Zrazu ma od seba odtiahol, ale stále ma držal za plecia. Celú si ma prehliadol a potom sa rozosmial.

„Vyzeráš ako mŕtvola,“ zopakoval moje prvé slová, ktoré som mu povedala, keď sa mi prvýkrát ukázal ako upír.

Na tom som sa zasmiala aj ja a utrela si slzy, ktoré si doteraz nevšimol.

„Ďakujem, aj ty si na tom podobne,“ zasmiala som sa a znova ho objala. Nedokázala som si pomôcť, stále som si myslela, že je toto len sen a za chvíľu sa rozplynie. Ale neľutovala by som, lebo by to bol krásny sen.

„Carly, povedz mi, že to nie je len sen,“ zašepkala som a on ma pohladil po vlasoch.

„Nell, to nie je sen. Mám ťa štipnúť?“ usmial sa a ja som sa mu pozrela do očí. Mal tam krásne zlato, ešte krajšie ako pred tristo rokmi.

„Máš ešte krajšie oči. Naučil si sa to!“ zhodnotila som ho.

„Áno. Nikdy som neochutnal ľudskú krv. A ako vidím, aj ty si začala so svojou teóriou,“ zhodnotil zase on moje oči. Moje oči nikdy neboli červené, vždy boli zelené a to sa nezmenilo ani po mojej premene. Nechápem prečo. U mňa sa viacero vecí nezmenilo po premene a naopak niektoré veci sú na mne úplne iné, ako na ostatných. To preto som klenot, unikát. Ale ja tie slová už nikdy nechcem počuť. V tom ma však napadlo, prečo nie je Carlisle prekvapený, že som živá alebo že som dokonca upír?

„Prečo nie si prekvapený, že som upír?“ spýtala som sa so zamračením.

„To je dobrá otázka a ja ti hneď odpoviem. Poď, chcem ti niekoho predstaviť,“ povedal s úsmevom, zobral ma za ruku a rozbehol sa k svojej rodine. Ja som ho však zastavila.

„Ja pôjdem normálnou chôdzou,“ povedala som ticho, ale za to rozhodne.

„Prečo?“ prekvapil sa.

„Nikdy som nebehala upírskou rýchlosťou a ani nikdy nebudem,“ povedala som.

„Dobre,“ povedal, lebo uvidel moju bolesť v očiach a nechcel, aby tam bola. Preto išiel so mnou normálnou ľudskou chôdzou a ja som mu bola za to vďačná. Usmiala som sa na neho a začala spomínať. Pomaly sa mi začali objavovať svoje dlho uzamknuté správanie. Pamätám si, aká som bola strelená a bláznivá, keď som bola človek. Ako som sa dlho učila medicínu a rôzne iné vedy a ako ma to bavilo. Ako som sa stále usmievala, aj keď som nemala nijakých kamarátov a všetci moji spolužiaci mnou opovrhovali, lebo som bola proste iná. Všetko mi teraz vyplávalo na povrch a ja som sa tomu potešila. Znova sa zo mňa stávalo bláznivé 16 - ročné dieťa, ktoré sa stále usmievalo. No ale tie jazvy, čo mám na srdci mi zabraňujú, aby som si tohto užívala naplno.

Pozrela som sa na Carlisla a on sa na mňa usmial a hlavou mykol na stranu. Pozrela som sa na to, čo chcel a tam som uvidela šesť ďalších upírov. Zarazila som sa, lebo na týchto som zabudla. Zrazu som sa zľakla, nevedela som, kto sú. Ale Carlisle mi to hneď vysvetlil.

„Nell, pamätáš si, ako som ti hovoril, že mojím snom je mať rodinu, ktorá by sa k sebe správala slušne a vzájomne by sa milovali? Tak toto je moja rodina a jediný člen, ktorý mi tu chýbal si ty,“ usmial sa na mňa a mne znova vyhŕkla slza, ktorú som automaticky zotrela. Nemala právo byť na mojom líci.

„Carlisle...“ zašepkala som a sklopila zrak. Ďakujem.

Znova som sa pozrela na jeho rodinu a zasmiala som sa.

„Takže toto je tvoja rodina? Traja vrahovia, jeden vojak, jeden blázon a jeden samovrah? To si kde zohnal?“ zasmiala som sa a v hlase mi bolo počuť, že si robím srandu. Carlisle sa na chvíľu zasekol a ja som si uvedomila, že som sa teraz preriekla. Nemala som z kade vedieť, kto sú, ale ja som to vedela vďaka svojmu daru. Nikto ma však nepočul, lebo som mala na sebe svoju ochranu, takže počuli len Carlisla. Carly zavrtel hlavou a odpovedal mi s úsmevom.

„Nepodceňuj ich. To čo spravili v minulosti zanechalo v ich srdciach smútok, ktorý však časom vyprchá,“ usmial sa na mňa. Zamyslela som. Oni majú to šťastie, že to čo spravili oni má tú šancu, že sa to zabudne. Ale moje jazvy na srdci tam budú navždy. Celú moje prekliatu večnosť.

„Carlisle, musia byť naozaj skvelí. Ty si si vedel vybrať vždy skvelo,“ usmiala som sa na neho. A v tom sme zastali pred nimi. Bolo ich tam šesť a boli naozaj krásny. Bledá pokožka, zlaté oči, postava modelov a najmodernejšie oblečenie. Oproti nim som vyzerala ako vyvrheľ z pekla, ktorý sa akurát nešťastnou náhodou dostal do neba. A tak som sa aj cítila, vlastne celý čas, čo som upír.

Všetci sa na mňa usmievali, akoby mi chceli potvrdiť, že som tu vítaná, ale ja som vedela, že tu nezostanem dlho. Prezrela som si všetkých dopodrobna. Bola tam malá hnedovláska, ktorá sa na mňa asi najširšie usmievala. Oči jej žiarili a celá pôsobila tak nedočkavo. Bola malinká, výškou podobná mne a ja som bola rada, lebo vyzerala tiež vekom ako ja, aj keď určite už je staršia. Vedľa nej stála krásna blondínka, ktorá sa buď mračila alebo usmievala. Bola vysoká, ale nie veľmi a postavu mala ako modelka z katalógu o plavkách. Každé dievča by jej závidelo celé telo, ale mne na kráse nezáležalo. Veď to na mne aj vidno. Vedľa nej stál mohutný chalan s krátkymi hnedými vlasmi a široko sa na mňa usmieval. Cítila som z neho radosť a smiech a neúmyselne som sa aj ja musela usmiať. Bol strašne veľký, mal obrovské svaly a podľa mňa, každý normálny človek by sa ho bál. Na druhej strane stála krásna žena so zlatohnedými vlasmi a láskavo sa na mňa usmievala. Pripadala mi ako typická mama a mala som nutkanie, že práve toto je žena, do ktorej je môj Carly zamilovaný. Vedľa nej stál chalan so zlatými vlasmi, ktoré však v tomto zamračenom počasí pôsobili ako hnedé. Bol vysoký a jeho telo takisto obkresľovali svaly, avšak nie až také veľké ako u toho prvého chalana. A vedľa neho stál chalan s hnedými vlasmi, celý pokrytý malými skoro neviditeľnými jazvami, ktoré mal určite od ďalšieho upíra. Jedine náš jed spôsobuje takéto jazvy. Ale aj napriek tomu na mňa pôsobil milo a cítila som z neho pokoj. Toto všetko som zhodnotila za pár sekúnd a potom som sa im nesmelo pozdravila.

„Ahojte,“ nesmelo som sa usmiala. V tom sa na mňa vyrútila tá malá hnedovláska a vrhla sa mi okolo krku.

„Ahoj Nell. Tak rada ťa konečne spoznávam,“ povedala mi, keď ma konečne prestala drviť vo svojom objatí. „Som Alice!“ predstavila sa a široko sa na mňa usmiala.

„Ahoj Alice. Aj ja ťa rada spoznávam,“ zasmiala som sa, lebo celá jej reakcia bola taká skvelá. Pripomínala mi mňa, keď som bola ešte človekom.

„Ahoj Nell, ja som Esme,“ prišla ku mne tá zlatovláska a materinsky sa na mňa usmiala. Potom ma aj ona objala a pobozkala do vlasov.

„Nell, Esme je moja manželka,“ povedal mi Carlisle, keď ma Esme vyobjímala.

„Vážne? Ty si sa oženil?“ prekvapila som sa a vzápätí som ho udrela do ramena.

„A ja som nebola na svadbe. Že sa nehanbíš!“ povedala som vážne, ale hneď som sa zasmiala. Potom som znova objala Esme, ktorá bola vďaka tomu, celá šťastná.

„Tak a toto je zvyšok mojej rodiny, ktorý asi nemajú tú odvahu predstaviť sa ti. Toto je Edward, Jasper, Rosalie a Emmett,“ predstavil mi ostatných, ktorí sa na mňa takisto usmiali. Snažila som sa aj ja, čo sa mi dúfam podarilo.

„Ahojte. Rada vás spoznávam,“ predniesla som automaticky a cítila som sa zahanbene. Pozrela som sa každému do očí, aby som sa trochu vzchopila a dodala si odvahu, ale niečo sa zmenilo. Pozrela som sa do očí tomu Edwardovi a ako by niečo vo mne hrklo. Zamračil sa na mňa a ja na neho. Cítila som, že mám na sebe tlak od niekoho, akoby sa mi chcel dostať do hlavy a moja ochrana mu v tom zabraňovala. Začala som byť nesústredená a zatackala som sa. Carlislove ruky ma však zadržali pred tým, aby som nespadla. V hlave som mala stále nejaký tlak, ale začal povoľovať a s ním sa aj moje oči začali zatvárať. Až som upadla do bezsenného spánku.

→ 7. kapitola ←

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 6. kapitola :