Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 5. kapitola

24.03.2010 (08:30) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 964×

5. kapitola

Pohľad Carlisla.

Bol posledný deň tzv. dohody medzi Arom a mnou. Nebola to ani tak dohoda, ako skôr ultimátum. Celý týždeň bol pre mňa a Nell veľmi rýchly. Stále som rozmýšľal nad tým, ako zabrániť tomu aby Nell zomrela, alebo aby nebola upírkou, no na nič som neprišiel. Nell sa už začala zmierovať s tým, že umrie, ale ja som si to ešte stále nechcel pripustiť. Nedokázal by som sa pozerať na to, ako moju malú sestričku - dcéru zabíja upír pre moju veľkú chybu. To som nemohol dopustiť. A tak som ďalej vymýšľal rôzne únikové cesty, ale všetky boli nanič. Vedel som to aj on sám, ale samozrejme, rozmýšľal som až do poslednej minúty. Posledné minúty. Zrazu som sa zarazil. Nell ešte stále nebola doma a to bolo divné. Veď je už riadna tma a ona nikdy nechodí takto neskoro. Zachvátila ma panika, no nestačil som sa ani postaviť, keď zrazu niekto zaklopal na dvere. Nell to nebola, lebo som cítil pach upíra. Veľmi známeho upíra. O sekundu som už bol pri dverách a otvoril som ich. Pozeral som sa do Arových veľmi smutných očí a nevedel som, čo povedať. Určite si teraz myslí, že som Nell niekam skryl, ale nie je to pravda. Ale kde je? Aro nič nepovedal, len mi podal nejaký list. Cítil som na ňom vôňu Nelliných jahdových vlasov a automaticky som tú obálku zobral. O dve sekundy som už stál ako skala a nerozumel tomu, čo som práve dočítal.

„Je mi to ľúto, priateľ môj. Ak chceš, pomôžeme ti. Poď s nami a tvoj žiaľ časom pominie,“ povedal súcitne Aro a ja som nad ničím neváhal, prikývol som a pobral sa za ním aj s listom v ruke, ktorý som nikdy nezahodil.

O niekoľko storočí neskôr...

Dnes bol v nemocnici taký nával ľudí, že som to ani ja nestíhal a to som mal neskutočne veľkú rýchlosť. Samozrejme, že som ju nemohol použiť v prítomností ľudí z nemocnice a to mi veľmi prekážalo. Mohol som toľkým ľudí pomôcť strašne rýchlo, ale ja som musel akože spať cez noc, musel som mať zmeny a musel som každého pacienta ošetrovať ľudskou rýchlosťou. Pravdu povediac, už som si na to zvykol, ale stále ma to niekedy hnevalo, hlavne v prípadoch havárie. Toľkí ľudia sú zranení a ja môžem pomôcť nanajvýš dvom naraz, aj keď by som mohol pomôcť viacerým.

Akurát som išiel domov z dennej služby, aby som sa doma akože prespal. Nepotreboval som to, ale ako som to mal vysvetliť riaditeľovi? Tu vo Forkse stále pršalo a slnko sa ukázalo raz za pol roka, a preto to bolo pre mňa a pre moju rodinu ideálne miesto. Mohol som chodiť do nemocnice aj cez deň, nielen cez noc. To bolo pre mňa strašné plus. Ďakujem ešte raz Alice za to, že videla túto skvelú budúcnosť. To, že má vízie mi veľmi pomohlo nájsť vhodný domov pre nás. Neviem prečo, ale dnes som sa ponáhľal domov. Zvyčajne jazdím dosť rýchlo, aspoň keď nie je nablízku žiadne auto, ale teraz som ignoroval aj to malé množstvo áut na ceste a išiel som hádam 200. Pomaly som zaparkoval pred domom a zrazu som počul ako je v dome nejaký veľký šum. Otvoril som dvere na aute a už o pár sekúnd som bol v dome.

„Ahojte,“ pozdravil som všetkých a v tom bola u mňa Alice a aj Edward.

„Príde!!! Ona žije a príde sem!! O tri dni. Mala som víziu a vedela som, že je to ona. Mala presne také isté vlasy a ten úsmev. Carlisle nie je to skvelé?“ mlela rýchlo a keby som nebol upír, asi by som už bol dávno zmätený. Zasmial som sa a chytil ju za plecia.

„Alice, upokoj sa. Nadýchni sa a teraz znova a pomalšie!“ povedal som s úsmevom a ona urobila presne to, čo som jej povedal.

„Príde sem o tri dni tvoja sestra!“ povedala jedným dychom a mne stuhol úsmev na perách.

Nell? To nie je možné. Ona je predsa mŕtva. Hovoril som si v duchu.

„Nie je mŕtva. Podľa toho, čo som videl u Alice, je to ona. Alebo aspoň upírka veľmi podobná tvojej sestre,“ povedal mi Edward, lebo si prečítal moje neveriace myšlienky.

„Si si istá Alice?? Možno to nie je pravda, videla si jej do tváre?“ spýtal som sa náhle. Nedokázal som uveriť tomu, že moja malá sestrička je živá a ešte k tomu, že je upír.

„Áno, moje vízie sú presné!“ povedala rozzúrene a založila si ruky na hrudi.

„Ale...“ začal som, ale Edward ma hneď prerušil.

„Carlisle, je to určite ona. Videl som to aj ja a tá osoba na tých fotkách a v Alicinej vízii je rovnaká,“ povedal naisto.

V tom sa ku mne prihnala Esme a objala ma okolo ramien.

„Carlisle, možno Nell naozaj žije. Možno sa to stalo inak ako bolo povedané tebe,“ zašepkala mi do ucha a ja som jej naozaj uveril.

„A kedy príde?“ spýtal som sa.

„O tri dni. Ale nepríde sem. Videla som ju len ako prebehla na lúke, kde hrávame bejzbal. Niečo, akoby hľadala alebo pred niečím utekala,“ zamyslela sa Alice a už bola mimo. Sústredila sa znova a my sme čakali. Všimol som si, že v izbe sú aj ostatný, ale nevenujú nám pozornosť. Aspoň Jasper s Emmettom nie. Hrali zase jeden z tých šachových turnajov, kde mali po zemi porozkladaných hádam desať rôznych šachov od najmenšieho až po najväčší. Boli strašne sústredení, tak sa ani nečudujem, že vôbec neriešili našu situáciu. A Rose zase od nervov prepínala kanály. Samozrejme, že ona nás vnímala a nepáčilo sa jej to. Prečo sa hnevá na osobu, ktorú ani nevidela? Pozrel som sa späť na Alice a ešte stále sústredene pozerala do neznáma. Oči mala sklenné a pohľad prázdny. Keď som to videl prvýkrát, myslel som si, že dostala nejaký záchvat alebo čo. A Edward takisto sústredene počúval jej myšlienky a zrazu sa usmial. Alice v tom momente ožila.

„Carlisle, stretneš sa s ňou!“ zvýskla a hodila sa mi okolo krku.

„Kto sa rozhodol?“ zasmial som sa, lebo som jej silou padol na zem a ona ma ešte stále objímala. Jej vízie boli závislé od toho, či sa daná osoba rozhodla. Jej vízie sú nestále a môžu sa zmeniť.

„Ty!“ povedala natešene. Objal som ju a šťastne som sa usmial. Nemyslel som si, že by som ešte niekedy uvidel svoju sestru, jediného človeka, pri ktorom som sa vždy cítil dobre a príjemne. Samozrejme, že sa aj pri mojej novej rodine cítim dobre, ale vždy mi tu chýbala Nell.

Alice vstala, zobrala Edwarda za ruku a niekam s ním vybehla. Ja som sa len za nimi pozeral stále sediac na zemi a usmieval som sa.

„Naozaj si myslíš, že je to pravda?“ opýtal som sa Esme, ktorá sa sklonila ku mne.

„Samozrejme. Alice má vždy pravdu. A tentoraz myslím, že určite. Keď si tu nebol, bľabotala stále dookola, že jej príde nová sestra a že ju bude milovať,“ usmiala sa na mňa a ja som ju s radosťou pobozkal.

„Tak strašne sa na ňu teším, Esme. Ani si to nevieš predstaviť. Bola vždy moje slniečko, vždy som sa pri nej musel usmievať, dokonca aj vtedy keď som bol upír,“ povedal som zasnene a spomínal si na tie časy, keď sme v 40 rokoch sedemnásteho storočia bývali v Londýne, kde sa všade preháňali koče, novodobé autá, páni v smokingoch a panie v korzetových šatách. Len Nell vždy chodila buď v krátkej sukničke a nejakej košele, alebo v nohaviciach zase s nejakou košeľou.

„Chcem ju spoznať,“ pošepkala mi.

„Neboj sa, bude sa ti páčiť. Je presne ten typ dcéry, akú by si chcela,“ povedal som a znova ju pobozkal. Rose na gauči si odfrkla a ďalej prepínala kanály.

Tieto tri dni boli pre mňa mučenie. Stále som pobehoval z jednej izby v dome do druhej a neustále sa pýtal Alice alebo Edwarda, koľko ešte času zostáva. Na upíra som bol strašne nervózny a všetci si to všimli. Esme sa len usmievala a mlčky sa radovala so mnou, Emmett si zo mňa stále robil srandu vetami typu: Tatko nám neobsedí. a Jasper bol neobvykle šťastný. Asi na neho vplývali moja radosť a šťastie. Edward z Alice moje správanie radšej nekomentovali a Rose vždy len prepínala kanály na našej plochej obrazovke alebo opravovala už svoje dokonalo opravené auto. Takto to prebiehalo celé tri dni až konečne nastal ten očakávaný deň D.

Všetci sme sa rozložili na lúke, kde sme obvykle hrávali bejzbal. Všetci sme stáli v strede a čakali, kým sa konečne moje dievčatko vynorí na lúke. Stále ma zmáhali pochybnosti, ale veril som Alice, že sa nemýli. Ak by sa mýlila, asi by ma to zložilo.

Naozaj príde? Opýtal som sa v myšlienkach Edwarda, ktorý si len vzdychol, usmial sa a prikývol. Vtedy ma šťastie naozaj veľmi pohltilo.

„Pripravte sa, onedlho je tu,“ povedala Alice a už aj ona sa nervózne upravila.

„Vyzeráš skvele, zlatko,“ povedala jej Esme a ja som ju chytil za ruku. Bola mojou láskou odvtedy, ako som ju uvidel skákať z toho prekliateho útesu. Vtedy ma pochytil taký nával smútku a ja som ju musel zastaviť. Nepodarilo sa mi to, ale premenou na upíra som jej zachránil život. A mne zase vzniesla do života lásku, ktorú som stratil, keď mi v jednom hnusnom liste niekto napísal, že Nell zomrela.

„Carlisle, dávaj pozor. O 5 sekúnd je tu,“ povedala rýchlo Alice a ja som na mieste stuhol. Rátal som čo najpokojnejšie do 5 a aj tie jednoduché čísla som si mýlil.

1... asi budem zvracať od toľkého napätia, môže vôbec upír zvracať?...

2... ja to neznesiem... (Edward prevrátil oči nad mojím zúfalým stavom)

3... môže sa upír potiť??...

4... Alice sa určite zmýlila...

5... prečo tu nie je??

Všetci sme napätím zadržali dych a pozerali sa na miesto, kde sa mala Nell objaviť. Nič sa nedialo ďalších 5 sekúnd, ale keď som sa pozrel na Alice, usmievala sa. V tom na lúku vkročilo malé 16-ročné dievča. Na chvíľu sa zastavilo a nasalo nosom čistý vzduch. Ešte si asi neuvedomila, že sme tu. No keď sa nadýchla, zostala prekvapene stáť na jednom mieste, vietor jej rozvial vlasy a ona sa pozrela na nás. Vyvalila oči, ale to bolo ešte nič v porovnaní s tým, ako sa zatvárila keď uvidela mňa. Díval som jej do očí a hneď som vedel, že je to ona. Áno, Nell žije.

Pozerala sa na mňa a neverila svojím očiam. Zmätene zašepkala moje meno a zavrtela hlavou. Opäť sa na mňa pozrela a opäť vyvalila oči. Zasmial som sa nad jej reakciou.

„Carlisle, prečo ju nepočujem?“ spýtal sa zmätene Edward. Nevenoval som tomu pozornosť a rozbehol som sa k Nell. Zastal som pred ňou a široko som sa usmial.

„Carlisle?“ spýtala sa ešte raz pošepky a ja som sa zasmial. Asi si naozaj uvedomila, že som to ja a nikto iný a prebrala sa.

„Carlisle!!!“ vykríkla a hodila sa mi okolo krku. Pevne som ju objal a snažil som sa udržať rovnováhu, lebo by ma naozaj zhodila na zem.

„Som taká šťastná, že som ťa našla. Ako to, že si tu?“ na chvíľu sa odtiahla a pozrela sa mi do očí. No nevydržala a znova ma silno objala. Hlavu som si položil do jej vlasov a vdýchol jej vôňu. Áno, naozaj to bola ona. Moja malá sestrička. Tak mi chýbala, celých tristo rokov mi chýbala. Ani si neviete predstaviť, aký je to dlhý čas.

→ 6. kapitola ←

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 5. kapitola :