Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 4. kapitola

17.03.2010 (19:00) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 986×

Po chvíli sa usmial a zobral ma do svojho tentoraz železného objatia. Aj ja som sa usmiala a vedela som, že odteraz to bude zase také ako predtým, len s malým rozdielom. A to tým, že je upír.

4. kapitola

Ako som si myslela, žili sme stále rovnako. Ja som chodila stále do školy, učila som sa a doma ma čakal Carlisle. Neukazoval sa vonku, nechcel aby ho niekto spoznal, hlavne nie jeho otec. Maggie už k nám nechodievala, len občas a vždy keď prišla, tak Carlisle rýchlo zmizol. Naozaj bol strašne rýchly. Raz mi v lese ukazoval aký je rýchly a dokonca som videla aj aký je silný. Fascinovalo ma to. Bola som normálne v úžase, lebo stále sme objavovali, čo všetko dokáže. Napríklad, už som nemusela otvárať plechovku, ktorá bola zavretá tak, že mne sa to nikdy nepodarilo otvoriť. Stačilo ju dať len Carlislovi a bola hneď otvorená. Zistila som, že aj každý týždeň musí chodiť na lov, inak by to pri mne nezvládol. Nespal, veľa študoval a stále bol pri mne. Mal pred sebou večnosť a mňa to niekedy desilo. Sľúbil mi, že so mnou zostane celý život, ale mňa nehorázne hnevalo, že budem o niekoľko rokov staršia ako on a potom budem vyzerať ako nejaká stará zvráskavená babka. To som si nikdy nechcela pripustiť a radšej som to vždy vyhodila z hlavy.  Pomáhala som mu ako som vedela, snažili sme sa obaja nájsť, čo najviac pravdivých, hlavne pravdivých informáciach o upíroch. Zistili sme toho pomerne veľa, ale stále to bolo málo. Nemohol chodiť na slnko, nie žeby ho to zabilo alebo by sa premenil na prach, ako sa hovorí v starých literatúrach. Nie, len keby vyšiel na svetlo, každý by sa na neho pozeral. Mal vtedy ešte bledšiu pokožku a doslova mu svietila ako stovky malých diamantov. Ďalšie odhalenie bolo, že bol strašne krásny a veľa ľudí by ho považovalo za boha. Som si istá, že by ohromil každú mladú ženu, dokonca aj vydatú. Na mňa to nepôsobilo, ako keby som bola  odolná. Veď je to môj brat!! A ako dni ubiehali, skúmal svoje kamenné telo. Zistil, že mu už nepracuje ani jeden orgán, akoby zomrel. Mal množstvo teórii, ktoré mohli byť pravdivé a každým novým dňom sme obaja vymýšľali ďalšie a ďalšie teórie o existencii upírov. V niektorým sme sa pravdepodobne mýlili, ale niektoré mohli byť aj pravdivé. Ak by náhodou existovali nejaký ďalší upíri, čo existovali, museli mať nejaké pravidlá. A my sme nevedeli, že to najhlavnejšie sme porušili.

Jeho sebaovládanie bolo niečo neuveriteľné. Carlisle sa ma ani raz nedotkol, dokonca mi aj ošetroval rany, keď som náhodou spadla alebo sa porezala. Netušila som, kde sa to v ňom bralo. Maggie mi raz vravela, že mladý upír nemyslí na nič, len na to, ako získať krv. Ale Carlisle bol úplne iný. Každý večer som mohla sedieť pri ňom na sedačke ako predtým, keď sa stal upírom. Nič mu to nerobilo. Ale keď som sa ho spýtala, ako to, že mu nevadí moja krv, nechcel mi odpovedať. Vlastne na všetky otázky týkajúce sa mňa a mojej krvi, pachu a všetkého ostatného proste neodpovedal. A ja som netušila, prečo ma pri mne také veľké sebaovládanie.

V jeden daždivý večer k nám prišla nečakaná návšteva. Ja s Carlislom sme sedeli na gauči presne ako som kedysi ja sedela s otcom na kresle. Carlisle bol rozvalený a ja som mu sedela v náručí a učila sa. Ukazoval mi všetko na obrázkoch, kedže v tej dobe bolo strašne málo kníh o medicíne a vysvetľoval aj to, čo v knihe nebolo. Naozaj bol veľmi múdry. Ale klopanie na dvere nás vyrušilo. Carlisle stuhol a celý skamenel. Chcela som sa ho spýtať, čo sa deje, ale on ma predbehol.

„Nell, to je upír. Neboj sa, nič sa ti nestane, len buď stále so mnou. Nechoď odo mňa sama preč za žiadnych okolností, rozumieš?“ povedal pokojne a ja som prikývla. Teraz som sa už bála. Neviem prečo, ale upírov celkovo som sa strašne bála a keď mi Carlisle vysvetľoval, koľkých našiel, odmietala som chodiť po Londýne v noci sama. Postavili sme sa, Carlisle ma chytil za ruku a spolu sme išli otvoriť. Naskytol sa nám krásny pohľad na mladého muža zahaleného v dlhom čiernom plášti a čiernom cylindri. Milo sa na nás pozrel a láskavo usmial.

„Dobrý večer priatelia, prepáčte, že vás ruším v túto neskorú hodinu, ale potrebujem vyriešiť s vami isté neodkladné záležitosti. Mohol by som vstúpiť?“ prihovoril sa nám milo a Carlisle mu mlčky pokynul, aby vstúpil. Otočil sa, niečo ukázal mužovi v tieni, ktorý ho stále sledoval a až potom vošiel dovnútra a zavrel dvere. Keď si všimol našich spýtavých pohľadov, usmial sa.

„To je moja stráž,“ milo sa usmial a čakal. Ako prvá som sa spamätala ja a prihovorila som sa mu.

„Dobrý večer, pane. Odložím vám váš plášť, ak dovolíte,“ usmiala som sa.

„Veľmi pekne ďakujem,“ oplatil mi úsmev a vyzliekol si plášť a cylinder. Pustila som Carlisla, podišla som k nášmu hosťovi a zobrala som jeho veci. Potom som išla veci položiť do šatníka a počula som ako sa Carlisle a hosť presunuli do izby. Išla som teda za nimi. Sadla som si na stoličku pri Carlisla a pozerala som sa na hosťa. Bol takisto celý bledý a vyzeral tak na tridsať, možno menej. Mal dlhé čierne vlasy a tmavé červené oči. Nemal ich ako Carlisle a tak som usúdila, že on sa živí ľuďmi.

„Tak, keď sme tu všetci, myslím, že je najvyšší čas predstaviť sa. Volám sa Aro Volturi. Ja a moji dvaja bratia sme niečo ako ochrancovia upírov. Náš svet upírov potrebuje, presne ako svet ľudí, pravidlá a tak sme sa ich vytvorili. Žijem na svete už niekoľko storočí a preto sa našimi pravidlami riadi každý upír, či už je novorodený, mladý alebo starý. Naše sídlo sa nachádza vo Volterre v Taliansku,“ povedal milo, ale tie slová ma nepríjemne mrazili v žalúdku. Cítila som čudný pocit.

„Prosím vás, neodsudzujte ma. Prišiel som sem v dobrom,“ povedal trošku smutne a Carlisle prebral slovo.

„Neodsudzujeme vás pane. Ja sa volám Carlisle a toto je dcéra môjho priateľa Nellien,“ usmial sa na neho. A teraz bol Aro celý šťastný, lebo konverzácia nabrala srdečný podtón.

„Skvelé. A kedy si bol premenený v upíra? Hovor, priateľ môj, chcem vedieť všetko,“ povedal ako malé dieťa a zatlieskal rukami. Zatlačila som nutkanie rozosmiať sa.

„Mám presne 23 rokov a bol som premenený pred rokom. Mal som nasledovať svojho otca v lovení upírov, čarodejníc a všetkých možných mýtických bytostí. Môj otec bol totiž pastor a silno veril v existenciu zla. Ja som doktor a nikdy som nechcel pokračovať v jeho práci. No ochorel a ja som nemal na výber. Musel som tu nechať Nell samú a ísť loviť. Neveril som, že by niečo ako upír mohlo existovať, ale mýlil som sa a doplatil na to.“

„Nie, priateľ môj. To ťa posunula vpred. To čo sa z teba stalo je neuveriteľné. Máš skvelé sebaovládanie a dokážeš zostať pri svojej... eh... Nell aj keď si novorodený. Je to zázrak, že si ju ešte nezabil,“ povedal milo a ja som sa pri poslednom slove striasla.

„Áno, je to zázrak,“ zašomral Carlisle a pozrel sa na mňa. Zase som nechápala, čo tým myslel, ale nemohla som ho na to spýtať, lebo by mi aj tak neodpovedal.

„A čo ty, dcéra moja. Povedz mi tvoj príbeh,“ povedal nadšene Aro smerom ku mne.

„Och, ale môj príbeh vôbec nie je zaujímavý,“ usmiala som sa a dúfala som, že ma uštedrí rozprávania o mojej rodine.

„Každého príbeh je niečím jedinečný a mňa veľmi zaujíma ten tvoj,“ verila som, že ma to malo povzbudiť, ale nebolo to tak. Zhlboka som sa nadýchla a začala som.

„Moja mama zomrela pri mojom pôrode a môj otec nedávno, pred jeden a pol rokom. Do mojej rodiny patrí aj Carlisle, aj keď nie je môj pokrvný príbuzný. Staral sa o mňa stále, aj keď bol ešte môj otec nažive. Obaja ma učili všetko o medicíne, lebo chcem byť aj ja doktorkou presne ako otec a Carlisle. Vieš, že to nie je možné, ale možno ja raz budem prvou doktorkou v 17. storočí. Neviem však ešte všetko,“ trápne som sa usmiala.

„To je smutný príbeh, ale jeho koniec môže byť pekný. Pokračuj, prosím.“

„No, celý život som bola všímavá a každý mi vravel, že som veľmi nadaná. Pamätám si celé svoje detstvo, každý jeden okamih od východu slnka až po jeho západ. Dokonca si pamätám aj rozžiarenú tvár mojej matky, keď ma prvýkrát aj poslednýkrát držala v náručí. Všetky zlé, ale aj dobré okamžiky. Proste všetko. Neviem prečo to tak je, ale netrápi ma to. Jediné, čo som v živote chcela je byť so svojou rodinou a preto, keď som zistila, že Carlisle je upír, neutiekla som ako zbabelec. Zostala som s ním a pomáhala som mu. Možno aj vďaka mne má také veľké sebaovládanie,“ usmiala som sa a pozrela na Carlisla.

„Hlavne vďaka tebe,“ povedal Carlisle a Aro sa šťastne usmial.

„Ja som vedel, že aspoň niečo je pekné. Len škoda, že to má malý háčik,“ nešťastne povedal Aro. Pozrela som sa na neho čo tým myslí.

„Áno, to že nikdy nezomrie, je veľký problém,“ súhlasila som, ale Aro zakrútil hlavou v nesúhlase.

„Nie to som nemyslel. Aj keď aj to je jeden z mnoha problémov upírov, hlavne ak má ten upír takú skvelú rodinu ako si ty. Ale nie, to som nemyslel. Je tu väčší a oveľa naliehavejší problém, ktorý keď vám ho poviem, sa vám nebude páčiť,“ povedal s malým smutným úsmevom, akoby s nami súcítil. Nechápala som to a Carlisle takisto nie. No tušila som, že to bude niečo zlé.

„O aký problém ide, Aro?“ spýtal sa priamo Carlisle. Aro si vzdychol a začal.

„Máme pravidlá, ktoré musí každý upír dodržiavať, ako som spomenul. Nie sú veľmi dôležité, sú normálne ako iné, ale jedno, to najhlavnejšie, sa musí dodržiavať za každú cenu. A vy ste ho porušili.“

„Aké pravidlo?“ zhrozila som sa.

„Žiadny upír nesmie odhaliť svoje tajomstvo. To, že je upírom,“ povedal jedným dychom a čakal na našu reakciu. Carlisle stuhol a ja som hlasito zalapala po dychu. S Carlislom sme vymýšľali rôzne pravidlá a musím uznať, že aj toto nás napadlo, ale nedávali sme tomu veľkú pozornosť. Veď v období vojny medzi katolíkmi a protestantmi, kde už skoro každý verí v upírov a kedy sa dievčatá upaľovali ako čarodejnice, nemohlo existovať pravidlo o tajomstve upírov. Má to síce svoju logiku, ale mne v tejto chvíli nedošla žiadna súvislosť. Nemalo cenu o tom uvažovať, teraz bolo najdôležitejšie dostať sa z tejto nebezpečnej situácie.

„Ale mne nikto nevysvetlil nejaké pravidlá, takže sa to za porušenie ani neráta,“ povedal už pokojne Carlisle. Nechápala som, ako mohol byť v takejto situácii pokojný.

„Áno, viem o tom. A práve preto som toto prišiel vyriešiť ja sám. Obvykle chodí toto riešiť moja garda alebo upíri, čo sú na to zvolený, ale toto je ojedinelá situácia. Nikdy sa to nestalo a pre mňa je to veľmi zaujímavé,“ usmial sa Aro.

„Čo sa robí s upírmi, ktorí porušili pravidlá?“ spýtala som sa dychtivo.

„Zabijú sa. A aj ľudia, čo o nich vedeli,“ odpovedal stroho.

„Ale veď sa upíri nedajú zabiť,“ zašepkala som, lebo práve v tejto chvíli som mala adrenalín až na končekov prstov. Strašne som sa bála, ako ešte nikdy. Tento upír hovoril tak pokojne o našej smrti, dokonca sa aj usmieval. No je to normálne?

„Ale dajú. Ak na to použijete silu druhého upíra, tak sa to dá. Ale to ste nemohli vedieť,“ zasmial sa Aro.

„Ale čo teraz s nami urobíte?“ opýtal sa Carlisle zase pokojne. Moje nervy, ten nemá sebaovládanie len nad svojím smädom.

„Keďže si o týchto pravidlách nemal z kade vedieť, nezabijeme ťa. Ale Nell už nesmie zostať človekom. Nemôžeme riskovať to, že by to niekomu povedala,“ povedal zase smutne Aro.

„Ona by nikdy...“

„Ja by som nikdy...“ povedali sme naraz s Carlislom, ale Aro zdvihol ruku a tým nás umlčal.

„Ja viem, že by si to nikomu nepovedala, ale náš svet potrebuje disciplínu. To že ti verím, v našom svete nič neznamená. Ani si neviete predstaviť, čo by sa stalo, keby som ťa nechal žiť a dozvedeli by sa o tom ostatný. Každý by začal tvoriť nových upírov a tí by sa vyhovárali na to, že nevedeli o pravidlách a porušovali by ich. To nemôžeme za žiadnu cenu dopustiť a preto ti dávam dve možnosti. Buď zomrieš alebo sa staneš upírom ako Carlisle!“ povedal rozhodne a nikto mu nemohol protirečiť. Carlisle však áno.

„To nedovolím. Nedopustím, aby sa z nej stal netvor ako sme my. Ona má voľbu a ja ani žiadny iný upír jej ju nezoberie!“ povedal nahnevane a postavil sa. V okamihu tu bol ďalší upír a postavil sa pred Ara. Bol obrovský, svalnatý a celý čiernom. Ani som mu nevidela do tváre.

„Carlisle, máš pravdu. Má voľbu, medzi tým či prežije, alebo či sa stane upírom. Je to prosté,“ postavil sa aj Aro.

„Nie, ona bude žiť. Je nevinná, nič nespravila,“ precedil medzi zubmi.

„Aj v tomto máš pravdu, ale ja nemám na výber. Moje podmienky poznáš a teraz ak dovolíte, musím odísť, ale vrátim sa. Presne o týždeň. Máte čas premyslieť si to, hlavne ty Nell. Život alebo smrť. Nad tým uvažuj a vyber si správne. Takže zbohom, priatelia moji,“ usmial sa a pobral sa preč. Pri dverách sa však zastavil a s úsmevom sa otočil. Ten ďalší upír, jeho stráž už držal v rukách Arov plášť a cylinder.

„A mimochodom, čaká ťa skvelá budúcnosť upíra, ak sa ním rozhodneš byť, Nell. Mysli na to,“ povedal Aro, usmial sa a odišiel aj so svojím bodyguardom.

Zvalila som sa na stoličku a na chvíľu prestala dýchať. Smrť alebo život upíra, čo sa dá vlastne takisto považovať za smrť. Samozrejme, že som nechcela zomrieť, ale nechcela som byť ani upírkou. Neviem, čo to obnášalo, aj keď som vedela o tom teraz už skoro všetko. Byť upírom je skvelé, fascinovalo ma to dlho, ale stať sa upírom naozaj?

Vzdychla som si a pozrela sa na Carlisla, ktorý ešte stále stál a pozeral sa na vchodové dvere. Zase skamenel a to sa stávalo v poslednom čase dosť často.

„Carlisle? Čo budeme robiť?“ spýtala som sa šeptom. Nevedela som, či môžem rozprávať bez toho, aby som mala roztrasený hlas. Carlisle však nepovedal nič a stále pozeral do neznáma. Zase som si vzdychla, pomaly sa postavila a podišla k nemu. Mierne som s ním pomykala, ale myslím, že to ani necítil. A tak som začala ním zúrivo mykať a hlasno opakovať moje zúfalé prosby o to aby sa prebudil a aby sa na mňa pozrel. Už som plakala, naozaj som bola zúfalá. Podlomili sa mi kolená a tvrdo som dopadla na zem. Hlavu som si vložila do dlaní a hlasno vzlykala. Nechcela som ani umrieť, ale ani sa stať upírom. V tom sa niečo pohlo a niekto ma silno objímal.

„Prepáč mi to. Tak veľmi ma to mrzí, nemal som tu byť. Nemal som ťa do toho zatiahnuť,“ hovoril stále dookola. Plakala som a počúvala ho. Nechcela som, aby sa toto začalo. Ale nechcela som ani to, aby tu teraz Carlisle nebol. Najradšej by som bola, keby som sa vrátila do doby, keď som mala len 10 a chodila som stále do nemocnice za mojimi dvoma mužmi. Ale tie časy sa vrátiť nemôžu.

„Neboj sa, nenechám ťa ani zomrieť ani stať sa upírom. Niečo vymyslím, ale už teraz ti hovorím, že utekať nemôžeme. Upírom proste neunikneš, aj keď si človek,“ povedal rozhodne a celú noc nahlas vymýšľal, niečo čo by pomohlo. Ja som len potichu ležala pri ňom a snažila sa zmieriť s tým, že o týždeň zomriem.

Týždeň ubehol veľmi rýchlo, ja som stále chodila do školy aby nikto nemal nejaké podozrenie a Carlisle zatiaľ rozmýšľal nad tým, ako vyriešiť celú túto situáciu. Vedela som, že to nevyrieši a zo mňa sa stane buď mŕtvola alebo zombie, čo zabíja ľudí a cicia im krv. Posledný deň svojho ultimáta som sa zo školy vracala neskôr a išla som skratkou. Zase som bola zabraná do svojich myšlienok a ani som si neuvedomila, že ma niekto pozoruje. Zrazu som sa len ocitla v nejakej tmavej uličke a nevidela som nič. Niečo ma strašne pevne držalo a ja som nemala čas ani vykríknuť.

→ 5. kapitola ←

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 4. kapitola: