Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 2. kapitola

09.03.2010 (19:15) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 997×

„To myslíš zase ako?“ zdvihol obočie.

„Nijak,“ zatvárila som sa nevinne a pokračovala v odkladaní riadu.

„V tebe sa človek nevyzná,“ zasmial sa.

2. kapitola

„Ja viem, som komplikovaná, ale za to veľmi nadaná! Hovorí mi to každý, tak sa tu prestaň vyvaľovať a poď ma učiť,“ povedala som rozhodne a dovliekla ho do izby.

„Dobre, dobre,“ smial sa. „Ty si ešte také malé decko.“

„Nepopieram,“ zasmiala som sa aj ja. Hodila som sa na starý gauč a z pod neho som vytiahla starú učebnicu po otcovi. Ako vždy som ju najprv pobozkala a potom otvorila. Carlisle sa usmial a prisadol si ku mne. Začal ma učiť všetko možné, najprv zloženie krvi a čo všetko potrebuje, potom sme prešli k stavbe srdca. Učil ma až neskoro do večera, ale keď som už bola dosť unavená, poslal ma hore prezliecť sa. S veľkou nechuťou som išla a keď som bola hotová, tak som ho zavolala. Tak ako vždy, prišiel do mojej izby, pozakrýval ma a zaželal dobrú noc.

„Carly? Môžem sa ťa niečo spýtať?“ spýtala som sa ho ticho, keď kráčal k dverám.

„Hm a čo?“ otočil sa. „Mala by si už spať, nepočká to na zajtra?“

„Nie, je to len na chvíľočku,“ usmiala som sa, posadila sa a poklepala na posteľ, aby si prisadol. Urobil tak a pozeral sa na mňa s otázkou v očiach.

„Odvtedy, ako mi Maggie povedala, že upíri existujú ma trápi jedna otázka. Viem, ako premieňajú ďalších ľudí na netvorov, ale zaujímalo by ma, či sa nájde nejaký človek, ktorý by nechcel zabíjať ľudí. Čo si o tom myslíš?“

„Ja neviem, ešte som sa nad tým nezamýšľal, ale myslím, že asi nikto taký nie je a vieš prečo? Lebo je to vymyslené,“ usmial sa a postrapatil mi vlasy.

„Ja viem, ale čo by si robil ty, keby ťa premenili na upíra?“ zasmiala som sa a záver dopovedala vážne.

„Zabil by som sa, pretože by som nechcel zabíjať nevinných ľudí,“ povedal rozhodne a ja som vedela, že to myslí naozaj vážne.

„Tak by si zabíjal zločincov alebo nejakých vrahov,“ pokrčila som plecami.

„Nie, aj to sú ľudia a mne by sa to hnusilo,“ zakrútil nesúhlasne hlavou.

„Áno, asi by som to aj ja tak urobila,“ zamyslela som sa, ale zrazu ma niečo napadlo.

„Ale asi by som radšej zabíjala zvieratá a pila ich krv. Podľa mňa je to lepšie a upír potom môže žiť ďalej a pomáhať ľuďom. Tak by som to urobila ja,“ povedala som zase ja rozhodne a Carlisle vyvalil oči.

„Keď som vravel, že si nadaná, tak som to ani zďaleka nevystihol. Ty si génius.“

„Ha-ha,“ povedala som a ľahla si.

„Nie vážne. Podľa mňa je to skvelý nápad, máš ohromnú fantáziu,“ pochválil ma, ale vzápätí povedal. „Škoda, že sú to len povery,“ usmial sa, znova mi postrapatil vlasy a odišiel z izby. Ešte dlho som nad týmto uvažovala a došla som k viacerým ďalším záverom, ale na lovenie zvierat to nemalo. Obrátila som sa na bok a zaspala som.

Ráno som sa zobudila a hneď som zacítila smrad spálených raňajok. Zasmiala som sa, obliekla si župan a vybehla dole do kuchyne.

„Čo to tu robíš?“ zasmiala som sa a pozerala na to, ako sa Carlisle snaží uhasiť oheň, ktorý vznikol na starej panvici, ktorú použil. Pozrel sa na mňa vyľakane a ja som strašne rozosmiala. Nabrala som vodu a vyliatím ju na tú panvicu, som zahasila oheň.

„Snažil som sa urobiť raňajky, ale vo varení som nikdy nebol dobrý,“ usmial sa nevinne a vzápätí sme obaja vybuchli do veľkého smiechu. Spoločne sme upratali tú spúšť, čo urobil a ja som potom spravila normálne raňajky. Najedli sme sa a ja som sa začala pripravovať do školy. Umyla som sa, obliekla a zobrala veci do školy. Na chodbe už čakal Carlisle a potom sme sa spoločne vybrali smerom do školy. Stále ma odprevádzal, mal to úplne inak ako do nemocnice, ale vždy ma chodil odprevádzať do školy, lebo si myslel, že zablúdim. Po 5 rokoch si myslel, že zabudnem tú hroznú cestu do školy. Myslím, že asi to nebola stopercentná pravda, skôr som si myslela, že chodí so mnou len preto, aby som „náhodou“ neodbočila z cesty. Vedel, že nemám rada školu. No čo už, to mám za to, že mu neklamem. Pred školou sa so mnou rozlúčil a pokračoval zase naspäť do nemocnice. Školu som ako vždy pretrpela, nevšímala som si pohŕdavých pohľadov spolužiakov alebo žiarlivé pohľady spolužiačok. Bola som voči nim takmer imúnna. Učitelia ma mali na rozdiel od ostatných radi, lebo aj napriek obrovskej nechuti k predmetom, som mala samé dobré výsledky a každý bol so mnou nadmieru spokojný. Po škole som sa ponáhľala do nemocnice a hneď som išla do Carlislovej pracovne. Ako vždy ma s úsmevom privítal a spolu sme išli na každodennú prehliadku pacientov. Vždy na mňa všetci čakali, vedeli, že zo mňa bude budúca doktorka a pomáhali mi vo všetkom.

A tak sme išli pozrieť všetkých pacientov. Boli radi, že som prišla aj ja a dobre som sa s nimi porozprávala. Po skončení obhliadky ma Carlisle zatiahol späť do svojej pracovne a povedal mi zlú správu.

„Nell, môj otec ochorel a musím za neho na pá dni „zaskočiť“. Zvládneš to sama doma?“ opýtal sa ma.

„Jasné. Sama doma... “ začala som snívať, ale on ma vrátil do reality ďugnutím.

„Žiadne večierky, mladá dáma,“ povedal ako starostlivý otec a obaja sme sa zasmiali. Vedeli sme, že ja by som to nikdy v živote nespravila.

„Dobre a čo vlastne ideš robiť?? Hony na upírov a čarodejnice??“ rýpala som do neho.

„Nie si ďaleko. Ale nepoviem ti to. Teraz choď domov a správaj sa slušne. O pár dní prídem a ak uvidím tvoj dom v troskách, nepraj si ma.“

„Jasné, pane,“ zasalutovala som a s vážnou tvárou som sa otočila na odchod.

„A čo objatie??“ povedal ešte a ja som sa mu so smiechom vrhla okolo krku a tuho objala. Potom som v dobrej nálade išla domov.

Moja dobrá nálada však netrvala dlho, lebo som zistila, že Carlisle poveril Maggie, aby na mňa dohliadala. STÁLE bola so mnou a mne to neuveriteľne liezlo na nervy. No šok prišiel až o niekoľko dní neskôr. Carlisle sa neukázal dva týždne. Nikto o ňom nič nevedel a jeho otec začal vybavovať pohreb. Mne sa nič nepovedalo a ani som neverila, že by zomrel. Niečo sa určite stalo a ja som nevedela čo. Bola som v šoku, plakala som, že posledný člen mojej rodiny zmizol...

→ 3. kapitola ←

zhrnutie

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 2. kapitola :