Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forgiven - 1. kapitola

09.03.2010 (10:15) • MySecrets • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1104×

1. kapitola

Otec a ja sme tvorili nerozlučnú dvojicu. Stále sme boli spolu a zabávali sme sa. Otec sa snažil, aby som bola vždy šťastná a väčšinou sa mu to darilo. Ja som bola pre neho slniečko, ktoré sa vždy usmievalo a on bol pre mňa strážca, ktorý ma nonstop chránil. Bol doktor v našom meste a každý, koho ošetroval, ho mal rád. Bol veľmi milý, chápavý, ale aj opatrný. Ťažko nadväzoval nové priateľstvá. V nemocnici som bola s ním už od narodenia. Nechcel ma nechávať doma samú, tak ma proste zobral do nemocnice, kde sa o mňa starali doslova všetci. Každého som uchvátila a boli mnou strašne očarení. S láskou sa o mňa starali a ja som mala rodinu. V nemocnici.

Celé moje detstvo sa točilo okolo nemocnice. Namiesto plyšových medvedíkov som dostávala nemocničné hračky alebo knižky o chorobách a ako ich liečiť. Nevadilo mi to, naopak ma to fascinovalo. Pamätala som si všetko, čo som prečítala, všetko čo som zažila. Môj ocko bol z toho nadšený, myslel si, že má veľmi nadanú dcéru a preto ma veľa učil o medicíne. A nielen on. Ocko mal jedného najlepšieho kamaráta, ktorého sme obaja počítali do rodiny. Bol mi ako starší brat, skoro otec. Volal sa Carlisle a takisto nemal mamu ako ja. Skvele sme si rozumeli, aj keď ja som mala len 12 rokov, keď nás otec konečne predstavil. Bol veľmi mladý, ale neuveriteľne múdry a bystrý. Takisto pracoval v nemocnici a každý si ho obľúbil. Veľmi sa správaním podobal môjmu otcovi, aj keď vôbec neboli príbuzní. Carlislovmu otcovi sa nepáčilo, že s nami trávi viac času ako s ním, ale nemohol s tým nič urobiť. Carlisle už bol dospelý a mohol si robiť, čo len chcel. A to bolo väčšinou s nami. Vždy keď sme niekam išli s otcom, Carlisla som donútila ísť s nami. Ani sa veľmi nebránil, vedela som, že mu je s nami tak dobre ako nám s ním. A tak som už mala aj brata, moja rodina sa rozrástla a ja som bola strašne šťastná.

Roky ubiehali a zo mňa postupne opadávalo to malé dievčatko, ktorým som bola. Každé narodeniny som oslavovala ako inak v nemocnici so všetkými doktormi, doktorkami, sestričkami a dokonca aj s niektorými pacientmi, ktorých som pomáhala ošetrovať. Každé narodeniny boli iné, niečím zvláštne, ale v podstate rovnaké. Milovala som tie oslavy, hlavne keď som mohla byť so svojou rodinou. Ale svoje 15 narodeniny som neoslavovala. Mala to byť veľká udalosť, moje okrúhle narodeniny a k tomu, ocko vravel že sa zo mňa stane žena, ale nad tým som sa vždy len pousmiala a pretočila očami. Ale neoslavovala som ich preto, lebo môj otec náhle ochorel. Nedokázal sa pohybovať, stále viac a viac slabol a bol nútený celé dni len ležať. Ja s Carlislom sme sa o neho starali, ako sme mohli, ale nedokázali sme ho už zachrániť. No aj tak ešte aj posledné dni svojho života sa na nás láskavo usmieval a hovoril nám príbehy z jeho mladosti. Zomrel a mňa tu nechal samú s Carlislom.

Ani neviem ako dlho som plakala, ani neviem ako dlho som odmietala pustiť niekoho do svojej izby. Ale keď som otvorila zúfalému Carlislovi, zobral ma do svojho náručia a pevne objal. Vedela som, že on sa o mňa postará. Vedela som sa postarať o seba aj sama, ale potrebovala som Carlisla. To som si musela priznať. Potrebovala som nejakú rodinu a Carlisle bol moja rodina. Postaral sa o pohreb a potom bol stále v našom, teraz už mojom dome. Po troch mesiacoch som sa začala znovu usmievať a začať si užívať život, aj keď som síce žiadnych kamarátov nikdy nemala a poznala som len ľudí z nemocnice, ale nevadilo mi to. Bola som šťastná, ale viackrát som sa utápala v spomienkach na môjho otca a plakala som. Vtedy mi pomáhal Carlisle a hovoril mi, že teraz je určite šťastný, lebo je v nebi s mojou mamou a dávajú na mňa pozor. A ja som mu verila. Často som sa s nimi večer rozprávala alebo keď som mala v škole nejakú ťažkú previerku, len tak som sa bavila s rodičmi. Určite som musela vyzerať ako blázon, vlastne teraz sa ani nečudujem, prečo sa so mnou nikto nebavil. Veď kto by sa bavil s dievčaťom, ktoré sa tajne rozpráva samo so sebou?

Carlisle prebral od otca učenie a učil ma ďalšie veci o lekárstve, prvej pomoci a tak ďalej. Vždy som sa na to doma tešila, lebo pre mňa bola škola strašne nudná. Šermovanie, etiketa. To nebolo pre mňa, ale čo sa dá čakať v sedemnástom storočí? Každý tu chodí ako primabalerína v krásnych korzetových šatách, len ja tu pobehujem v krátkej sukničke a košele po otcovi. Nevyzerala som v tom zle, práve naopak. Každý ma chválil, ako vyzerám dobre v hocijakých šatách, ale mne to bolo všetko jedno. Vedela som, že ma chválili len preto, že som bola dcéra najlepšieho doktora v Londýne. Len jednému človeku som verila naozaj, keď mi povedal, že vyzerám krásne a to Carlislovi. On mi vždy vravel pravdu a ja som mu na oplátku tiež nikdy neklamala. Všetko sme si vraveli, dokonca mi rozprával aj problémy s otcom, ktorým som ako 15- ročná ešte veľmi nerozumela, ale vždy som ho nadšene počúvala.

„Si skvelá poslucháčka Nell,“ pochválil ma, keď sme dojedli večeru, ktorú som ja sama pripravila. Milovala som variť a po lekárstve to bola moja najobľúbenejšia činnosť.

„Ďakujem, ty si zase skvelý rozprávač,“ usmiala som sa a s úškrnom som mu akože zatlieskala. Zasmial sa a ja som postupne začala odpratávať riad.

„Carlisle? Asi by si mal byť trošku viac so svojím otcom. Ja to tu zvládnem, nemusíš tu byť stále,“ snažila som sa ho presvedčiť, lebo s otcom trávil minimum času.

„Už ťa unavujem?“ zasmial sa a položil taniere vedľa mňa na stôl. Umývala som taniere a pritom som sa s ním rozprávala.

„Ty ma nikdy nebudeš vedieť unaviť, Carly,“ zasmiala som sa a ošpliechala ho vodou. Carly som mu hovorila len ja a vždy sa na tom smial. Už si ani nepamätám ako vznikla tá prezývka. Asi tak, že som nevedela vysloviť jeho meno, a tak som si ho nazvala Carly.

„Héj, prestaň, v tomto ošetrujem niekedy pacientov,“ povedal smrteľne vážne, ale na mňa sa hnevať nemohol. Nakoniec sa aj tak usmial.

„Vieš, ja mám rád svojho otca, ale nikdy sme si nepadli do oka. Myslím to obrazne,“ začal vysvetľovať a ja som ho počúvala.

„Vieš, že je anglikánsky pastor alebo niečo podobné, neviem ja sa do tých vecí nerozumiem a ani nechcem. To by bolo v pohode, ale on má zlé názory na svet, ktorým ja nechápem a keď aj chápem, tak sa mi protivia. Počula si už o tých klebetách o upíroch?“ spýtal sa ma. Sedel za stolom a pozeral sa na mňa.

„Počula. Maggie z nemocnice mi o tom rozprávala. Je to naozaj pravda?? Nezdá sa mi,“ povedala som a začala utierať riad.

„Ani mne a práve o to ide. Otec verí na všetky mýtické bytosti. Upíri, čarodejnice, vlkodlaky, všetko a snaží sa ich prenasledovať a on dokonca chce, aby som pokračoval v jeho šľapajách,“ nahnevane si odfrkol a ja som sa zasmiala.

„Tak mu povedz, že to robiť proste nebudeš. Veď si lekár a nie nejaký lovec čarodejníc,“ usmiala som sa a pozrela sa na neho.

„Nell, to nie je také jednoduché. Tebe sa to ľahko povie, ale ja som bol vždy poslušný synáčik,“ zakrútil hlavou.

„A ja snáď nie?“ žartovne som sa zamračila. Nikdy som nespravila niečo, čo by sa otcovi alebo Carlislovi nepáčilo.

„Tak som to nemyslel. Ty si mala to šťastie a bavilo ťa presne to, čo tvojho otca. Lenže ja a môj otec sme úplne odlišný.“

„No ani nie,“ zašomrala som.

„To myslíš zase ako?“ zdvihol obočie.

„Nijak,“ zatvárila som sa nevinne a pokračovala v odkladaní riadu.

„V tebe sa človek nevyzná,“ zasmial sa.

→ 2. kapitola ←

zhrnutie 

Autor: MySecrets (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forgiven - 1. kapitola :