Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forget 15.kapitola

03.08.2009 (21:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1124×

Forget

15.kapitola

Nessie:

Hneď ako ma mama vysadila pred školou a odišla, každé oko sa na mňa začalo pozerať. Cítila som sa ako zviera v klietke, ktoré si v ZOO každý pozerá. Pár chlapcom aj padla brada a v niektorých dievčenských očiach zahorela závisť. To som neriešila. Natiahla som si límec svetru ešte vyššie a odišla do kancelárie. Jeden veľmi namyslený chalan mi zastúpil cestu. Bol zrejme deviatak. Cez neho som videla ďalšieho chlapca, ktorý moc ako človek nevoňal. Mal tmavohnedé vlasy a zelené oči a hlavne bielu pleť! Pozeral sa na mňa utrápene. Nemohol byť starší odo mňa, viac som nevidela, lebo výhľad na chlapca zastrel nejaký škaredý chalan.

„Ahoj cica, volám sa Thomas. A ty?“

„Pre teba som slečna Masenová!“ obišla som ho a videla ako niektorý žiaci otvorili ústa, asi to bol frajer školy, no čo už. Došla som až do kancelárie. Bola tam staršia pani. Slečna Wreetlová. Vyzliekla som si sveter keďže tam bolo príjemne teplo.

„Dobrý deň slečna Wreetlová.“

„Ahoj drahá, ty budeš Masenová, však?“ opýtala sa ma. Nesmelo som sa usmiala.

„Áno som, prišla som si pre rozvrh hodín. Dáte mi ho, prosím.“

„Och, áno slečna nech sa páči a tu máte aj papier podpísať rodičom, tento zase učiteľom a tu si môžeš vybrať krúžky.“ Podala mi štyri papiere a pero. Ukázala mi menší stolík aj so stoličkou. Moju kabelu som nechala na druhej stoličke.

Hmm. Majú tu plávanie, balet, spoločenské tance, hrnčiarsky krúžok, šikovné ruky, HIP-HOP, počítačový krúžok, volejbal, futbal, hokej, husle, klavír hm aj gitara. Zakrúžkovala som klavír, škoda, že ten môj koncert nevyšiel.

Papier pre rodičov som strčila do kabele aj tie, ktoré potrebujem, ostatné som jej nechala na pulte a utekala na moju prvú hodinu. Nemčina. No zbohom po nemecky toho veľa neviem.

Došla som do triedy. Samozrejme ma učiteľka vyvolala pred triedu. Bola som jej vďačná, že sa môžem predstaviť po anglicky

„Ahoj, volám sa Rennesme, prisťahovali sme sa...“ takto som sa predstavovala an každej hodine na každej hodine ma skúšali ale aj tak som bola niekedy múdrejšia než učiteľka. Napríklad na matematike. Rátali príklad ale tak zamotaným spôsobom až to nebolo možné. Tak som sa prihlásila či to môžem vypočítať a vypočítala som to vysokoškolským počítaním ako ma učila mama. Bola to sranda ako na mňa učiteľka vykoľajene pozerala alebo najlepší žiak v matematickej trieda s akou závisťou na mňa pozeral. Hm, mal smolu. Prehodila som svoje bronzové vlasy po pás a sadla som si na miesto.  Na obed som nebola hladná, jedla som ráno a zase tak veľa ľudskej stravy som nemusela jesť ale zato som bola poriadne smädná. Ešte sme neboli loviť. Na obed som zašla do školskej záhrady k jazierku. Moju desiatu, ktorú mi mama pripravila som roztrhala a nahádzala kačiciam. Sedela som na kraji jazierka, keď ku mne prišiel niekto. Bol to chlapec z rána.

„Aj ja im dávam rád svoju desiatu.“ Podišiel ku mne a tiež v rukách držal balíček s desiatou.

„Obsadila si mi miesto.“

„to ma mrzí.“ Povedala som to ironicky.

„Prečo si taká zlá? My by sme mali držať spolu.“ Vyvalila som na neho svoje hnedé oči. A on na mňa vyvalil svoje zelené oči.

„Prečo by sme mali držať spolu? My?“

„Ja viem čo si ty a ty vieš čo som ja.“ Povedal ako keby mi práve neoznámil, že vie o mojej upírskej časti, teda aspoň myslím, že o tom hovoril. Ale Volturiovské pravidlo. Zahovírať to.

„Neviem o čom hovoríš.“

„Rennesme Carlie Cullenová Volturiová. Tvoja matka je následníčka Volturiovského trónu, mám pravdu? A ak sa nemýlim a ja sa nemýli tak na jednom zápästí máš vytetovaný Volturiovský znak a je tam ešte napísané, že si pod ochranou Ara Volturiho, doma by si mala mať klenotný prsteň podobný ako má tvoja matka ale iný, tak kde som sa zmýlil?“

Moje oči mi vypadli z diery, skoro.

„Ako ako toho toľko vieš?“ vykoktala som.

„Viem veľa vecí. Som prvý tvojho a môjho druhu, teda poloupír. Aj ja som pod ochranou Ara Volturiho.“ Usmial sa na mňa. Tak nesmelo. Tak detsky.

„Koľko máš rokov?“ opýtala som sa ho znova. Nevyzeral, že je odo mňa starší.

„Som asi o tri roky starší od teba.“

„Och. No a teraz spravíš čo? Ublížiš mi?“  pozrel na mňa ako na blázna.

„Zbláznila si sa? Tebe ublížiť? A znepriateliť si tvoju matku? Alebo Volturiovcoch? Prosím ťa netrafilo ťa niečo do hlavy?“

„Moju matku?“

„Ty nevieš ako je známa v našom svete?“

„Viem, že majú pred ňou úctu ale, že by sa jej až tak báli?“

„Tvojej matky sa bojí aj samotný Aro, nebojí sa, že ho zhodí z trónu, čo by ona dokázala aj keby sa Aro obstavil najlepšími upírmi. Tvoja matka má najmocnejšiu schopnosť na svete. Je pravde, že môže byť niekto silnejší ale ak štít bude skorej ako druhá schopnosť nemá šancu. Tvoja matka je dobra aj v bitke ako aj v schopnostiach. Naša úcta a rešpekt si zaslúži.“ Dopovedal svoj monológ, nevedela som si mamu predstaviť ako zákerne bojuje alebo mučí. Áno videla som ju v akcii aj nazúrenú ale nejako mi to k nej nechce ísť.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa neznámeho.

„Som Nikolas.“

„Aj o mne v našom svete vedia?“ opýtala som sa. Mama mi nikdy o tomto nehovorila, nechcela.

„Blázniš? Samozrejme, hneď ako si sa narodila vo Volterre išiel po tebe celý upíry a vlkolačí svet. Nebyť tvojej matky a Volturiovcoch neviem, neviem. Nessie, smiem ťa tak volať?“ kývla som. „Nessie, si druhá nášho druhu. Si výnimočná presne ako ja. keď som sa narodil ja. V boji mi zabili matku, lebo bola stále človek. A mňa zachránil Aro. Môjho otca som potom nikdy nevidel. Ale náhradný rodičia tiež nie sú zlí. Elen a Gaspar sú mojim rodičmi veľmi dlho.“

Ešte viac som si obzrela chlapca pri mne. Bol naozaj veľmi pekný. Vlasy po uši mal rozhádzané, zelené oči ako tráva a bledá pokožka a jeho tmavohnedé vlasy. Bol naozaj veľmi pekný. Ako som si to uvedomila tak som sa začervenala. Sklopila som pohľad do zeme. Poznám ho pár hodín a on vie o mne všetko. Mala by som sa hanbiť. Hodila som posledný kus rožka do vody, zavrela box na desiatu a postavila sa. Nikolas, rýchlo roztrhal svoju desiatu a hodil ju kačiciam pozrela som sa do jeho očí. Ešte stále som bola na lícach červená. Usmiali sme sa na seba a spoločne sme sa vydali na poobedňajšie hodiny. Mali sme spolu skoro všetky hodiny. celý zvyšok školy mi hovoril o ostatných spolužiakoch, ktorých sa mám báť, pričom sa uškrnul, alebo na ktoré závistlivé dievčatá si mám dať pozor. O štvrtej hodine zaparkovalo pred školou mamine auto a ja som sa rozlúčila s Nikolasom a sadla si na predné sedadlo, tašku som hodila na zadné. Mama sa na mňa utrápene usmiala a vyšla na cestu.

„Tak mami, aký bol tvoj prvý deň?“

„Bože ani sa nepýtaj, máme menší problém no to je len môj problém, neboj sa nemusíš sa trápiť. Edward i niečo kúpil ale nechcel to povedať ani mne takže neviem.“

„Čo čo čo mi kúpil?“

„Neviem, Nessie, ale zdá sa, že tebe sa tvoj prvý deň páčil.“

„Áno Páčil.“ Zapýrila som sa  a mama sa radšej nepýtala. Keď sme dorazili domov tak ockové auto už bolo zaparkované. Mama zaparkovala vedľa neho a ja som vystrelila, ľudskou rýchlosťou, do domu. Ledva som pozdravila susedky, ktoré mamu prepaľovali nenávistným pohľadom. Oco stál chrbtom ku mne na našej záhrade. Niečo držal v rukách. Rýchle som ho obehla a pozrela mu do náruče. Najprv ma zalial studený pot, vrelý pot, potom zdesenie a nakoniec šťastie. Zobrala som si to malé klbko. Bol to pes. Vlčiak. Ešte malé šteniatko.

Zobrala som si psíča do rúk. Ďalej som si všimla aj búdu pre psa aj misku aj veľa hračiek. Mamam zamrzla ešte stále vo dverách na verandu a terasu.

„Ďakujem!“ vyskočila som do pripravenej otcovej náruče, samozrejme s hafanom.

„Nemáš za čo Nessie. Je to fenka.“

„Ale neublížim jej? Alebo vy?“

„Nie nevonia zase tak skvelo.“ Povedal otec a pozrel na mamu. Tá ešte stále hľadela na otca.

„Edward?“

„Si povedala, že niečo jej mám kúpiť a nič iné ma nenapadlo.“ Previnilo sa na mamu usmial. Ja som im už ďalej nevenovala pozornosť, lebo sa začali zase bozkávať. Pozrela som sa na nádhernú búdu aj s výbehom a v búdu mala rozdelenú na dve časti v prvej mala misku s jedlo a vodou a v druhej časti mala huňatý koberec a na koberci mala ešte pelech. Hafan ma začal oblizovať na krku. Tak som ho pustila dole. Ale nemôžem ho stále volať hafan! Musím mu vymyslieť niečo iné. Dumám, dumám, dumám. A mám to! Bude sa volať Coryna! Podľa môjho obľúbeného nanuku.

„Cory!“ zdvihla pohľad ku mne. Bola naozaj inteligentná. Vystrela uši. Jazykom si prešla po čumáku a dobehla ku mne.

„Mami, tati! Už viem ako sa bude volať!“

„Ako? Miláčik.“

„Bude sa volať Coryna!“

„Hmm, dobre ale do domu nepôjde!“ otočila sa mama na opätku a vbehla do domu. Strašne zmučene som sa pozrela na otca ten na mňa žmurkol chytil Corynu aj mňa do ruky a vyšvihol sa do okna. Snažila som sa nepišťať. Obzrela som sa ale nikto nebol ani na záhrade ani vonku, nikto nás nevidel. Pod posteľou kde som nič nemala teraz tam bol zastrčený pelech aj s dvoma miskami.

„ďakujem tati!“

„Mama aj tak na to príde ale čím neskôr tým lepšie. Ale pod večerať asi si hladná.“

„áno som.“ Večeru som nevnímala ani keď som si robila úlohy, hneď ako som išla spať a aj mama s ockom mi prišli dať pusu, ocko na mňa žmurkol a skôr ako mama niečo zacítil objal ju okolo pása a ťahal preč, ja som si môjho hafiho(Corynu) vyložila na posteľ, schúlila som sa aj s ňou do klbka  tak sme obe zaspali...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forget 15.kapitola: