Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forbidden to Forget 19.kapitola

03.07.2009 (12:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1617×

Forbidden to Forget

Zakázané zabudnúť

19.kapitola-žiaľ

Isabella sedela na sedačke schúlená do klbka a ticho plakala. Nechcela uveriť, že jej milovaný je mŕtvy, že ho už nikdy neuvidí jeho úsmev, neucíti jeho pery, jeho jemnú pokožku. Už nikdy nebude cítiť ťažký zamatový pach, ktorý bol na jeho tele. Jeho lahodný, teplý dych. Nikdy neuvidý tie iskry v zelených očiach, neucíti jeho dotyk na tvári...

Sedela zlomená životom na studenej dlážke pred kobercom. Nesadne si na neho, nie, nechce. Chce umrieť a ísť za milovaným. Prečo ona? Čo spravila?? Táto otázka jej vírila v mysli. Prečo jej musí byť zobraté šťastie? Čo spravila? Musí byť na ňu boh taký zlý? Musí byť ona tá zlomená?! Má iba osemnásť a už musí byť vdova? Žiaľ. Jediné slovo, ktoré Isabelle chodil cez rozum. Nepočúvalo ju telo nie to srdce. To začalo byť z kameňa. Zrazu ako blesk z čistého neba ju udrelo niečo v podbrušku. Áno jej dieťa! Jej a Edwardové, aspoň pre neho musí žiť, pre neho musí existovať! Sadla si a vysilene sa oprela o okraj sedačky.

„Neboj sa miláčik, mamička to zvládne. Budeme my dvaja a keď vyrastieš všetko ti o tvojom otcovi poviem! Budeme len ty a ja!“ zašepkala a slza si robila cestu cez jej tvár skrivenou bolesťou a zlomeným životom. Áno mala ho zlomený bez neho nedokáže myslieť, cítiť, žiť alebo vnímať ale pre ich dieťa! Urobí všetko, všetko aj to keby musela skočiť z útesu.

Ochráni ho aj za cenu jej života. Postaví sa na nohy, bude žiť! Aj keby nechcela. Isabella ešte nevedela ako šeredne sa mýli....

Isabella:

„Vstávaj!“ okríkla som sa v duchu. Pomaly som došla k sebe do izby. Tam už na posteli sedela zničená Julie. Bolo vidieť ako celú noc alebo deň plakala. Opuchnuté červené oči.

„Pani, je mi to tak ľúto!“ vykríkla a hodila sa mi okolo krku. Nebudem plakať nebudem!

Aj tak mi slza stiekla.

„Julie.“ Vydýchla som.

„Pani je mi to tak strašne ľúto, mala som ísť ja ale bola som unavená! Prepáčte je to moja vina!“

„Nie je Julie. Nie je!“ silnejšie objala až ma zabolelo bruško.

„Julie čo sa stalo? Ako sa to stalo?“

„A vlastne ako o tom viete?“

„To je  jedno Julie. Povedz mi ako sa to všetko stalo.“

„No dnes vlastne včera v noci som sa rozprávala s Esme. A ako sme sa smiali Esme začalo strašne zabolelo v brušku, hneď vedela, že bábo ide na svet. Začala kričať. Potom začala krvácať. Hneď sme vedeli, že je zle. Nemala by rodiť krv. Vedeli sme, že musíme doniesť pomoc a nevedeli sme či nám pán Cullen pomôže. Však sa nebude zaoberať slúžkou keď sa ma starať o pani ale museli sme to skúsiť a tak som ho zavolala, pomohol nám ale neveril, že dieťa môže zachrániť a, že Esme musí previezť k sebe inak umrie.“ Hovorila nahlas ale teraz stíšila hlas. A začala plakať.

„Čo sa stalo potom? Julie? Hovor!“

„Začala silno krvácať a nebola veľká možnosť ale Esme chcela zachrániť dieťa vedela, že vy by ste sa o to dieťa určite postarali aj keby ste sa o neho starali ako o psa, vedela, že tu bude bezpečnejšie ako u nej doma.“ To mala pravdu o Esminé bábätko by som sa s láskou. Postarala.

„Musela byť ihneď prevezená ku grófovi Cullenovi a pán hovoril nech idem ja ale ja som mu povedala, že musím ešte skontrolovať stajňu a som unavená. Tak išiel on. Je to moja vina! Mala som byť mŕtva ja nie on!“ plakala mi na ramene a ja som ju kolísala z boka na bok. Nebola to jej vina za to mohla aj Edwardová dobrota. Umrel aby mohlo žiť Esminé dieťa. Daroval jej život ale boh ho chcel mať pri sebe. Však anjel patrí do neba.

„Julie. Edward bol anjel ako Esme aj Carlilse boli všetci anjeli a anjeli patria do neba tak sú v nebi! Neboj sa nie je to tvoja vina.“

„Paní mne.“

„Ticho nie je to tvoja vina a nebudeme sa o tom rozprávať nezabúdaj, že život je dar, ktorý musíme raz vrátiť a Edward ho už vrátil aby sa mohol na mňa pozerať.“

„Pani vy ste taká dobrá.“

„Julie začínam byť hladná sprav mi niečo mne aj mojej matke a aj Elizabeth a priprav mi čierne šaty.“

„Dobre paní hneď to bude.“

Odišla som sa upraviť....

„Dcérka!“ kričala na mňa moja matka aj s Elizabeth.

„Mami, Elizabeth. Tak rada vás vidím.“ Bola to pravda. Teraz som si mohla dovoliť plakať.

Putovala som z náruče otca ku matke od matky ku Elizabeth až po Edwardovho otca. Plakala som a každý ma utešoval.

Neskôr keď otcovia vybavovali pohreb nôjho milovaného ja som s matkou a Elizabeth sedela v salóne a pila čaj. Mlčali sme. Asi každá z nás myslela na niečo príjemné z Edwardovho života. Keď ticho prerušila moja matka.

„Bella, miláčik, s Elizabeth sme sa zhodli, že musíš mať nejakého muža po svojom boku aby si viedla svoj kraj. Už máme aj nejakých tento raz si môžeš vybrať.“

„Nie matka ja sa nevydám! Ani za nič!“

„Musíš zabudnúť! Po boku iného muža!“

„Skús ma donútiť matka! A ja ti nikdy nikdy nedám dediča, ktorého tak strašne chceš!“

„Bella, musíš nesmieš ho mať všade.“

„Ale ja ho mám všade. Tu!“ ukázala som na hlavu.

„Tu!“ prešla som si po perách.

„Tu!“ prešla som si po pokožke.

„Tu!“ Ukázala som si na brucho.

„Tu!“ ukázala som si na rozkrok.

A nevydám sa! Ty ma nedáš Elizabeth však nie?“ hodila som sa jej k nohám a hlavu si položila na jej lono.

„Bella, nemusíš u mňa budeš pod ochranou.“ Škaredo pozrela na moju matku za čo som jej bola vďačná. „Dobre ale krajinu si vedieš sama!“

Od slov matky musela Isabella začať starať o svoju krajinu. Musela stvrdnúť aby ukázala, že aj ona je vhodná vlády. Pred mužmi nesmela mať ľútosť ani pred žobrákmi ona bola Isabella Masenová Grófka Anglicka. Začala sa realizovať v politike, hospodárstve aj ekonomike viedla vládu vzostupu. Kráľovná ju pozývala na čaj. Jej dieťa, ktoré ju držalo nad vodou bolo zdravé. Ale milovaného muža jej nikto nenahradil. Vždy v noci sa stúlila do klbka na posteli a plakala. Vtedy si mohla dovoliť ukázať smútok. Mohla si to dovoliť. Na pohrebe jej manžela milovaného muža sa zrútila a nemohla to predýchať. Trhalo jej srdce keď sa pozerala na truhlu ako ju zamykajú v rodinnej hrobke. Ako prázdnu truhlu pomaly zastavili a nemohla ho už nikdy vidieť. Nikdy ho už neuvidí. Nikdy...

Isabella:

Každý deň som chodila do hrobky. Vedela som, že nie je v nej ale aj tak som cítila, že môže byť so mnou. Rozprávala som mu zážitky z môjho života. Povedala som mu aj mená detí ako sa budú volať. Nemohla som si pomôcť matka aj otec si mysleli, že som blázon. Ale Elizabeth tá ma chápala, umrel jej syn aj ona sa s ním rozprávala. Jeden neskorý večer keď som musela prejsť malým lesíkom kde bola ukrytá naša hrobka som cítila tlak v podbrušku a aj mokro medzi nohami. Vedela som dieťa chce ísť na svet. Mám kričať? Nie. Na mojich krémových šatách som videla červený fľak. A potom iba dve postavy, ktoré sa ku mne približovali. A jeden mal krvavo červené oči ale niečo ma odnieslo preč neviem čo neviem ako neviem kedy ale viem, že to malo niečo čierne...

Zobudila som sa na čiernej posteli z ťažkými čiernymi závesmi. Vedľa mňa sedelo to dievča. Carlislová dcéra. Znova bez krídel.

„Ahoj Bella!“ zaspievala. Nie nespievala ale iba tak hovorila.

„Ahoj Invinia.“

„Ale hovor mi iba Ini. Rada ťa u nás vidím.“ Niečo som si uvedomila moje telo už nevážilo tak veľa ako malo.

„Kde kde mám dieťa?!“ začala som hysterčiť. Chcela som sa postaviť ale Invinia mi to nedovolila.

„Neboj sa Bella máš chlapčeka a aj dievčatko.“

„Chlapčeka aj dievčatko?“ koktala som.

„Áno sú nádherní! Chceš ich vidieť?“

„Samozrejme!“ znova som chcela vyskočiť ale teraz som vyskočila oveľa rýchlejšie bola zo mňa iba šmuha. So strachom som sa pozrela na Inviniu.

„To ti vysvetlím teraz poď.“

Došli sme do izby vedľa mojej ale táto nebola čierna, bordová alebo tmavomodrá. Bola krémová a v strede boli dve nádherné postieľky. Podišla som k nim zo zatajeným dychom, nevedela som čo môžem čakať.

Boli nádherný. Hneď ako som došla k postieľke vykukla na mňa jedna hlávka spod malej perinky. Boli väčší než taký akých som videla. Začala som pochybovať či sú moji. Pozrela som sa na Inviniu. Ona na nich pozerala ako na zázrak

„Sú veľký.“

„Bella, ony sú zázrak!“

„Áno sú veľký.“

Dievčatko bolo bezpochybne moje malo hnedé vlásky ale zelené oči také aké mal on. Chlapec naopak mal jeho vlásky a moje oči. Presne aj tvár či črty. Boli moje, dievčatko sa na mňa usmialo keď som ho pohladkala po líci presne ako chlapčeka ale ten spinkal.

„Bella, poď musím ti všetko povedať.“ Ja som si spomenula na môj rýchli pohyb a chcela som si to nechať vysvetliť. Mala by som byť vystrašená ale moje oči boli ešte stále zalepené krásou mojich detí.

„Poďme!“

Potichu ma zatiahla späť do mojej izby...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to Forget 19.kapitola: