Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Forbidden to Forget 13.kapitola

27.06.2009 (14:00) • ClairdeLune • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1604×

Forbidden to Forget

Zakázané zabudnúť

13.kapitola-svadba

Isabella bola zlomená a nešťastná. Nechápala ako mohla jej vlastná matka byť taká krutá. Vedela, že Edward už nikdy neuvidí. Nechcela si to pripustiť. Keď došli späť do jej rodného hradu necítila nič, vôbec nič. Necítila nič ani keď ju jej obľúbená chyžná Esme vítala konečne doma. Aj keď ona sama jej dopomohla utiecť. Musela si priznať, že Esme ma niekedy radšej ako matku. Isabella necítila nič keď jej rodičia nadávali. Necítila nič...

Isabella:

„AKO SI NÁM TO MOHLA SPRAVIŤ??" kričal na mňa otec.

„Chralie, drahý nerozčuľuj sa Isabella už neujde, však??"

„Ja sa vydávať nebudem!"

„Isabella, máš jediné šťastie, že tvoj neuvážený útek nenarušil dátum svadby! Za tri dni sa vydáš aj keby si sa mala pod zem prepadnúť! A vo dne v noci ťa bude stále nikto strážiť! Skončil som môžeš odísť! Esme!"

„Áno pane?"

„Budeš ju strážiť vo dne v noci ak ujde tak ťa osobne potrestám!"

„áno pane."

„Odíď Isabella, nemôžem sa na teba pozerať!"

„Samozrejme otec. Ani ja n a teba." Vyhlásila som a potom som odišla...

„Bella, čo si to preboha spravila?" vyhŕkla Esme keď sme sedeli u mňa na posteli a ja som jej rozprávala o mojej noci s Edwardom.

„Áno Esme spala som s ním a bolo to nádherné!" povedala som jej a postavila sa k oknu pričom som si hladkala môj náhrdelník.

„Ukáž to čo máš??" načiahla sa za mojím náhrdelníkom.

„zakázané zabudnúť. To je nádherné!"

„Keby si ho videla." Vydýchala som. Keď  som si spomenula na jeho oči, dych, pery.

„Bella a čo keď budeš no.."

„čo budem Esme??"

„Bella, čo ak budeš tehotná??"

„To by bolo nádherné! Edwardovo dieťa!" predstavila som si dokonalého chlapca s zelenými očami a krásnou tváričkou.

„Bella ako sa to dozvie tvoja matka, otec nedaj bože manžel tak je s tebou amen tma!"

„Ja viem Esme a preto to nesmieš nikomu povedať jasné?!"

„Bella ja to nepoviem nikomu viem ako sa cítiš aj mňa rodičia vydali, ale ty keď si sa narodila mohla som odísť od toho tyrana a teba vychovávať ako vlastnú."

„Esme to som nevedela."

„Čo si o Esme nevedela?" došla do mojej izby matka.

„Nič matka." Odvrkla som jej.

„Isabella, Bella, Bellinka, prepáč ale bude lepšie keď sa vydáš a uvidíš tvoj manžel nie je vôbec starší dokonca mám pocit, že je skoro o hodinu mladší."

„O to nejde matka! Ja milujem niekoho iného."

„Ja viem Bella, všimla som si tvoj náhrdelník, ale dúfam, že na neho zabudneš. Neber to v zlom ale už ho nikdy neuvidíš." Tie slová sa mi zarezávali až do srdca. Prúdili mi v žilách. A strašne boleli ale bola to krutá realita! Aký je ten svet zlý!

Ako otec Isabelle sľúbil tak aj spravil držal ju pod zámkoch. Ak išla niekam von tak iba s vojakmi aj to ju nikam nepúšťali. Bola pod zámkoch nonstop. Jedlo jej nosili. Každý deň počítala Isabella. Počítala dni kedy sa bude musieť odovzdať inému mužovi. Otec s ňou nerozprával, aj matka to neskôr vzdala, keď s ňou Isabella neprehovorila. Isabella bola zúfalá nikdy už neuvidí svoju lásku...

Nikdy, lebo osud im to neprial...

Edward:

„Nikdy si nezoberiem inú ženu!!" kričal som keď ma dovliekli naspäť do zámku. Kde ma samozrejme odtiahli násilým.

„Edward, nebudeme s tebou diskutovať o tri dni si vezmeš Grófku Swanovú a hotovo! Choď do izby kde môžeš premýšľať!"

Odvliekli ma do izby kde som sa ihneď okúpal a potom som išiel spať.

Nemohol som zaspať niečo mi chýbalo. Áno chýbala mi ona , Bella, moja Bellinka.

Nakoniec som zaspal až keď nenávidené slnko vychádzalo nad horizont...

Po troch dňoch...

Isabella:

Moja svadba.

Mrazivé slovo, na ktoré som nechcela pomyslieť. Už len to, že pred oltárom ma nebude čakať on, môj Edward, ma mrazila v chrbáte ale nie tak sladko toto mrazenie bolo mučenie. Ešte horšie ako škripec. Ráno ma zobudila Esme, s takým smutným výrazom až som skoro umrela na posteli. Nie ja budem umierať keď budem kráčať k oltáru. Okúpala ma namaľovala ma a priniesla mi nádherné šaty. Boli by pekné ale na tomto dni nebolo pekné nič vôbec nič.

Keď som bola oblečená vo svadobných šatách som sedela na posteli a čakala kedy mi dá mama svadobnú blúzku. Prišla to bolo znamenie, že môj budúci manžel je už tu.

„Bella ani neviem aký je tvoj budúci manžel fešák! Keby som bola mladšia."

Pozrela som sa na ňu mŕtvym pohľadom a prestala rozprávať. Chcela som jej dať pocítiť, že za môj stav môže ona a môj drahý pán otec.

„Bella, netvár sa tak! Je to tvoj šťastný deň!"

„Moja smrť, matka, nie šťastný deň." Mŕtvy tón v mojom hlase ju ubezpečil nech ďalej nerozpráva a ona naozaj prestala, ticho mi položila blúzku na posteľ a odišla.

„Isabella, je čas" došiel ku mne otec a vytiahol ma z postele, viedol ma dole schodmi. Hrýzla ma na jazyku otázka, ktorá mi aj vykĺzla...

„Koľko za mňa dostanete? Alebo aké veľké pozemky sú hodné mňa? Či koľko koní je mňa hodných??"

„Isabella, ty máš pre nás nevyčísliteľnú hodnotu, chceme len aby si bola šťastná!"

„Samozrejme, s mužom, ktorého práve teraz uvidím. To budem naozaj šťastná!"

„Isabella, ver mi s Edwardom budeš šťastná!" vyhlásil a pobozkal ma  na čelo, práve keď sme vchádzali do kaplnky. Edward?? Môže to byť?? Ale veď to nie je možné?? Počkať! Edward, s ktorým som bola mal osemnásť, mal otca, ktorý bol dobrým priateľom môjho otca a tiež bol zasnúbený za dievča, ktoré nikdy nevidelo a ešte to meno!! Môže to byť on! V tú chvíľu vo mne vzplanula nádej...

Vkročila som do obradnej siene a v tú chvíľu sa spustil Wagnerov pochod. Ale ja som ho ani nevnímala hľadala som jedinú tvár, ktorú som chcela vidieť. Pred kňazom stála vysoká postava v čiernom kabáte a mala bronzové vlasy. Ako na povel sa otočil a najprv na mňa pozrel s mŕtvym pohľadom potom prekvapeným, víťazným a neskôr túžobným. Musela som sa začervenať. Chcela som sa rozbehnúť za ním a skočiť mu do náruče. Celé tie dni!! Kedy sme nevedeli s kým sme zasnúbený, sme boli vlastne zasnúbení spolu. Otec si všimol môj úsmev pozrel sa na Edwarda a potom na mňa a potom sa usmiala aj on. Došla som k môjmu anjelovi a môj otec povedal slová, ktoré som nepočula. A chytila som sa ruky, ktorú predo mňa natiahol Edward. Keď som ju chytila pre mňa prestával existovať svet. Nepočúvala som kňaza, zabudla som aj na to, že tu stojím nedobrovoľne. Iba som zašepkala „Áno" a stále sme si hľadeli do očí. Pobozkal ma jemne až sa mi podlomili kolená, zachytil ma v páse a potom ma odviedol ku gratulantom...

Ešte stále som si myslela, že všetko bude až kým som nevidela osobu v čiernych šatách, s vlasmi po pás a krídlami na chrbte...

Ešte som nevedela ako mi to stvorenie zmení život...

Autor: ClairdeLune (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Forbidden to Forget 13.kapitola: