Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 5. kapitola

02.02.2013 (11:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2385×

Bella:

Zlý sen, veľmi zlý sen. Ak je toto sen, chcem sa okamžite zobudiť. Prečo to musí byť práve on, ja ho tu nechcem, nemôžem ho tu mať. Ani to hlúpe vetranie okna nepomohlo, aby jeho vôňa zmizla. Zadržiavala som dych po celý čas, ale niekedy som potrebovala nádych. Bola som na neho tvrdá, ale nie dosť. Mala som byť horšia, toto nestačí, aby odišiel. Dúfam, že ten prípad nevyrieši a budem ho musieť vyhodiť. Nemôže to vyriešiť, je to obyčajný človek a tí sú neschopní. Aspoň, že sa ma bál. Vždy, keď som zvýšila hlas, jeho srdce vynechalo úder a tuhla mu krv v žilách. To ešte nevidel moju pravú tvár. Musí sa báť, musí sa držať ďalej, musí ma nenávidieť.

„Zlatko, kto bol ten fešák, ktorý odtiaľ práve odišiel?“ spýtala sa Sophie, ktorá ma poctila svojou návštevou. Postavila sa k oknu a v odraze si začala upravovať svoje zlaté kučeravé vlasy. Ako jej ich ja závidím.

„Koho myslíš?“ Nechápavo som na ňu hľadela. Vôbec mi nedocvaklo, o kom hovorí.

„Bronzové vlasy, čierny oblek, zelené oči. Už vieš?“ Stážista, Edward. Nemala som čas sa zamýšľať nad jeho výzorom. Mám dôležitejšie problémy ako jeho výzor.

No má pravdu, je veľmi pekný. Je pravda, že som ešte nestretla muža, ktorý by vyzeral tak dobre. Nepatrí medzi tých nabitých chlapov, ktorí vyzerajú ako Mike Tyson, ale tiež nie je vychudnuté špáradlo medzi zuby. Čo asi skrýva pod tou bielou košeľou, ktorú mal na sebe. Dosť! Toto nie je dôležité.

„Môj nový stážista,“ zahundrala som a zvalila som sa do červenej koženej sedačky.

„Bella, ak ho ty nechceš, ja ho beriem všetkými desiatimi. To mi ver,“ usmievala sa na mňa ako mesiačik. Som zvedavá ako dlho jej to vydrží.

„Nechaj si ho. Mám ho aj obviazať červenou mašľou?“ No čo... Ja jej nadšenie nezdieľam.

„Prečo sa tváriš takto. Je úplne chrumkavý.“

„Pamätáš na môj problém z piatku? Na... La tua cantante?“ Posledné slová som šepla, ale ona to zachytila. Tipujem podľa jej výzoru tváre.

„To nemyslíš vážne. Zase? Nemáte len jedného? Môžete ich mať viac?“ Vedela som, čo jej zmätené otázky znamenajú. Chcela vedieť, či na upíra spadá jedna spievajúca krv alebo viac. Nepochopila jednu dôležitú a zásadnú vec. Teda problém. Muž z baru a stážista sú tá istá osoba.

„Nie, teda, ja neviem. Možno máme jedného, možno viac. Naozaj netuším, ale problém je inde. Tento a tamten, sú tá istá osoba,“ vydýchla som.

„Čože? To je ten chlap?“ Miesto odpovede som sklonila hlavu a následne ju položila do svojich dlaní.

„Ale už aspoň chápem, prečo ho chceš ako zákusok,“ zasmiala sa a ja som po nej strelila pohľadom. To fakt nebolo vtipné.

„Sophie!“ skríkla som a ona mykla ramenami.

„No čo, je to kus. Dala by som si povedať.“ Ako môže myslieť v tak vážnej situácii na niečo také.

„Hej, kým ho nevysajem,“ zahundrala som. Až teraz ju prešiel smiech a pochopila, o čom rozprávam.

„To neurobíš. Opäť opakujem, ty nie si vrah. Keby áno, už by si ho zabila. Ako si to s ním vlastne vydržala v jednej miestnosti?“ spýtala sa prekvapene.

To je vážne dobrá otázka. Sama tomu nerozumiem a viem, že oknom to určite nebolo. Keby som ho zabila, nikto by na to neprišiel, boli sme tu sami. Stačilo sa mu zahryznúť do krku, vysať do poslednej kvapky a počkať, kým všetci odídu. Potom už iba nenápadne odpratať jeho telo. Nikto by sa nič nedozvedel. Povedal, že je tu nový, nemal čas sa s nikým zoznámiť. Rodina by si myslela, že mal nehodu.

„Bella, preber sa,“ kričala a triasla so mnou Sophie. Úplne som zabudla, že je tu pri mne. „Bella, máš čierne oči, kedy si bola naposledy na love?“

„Včera,“ vydýchla som stále omámená myšlienkami na Edwarda a jeho krv.

„Ako si s ním vydržala v jednej miestnosti bez toho, aby si ho zabila. Vidím, ako reaguješ len pri spomienke na neho.“ Ja som jej ešte neodpovedala?

„Ja neviem. Bola som v šoku, keď vošiel dnu. Snažila som sa na neho nepozerať, dokonca som párkrát zadržala dych, ale nepomáhalo to. Potom som otvorila okno a po celý čas pozerala z neho von. Myslela som, že čerstvý vzduch pomôže, ale mýlila som sa. Skôr by som povedala, že tá vôňa tu bola ešte intenzívnejšia. Nesmie tu pracovať. Sophie, nesmie byť mojej blízkosti.“ Od zúrivosti som v ruke rozdrvila ceruzku, ktorú som po celý čas drvila v ruke.

„Spoznal ťa? Vie, že ty a tá žena v bare... Že ste tá istá osoba?“

„Nie. Určite to nevie, keby áno, niečo by naznačil. Je to človek, tí nie sú takí všímaví. K tomu tam mám masku, takže riziko odhalenia je minimálne.“ Naozaj som bola presvedčená o tom, že ma nespoznal. Bolo tam prítmie, pódium bolo od neho ďaleko a za tú krátku chvíľu, čo som bola pri ňom, si to nemohol všimnúť.

„Choď za Johnom, povedz mu, že ho nechceš, že nie je vhodným kandidátom na túto prácu. Na teba dá, uvidíš.“ To by nebol zlý nápad, ale ja som mu dala do rúk prípad. Prečo som nad tým neuvažovala skôr. Kto by ale dokázal uvažovať triezvo. Bola som ako v alkoholickom delíriu.

„Nemôžem. Dala som mu dva dni na to, aby vyriešil prípad. Ak ho nevyrieši, až potom sa s ním môžem rozlúčiť,“ povedala som na vysvetlenie a v duchu som si nadávala, že som blbá.

„Určite to nezvládne. Neboj sa. Teraz sa upokoj, choď domov, skoč si na lov, po prípade na nákupy. Hlavne si prečisti hlavu. Nerob unáhlené závery, kým nevieš, či to dokáže. Dobre?“ Má pravdu, prečo tu vlastne vyvádzam, keď možno nezvládne prácu, ktorú som mu dala. A deň voľna ešte nikoho nezabil.

„Máš pravdu. Idem domov a skúsim prísť na iné myšlienky.“ Podišla som k nej a objala ju na rozlúčku. Vzala som kabelku, zamkla kanceláriu a šla. Domov sa mi nechcelo, rozhodla som sa ísť do parku. Prechádzka parkom zatiaľ stále pomohla. Šla som pomalým, skoro slimačím tempom a prezerala si všetko navôkol. Ľudí, ktorí kráčali alebo sa náhlili, Boh vie kam. Zamilované páry, ktoré sa držali za ruky, v objatí a šepkali si slová lásky.

Aj ja by som chcela niekoho, kto ma podrží. Kto mi podá ruku, keď spadnem na zem. Niekoho, koho sa môžem dotknúť, s kým nebudem sama. Mám pocit, že zúfalo túžim po láske, ale neprichádza, čo ma ubíja. Prečo ostatní majú právo na šťastie a ja nie? Mám pocit, akoby som sa dotýkala steny a dúfala, že na druhej strane je niečo, čo mi obráti život naruby. Snívam a dúfam, že príde deň, keď otvorím magickú bránu do sveta lásky.

Keď nemám podľa Boha právo na lásku, aspoň na šťastie by som mohla. Ale čo by pre mňa znamenalo šťastie? Každý pod šťastím rozumie niečo iné. Niekto výhru v lotérii, niekto narodenie dieťatka. Pre mňa by šťastím bolo, keby tu bol môj otec. Veľmi ho potrebujem. Viac ako kedykoľvek predtým. Odišiel skôr ako ma naučil odolávať krvi, ktorá mi spieva. Kde vlastne zmizol? Kam sa ukryl? Žije ešte? Nesmiem na to ani pomyslieť, samozrejme, že žije. Niekde určite. Chcela som ho veľakrát nájsť, ale nikdy som nevedela, kde začať. Napadlo ma ísť aj do Volterry, ktorá sa nachádza v starobylom Taliansku. Je to mesto, kde sídlia obávaní Volturiovci. Sú starý, mocný šľachtický rod a sú vodcami všetkých upírov. Dohliadajú na to, aby sa ľudia nedozvedeli o našej existencii. Každého, kto sa previní voči pravidlám a poruší zákon, toho zneškodnia. Zabijú.

Toto je vlastne jediný a podstatný dôvod, prečo som tam ešte nešla. Nemôžem. Za prvé - nie som úplným upírom. Som polovičná a mohli by ma brať ako nepriateľa. Od otca viem, že som jediná môjho druhu. Aro Volturi sa veľakrát pokúšal splodiť dieťa s ľudskou ženou, ale nikdy sa to nepodarilo. No môjmu otcovi áno. Ak by sa to dozvedeli, čakala by ma smrť, alebo by som bola pokusným králikom. To skutočne nechcem.

Po druhé som prezradila našu existenciu človeku. Akoby som im vysvetlila, že Sophie o nás vie? Nemohla by som ani klamať. Aro má dar. Pomocou dotyku vidí každú spomienku, každú myšlienku, na ktorú ktokoľvek a kedykoľvek pomyslel. Na mňa jeho dar by nefungoval, ale ak by sa s ním stretla Sophie a on by ju nezabil hneď, tak by na to prišiel. Ja nedopustím, aby jej niekto ublížil. Po smrti matky som sa zaprisahala. Nikto nezomrie mojou vinou. Ak by to bolo nutné, pokojne odídem alebo aj umriem.

Keby som aspoň poznala niekoho môjho druhu, možno by ten niekto mal informácie o mojom otcovi. Ale ja neviem, aké meno používa teraz. Ani jednu fotku nemám po ňom. Nič mi po ňom neostalo, iba spomienky.

„Bells, snaž sa. Natiahni štít, ako to len ide. Nemôžem byť s tebou navždy, aby som ťa chránil.“ Zneli jeho slová. Opakoval mi to posledný pol rok stále. Nechápala som, prečo ten štít nie a nie natiahnuť. Nevedela som sa naučiť ho používať.

„Nejde to, neviem ako ho natiahnuť. Možno zajtra sa mi to podarí,“ presviedčala som ho. Napriek tomu som vedela, že ani zajtra, ani o mesiac to nedokážem. Ono to nejde na povel, musí to ísť samo, z môjho vnútra.

„Nie zajtra, dnes!“ povedal rozhodne a vytiahol našu spoločnú fotografiu. Bola čiernobiela, ale bola som tam ja a on. Sedeli sme spolu na obrovskej lúke medzi kvetmi a hrali sa. Bola som malá, ale na ten deň si pamätám. Otec držal fotografiu v oboch rukách a chcel ju roztrhať.

„Nieee! To nesmieš. Je to jediné, čo máme. Jediná spoločná spomienka. Prosím ťa, ja to dokážem. Daj mi chvíľku,“ žiadala som ho z posledných síl. Stále mi hovoril, že spomienky navždy ostanú v našich hlavách a našich srdciach. Vraj fotky nepotrebujeme k tomu, aby sme si pamätali určité chvíle, ale ja som ju chcela. Vedela som, že jeho odchod sa blíži a aspoň takto mohol so mnou ostať navždy.

„Máš poslednú šancu. Inak...“ Opatrne natrhol fotografiu a mne vyhŕkli slzy. Začala som sa sústrediť zo všetkých síl. Ruky som mala zaťaté v päsť a z hlavy som chcela vytesniť všetko, čo ma mohlo rozptyľovať. Začala som niečo cítiť, štít začínal fungovať. Pomaly sa tiahol vo forme bielej priesvitnej steny, ktorá sa chcela dotknúť môjho otca. Videla som ju, cítila som ju. Zrazu som padla vysilená na kolená a pozrela na otca. Nevládala som povedať, že som to skoro dokázala, bola som slabá. Sklamane na mňa pozrel a vtedy ma bodlo pri srdci. Začal trhať fotografiu. Nepočkal, kým to skúsim znova, roztrhal ju. Pochytil ma neskutočný hnev, že je taký sebecký a pozerá len na to, kedy sa ma zbaví. Zatemnil sa mi mozog a prestala som brať do úvahy fakt, prečo to urobil. Odrazu ho môj štít obalil a on sa na mňa víťazoslávne usmial.

„Zvládla si to, dievčatko. Si pripravená.“ Pristúpil ku mne a silne ma objal. Ja som jeho radosť nezdieľala. Plakala som, vytrhla som sa z jeho náruče a kľačala pri kúskoch papiera. Chcela som zachrániť aspoň niečo, ale moja snaha bola zbytočná. 

Sedela som na lavičke a dívala som na stromy, ktoré sa predo mnou týčili. V piesku sedeli malé deti a rodičia ich z diaľky pozorovali. Bol to nádherný pohľad, ktorý ma doslovne nútil k slzám šťastia. Nebo bolo čisté ani najmenší obláčik tam nebol. Spev vtákov bolo počuť z každej strany. V takéto chvíle som bola rada za svoju existenciu. Počujem to, čo bežný človek nie. Vidím aj také veci, ktoré nik iný nevidí. Toto sú tie pozitívne veci, ktoré by som dopriala každému. Zrazu som zacítila známu vôňu. Vyskočila som na nohy a začala sa obzerať. Pohľad mi padol medzi dve brezy. Stála tam postava s čiernou šiltovkou na hlave. Do tváre som jej nevidela, ale tá vôňa, poznala som ju.

„Otec?!“ skríkla som po tej postave. Schmatla som kabelku, ale kým som sa stihla otočiť, bol preč. 

Moji milovaní, ďakujem vám, že ste hlasovali za moju poviedku, ktorá sa umiestnila na prenádhernom siedmom mieste. Kto by to bol čakať, že nová poviedka bude mať takýto záujem. Bez vás by sa tam nedostala. 

Tiež chcem poďakovať za komentáre, ktorých je každou kapitolou viac. Pokúsim sa o to, aby ste mali kapitoly dvakrát do týždňa, ale to záleží aj od zverejnenia. :) 

NeliQ: Mám tu jeden odkaz pre teba. :) Edward síce žije s rodinou upírov, ale tá rodina má zlaté oči a Bella ich má hnedé. Oni majú chladnú pokožku ako ľad, Bella nie. Ona je a oni nie. Preto si to Edward zatiaľ neuvedomuje. Bella je v mojej poviedke jediná svojho druhu. Zatiaľ žiaden poloupír tu ešte nebol. Dúfam, zlatko, že moje krátke vysvetlenie je pre teba odpoveďou. :) 

A sľubujem, že v pokračovaní sa dozviete, či Edward splnil Bellinu úlohu. 

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 5. kapitola :