Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 4. kapitola

31.01.2013 (11:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2639×

Edward:

Toto vážne nie je ako vo Forks. Tam každú hodinu prešlo maximálne jedno auto a tu ich je pokope asi sto. A všetci idú rovnakým smerom ako ja. Asi som mal vyraziť z domu o niečo skôr, ale opäť som mal sen o tej žene v maske. Snívalo sa mi o nej celý víkend, také malé deja vu. Bol som veľmi sklamaný, keď majiteľ podniku oznámil, že druhé predstavenie sa ruší. Nevedel som, čo sa mohlo stať, nebodaj jej prišlo nevoľno? Vyzerala zvláštne, to je pravda. Ale jej pokožka, Bože, tá pokožka bola jemná ako hodváb.

Z môjho premýšľania ma dostalo hlasné trúbenie nejakej ženskej v aute za mnou. V spätnom zrkadle som videl, ako rozhadzuje rukami. Preboha, veď nič také strašné sa nestalo, len som ju obehol. Chcel som ju upokojiť, a preto som jej zablikal. Som predsa slušne vychovaný. V duchu som sa uchechtol. Každú chvíľu som sledoval čas na palubnej doske a v duchu som nadával. Bál som sa, aby som to stihol včas. Nechcel som prvý deň meškať do práce. Som zvyknutý všade chodiť o desať – pätnásť minút skôr. Pozrel som sa na najbližšiu ulicu, aby som vedel, kde sa teraz nachádzam. Ešte som iba na Darley Street a musím sa dostať až na Westend Street. To mi zaberie najmenej hodinu. Teraz mi nepomôže ani rýchle auto.

Po ďalších desiatich minútach ma napadlo niečo šialené. Zatočil som volantom doľava a odbočil do jednej z uličiek. Nemal som ani šajnu, kam idem a či dôjdem na stanové miesto. Nehodlal som prísť o prácu, v ktorej som ani nezačal. Po hodine blúdenia, som konečne uvidel obrovský nápis.

Forest – Právnická poradňa

Som tu, našiel som to a netuším, ako sa mi to podarilo, ale stál som pred vysokou približne dvadsať pochodovou budovou. Zaparkoval som a kúpil som si dokonca aj parkovací lístok, pre každý prípad. Postavil som sa pred obrovské sklenené dvere a poslednýkrát som sa na seba pozrel. Ten nový oblek, ktorý mi Alice pribalila, mi skvele sadol a vyzeral som ako fešák. Síce kravata ma škrtila, ale vydržím. Ak neokúzlim hlavou, dúfam, že výzorom. Dvere sa otvorili a ja som vkročil dnu. Bolo to tu obrovské, presklené steny, všade stoličky a len jeden pult, za ktorým sedela mladá ryšavá slečna. Pristúpil som k nej, aby som sa informoval kam mám ísť.

„Dobrý deň prajem, volám sa Edward Cullen. Mám tu dnes nastúpiť na miesto stážistu. Mohli by ste mi, prosím, poradiť, kam mám ísť?“ spýtal som sa čo najmilšie sa dalo.

Slečna s menovkou Kate na pravej strane blúzky na mňa vyvaľovala oči. Miestami som mal pocit, že chce preliezť stôl, za ktorým sedí a vrhnúť sa na mňa. Nemal som rád tieto reakcie. Stále som sa pýtal sám seba, či tie ženy nemajú kúsok hrdosti, keď sa tvária takto. Bál som sa, aby jej nezačali tiecť sliny. Som normálny človek, chcel by som vidieť jej reakciu, keby tu stál Emmett alebo Jasper.

„Ehm... Áno, musíte ísť na druhé poschodie. Potom doľava a druhé dvere vpravo. Na dverách bude menovka Isabella Swanová,“ vysvetlila mi a ukázala na výťah.

„Ďakujem,“ povedal som a kráčal som k výťahu.

Stál som pred dverami s menovkou Isabella Swanová a premýšľal som, ako asi bude vyzerať. Poväčšine právničky sú staré babizne. Asi už nezvláda svoju prácu, a preto ma potrebuje. Dúfam len, že bude aspoň milá a trochu tolerantná, keďže som nováčik. Posledný nádych a výdych. Zaklopal som na dvere a ozval sa hlas, že môžem vstúpiť.

„Dobrý deň. Hľadám Isabellu Swanovú,“ pípol som dosť nesmelo a pohľadom hľadal starú ženu. Vau! Toto nie sú nohy starej ženy. Môj zrak okamžite padol na dve krásne štíhle nohy, ktoré boli preložené pod stolom v najnovších topánkach od španielskeho návrhára Manola Blahnika. Keby mojou sestrou nebola Alice, poviem, že tie topánky sú čierne.

„Vy?“ spýtala sa prekvapeným hlasom a vyskočila na nohy. Už ani jej tvár nevyzerala na to, že je stará.

Predo mnou stála nádherná mladá žena, možno v mojom veku. Viac by som jej nepovedal. Krásne gaštanové vlasy vyčesané hore a na sebe mala červený kostým. Tvár mala ako srdce a zdobené dvoma čokoládkami. Prekvapila ma však jej reakcia. Ako myslela tú otázku, že vy? My sa poznáme?

„Poznáme sa?“ spýtal som sa bez premýšľania. Zaklipkala dlhými čiernymi riasami a pokrútila hlavou.

„Nie, prepáčte. Pomýlila som si vás s niekým,“ odpovedala rýchlo a nahodila vážnu až kamennú tvár. Nezadržala práve dych? Asi bláznim.

„Vy ste prišli na miesto stážistu?“ Len som prikývol. Oči mi blúdili po miestnosti. Celá kancelárie bola natretá na bielo. Na stenách viseli rôzne diplomy. Bola tu jedna kožená sedačka so stolom zo skla. Mahagónový stôl, za ktorým sedela a po jej ľavici stáli dve skrine, v ktorých mala určite spisy klientov.

„Meno?“

„Edward Cullen,“ hovoril som to ako naučené frázy. Potom som si ju začal prezerať. Od hlavy až po päty a späť. Som tu iba pár dní a už mám pred očami druhú krásnu ženu. Toto je hotový raj. Môže byť svet ešte krajší?

„Sadnite si,“ pokynula na stoličku pred svojim stolom. Ona sa posadila zaň a do rúk vzala, predpokladám, môj životopis.

„Pán Cullen, prečo ste si vybrali práve našu spoločnosť?“ Nemohla mi položiť niečo jednoduchšie? Pravdu alebo lož? Mám jej povedať, že som bol zúfalý a písal som žiadosť, kam sa dalo? Alebo si skúsim niečo vymyslieť?

„Ak môžem byť úprimný, tak som sa nedávno prisťahoval. Chcel som vždy pracovať ako právnik alebo sa učiť od najlepších. Dozvedel som sa o tejto práci len náhodou, ale stihol som zistiť, že vaša spoločnosť je jedna z najlepších. Tak isto viem, že ste dosť známa, aspoň tu v Bradforde.“ Zvolil som časť pravdy a časť výmyslu. Dúfal som, že som sa neskopal na tom, že je známa. Pokračovať mi, našťastie, nedovolila a už mi kládla ďalšiu otázku.

„Aké máte skúsenosti?“ Prečo na mňa ani nepozrie? Mal som z nej divný pocit, akoby sa vyhýbala pohľadu na mňa. Som jej nesympatický? Je na mne niečo zlé? Určite to bude mojimi vlasmi, mal som ich upraviť. Ale keď je neznášam ulízané vlasy, radšej mám svoj prirodzený vzhľad.

„Skúsenosti nemám žiadne. Mám znalosti iba zo školy, ale teória a prax sa dosť líšia a preto som tu. Chcem sa učiť od najlepších a ísť v ich šľapajách,“ vysvetľoval som a snažil som sa neprestať rozprávať.

Musí vidieť, že som komunikatívny typ a dobrý rečník. Musím vedieť obkecať aj fľašu na stole, ak to bude nutné. Odrazu sa postavila a začala sa prehrabávať v akýchsi spisoch. Mala mierny predklon a mne sa naskytol pohľad na jej pozadie. Dokonalé pozadie, také akurát do rúk. Prebralo ma až buchnutie šuplíka. Od ľaku som naskočil na stoličke a mal som pocit, že sa tomu zasmiala. Hodila predo mňa žltú zložku a prešla k oknu, ktoré otvorila. Nepozrela sa však na mňa, ale dívala sa von z okna.

„Táto práca nie je ľahká. Nie je to prechádzka ružovou záhradou. Nemyslite si, že tu budete sedieť s vyloženými nohami a popíjať kávičku. Ak ste si mysleli toto, tam sú dvere...“ Znela dosť prísne. Kto by to bol povedal, že to bude takáto sekera. Chcel som jej povedať, že takúto predstavu som o tejto práci nemal, ale pokračovala ona. „Táto práca si vyžaduje aj nadčasy. Ste mladý, určite sa chcete zabávať, ale tu na to nebudete mať čas. Musíte sa vzdať skoro všetkého, ak túžite niečo dosiahnuť. Ak chcete byť najlepším z najlepších.“ Mal som pocit, akoby ma chcela odhovoriť od tejto práce. No vždy som nemohol zahnať to, čo mi nahováralo, že je to iba jej pracovná maska.

„Pani Swanová...“

„Slečna,“ skočila mi do reči, a preto som sa opravil.

„Slečna Swanová, ja som si plne vedomý toho, čo obnáša táto práca. Verte, že nie som typ, ktorý sa chodí dennodenne zabávať. Viem pracovať tvrdo a na stodvadsať percent. Chcem túto prácu a urobím pre to čokoľvek,“ hovoril som to, o čom som bol pevne rozhodnutý.

„Dobre, otvorte zložku pred vami. Vyskúšam si vás.“ Otvoril som zložku a do očí mi udrelo meno Stella Nina McCartney. Je to známa anglická módna návrhárka.

„Toto je klasický prípad, kde sa manželka chce rozviesť, pretože manžel má nejakú milenku. No háčik je v tom, že manžel požaduje polovicu majetku, nejaké autá a tak podobne...“ začala mi vysvetľovať a ja som si zatiaľ čítal spis.

„Takže mám presvedčiť Alasdhaira Wilisa, aby pristúpil na podmienky svojej manželky a nekládol si svoje. Rozumiem tomu správne?“ opýtal som sa pre každý prípad a už som uvažoval, ako to dokázať. Budem potrebovať o ňom zistiť niečo, čo by ho mohlo kompromitovať.

„Vy viete o koho sa jedná?“ Bola prekvapená, že sa vyznám, ale keby mala moju sestru, bola by rovnako informovaná ako ja.

„Moja sestra Alice je úplný maniak do nakupovania. Pozná všetkých módnych návrhárov, takže doma sme všetci zasvätení,“ vysvetlil som jej a vtedy mi napadlo, že jediný, kto môže zistiť niečo, čo práve potrebujem, je Jasper. Má známych na správnych miestach a určite nájde nejakú špinu na jej manžela. Chcel som to zvládnuť sám, ale na toto bežný človek nestačí.

„Aha... Beriete tento prípad?“ Mám snáď na výber? Čo by stalo, keby poviem nie? Asi ma pošle domov s dlhým nosom.

„Beriem, výzvy mám rád. Koľko času na ten prípad mám?“ Som fakt zvedavý, koľko mi na to dá. Pri jej odmeranosti to bude asi hodina.

„Maximálne štyridsaťosem hodín. Viac nie. Ak sa vám to podarí, miesto je vaše. Ak nie, dovidenia.“ Páni, tá je teda štedrá. Pretočil som oči. Nemal by som sa viac zdržiavať a čím skôr začať. Postavil som sa a vtedy sa na mňa prvýkrát po dlhej dobe otočila. Už ju asi prestalo baviť pozerať von oknom.

„Kam idete? Dovolila som vám odísť?“ Na sucho som prehltol. Začínam sa tej ženskej báť. Chcem vôbec pracovať pre tak prísnu ženskú? Vlastne, čo som čakal, že mi padne k nohám? Alebo bude so mnou jednať v rukavičkách? To určite nie, ale mohla by byť milšia.

„Ja... No... Myslel som...“ Normálne som koktal, toto sa mi nestalo nikdy v živote.

„Čo vy? Čo ste si mysleli? Láskavo nemyslite. Ja vám poviem, kedy smiete odísť. Rozumiete?“ Už sa mi aj ruky začali potiť a to tu vôbec nie je teplo. Za to môže to okno, ale to som radšej nepovedal.

„Rozumiem, slečna Swanová,“ povedal som čo najpokornejšie. Alebo to bolo najvystrašenejšie? Ani sám neviem.

„Odíďte! A nezabudnite, štyridsaťosem hodín. Váš čas práve začal.“ Na nič som nečakal a aj so spisom v rukách som odišiel. Ani som sa jej nepozdravil a uháňal preč. Nechcel som byť v jej blízkosti dlhšie, ako to bolo nevyhnutné. Nastupoval som do výťahu a už som na mobile vyťukával číslo Jaspera.

„Haló, kto tam?“ zasmial sa do mobilu.

„Jasper, tu je Edward. Potrebujem pomoc.“ Znel som naozaj zúfalo. Ale kto by sa mi v tejto chvíli čudoval.

„Edward, čo sa stalo? Niečo vážne? Znieš vystrašene,“ kričal do mobilu. Mohol by ešte viac, lebo na druhé ucho ešte stále akosi počujem.

„Vzali ma do práce. Začínam ako stážista v právnickej poradni u Foresta v Bradfodre. Dostal som prvý prípad, ale je v tom háčik. Mám na to dva dni,“ vysvetľoval som mu a on ma pozorne počúval.

„To je skvelé. Po tejto práci si stále túžil. Už ako malý si nás s Emmettom stále súdil a obhajoval pred Esme,“ uchechtol sa. Mal pravdu, ale vždy beznádejne. Esme vedela, kto za všetky skopičiny mohol.

„A aký je šéf?“ Čo mu mám povedať? Povedať, že je to nádherná žena, ktorá asi dlho nemala sex? Že je nepríjemná ako osina v zadku?

„No, ehm, mám šéfku. Je studená ako psí ňufák. Čistá semetrika,“ odfrkol som a on sa zasmial.

„Z toho si nič nerob. Nemôže ti ukázať svoju pravú tvár. Nič nie je také zlé ako sa na prvý pohľad zdá. Ver mi,“ upokojoval ma, ale teraz ma to neupokojovalo.

„Ale voláš, lebo niečo potrebuješ. Hovor, som samé ucho.“ Úplne som zabudol, že volám pre dôležitú vec.

„Máš pravdu. Potrebujem niečo od teba. Máš známosti na správnych miestach. Neviem si rady s prvým prípadom, čo mi tá potvora dala. Nechcem skončiť skôr, ako som vôbec začal. Prosím ťa, pomôž mi,“ požiadal som ho.

„Samozrejme, že ti pomôžem. Hovor, čo treba.“

„Vieš mi niečo zistiť o Alasdhairovi Wilisovi? Nejakú špinu, niečo kompromitujúce?“ Chvíľu bolo v telefóne ticho, no nakoniec sa ozval.

„Do večera ti všetko zistím. Idem sa do toho pustiť.“ Bol som mu neskutočne vďačný. Keby nebolo jeho, určite to sám nezvládnem. Tá bude pozerať, sadne z toho na zadok. Kým on niečo zistí, skočím si na obed.

Moji milí, myslela som, že kapitoly budem pridávať dvakrát do týždňa, ale asi postačí raz. Čo myslíte? 

Chcela som vám všetkým veľmi krásne poďakovať za úžasné komentáre, ktoré mi dodávajú chuť písať. Ja viem, že sa tu toho veľa nedeje, na veľa vecí nemáme odpovede a čakáte, čo ešte príde. Bude toho ešte veľa a dúfam, že vás poviedka nezačne nudiť. 

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 4. kapitola :