Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 28. kapitola

27.09.2013 (10:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2211×

Bella:

S Carlisleom nikto neprehovoril už celý týždeň, dokonca Esme ho vysťahovala z izby. Neviem, ale bolo mi ho ľúto, odstupom času som sa prestala hnevať a chápala ho. Nebolo pre neho ľahké celé roky mlčať a klamať osobám, ktoré miluje najviac. Teraz je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Ja som sa celý týždeň snažila dovolať do Volterry a spojiť sa s Edwardom. Vždy mi to dvihla nejaká recepčná, ktorá ani nevedela, kto je Edward Cullen. Keď som sa pýtala na môjho otca, odpoveď bola, že tu nie je a nevie, kedy sa vráti. Žiadala som k telefónu samotného Ara, ale ten zas nechcel ani počuť priezvisko Cullen. Čo sa to tam, dopekla, deje? Chcela som sadnúť na prvé lietadlo a letieť tam, Emmett chcel ísť so mnou a odprosiť svojho brata. Zamietla to celá rodina so slovami, že je to nebezpečné. Mohli sme iba sedieť, dúfať a čakať na to, či sa Edward neozve sám. Tony to niesol všetko najhoršie. Uvedomoval si, že otec o ňom nič nevie, prišli o celé roky a najmä o detstvo. Nevideli sa, sú si úplne cudzí. Ale na druhej strane, Tony ho ľúbi ešte viac. Teraz sa v ňom dokonca vidí a chce byť taký statočný a obetavý ako jeho otec. Vraj by sa tiež chcel raz zamilovať do nejakej ženy a obetovať sa pre ňu. Povedal, že toto je najkrajšie, čo muž môže urobiť pre ženu.

„Mami, smiem?“ spýtalo sa moje zlatíčko a vošlo do izby.

„Samozrejme, poď ďalej a posaď sa,“ pozvala som ho a on sa posadil vedľa mňa.

„Nechcem ťa rušiť, ale o chvíľu vyrážame do školy. Chcel som ťa, ale požiadať o...“ Odmlčal sa a tvár mu pohltil rumenec. Môj syn sa červená? Naposledy sa červenal, keď hľadal svoje tričko a našiel tam nohavičky Rosalie. Emmett si ich schoval na horšie časy, nerozumela som tomu. Proste Emmett je... Emmett.

„Tony, vieš, že pre teba urobím prvé – posledné, hovor, čo potrebuješ,“ vyzývala som ho a on si povzdychol. Čo ho môže trápiť.

„Celý týždeň dostávam pozvania na rande, už mi to ide na nervy. Nehovorím, že v škole nie sú krásne dievčatá, sú a veľmi. No ja teraz nechcem ešte vzťah a na príležitostné stretnutia sa ešte necítim. Teraz mám hlavu plnú svojho otca,“ prezradil mi a posmutnel. Vedela som, o čom hovorí. Od prvého dňa sa na neho lepili ako včely na med. Nemohol ísť pomaly ani sám na záchod, lebo tie harpye ho sledovali aj tam. Dokonca sa jedna schovala na záchod a potajme ho sledovala ako si umýva ruky. Ďalšia mu ukradla bundu a chodila v nej celé dni. Tvrdila, že jej ju sám daroval a že tvoria pár. Tony bol z toho nešťastný, nikdy nechcel nikomu ublížiť a ani nikomu zlomiť srdce. V tomto bol po svojom otcovi, chcel každému dobre.

„Všimla som si, si proste jediný nezadaný z rodiny.“ Je to tak, dievčatá dali pokoj Jasperovi a aj Emmettovi, lebo tí majú svoje partnerky. No Tony a ja sme boli stredobodom pozornosti. Ja som bola ku každému chladná, ale Tony to nevedel. Mne to nerobilo problém, ak chcem, viem byť dostatočne nepríjemná. Môj syn je stelesnením anjela. Čistý Edward.

„Veď práve, len ty a ja sme slobodný, a tak ma napadlo... Ja viem, že je to bláznivý nápad a ver, že som ťa o to nemal v pláne žiadať, ale... mami, nemohla by si hrať moju priateľku? Prosíím, na pár dní, týždňov?“

„Čože? Eric Anthony Swan Cullen, kde si prišiel na tento stupidný nápad?“ skríkla som z toho šoku. „Toto určite nie je z tvojej hlavy, ak to máš od.. Emmeeett,“ zvrieskla som na celý dom.

„Dovi, ja padám,“ ozval sa Emmett a už som počula iba tresnutie dverí. Mohlo ma to napadnúť, toto nemohlo napadnúť môjho syna. Za všetkými sprostosťami je vždy len jeden člen.

„Bella, bude to fungovať,“ ozvala sa Alice, ktorá si to nakráčala tiež do mojej izby.

„Ešte aj ty začínaj, myslela som, že máš toho viac v hlave ako oni dvaja,“ zahundrala som. „Ako si to vlastne predstavujete? Budem sa s mojim vlastným synom vodiť za ručičky, objímať okolo pása a nebodaj ho bozkávať?“ kričala som ako zmyslov zbavená. Všetci si to predstavujú veľmi jednoducho. Ak sú dvaja zamilovaní, musia sa podľa toho aj správať. Toto je stredná škola, tu sa držanie za ruky neberie ako chodenie.

„Nie, fuj, mami, bože.“

„Aké fuj?“ Môj syn povie, že som fuj? Tak to si vyprosím.

„Nie, tak som to nemyslel. Si krásna žena, najkrajšia, akú som kedy videl, ale bozkávať vlastnú matku by bolo asi proti prírode.“ Som rada, že to chápe, uľavilo sa mi.

„Ale čo mám podľa teba robiť? Mám sa hrať na gaya? To si rovno napíšem na chrbát, že kopni ma,“ konštatoval Tony ďalej. Prečo to nechápe, prečo je tak ťažké pochopiť, že je to nezmysel. Nikto nie je na mojej strane? Aspoň jeden člen by sa ma mohol zastať.

„Tony, ja nemôžem hrať tvoju priateľku, nechápeš to?“ Bola som bezradná, nevedela som, ako im to vysvetliť.

„Ahoj rodinka,“ ozval sa za mojim chrbtom hlas, ktorý som tak túžila počuť.

„Otec,“ skríkla som a skočila mu okolo krku. Zatočil sa so mnou ako s malým dievčatkom a ja som ho nehodlala pustiť. Čo tu robí? Ako vedel, kde sme a že sme vôbec vo Forks? Prečo nedal vedieť, že príde, nikto nebol na to pripravený. Prišiel sám? Bože, toľko otázok som mala v hlave a nevedela, ktorú položiť ako prvú.

„Čo tu robíš? Snažila som sa ti dovolať, ale vo Volterre nevedeli, kedy sa vrátiš,“ vysvetlila som mu, ale vyzeral, že ma vôbec nevníma. Po celý čas sledoval môjho syna a divne si ho obzeral. Muselo to vyzerať veľmi zvláštne, keď som v izbe pre neho s neznámym mužom. Nemala som mu kedy povedať, že mám syna a ten syn je Edwardov. Zatajila som mu túto drobnosť.

„Mal som tu nejaké vybavovačky, ale smiem vedieť, kto je tento mladík?“ spýtal sa s pozdvihnutým obočím a moja morálna opora v podobe Alice sa nenápadne vytratila z izby. Chcela nám dopriať súkromie, fakt, vrelá vďaka.

„Otec, dovoľ mi predstaviť ti Erica Anthonyho Swana Cullena, tvojho vnuka,“ povedala som hrdo a načiahla sa po Tonym, aby pristúpil bližšie. Otec mal čo robiť, aby spracoval túto informáciu. Obzeral si ho, doslovne si ho obzeral. Chodil okolo neho, raz pozrel na mňa a raz na Tonyho. Po dlhej chvíli sa ozval.

„Vyzerá, teda, podobá sa na,“ koktavo dostal zo seba a ja som prikývla. Úžasom pootvoril ústa a zakrútil hlavou. „Ako? Kedy? Prečo o tom neviem,“ vydýchol sklamane a schmatol Tonyho do svojej náruče.

„Ja som dedko,“ šepol dojato.

„Dedko, zadusíš ma,“ vykuckal zo seba Tony a môj otec sa rozosmial.

„Prepáč, je to neuveriteľné. Si celý otec, akoby si mu z oka vypadol, až na tie vlasy,“ vysvetlil mu. „Kam sa chystáte takto skoro ráno?“ spýtal sa. Skoro? Veď je skoro pol ôsmej ráno, čas ísť do školy. Čo pre svojho syna neurobím, opäť škola. Ach jaj.

„Tony začal chodiť na strednú školu pred týždňom a my chodíme s ním. Ako dlho sa tu zdržíš? Budeš tu, keď sa vrátime? Máme si toho veľa čo povedať.“ Dúfala som, že bude súhlasiť a ostane tu. Najradšej by som bola, keby tu ostal navždy, ale pochybujem, že by prešiel na vegetariánsku stravu. Zabíjanie ľudí by som tu netolerovala. Forks je malé mesto a nepotrebujem, aby sa tu počet vrážd zvýšil z nuly na sto percent.

„Som tu na pár dní, takže sa nemusíš báť. Zatiaľ si pohovorím s Esme a Carlisleom, keď prídete domov, budeme mať dosť času na seba,“ povedal pokojným hlasom a ja som sa usmiala.

„Mami? Ešte by som rád doriešil tú... No veď vieš, tú vec s tým...“ prerušil ma Tony. Jasné, skoro som zabudla, ten nezmysel s tým chodením na oko.

„Tony, nemienim sa k tomu vracať, nepristúpim na to,“ povedala som pevným hlasom a môj otec pozdvihol obočie.

„Môžem nejako pomôcť?“ spýtal sa a ja som záporne pokrútila hlavou.

„Žiadal som mamu, aby mi pár dní robila v škole priateľku, nedá sa to tam vydržať,“ povzdychol si môj syn a otec sa rozosmial na celé kolo.

„Zradca,“ pípla som a nahnevane si to chcela odpochodovať z izby.

„Bella, nechcem ti hovoriť do výchovy dieťaťa, ale mohla by si mu pomôcť,“ prihováral sa za Tonyho otec a Tony hádzal po mne svoje psie oči, krivil ústa ako malé dieťa.

„Fajn, ale už o tom nechcem počuť,“ rezignovala som a tí dvaja si tľapli.

„Ako malé deti,“ odfrkla som. Dnešný deň sa za píše do histórie, matka randí s vlastným synom. Tsss, videl toto niekto. 

Cesta do školy prebiehala mlčky, iba Tony bol vysmiaty ako lečo, lebo môj otec mu dal svoje auto. Kúpil si, ale vraj nemôže nedať svojmu prvorodenému vnukovi darček. Tony sa skoro zbláznil od radosti. Doteraz chodil do školy na mojom Volve, teraz bude pútať pozornosť ešte viac, keďže príde na čiernom Maserati.

„Mami, ďakujem,“ prerušil ma z môjho premýšľania, keď sme parkovali pri škole. Ani som sa nenazdala a boli sme tu. V duchu som si myslela, že má za čo, ale to som mu nepovedala.

„Pre teba všetko, zlatíčko,“ usmiala som sa na neho a chcela vystúpiť.

„Ja ti otvorím,“ vyhŕkol a utekal z auta. Musela som sa pousmiať nad jeho galantnosťou, ďalšia s vlastností po jeho otcovi. Aj Edward bol takýto, aspoň si nikto nedovolí tvrdiť, že nie je náš.

„Ďakujem,“ pípla som a postavila sa vedľa neho. Všetci hľadeli na nás dvoch. Chalani slintali nad autom a dievčatá išli puknúť závisťou.

„Chytím ťa za ruku, ak dovolíš,“ povedal iba pre moje uši a ja som prikývla. To snáď prežijem, držala som ho za ruku aj keď bol malý chlapec. Bože, veď to nebolo až tak dávno. Pred pár rokmi, teraz je z neho dospelý muž, ktorý chce stále vodiť za ruky. Zasmiala som sa a on na mňa nechápavo hľadel. Pokrútila som hlavou, aby to neriešil. „Odprevadím ťa na hodinu a potom pôjdem aj ja,“ dodal a už sme kráčali ruka v ruke cez parkovisko.

„Bella, neber to tak tragicky, náhodou ste krásny pár,“ smial sa mi celú hodinu taliančiny Emmett.

„Jasné, vieš čo, aspoň ma nechci vytočiť,“ zahundrala som a opäť som otočila hlavu smerom k oknu.

„Hovorila si s Ericom o ňom?“ spýtal sa a ja som iba pokrútila hlavou. Nemala som čas sa otca pýtať na Edwarda, v tom zhone nebol na to čas.

„Nestihla, ale bude to prvá vec, ktorú urobím, keď prídeme domov,“ povedala som rozhodne.

„Chcel by som sa mu ospravedlniť, naozaj ma to štve, čo sa stalo. Ty vieš, že som ťa chcel iba chrániť, však?“ Emmetta hrýzlo svedomie, čo sa nestáva často. No mal pravdu, vedela som, že v ten deň konal z hnevu.

„Ja viem, Emm, vieš, že sa nehnevám a som ti dokonca vďačná. Ber to tak, aspoň mu nemusíš vraziť teraz za to klamstvo.“ Pokúsila som sa o úsmev a on uznanlivo začal prikyvovať. Teraz to budem ja, ktorá mu jednu vrazí a nech sa modlí, že mu na krku ostane tá jeho nádherná šišatá hlava.

„Podržím ti to,“ pridal sa a rozosmial sa.

„Pán Cullen a slečna Swanová, neruším vás?“ zhúkol po nás profesor, ktorému sme ležali v žalúdku. Nepáčilo sa mu, že sme bohatí, neznášal bohatých ľudí, lebo mu manželka utiekla so starším mužom, ktorý mal miliardy.

„Nie, pán profesor, pokojne pokračujte, váš výklad je excelentný,“ podpichol ho Emmett a usmial sa na neho ako stelesnenie samotného dobra.

„Veď vás ten smiech prejde, pán Cullen, máte to dnes za päť. So mnou sa zahrávať nebudete,“ rozkrikoval sa ako zmyslov zbavený. Takého zatrpknutého chlapa som dlho nevidela.

„Prvá päťka pre Emmetta, to je gól,“ rozosmial sa Emmett. „V celej svojej existencii som guľu nedostal, chápeš?“ šepol teraz už len pre moje uši. Nechcelo sa mi veriť, ja by som mu päťky dávala po celý čas. Už len pre jeho správanie.

Edward:

Som tu, doma, Forks, kto by to bol povedal, že po šiestich dlhých rokoch sa sem vrátim. Vyzeralo to beznádejne, vždy mi Aro všetky moje prehrešky odpúšťal, išiel som sa z toho zblázniť. Premýšľal som dokonca aj nad útekom, ale to by bolo zbytočné. Našli by ma skôr, akoby som stihol prejsť cez hranice. Jedinou možnosťou bolo vytrvať a nevzdávať sa.

Pri mojom zotrvaní tam mi pomáhali iba myšlienky na môjho anjela. Neprešla jediná minúta, aby som si nespomenul na jej ružové líca, nádherný úsmev a jej osobitú vôňu. Mnohokrát som si želal snívať, môcť zavrieť oči a ponoriť sa do ríše snov. Ríše snov, kde by som mohol byť s ňou. Mať kúsok svojho vlastného neba. Nedalo sa, žil som v pekle. Nikdy som nepremýšľal nad tým, či vôbec existuje nebo alebo peklo. Teraz som si tým bol istý. Volterra je to peklo.

Čo som zažil tam, čo som videl na vlastné oči, neprajem ani neväčšiemu nepriateľovi. Toľko bolesti ukrývajú tie múry, že je div, že sa ešte nezrútili. Po zvyšok mojej existencie ma budú prenasledovať detské výkriky, plač a prosby o vlastný holý život. Všetci, čo sú tam, sú obyčajné zvieratá. Berú život, akoby na to mali právo. Sú to monštrá, čudujem sa, že sa im tie zverstvá neprotivia a dokážu sa pozrieť na vlastný odraz v zrkadle.

Ja som sa skoro týždeň nedokázal pozrieť do zrkadla, keď som zabil jeleňa. Viem, že krv je to, čo nás drží pri živote a je to vždy lepšie ako zabíjať nevinných ľudí, ale i tak. Prečo nemôže upír žiť z niečoho iného, kto toto vymyslel.

Jedno som však pochopil, tí tam sú vraždiace beštie bez štipky súcitu. Moja rodina taká nie je. Oni si vážia ľudský život a ja som rád, že som ich aspoň v tomto nesklamal a živil sa ako oni. Napriek tomu, akou stravou som žil, neviem, ako sa im mám pozrieť do očí. Nikto ma za tie roky nekontaktoval, nikto sa neunúval za mnou prísť a spýtať sa na ten hrozný deň. Naozaj mnou pohŕdajú? Nikto si na mňa nespomenul? Bol som im predsa synom a bratom, Belle som bol priateľom.

Hlupák!

Nadával som si v duchu, ako sa môžem potom všetkom nazývať synom, bratom a priateľom v jednom. Som obyčajný klamár a hajzel v jednom. Nezaslúžim si nič iné iba to, aby mnou opovrhovali.

„Edward, sme tu už týždeň, ako dlho sa budeme ešte skrývať?“ vyrušil tok mojich myšlienok Eric, ktorý ma doprevádzal. Aro mu to sám nakázal, slušne mu to povedal, ale v duchu myslel na to, aby ma zabil. Neuvedomil si jednu zásadnú vec. Ja a Eric sme boli skvelí priatelia, dúfal som, že ak by Bella jedného dňa odpustila, dal by mi aj svoje požehnanie. Toľkokrát som si ju predstavoval v bielych šatách s dlhým závojom až po zem, ako kráča smerom ku mne. Ja by som tam stál s prihlúplym úsmevom na perách a v duchu si cvičil svoje áno. A potom, že upír nemôže snívať. Ja som sa za šesť rokov nasníval priveľa, i keď s otvorenými očami.

„Nemôžem tam len tak nakráčať, čo ak ma vyhodia, nevypočujú?“ strachoval som sa, možno by Emmett so mnou vyrazil dvere. Teraz som síce silný, teraz by som mu bol rovnocennejším súperom, ale nebránil by som sa. Mohol by mi odtrhnúť všetky končatiny a ja som by sa iba pozeral. Končatín som bol zbavený niekoľkokrát denne. Zvykol som si.

„Edward, uvedom si, že ja chcem vidieť svoju dcéru, nebaví ma ju sledovať z diaľky. Chcem ju už objať a držať v náručí.“ Eric znel rozhorčene. Nečudujem sa mu, boli sme tu už týždeň a ja som stále nenabral odvahy. Dokonca som nekontaktoval ani Carlislea, popravde som sa bál, že všetkým povedal o dohode s Arom. Neverím, že vydržal mlčať tak dlho, on neuznával klamstvá.

„Myslí si, že ja ju nechcem vidieť?! Eric, vieš, že tvoju dcéru milujem viac ako vlastný život. Už som si myslel, že to chápeš, ale asi nie,“ kričal som. Bol som rozzúrený, prečo si myslí, že on je tu jediným trpiteľom. On ju nestratil, to ja som tu ten, ktorý prišiel o všetko. On sa má kam vrátiť, ja nie.

„Rob, čo chceš. Ja idem za svojou dcérou,“ oznámil a tresol s dvermi. Nechal ma tu, v tejto diere, ktorá nemala ani káblovku. Čo som tu mal podľa neho robiť, sedieť a čumieť do blba? Už mám dosť toho, že som tu zatvorený medzi štyrmi stena, ktoré majú kvietkované tapety. Schmatol som koženú bundu a šiel preč. Rozhodol som sa prejsť po Forks, poobzerať si svoje mesto.

Nič sa nezmenilo, všetko tu vyzeralo úplne rovnako. Tí istí ľudia, tie isté obchodíky, len ja som sa zmenil. Ja som tu už nebol doma, ten pocit mi zvieral srdce, nikdy by som nepovedal, že sa raz budem cítiť nechcene.

„Tony, hej, Tony, kedy si sa odfarbil? Vyzeráš sexy,“ zakričala nejaká mladá dievčina, a pritom pozerala priamo na mňa. Keď videla, že nijako nereagujem, v duchu mi nadávala do namyslených magorov. Ja som magor? Ona je asi slepá, s niekým si ma musela spliesť.

„Edward, tomu nebudeš veriť,“ kričal naradostene Eric do mobilu.

„Čomu?“ spýtal som sa s neskrytým nezáujmom.

„Bella a ostatní chodia do školy a vieš ešte čo?“ Do školy? Moja láska chodí do školy? Určite ten bláznivý nápad bol Emmetta, koho iného by to napadlo. To však znamená, že žila po celý čas s mojou rodinou. Neodišla späť do Bradfordu, aspoň som bol pokojnejší. Teraz som vedel, že celé roky bola v poriadku a oni na ňu dozerali.

„Potom mi o tom povieš, teraz mám niečo na práci,“ odpovedal som a zložil. Neviem, čo chcel ešte povedať, ale bolo mi to jedno. Moja láska chodí do školy, vo Forks je len jedna stredná škola, musím ju vidieť. Aspoň z diaľky. Pozrel som sa na hodinky na displeji a videl, že je po ôsmej. Má vyučovanie, nevadí, počkám si aj celý deň, aby som ju mohol zazrieť, čo i len na pár sekúnd. 

Prechádzal som sa po školskom ihrisku, obzeral si obľúbené miesta a spomínal na moje staré školské časy. Na parkovisku vyčnievali iba tri autá, ktoré určite patrili mojej rodine. Tipoval som to na Emmettove, Alicine a Belline auto, ktoré jej musel dať Eric.

Čas mi prekvapivo letel veľmi rýchlo, odpočítaval som minúty, kedy zazvoní a ona vyjde zo školy v celej svojej kráse. Jediná vec, ktorej som sa bál, aby vyšla sama a nemala po svojom boku nikoho. Viem, o čo som ju žiadal, ale napriek tomu som dúfal, že na mňa nezabudne. Aj keby na mňa spomínať v zlom, ale aby aspoň vedela, kto som a že aj ja som bol raz v jej živote. Že som bol súčasťou jej bytia.

„Bella, ideme s Rosalie do mesta, stretneme sa doma,“ skríkla po Belle moja sestra. Alice, stále rovnaká šibalka. Neodpustí si nákupy, to by skôr začala tretia svetová, ktorá by ani vtedy nezabránila mojej sestre v nákupoch. Rosalie rovnako krásna, každý chlapec vzdychol, keď prešla okolo neho. Kto by aj nevzdychol. Dlhonohá blondínka so zákerným a pohŕdavým pohľadom, ktorý hovorí, že nie si dosť dobrý pre ňu. A v neposlednom rade moja Bella. Anjel, ktorý vyšiel zo školy, bože, v mojich myšlienkach a spomienkach nebola ani z časti taká nádherná ako teraz v skutočnosti.

Na tvári jej žiaril úsmev plný šťastia. Na sebe mala krátku sukňu a lodičky na vysokom opätku, tričko a čiernu bundičku, ktorá jej ladila s lodičkami. Určite ju obliekala moja sestra. Nedokázal som sa na ňu vynadívať, chcel ísť k nej, chcel som sa jej ukázať. Teraz alebo nikdy. Urobil som krok dopredu a okamžite aj zastal.

Moje mŕtve kamenné srdce puklo na milióny miniatúrnych častí. Padol som na kolená a nedokázal sa dívať priamo na nich. Moja, moja Bella, ktorá kedysi patrila mne, teraz visela okolo krku cudziemu chlapcovi a usmievala sa.

„Dostal som to, mám tu úlohu,“ kričal radostne a točil sa dookola s ňou v náručí. Do tváre som mu nevidel, lebo jeho tvár bola zahalená Bellinými vlasmi.

„Vedela som, že to dokážeš, zlatíčko,“ povedala dojato. Zlatíčko? On je jej zlatíčko? Potešil som sa, keď som uvidel mojich bratov, dúfal som, že aspoň oni nebudú k tomu zasranovi taký priateľský, no zmýlil som sa. Jasper ho bratsky potľapkal po ramene a Emmett s ním urobil nejaký nezmyselný pozdrav. Všetci sa smiali, vyzerali veľmi šťastne, žiadny náznak smútku. Dosť. Odchádzam a teraz navždy...

Neviem, čo napísať... Hanbím sa za to, že som sa vyše mesiaca neozvala. Písala mi kiki, lololka a ja som si uvedomila, že musím túto poviedku dopísať. Musím byť úprimná, premýšľala som, že prestanem písať. Chcela som nechať poviedku nedopísanú. Ja viem, je to nefér voči vám, voči samotnej poviedke, ale prechádzala som ťažkým obdobím. Nedokázala som napísať súvislú vetu, dokopať sa k písaniu a vôbec tomu nedopomáhal ani fakt, že som bola vážnejšie chorá. Potom k tomu všetkému aj práca. 

Pochopím, ak sa na mňa vykašľate a nezanecháte smajlíka alebo mi nebodaj vynadáte. Som si vedomá svojej nezodpovednosti, ale naozaj ma to mrzí. Myslím si, že každý autor si prejdem týmto zložitým obdobím a na mňa to všetko doľahlo. 

Na druhej strane môžem oznámiť, že všetky kapitoly som nahádzala práve do administrácie a poviedka je konečne dokončená. Bude mať presne tridsaťdva kapitol s epilógom. 

Ale aby som nezabudla, chcem veľmi pekne poďakovať kiki a lololke, že majú záujem o túto poviedku. Kvôli vám sa oplatilo ju dopísať. Neviem, čo bude do budúcna, stále mám rozpracované nejaké veci, ale nechcem nič sľúbovať. Pokúsim sa všetko zrealizovať, teraz doťahujem rozpísané veci a potom sa uvidí. Ak sa mi veľa z vás neotočí chrbtom, budem naozaj poctená a uvidím, že to má význam dotiahnuť do konca. 

Ďakujem za všetko. Ľúbim vás. Cmuk. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 28. kapitola: