Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 16. kapitola

24.05.2013 (14:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2150×

Edward:

Vyzerala tak nevinne, vyzerala ako krehká bábika. Bola nevinná a zraniteľná, nechcel som ju viac vidieť trpieť. V jej očiach som videl niečo, čo som videl v očiach mojej rodiny. Ona ku mne niečo cítila a ja som niečo cítil k nej. Vedel som, že je pre mňa veľmi dôležitá, ale nevedel som, či je toto láska. Nepoznal som ten cit, netvrdím, že som doteraz nemal priateľku, ale ako sa píše v knihách, žiadne chvenie v bruchu som necítil.

Pri Belle to bolo iné, jemné šteklenie a zimomriavky na seba nedali nikdy dlho čakať. Je to najkrajšia žena, ktorú som kedy videl. Ani naša Rosalie sa jej nemôže rovnať. Je toto skutočne láska? Som zamilovaný do svojej šéfky? Potreboval som to zistiť, jediný spôsob, ako na to prísť, bol bozk. Nabral som všetku odvahu a odhodlal sa spojiť naše pery.

Keď som sa k nej blížil, moja myseľ opúšťala moju bytosť, zaplavil ma pocit očakávania, spojenia sa v nežnom dotyku. Bol to ozajstný bozk, ten bozk, ktorý vo vás rozprúdi všetku krv, vynesie do výšin a doslova hodí do nebies. Mal som pocit, že lietam a bolo to úžasné. Nedokázal som premýšľať, iba som cítil. Už som si bol viac než istý, že ju milujem. Vedel som, že ju potrebujem k svojmu životu, tak ako v rozprávke soľ nad zlato ľudia potrebovali soľ.

Naše pery sa k sebe prisali tak, že sa zdalo, že sú zrastené. Odovzdávali si pocit lásky, dôvery, túžby. Cítil som záchvevy v každom kútiku a prial si, aby plocha, ktorou sme boli spojení, sa zväčšila, aby ten pocit bol ešte plnší a ešte hlbší. Odovzdávali sme sa jeden druhému, dych sme mali zatajený alebo veľmi plytký, aby sme nenarušili a nevyplašili nehu, s akou sa naše pery dotýkali. Tak jemne ako sa moje pery dotýkali jej, som sa pomaly dotýkal aj Belly. Jemne, úplne pomalinky som sa dotýkal jej tela, nechcel som ju rozbiť. Bol vo mne strach, aby sa mi nerozplynula iba v krásny sen. Chcel som veriť, že toto nie je iba sen, že je to holá skutočnosť. Chcel som si túto chvíľu vychutnať a oddať sa jej naplno.

Bella ma dokázala dostať do varu obyčajným bozkom, teda pre mňa obyčajný určite nebol. Náš bozk bol miestami nežný a miestami vášnivý, ak by sme nestáli na ulici, neudržím sa. Vzal by som si ju celú, samozrejme, s jej dovolením. Každý jej bozk, dotyk jej pier bol ako sladká medovina, bola opojná napriek tomu, čo vypila pri bare. Nevadilo mi to, iba som dúfal, že to nie je jediný dôvod, prečo prijala môj bozk. Síce jej telo nasvedčovalo, že sa jej to páči.  Nechcel som ju nikdy viac pustiť, vášnivejšie som si ju priťahoval do náručia. Splývali sme v nekonečnom bozku až do chvíle, kým som nevydýchol jej meno. Potom povedala, že by sme nemali a ušla. Ostal som stáť ako oparený. Najkrajší zážitok v mojom živote a musí skončiť takto. Čo som si vlastne myslel, že ostane a budeme spolu tvoriť pár? Naozaj som bol taký naivný? Prečo by mala stáť práve o takého chudáka ako som ja. Som obyčajný človek a ona je poloupírka, ktorá môže mať hocktorého chlapa, na ktorého si len pomyslí, alebo ukáže prstom. Ja som len obyčajný červík, ktorý jej nemá čo ponúknuť. Ale srdcu rozkázať neviem, nedokážem.

„Edward, si v poriadku? Neublížila ti?“ strachoval sa Emmett, keď vyšiel von spolu s Jazzom a Sophie.

„Nie, prestaňte láskavo s tým, že mi chce ublížiť. Sakra, už sa spamätajte. Nikdy by mi neublížila,“ reval som po nich a jediná Sophie vedela, že mám pravdu. Videl som to v jej tvári, ona Bellu poznala a vedela, aká je.

„Edward, ja jej neverím, cítim z nej neistotu, sama nevie, čo vlastne chce. Musíš byť opatrný,“ upozorňoval ma Jasper. O akej neistote hovorí, keby ma chcela zabiť, teraz na to mala skvelú príležitosť. Dokonca som jej bol bližšie ako kedykoľvek predtým a nič sa nestalo.

„Ak by ma chcela zabiť, už nestojím pred vami a som medzi mŕtvymi. Myslíš si, že ak by sa nedokázala ovládať, nechá sa mnou pobozkať? Vieš čo? Dajte mi všetci pokoj! Idem domov, sám!“ Na slovo sám som dal schválne dôraz, aby za mnou nešli. Vedel som, že i tak ma nepočúvnu, ale za pokus to stálo. Ospravedlňujúco som sa pozrel do šokovanej tváre Sophie, ktorá bola rovnako zmätená ako moji bratia. Zistenie, že som pobozkal niekoho, kto mi pred pár hodinami skoro vzal život, bolo pre nich na milión percent nepochopiteľné. Nemusím ani vedieť čítať myšlienky, aby som vedel, čo sa im teraz odohráva v hlavách a ako mi nadávajú do nezodpovedných hlupákov.

Kráčal som pomaly mestom a nevedel, kam idem. Domov sa mi vôbec nechcelo ísť, tiahlo ma to k nej. Akoby som mal okolo seba obmotané neviditeľné laso, ktoré ma uväznilo a chce, aby som nasledoval svoju kráľovnú. Bolo to zvláštne byť v moci ženy, ktorá o vás nestojí. Možno aj áno, čo ak ma má rada, ale bojí sa len o moje bezpečie? Hlúposť, čo si to tu snažím nahovoriť. Smola je však v tom, že si nedokážem pomôcť a potrebujem ísť za ňou. Ak toto so mnou dokázal urobiť jeden bozk, nechcem si predstaviť, čo by sa mohlo stať, ak by sme spolu strávili noc.

S hlavou sklonenou som kráčal nevedno kam, za iných okolností by som mal hlavu vztýčenú a sledoval nočné mesto a vychutnával si pokoj, no teraz nie. Srdce ma bolelo a mysľou mi behala iba Bella. Chcel som ísť za ňou, nehľadel som na čas, na to, koľko je hodín, musel som s ňou hovoriť. Stále som však váhal a jediná možnosť ako prísť na to, čo mám urobiť, bolo rátať. Do konca námestia ostávalo možno dvesto metrov, a preto som začal odrátavať kamenné dlaždice. Mám – nemám. Kým som došiel k poslednému, som tŕpol snáď všade, ale nakoniec rozhodnutie padlo. Idem za ňou. Nevedel som presne, kde býva, ale tušil som to. Keď som narazil do hydrantu, šli sme predsa jej autom, a to znamená, že tam musí bývať. Je tam iba jeden panelák, ktorý má päť vchodov, čiže to nemôže byť ťažké.

Cesta mi našťastie zabrala iba desať minút chôdze, pretože Bella býva blízko centra. Prišiel som k prvej bráne a začal hľadať meno Swanová, ale nikde som ho nevidel, a tak som šiel ďalej. Pri druhom vchode som meno Swanová našiel, ostávalo iba zazvoniť. Kde mám vlastne istotu, že šla domov? Čo ak šla niekam inam, možno aj ona chcela byť sama a utriediť si myšlienky. Načo tu vlastne čakám, ak nezazvoním, nikdy to nezistím. Načiahol som ľavý ukazovák a šiel ho priložiť, keď sa dvere na vchode rozrazili a z nich vybehla ona.

„Bella,“ šepol som vystrašene, keď som videl, ako sa chveje. Čo sa jej mohlo stať? Začínal som mať strach. Pomaly sa otočila.

„Čo-čo-čo tu robíš?“ spýtala sa trochu zadýchaným hlasom, musela utekať, ale čo ju tak veľmi mohlo vystrašiť?

„Chcel som, vlastne, ja sám neviem. Potreboval som vedieť, či si v poriadku,“ priznal som po pravde.

„Odíď, prosím ťa,“ žiadala ma so slzami v očiach. Ničomu som nerozumel, bol som príliš zmätený z jej správania.

„Bella, ja neodídem, musíme to doriešiť,“ naliehal som na ňu a ona ma chytila za ruku.

„Dobre, ale nie tu. Musíme rýchlo preč, okamžite,“ zavelila a ťahala ma preč. Nevedel som, kam ideme, pretože toto mesto som poriadne nepoznal, ale bolo mi to v tejto chvíli jedno. Bella sa správala veľmi zvláštne, každú chvíľu pozerala doprava, doľava a dopredu, dozadu. V očiach mala obrovský strach a ja som potreboval vedieť, čo alebo kto to spôsobil. Zastavili sme niekde v parku, kde sme sa posadili na lavičku. Opatrne som sa dotkol Bellinej ruky, aby som ju nevystrašil a ona zodvihla svoj pohľad. Oči mala podliate, skoro celé krvavé od plaču. Je zvláštne, že som si neuvedomil, že plakala celú cestu.

„Tá bolesť má rozkladá na kúsky a ani plač ma už nedokáže upokojiť. Pomaly, ale isto z toho šaliem. Mala by som sa od teba držať ďalej, ale ja to nedokážem, už nemám síl sa držať od teba. Všetko si pokazil, prečo si ma musel pobozkať? Bola som zaslepená vierou, že ma necháš na pokoji, ale ty nie, nedal si si povedať. A hoci ma to bolí priznať, nechcem zabudnúť na dnešný bozk. Nedokážem si predstaviť, že by som dnes zaspala a ráno po zobudení zistila, že to bol iba krásny sen.“ Jej slovám som najprv nerozumel. To je smutná iba preto, že si myslí, že to bol sen? Alebo je za tým niečo iné? To je však teraz jedno, práve mi nepriamo povedala, že ma miluje. Bože, ja som taký hlupák, sedím tu a pozerám ako ťuťmák. Mohol by som sa konečne prebrať  a povedať jej niečo.

„Ver, že to, čo sa dnes stalo, nebol iba sen. A ak by bol, ver, že sa nechcem nezobudiť ani ja. Nič iné si na tomto svete neželám iba to, aby si ma od seba viac neodháňala. Znamenáš pre mňa príliš veľa, ver mi,“ vydýchol som. Na podobné reči som nebol zvyknutý, nevedel som, čo mám v tejto chvíli povedať. Vedel som, čo k nej cítim, ale bál som sa jej povedať slová milujem ťa, pretože som nevedel, aká bude jej reakcia.

„Silno ma objím, prosím,“ požiadala ma zúfalým hlasom a ja som na viac nečakal. Pritiahol som si ju bližšie k sebe a silno objal. Držal som ju v náručí, akoby to malo byť naše posledné objatie. Vdychoval som jej sladkú vôňu vlasov a hladil ju po chrbte. Neviem, ako dlho sme takto sedeli v objatí, ale ja som začal pociťovať chlad. Vedel som, že jej zima asi nie je, ale mne bola. No mlčal som, táto chvíľa stála za to.

Ak by som mal zmrznúť, aspoň to bude v jej náručí a ja strávim posledné okamihy života s ňou. Dokonca mi prebehla mysľou aj myšlienka, že sa stanem upírom. Mal som čas uvažovať, rodina mi ten čas poskytla, no nebol som rozhodnutý. Teraz, keď by ma Bella chcela, stála  o mňa a o večnosť po mojom boku, spravil by som to. Ona by mi stála za tú nehoráznu bolesť, ktorá je pri premene. Nad tým je však skoro uvažovať. Z mojich úvah a sladkého objatia ma dostalo zvonenie mobilného telefónu. Môj to však nebol, musel to byť jej. Opatrne sa odo mňa odtiahla, veľmi nechcene, čo mi spravilo radosť a vyčarovalo úsmev na tvári. Je tak sladká, tak nevinná a zraniteľná. Čo po tom, že je poloupírka, vždy je to hlavne žena, ktorá má srdce.

„Haló?“ spýtala sa do slúchadla. „Si to naozaj ty? Si v poriadku?“ chrlila jednu otázku za druhou a na tvári mala najkrajší úsmev, ktorý som kedy u nej uvidel. Oči jej žiarili šťastím a ja som prvýkrát pocítil žiarlivosť. Mne nikdy nevenovala taký úsmev, nikdy jej oči nežiaria ako dve hviezdičky, keď na mňa pozrie. Toto bol pohľad, ktorý mne patriť nikdy nebude. Sklonil som hlavu k špičkám mojich topánok a čakal. „A kam mám podľa teba ísť? Dobre, počúvnem ťa, ale povedz mi, kde si. Mám o teba strach. Otec? Otec, si tam? Oteeec,“ kričala do telefónu a opäť sa rozplakala. Jej otec? Hľadel som na ňu s vyvalenými očami a opäť som si musel nadávať. Prečo som ju hneď podozrieval, že chce niekoho iného, keď mi pred chvíľou jasne dala najavo, že stojí o mňa. 

„Čo sa stalo?“ vyhŕkol som.

„Otec, niečo je s mojim otcom. Prerušilo nás,“ vzlykla. „Nemôžem sa vrátiť domov, je to nebezpečné. Cítila som tam iných upírov a teraz mi volal aj otec, že idú po mne. Musím odísť,“ povedala a vyskočila na nohy.

„Tak to teda nie. Tu si pekne sadni a povedz mi všetko od začiatku. Žiaden útek, moja rodina je tu a môže nám pomôcť.“ Schválne som povedal nám, pretože od dnes sú jej problémy aj mojimi. Už nebude na to sama, možno som bezbranný, ale moja rodina nie. Ak to bude potrebné, požiadam o premenu, aby som mohol bojovať za ženu, ktorú ľúbim.  

„Edward, nechcem ťa nijako uraziť, ale si obyčajný človek, nemôžeš mi pomôcť ani ty, ani tvoja rodina. Nedopustím, aby sa vám niečo stalo kvôli mne. Nikdy by som si to neodpustila. Si príliš dôležitý pre mňa. Môj otec je vo veľkom nebezpečenstve, cítim to tu,“ ukázala na svoje srdce a pokračovala. „Varoval ma pred pár dňami, že ho nemám hľadať, pretože niekto po mne ide. Najprv som si myslela, či to nie si náhodou ty, ale nedávalo to zmysel. Som totiž jediná nášho druhu, nikdy predo mnou tu nebol poloupír. Upír a ľudská žena, to proste nejde dokopy, je to proti všetkým pravidlám, ktoré sú medzi upírmi. Môj otec sa zamiloval do matky hneď, ako ju po prvýkrát zazrel tancovať v bare. Bola vraj veľmi krásna, milovala tanec, smiech a mňa s otcom. No pôrod neprežila mojou vinou. Otec mi stále tvrdil, že sa cez jej stratu nedokáže preniesť a vraj toto je dôvod, prečo ma opustil. Podľa mňa v tom bolo niečo iné. Buď ma chcel chrániť, alebo neviem. Musím na to prísť, musím nájsť svojho otca a viem presne, kde ho mám hľadať. Určite za tým všetkým sú Volturiovci, čo znamená, že musím ísť do Volterry. Iná možnosť tu nie je.“ Teraz viem, že nie ja som blázon, ale ona. Sama chce ísť do jamy levovej. Neprežije tam ani päť minút sama, je to istá smrť. Nestihne predstúpiť pred kráľovskú trojicu a bude na márne kúsky. To jej nemôžem dovoliť.

„V žiadnom prípade tam nepôjdeš sama, si sa načisto pomiatla?! Carlisle, môj otec pár rokov s nimi žil, vie o nich veľa a mohol by nám byť nápomocný. Možno som obyčajný človek, ale o vašom svete viem dlho a dosť nato, aby som vedel, že je to nebezpečné. Prosím ťa, poď so mnou a moja rodina na niečo príde. Možno moja sestra Alice bude vedieť, čo je s tvojim otcom. Máva vízie. Dokáže vidieť rozhodnutie iných ľudí a upírov. Prosím ťa,“ žiadal som ju zúfalo. Potreboval som vedieť, čo si o tom všetkom myslia členovia mojej rodiny. Veril som, že oni nájdu vhodné riešenie na vyriešenie tohto problému.

„Nemyslím si, že je správne, aby som šla k tebe, keď tam máš rodinu. Nezabúdaj, že s tvojimi bratmi som si nepadla do oka, hlavne Jasperovi a chcela som ťa zabiť. Čo ma veľmi mrzí, ale naozaj voniaš lákavo,“ šepla a ja som sa zasmial. Bola chutná, keď si oblizla spodnú peru, chcel som po nej skočiť.

„Ja viem, bola to moja chyba. A o bratov sa neboj, Jasper je určite len zmätený, ale všetci si ťa obľúbia. Nemôžeš ostať sama. Tak čo, ideme?“ spýtal som sa a dúfal, že jej odpoveď bude kladná.

„Dobre, ale ak im tam budem prekážať, odchádzam. Nechcem byť nikomu na príťaž.“ Bol som naozaj rád, že súhlasila. Nedokážem si ani predstaviť, čo by som urobil, keby sa jej niečo stalo. Je zvláštne milovať niekoho, kto sa k vám správal odpornejšie ako k nejakému kriminálnikovi. Teraz mi však všetko dávalo zmysel a ja som sa nedokázal na ňu hnevať. Práve naopak, videl som ju teraz inak, videl som v nej to, čo v nej videla aj Sophie. Ochotnú, obetavú a milujúcu osobu, ktorá by za druhého položila aj vlastný život. Je mi jej strašne ľúto, toľko si toho musela prežiť. Matka jej zomrela pri pôrode, viem si predstaviť, že ten pôrod asi neprebiehal úplne normálne. Nečudo, že jej otca to zasiahlo, upír miluje len raz. Ale je veľmi zaujímavé, že sa jej rodičia spoznali v bare, je to už druhá zvláštnosť dnes. Napríklad ma dosť zarazilo aj to, že Bella má to isté znamienko, na tom istom mieste ako žena s maskou z baru.

Počkať!

Bella... Žena s maskou... Znamienko... Hlas ženy s maskou, ktorý mi pripomínal šéfku... Otázka na Sophie, či Bella nosí masku a jej šokovaná tvár...

Bella je žena s maskou. Akoto, že som si to nevšimol skôr! Takže moja šéfka žije dvojí život, ale čo ak sa mýlim? Príliš veľa náhodou, aby to nebola pravda, ale zatiaľ budem mlčať. Už viem, ako si to overím, prídem na to. Vadilo by mi, ak by bola Bella tá istá osoba ako žena s maskou? Nerobí predsa nič zlé, iba tancuje, neukazuje sa nahá. Teda dúfam, že sa nezvykne ukazovať.

„Bella, máš rada tanec?“ spýtal som sa, keď sme kráčali ku mne do bytu. Otočila sa na mňa a ja som strelil prvé, čo ma napadlo. „Snažím sa o zmenu témy,“ povedal som a hodil úsmev a la Hollywood.

„Moja matka bola tanečnica, vystupovala v bare, ale nemysli si, že bola ľahká žena. To určite nie, milovala tanec, túžila sa dostať až na Brodway, ale nepodarilo sa jej. No svojho celoživotného sna sa nevzdala. Tancovala a bola vraj neuveriteľná, aspoň to tvrdil môj otec. Veľakrát hovoril, že som talent zdedila po nej. Je ťažké povedať, čo pre mňa tanec znamená, ale je to, akoby som bola bližšie k nej. Keď tancujem, zavriem oči a myslím na ňu. Každý krok, každá figúra patrí len jej. Tanec je niečo, čím dokážem vyjadriť svoje emócie. Radosť, smútok, bolesť, ale i hnev. Tanec je to, čo mi robí radosť. Čiže odpoveď je áno.“ Jej nadšenie, s ktorým hovorila o tanci, ma prinútilo zastať. Stál som a s nemým úžasom som ju počúval. Ak je skutočne ona žena s maskou a talent zdedila po svojej matke, tak jej matka musela byť naozaj skvelá. Zatiaľ jej nepoviem svoje tušenie, zistím si to sám. Viem asi, ako to zistiť.

„Rád by som ťa niekedy videl tancovať, ak by si mi to dovolila,“ šepol som nesmelo a dopodrobna skenoval jej tvár. Zareagovala presne tak, ako som očakával. Preľakla sa, ale po asi minúte prikývla. Ďalší dôvod si myslieť, že sú tá istá osoba.

„Len si zatancuješ so mnou,“ povedala a laškovne na mňa žmurkla. Ja som iba omámene prikývol ako poslušný psík. Tancoval som síce naposledy na maturitnom večierku, ale myslím si, že tancovanie je ako bicyklovanie. Keď sa to raz naučíš, už to nezabudneš.

„Pripravená?“ spýtal som sa, keď sme zastali pred dverami môjho bytu.

„Nie, ale už o mne vedia, je príliš neskoro na útek,“ priznala a ja som pomaly otvoril dvere. Po otvorení som dostal chuť ich opäť zatvoriť, pretože tam stála celá rodina. Stáli nehybne, každý čakal, čo príde. Chytil som Bellu za ruku a opatrne som s ňou vošiel dnu.

„Rodinka, toto je...“ Chcel som povedať, že je to Bella, ale Carlisle sa zatváril úplne šokovane. Dokonca sa chytil aj Esme a neveriacky krútil hlavou.

„Renée?“ spýtal sa. Bella prestala konečne skenovať svoje špičky topánok a zodvihla zrak.

„Poznali ste moju matku?“ Matku? On poznal jej matku?

„Si celá Renée, akoby si jej z oka vypadla. Oči máš po otcovi, ale inak si celá Renée. Ako sa má?“ Pri otázke, že ako sa má, som pretočil oči a tľapol si po čele. Asi si neuvedomil, že keď Bella mlčí, že sa niečo muselo stať s jej matkou. Nič netaktnejšie sa opýtať asi nemohol.

„To je mi je ľúto. Čo sa jej stalo? Bola to veľmi dobrá žena, vážil som si ju, i keď som ju poznal len krátko. Prepáč, som nevychovaný, volám sa Carlisle Cullen a som adoptívny otec Edwarda. Posaď sa a rozprávaj. Vy ostatní tu nestojte a pustite ju ďalej,“ rozkázal a všetci ako na povel uhli. Carlisle je autorita sama o sebe.

„Matka zomrela pri pôrode... Zabila som ju,“ fňukla Bella a Esme pri nej bola v stotine sekundy. Objala ju okolo ramien a hladila po vlasoch. „Nezvládla pôrod, bola príliš slabá a otec ju nestihol premeniť. Ostali sme len my dvaja,“ vysvetlila mu Bella.

„A kde je vlastne Eric?“ Carlisle sa opýtal na jej otca, aspoň nemusíme žiadať o pomoc my. On Belle pomôže určite rád, keďže pozná jej rodičov. Nič lepšie sa nám stať ani nemohlo.

„Odišiel nevedno kam,“ pípla nesmelo.

„Eric by nikdy neopustil svoje dieťa, tomu neverím. Príliš ťa miloval, aby ťa opúšťal. V tom musí byť niečo iné, za tým musí niekto stáť. Ver mi, Eric by dal za teba vlastný život,“ hádal sa Carlisle, ale Bella sa rozosmiala.

„Dal za mňa život? Preto sa ku mne celý život správal odmerane? Preto mi roztrhal poslednú spomienku, vzal mi chuť na život? Opustil a nechal ma samú pretĺkať sa životom. Netvrdím, že ho nemilujem, ale nikdy sa nesprával ako otec. Stále ma len nútil cvičiť môj dar a potom si len tak zmizol. Ostala som sama, bez peňazí, bez rodiny. Toto je láska?“ Teraz zvyšovala hlas Bella. Bola naozaj rozzúrená, ale ak by ju otec nemiloval, nikdy by ju nevaroval a nevolal by jej dnes. Musel som sa jej otca zastať, i keď som ho osobne nepoznal.

„Bells, upokoj sa. Ak by ťa otec nemiloval, nevaroval by ťa pri hrobe tvojej vlastnej matky. Nevolal by ti dnes. Tvoja láska voči nemu je omnoho silnejšia ako nenávisť alebo hnev, ktorý cítiš. Prosím ťa, odpusti mu, potrebuje ťa teraz,“ žiadal som ju. Až teraz som si uvedomil, že čo som urobil. Ja som jej prezradil, že viem o liste, z tohto sa už určite nevyvlečiem. Som určite mŕtvy muž. 

„Čo si to povedal? Zopakuj to!“ skríkla a pridržiavala sa kresla, v ktorom sedela. Neublížila by mi, to som vedel, ale hnev mala poriadny.

„No... Ja som našiel... Teda, omylom som zhodil tvoj kabát a vypadol papierik. No a prečítal som si ho. Nemal som ti zasahovať do súkromia, ale bál som sa o teba a stále sa bojím. Prosím ťa, odpusť,“ žiadal som ju na kolenách. Doslova a do písmena som si kľakol a chytil jej dlane do mojich. Rodina zadržala dych, každý čakal na jej reakciu. Boli pripravení kedykoľvek zakročiť, iba Carlisle sedel úplne uvoľnene. On jej určite dôveroval, presne tak ako ja. Bella vzala moju tvár do svojich dlaní a jemne ma pobozkala, skôr sa obtrela o moje pery a krátko sa usmiala.

„Čo mám s tebou robiť, mám pocit, že si si splietol zamestnanie. Mal si byť detektív,“ zasmiala sa a ja som sa k nej pridal.

„Carlisle, spomínal som Belle, že si pár rokov žil s Volturiovcami. Bella si myslí, že za zmiznutím jej otca sú práve oni. Nedávno jej telefonoval a prerušilo ich a ona ho chce ísť hľadať do Volterry,“ povedal som na vysvetlenie, keď sme sa s Bellou prestali smiať.

„Bella, vo všetkej úcte voči tebe, nesmieš ísť do Volterry, nepustím ťa tam.“ Pevný a neoblomný hlas môjho otca ma prekvapil. Čakal som, že bude na našej strane, ale on sa k tomu postavil chladne.

„Vážil som si tvoju matku a vážim si aj tvojho otca, ale nedopustím, aby sa ti niečo stalo. Potom tvoja matka umrela zbytočne,“ šepol posledné slová. Teraz som už chápal jeho postoj. Bál sa o ňu rovnako ako aj ja. Len každý iným spôsobom. On sa o ňu bál ako otec a ja som sa o ňu bál ako milujúci chlap. Nie je to typ, ktorý sa niekomu otočí chrbtom, ale ak má chrániť, urobí pre to prvé – posledné.

„Ja ho musím nájsť, je v nebezpečenstve. Nemôžem sedieť so založenými rukami a tváriť sa, že sa nič nedeje. Môjmu otcovi môže ísť o život a možno už o mne vedia všetko,“ bránila sa Bella.

„Nemôžu o tebe vedieť. Tvoj otec je štít, do hlavy mu Aro nevidí, aj keby veľmi chcel. Tvoj otec má štít, ktorý sa nedá stiahnuť, psychický dar na neho nefunguje. Fyzický áno. Na druhej strane by si nikto netrúfol voči nemu sa postaviť, pretože by hneď každého premenil na prach. Aro ho veľmi dlho chcel dostať do svojej gardy, keďže ovláda oheň, ktorý neublíži iba tvojmu otcovi. Pre Ara je príliš cenný,“ vysvetľoval môj otec a ja som prekvapene klipkal očami.

„Bella, vieš vôbec, čo by ťa čakalo, keby si prišla sama do Volterry?“ pýtala sa pre zmenu moja matka. Bella iba pokrútila hlavou. 

„Neviem, určite by som dlho neprežila, ale ja ho musím zachrániť. Je to predsa môj otec. Nech je aký je, musím ho zachrániť.“ Bella bola odhodlaná urobiť čokoľvek pre záchranu svojho otca a ja som sa jej nečudoval. Ak by šlo o moju rodinu, určite by som konal rovnako. Šiel by som doslovne cez mŕtvoly, len aby som im pomohol. V tomto sme jej brániť nemohli.  

„Dievča, spamätaj sa. Ak by si sa dostala do rúk Alecovi alebo Jane, si nahratá. Nepomôže ti ani svätená voda,“ pripojil sa Emmett. Ja som veľa o nich nevedel, nikdy som sa o nich nezaujímal, ale Jane a Alec boli v našej rodine známe mená. Viem len to, že majú obrovskú silu a sú najdôležitejší v Arovej garde. Bez nich by si ani neškrtol. Aro bez svojich stúpencov by bol obyčajná nula, jeho dar je iba videnie pomocou dotyku, inak nič. „Vieš vôbec, aké majú títo dvaja dary?“ spýtal sa. Bella pokrútila hlavou, vidím, že ani ona nie je veľmi informovaná.  

„Alec je podľa mňa hrozivejší ako Jane. Je síce vzrastom menší, ale zato jeho moc nepozná hraníc. Vyzerá ako milý chlapec, ale zdanie klame. Alec dokáže svoje obete odrezať od všetkých zmyslov. Hmatu, zraku, čuchu... Dokáže pôsobiť naraz na obrovskú skupinu, a to aj na niekoľko sto metrov. Vie presne určiť na koho má jeho dar pôsobiť. Uvedom si, že ak by chcel, dokáže zabiť naraz aj stovky upírov. Jeho sestra Jane, tá je tiež dosť nebezpečná, ale nie až tak ako on. Na pohľad by si povedala, že je to milé, malé blond dievčatko, ale to je iba jej maska. Ona je riadna beštia, ktorá ti dokáže spôsobiť neopísateľnú bolesť. Hovorí sa, že svojej obeti dá pocítiť takú bolesť, ktorú ona sama cítila, keď ju upaľovali, ešte za dôb, kedy bola človekom. Ale pozor, jej dar pôsobí iba na jeden cieľ, a to musí naň vidieť. Inak by jej dar nefungoval,“ vysvetľoval Emmett a Carlisle iba prikyvoval.   

„Ich sa nebojím, na mňa žiaden fyzický ani psychický dar nepôsobí, čiže ich sa báť nemusím. Je tam niekto, koho by som mala naozaj báť?“ spýtala sa pokojne Bella. Mal som pocit, že si myslí, že je nepremožiteľná, ale to určite nie je.  

„Ale emočný dar na teba pôsobí,“ ozval sa Jasper. On cíti jej emócie a čo tým chce akože povedať? Čo zmôžu emócie, nebodaj ju privedú k šialenstvu, alebo čo tým chce povedať? 

„Nechápem,“ povedala Bella a hľadela na Jaspera rovnako ako aj ja. 

„Volturiovci majú medzi sebou aj Chelseu, ktorá dokáže ovplyvniť pocity. Buď ich zosilní, alebo zmenší. Dokáže rozbiť vzťahy a pripútať hoc koho si len zmyslí k Volturiovcom. Proti nej nemáš šancu. Ak by Aro zistil, aká si výnimočná a akým darom disponuješ, povie Chelsey a ona ťa k nemu pripúta. Navždy by si ostala tam, dokonca by si aj zabudla, prečo si tam prišla. Proti nej nemá tvoj dar šancu. Daj si ruku na srdce a povedz, chceš navždy ostať vo Volterre? Byť tam uväznená proti svojej vôli? Živiť sa ľudskou krvou, pretože oni netolerujú vegetariánstvo? Si na toto všetko skutočne pripravená?“ Bella ostať vo Volterre? Nie, bože, to nedovolím. Ona nebude vrahom, ostane tu. Musí predsa existovať iný spôsob, ako dostať jej otca z ich spárov.  

„Rozumiem, o čo sa všetci snažíte, ale povedzte mi úprimne. Ak by niekto z vás tam mal člena rodiny, sedeli by ste so založenými rukami? Nechali by ste svojho milovaného napospas  Volturiovcom?“ pýtala sa Bella trochu rozhorčeným hlasom. Prebehol som očami po každom členovi v miestnosti a všetci mlčali. Nemuseli povedať jediné slovo, ja som vedel, že by pre druhého šli aj do samotného pekla. Aj Bella to vedela, preto sa na to pýtala.  

„Musí existovať spôsob, ako jej pomôcť. Nemôžeme ju tam pustiť samú,“ prehovoril som po dlhšej dobe, keď sa nikto k tomu nemal.  

„Jasper je stratég, vymyslí niečo. Alice, ty sa pokús sledovať Arove rozhodnutia, či náhodou niečo nezistíš. Emmett a ja pôjdeme do Bellinho bytu zistiť, či tam niekto nebol alebo sa niekto obšmietal okolo. Rosalie a Esme vybavia potrebné doklady pre Bellu, keby to bolo nutné. Vy dvaja sa odtiaľ ani nepohnete, kým sa všetci nevrátime.“ Carlisle dal každému príkazy a všetci sa roztrúsili. Ostali sme doma len ja a Bella. Alice tu mohla ostať, ale odišla s Esme a Rose.  

Po veľmi dlhej dobe opäť tu máme pokračovanie. Ja viem, že som sa veľmi pohoršila v pridávaní kapitol, ale naozaj som vyťažená. Kapitolky mám napísané dopredu. Dokonca už mám 27 kapitol hotových. Ale nájsť si čas, aby som to tu nahádzala, je naozaj problém. 

Ja si vážim každý komentár a verte či nie, len kvôli vám sem pridávam túto poviedku. Aj pre tých pár čitateľov sem prídem a pridám pokračovanie. Je to to najmenej, čo môžem z vďaky urobiť. 

Mám vás mocinko rada a ďakujem. Cmuk. :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 16. kapitola: