Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Elizabeth Volturi - 8. kapitola

13.05.2012 (11:45) • Cukricek • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1326×

Ostávali už iba tri sekundy. Prikrčila som sa, rovnako ako Jane, síce som nemala potuchy, aký to má význam. Nemala som žiadne skúsenosti o bojoch medzi upírmi. Jediné, čo som vedela, že sme oveľa rýchlejší a silnejší ako ľudia. Ani jednu z týchto vlastností som ešte nestihla naplno otestovať, tak som sa spoliehala na svoje inštinkty.

Rozmýšľala som nad radami, ktoré mi stihol tesne pred zápasom povedať Alec. Je strašne zlatý, že sa mi snaží pomôcť. Vôbec sa mu nepáči, že mám s Jane bojovať, bojí sa, že mi ublíži. Podľa neho sa mám snažiť využiť svoje výhody. Ako novorodený upír som rýchlejšia a silnejšia ako Jane. Nemám si ju k sebe veľmi pustiť, mám skôr uskakovať. Chcel ešte pokračovať, ale už sa začali ostatní zhromažďovať, tak mi rýchlo zaželal veľa šťastia a otočil sa. Skôr, ako odišiel, zašepkal:

„Nespoliehaj sa na to, že Jane dodrží slovo. Ona je nevypočítateľná. Je schopná kedykoľvek počas súboja použiť svoj dar, aj keď to má zakázané. Buď pripravená ju zastaviť, lebo keď už bude na teba plne účinkovať, nebudeš schopná sústrediť sa a budeš vnímať len tú bolesť.“ Uškrnul sa na mňa a dopovedal: „Hovorím to z vlastnej skúsenosti.“ A odišiel na svoje miesto. Zarazene som za ním hľadela. On má nejakú schopnosť? No asi má, keď má čierny plášť. Moje myšlienkové pochody prerušil Arov hlas:

„Teraz!“ Zacítila som náraz a už som bola Jane pritlačená k stene. Dokelu, až tak som sa zamyslela, že som zmeškala začiatok.

Vykrútila som z jej zovretia a jediným skokom som prekonala celú miestnosť. V stene, do ktorej sme s Jane narazili, zostala hlboká diera. Nemohla som sa však zapodievať škodami, ktoré sme po sebe zanechali, lebo sa na mňa rútila Jane pripravená ma znovu dostať do úzkych. Ale tentokrát som ten úder čakala a mohla ho blokovať. Chytila som Janinu ruku skôr, ako mi stihla zasadiť ranu a prehodila som si ju cez rameno. Prekvapená Jane zostala asi sekundu ležať na zemi, ale potom sa spamätala a zaútočilo s o to väčším nasadením. Ale ja som bola pripravená odskočila som pred jej úderom.

Skôr, než si stihla všimnúť, že ma minula, som zasadila svoj prvý skutočný úder. Jane letela ku stene, ale tá ju nezastavila. Prerazila ju a skončila až v druhej miestnosti. Jane očividne neočakávala, že ako novorodená budem vedieť bojovať a ani nikto iný z miestnosti. Všetci na mňa civeli a začali si pošepkávať, žeby som mohla vyhrať.

Na moju smolu to s naším citlivým sluchom počula aj Jane, ktorá sa rozčúlila do nepríčetnosti. Prekonala vzdialenosť medzi nami v rekordnom čase a útočila tak zúrivo, že som aj ja s mojimi skúsenosťami mala problém uhýbať sa jej úderom. Chvíľu som iba uskakovala, ale každý Janin minutý úder ju rozčúlil ešte viac, až hrozilo, že sa nervove zrúti. Bola by to pre mňa príliš ľahká výhra, tak som jej začala útoky oplácať. Pohybovali sme sa takou rýchlosťou, že ľudské oko by ťažko uvidelo niečo iné ako rozmazané škvrny.

S mojou silou a rýchlosťou novorodenca a skúsenosťami z bojových umení som Jane čoraz viac tlačila ku stene. Keď sme sa jej už skoro dotýkali, Jane sa ma skúsila obísť a zaútočiť zozadu. Ja som však videla, čo chce spraviť, a tak keď sa okolo mňa snažila prebehnúť, schmatla som ju za ruku a silno šklbla. Spravila som to však takou silou, že som jej ju odtrhla a zostala mi v rukách. Neveriacky som na to hľadela. Začínalo mi byť zle. Akokoľvek strašne som Jane nenávidela, toto som jej spraviť nechcela.

Z mojich úst sa vydral najprv tichý výkrik a potom prešiel do sústavného jačania. Bola som zdesená z toho, čo som spravila. Pozrela som sa na Jane, ktorá sa tvárila prekvapene. Čakala som, kedy skonči počiatočný šok a ona sa v bolestiach zrúti na zem. Nezniesla som pohľad na ten pahýľ, kde predtým bola jej ruka. Uvedomila som si že ju ešte stále držím a so znechutením som ju odhodila. Môj krik pomaly slabol a prechádzal do tichého vzlykania. Na moje prekvapenie sa všetci naokolo začali smiať. Neveriacky som na nich hľadela. Ako sa môžu zabávať na takejto situácii?

Zrazu som cez svoje periférne videnie zaregistrovala pohyb. Jane očividne smiech prebral. Na moje prekvapenie však jej predošlý výraz nevystriedala bolestivá grimasa, ale tvárila sa vážne naštvane, začala na mňa vrčať. Bez toho, aby ma spustila z očí, rýchlo pribehla k svojej ruke a odskočila z môjho dosahu. Ruku si priložila na správne miesto a chvíľu čakala. Len som na ňu zízala, nechápala som, čo robí. Zrazu som začula Ara, ktorý musel hovoriť trochu hlasnejšie, aby prekričal čoraz silnejúcejší smiech. Ostatní sa očividne dobre zabávali na mojom výraze. Prehovoril ku mne:

„Lizzie, to je úplne normálne. My upíri nie sme ako ľudia. Odtrhnutie končatín nám neublíži, dokonca nás to ani veľmi nebolí. Máme také silné regeneračné schopnosti, že by ťa mohli roztrhať na úplné kúsky a aj tak by si sa mohla naspäť poskladať. Jediná možnosť, ako sa dá upír zabiť, je, že sa tie kusy potom spália.“ A povzbudzujúco sa na mňa usmial a ešte dodal: „Neboj, na to všetko si zvykneš, aj keď sa ti to teraz zdá neuveriteľné.“

Pomaly mi to začínalo dopínať. Takže ma nemôžu tak ľahko zničiť. Ako to som už vedela, ale až takto? To je divné. Ale zároveň aj super. Začínalo sa mi to čím ďalej, tým viac pozdávať. Pozrela som sa na Jane, ktorej ruka medzitým už úplne prirástla naspäť. Teraz si precvičovala prsty. Super, takže žiadne mesiace strávené v nemocnici. Proste len priložím a pár sekúnd počkám.

Jane sa náhle prudko otočila a zaútočila na mňa. Síce som nečakala, že bude hneď schopná bojovať, ale jej útok som s ľahkosťou odrazila. Moje zmysly sa čím ďalej, tým viac zlepšovali. Každá sekunda v boji mi dávala nové skúsenosti. Hoci Janina ruka bola očividne v poriadku a kvalita jej boja tým nijako neutrpela, prestávala mi stíhať. Ten boj ma začínal čím ďalej, tým viac baviť. Hladina adrenalínu mi rapídne stúpala a ja som bola stále odvážnejšia.

Predchádzajúce obavy sa vytratili a nahradila ich číra radosť. Začala som sa s Jane hrať. Ako predátor, ktorý chce ešte potrápiť svoju korisť pred tým, ako jej zasadí smrteľný úder. Jane to očividne cítila, lebo v jej tvári sa zračila narastajúca panika a strach z prehry. Predchádzajúca istota úplne zmizla. Snažila sa ma nejako prekabátiť, aby získala prevahu, ale všetky jej pokusy som zaregistrovala a prekazila skôr ako ich stihla uskutočniť. Jej pohyby boli čoraz zúfalejšie a ja som si vychutnávala svoju nadriadenosť.

Po chvíli ma to však už prestalo baviť a rozhodla som sa to ukončiť. Zápas aj tak už trval príliš dlho. Bez varovania som zmenila svoju predchádzajúcu taktiku a silno som narazila do Jane. Tá od prekvapenia zjajkla, ale už mi nedokázala zabrániť v tom, aby som ju zvalila na zem. Ocitli sme sa na drevených parketách, ktoré budú musieť asi vymeniť, lebo sila nárazu ich značne poškodila. Ležala som na Jane a rýchlo som ju chytila tak, aby sa nemohla ani pohnúť. Keď Aro videl, že sa už z podo mňa nedostane, potešene vyhlásil:

„Vyhlasujem zápas za ukončený a víťazkou sa stáva Lizzie.“ Všetci mi začali tlieskať a skandovať moje meno. Bola som šťastná ako ešte nikdy. Ja som naozaj vyhrala! Pozrela som sa na Jane podo mnou. Zúrivo vrčala a ešte stále sa pokúšala vyslobodiť. Pustila som ju a začala som sa zdvíhať. Víťazoslávne som sa na ňu usmiala. Nemohla som si však odpustiť ešte viac ju ponížiť, a tak som jej s úškrnom povedala:

„No kto je tu teraz lepší?“ A otočila som sa na odchod. Zrazu som sa však zrútila na zem. Jane som tak vytočila, že sa neovládla a použila svoju schopnosť. V diaľke som počula Ara ako hovorí:

„Jane, nie!“ Ale potom som už nepočula nič. Vnímala som len tú bolesť.

Bolo to stokrát horšie ako vtedy, keď ju na mňa použila prvýkrát. Bolo to dokonca horšie ako premena. Bola v tom všetka nenávisť, ktorú ku mne cítila, všetok hnev a túžba ublížiť mi. Všetky tieto emócie sústredila do jedinej veci, svojej schopnosti, vďaka ktorej som teraz tak neuveriteľne trpela. Očividne Ara neposlúchla, lebo neprestala.

Pokračovala ďalej a ja som si začínala priať, aby ma radšej zabila. Ale takto by mi to nikdy neuľahčila. Ona chcela, aby som trpela. Už som si začínala myslieť, že sa naozaj zbláznim, keď náhle bolesť ustala. Rýchlo som vyskočila zo zeme, na ktorej som sa pred chvíľou zvíjala a uvidela som Jane bezvládne ležiacu na zemi. Čo sa jej stalo? Žeby Ara až tak vytočila, žeby ju nechal zničiť? Nie, to by on nikdy nespravil, na to mala Jane až príliš dobrú schopnosť. A on bol zberateľ, tak ľahko sa nevzdával svojich najvzácnejších cenností.

„Ďakujem, Alec, môžeš prestať,“ ozval sa Aro. Alec? To on jej to spravil? Pozrela som sa na neho, na tvári mal sústredený výraz. Keď však počul Ara, uvoľnil sa a Jane zrazu vyskočila na nohy. Na tvári mala ublížený výraz a neveriacky hľadela na Aleca. Začala na neho vrieskať:

„Ako si sa mohol postaviť proti vlastnej sestre? A ešte kvôli nej?“ Alec jej s chladným výrazom odpovedal:

„Nemohol som sa pozerať na to, ako jej ďalej ubližuješ. Mala by si sa naučiť ovládať, Jane.“ Jane sa chystala na neho ďalej vrieskať, keď sa ozval Aro:

„Alec spravil dobre, keď ťa zastavil, Jane. Sám som ti povedal, aby si prestala, ale ty si ma neposlúchla. Toto nemôžeš robiť. Teraz to ešte nechám tak, ale nabudúce ťa už budem musieť potrestať. Tak nech sa to už viackrát nestane.“ Hovoril to akoby Jane bola len malé dieťa, ktoré vyviedlo nejakú hlúposť a nie šialená psychopatka, ktorá sa ma pred chvíľou pokúsila umučiť na smrť.

„Prepáč, Aro,“ ozvala sa zahanbene Jane. „Mala som ťa poslúchnuť.“

„Dobre, odpúšťam ti, ale mala by si sa ospravedlniť Lizzie.“ Jane sa na mňa otočila, ale na tvári určite nemala kajúcny výraz.

„Nenávidím ťa,“ precedila pomedzi zuby.

„Ani ja ťa nemám práve v láske,“ odvetila som jej a žiarivo sa na ňu usmiala. To ju strašne napálilo. Znovu by sa na mňa vrhla, keby neprehovoril Aro:

„Ale Jane, my tu máme byť veľká rodina a v rodine sa predsa majú radi. Takéto pocity nie sú na mieste.“ Aro smutne krútil hlavou.

„Jane má rada iba seba,“ zakričal niektorý z upírov zhromaždených v telocvični. Všetci sa začali smiať. Aro sa ich snažil utíšiť.

„No tak, deti, takto sa predsa slušní ľudia nesprávajú,“ vykrikoval. Bolo celkom vtipné ako hovorí dospelým ľuďom deti. Ale pochopila som, že Aro sa asi považuje za nášho otca, tak som to nechala tak. Jane vyzerala, že sa na mieste rozreve. Zlostne zajačala a vybehla z miestnosti. Nenamáhala sa otvoriť dvere, proste prebehla cez ne. Zostala po nej veľká diera. Aro zdesene vykríkol:

„Tie boli pôvodné zo šestnásteho storočia!“ Všetci sa začali smiať, ale tentoraz vyzeral, že sa rozreve Aro. Očividne som sa ocitla medzi bandou precitlivených upírov.

„Alec, choď za ňou a upokoj ju,“ povedal mu Aro.

„Nie, teraz by mi asi najskôr odtrhla hlavu. Ju to prejde, len musí vychladnúť,“ odpovedal. Alec. Skoro som naňho zabudla.

Otočila som sa a zahľadela sa naňho. Čo je ten chalan zač, aká je jeho schopnosť, keď dokáže zložiť jediným pohľadom na zem takú hysterickú a nebezpečnú osobu ako je Jane? A nemala by som sa báť práve jeho? Predsa len, Jane je jeho sestra a neverím, že podedila všetky zlé vlastnosti. Čo ak sa aj v Alecovi skrýva temná stránka a úprimne, nechcela by som byť blízko neho, keď sa naštve.

Autor: Cukricek (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Elizabeth Volturi - 8. kapitola: