Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Elizabeth Volturi - 7. kapitola

18.09.2010 (08:30) • Cukricek • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1412×

Venujem všetkým, ktorí túto poviedku čítajú a hlavne PinkVolturi, bez ktorej by bola zverejnená asi až o mesiac :D

_________________________________________________________________

Nervózne som prešľapovala a rozmýšľala som, ako som sa sem vôbec dostala. Spomínala som na predchádzajúci večer. Skoro celú noc som tancovala s Alecom. Len niekoľko posledných pesničiek som venovala ostatným záujemcom. Presnejšie povedané, len čo ostatní upíri zaregistrovali, že som voľná, strhla sa bitka. Nízko postavení upíri sklamane uhýbali pred tými vyššie postavenými. Nakoniec ostalo len niekoľko variant. Ostatní na mňa len túžobne hľadeli. Problém nastal vtedy, keď sa tí zostávajúci nápadníci nevedeli dohodnúť, ktorý so mnou bude tancovať. Všetci mali plášte približne rovnakej farby, takže ani jeden nemienil cúvnuť. Začali po sebe vrčať. Aby to nevyvrcholilo do niečoho horšieho, vyhlásila som, že si zatancujem so všetkými. Schytila som toho najbližšieho, aby sa náhodou nezačali hádať aj o to, kto pôjde prvý. Ostatní nám urobili priestor, ale vytrvalo hľadeli, kedy skončí pesnička. Pozrela som sa na svojho tanečníka, bol veľmi pekný a ako sa ukázalo aj po niekoľkých sekundách, aj milý. Na rozdiel od Felixa, ktorý sa samoľúbo usmieval. Ako som sa po chvíli dozvedela, môj partner sa volal Demetri. Pačas tých troch minút, čo trvala pesnička, sa mi podarilo zistiť, že má veľmi zaujímavý dar. Vedel stopovať ľudí. Veľmi dobre sa mi s ním rozprávalo, ale koniec pesničky ukončil náš rozhovor. Vystriedala som všetkých záujemcov, až mi ostal iba Felix. S úškrnom ku mne pristúpil a povedal:

„No čo, nechala si si to najlepšie nakoniec?“ Neveriacky som na neho civela. Nemohla som uveriť, že niekto môže byť taký namyslený. Nemienila som ho však nechať v tom strašnom omyle. Mierne som naklonila hlavu nabok, nahodila som anjelsky výraz a povedala som mu:

„Skôr to najhoršie.“ Na moju smolu ho moje slová vôbec nerozhodili. Práve naopak. Zvodne zavrčal a povedal:

„Páči sa mi, ako sa hráš na nedostupnú.“ No dobre, toto už nie je normálne. Nech poviem čokoľvek, ten chlap si to vysvetlí po svojom. Nemienila som mu však už venovať ani jednu sekundu z môjho času, nie to ešte niekoľko minút. Nevedela som, ako ho mám odmietnuť. Splašene som sa rozhliadala po sále, až som zachytila Arov pohľad. Prosebne som sa naňho pozrela a hlavou mierne ukázala na Felixa. Ten však samozrejme zaregistroval môj pohyb a ako inak si ho vysvetlil po svojom:

„Neboj sa, Aro nebude mať nič proti nášmu vzťahu,“ zašepkal tesne pri mojom uchu. Skoro som sa na mieste zložila. Čo už jemu nenapadne? Aspoň že Aro si môj pohľad vysvetlil správne. Nahlas prehovoril:

„Takže moji milí. Myslím, že sme sa už zabávali dosť, je čas aj na osobný priestor. Týmto oficiálne vyhlasujem tento ples za ukončený.“ Všetci začali tlieskať, tak som sa pridala aj ja. Jedine Felix nevyzeral nadšene. S ľútosťou dodal:

„Škoda, že sme si už nestihli zatancovať.“ Ale s úsmevom dodal:

„Ale môžeme v našej činnosti pokračovať inde.“ Až príliš dobre som vedela, na čo naráža. Na jeho smolu som to však nemala v pláne urobiť ani dneska, ani nikdy inokedy. Od vyhovárania ma znovu zachránil Aro, ktorého prejav ešte očividne neskončil:

„Ale aj dnes poobede máme program. Uskutoční sa boj medzi Lizzie a Jane. Podľa jeho výsledku sa spolu s Marcusom a Caiusom rozhodneme o Lizzienom postavení. Takže dnes vás všetkých očakávam o 16:00 v telocvični. Ďakujem vám za pozornosť, môžete ísť." Zo sály som vyletela ako tornádo. V priebehu necelej sekundy som bola vo svojej izbe. Čo mi to ten chlap robí? Je pravda, že som mala v úmysle dať si s Jane súboj, ale určite nie ešte dnes a už vôbec nie pred celým hradom. A vôbec sa mi nepáčilo, že výsledok má rozhodnúť o mojej budúcnosti.

Moje úvahy prerušilo zaklopanie. Nech to je hocikto, nemala som v pláne ukázať mu, ako sa toho súboja obávam. Čo najnormálnejším hlasom som povedala:

„Ďalej.“ Do izby vošiel vysmiaty Aro. Nasilu som sa usmiala.

„Páčil sa ti ples?“ spýtal sa s úsmevom od ucha k uchu.

„Áno, bol úžasný,“ povedala som už uvoľnenejšie. Zrazu ale jeho usmiatu tvár vystriedal vážny výraz.

„Si si istá, že chceš už dnes bojovať? Nepochybujem o tvojich schopnostiach, ale máš iba necelé dva dni a Jane má vyše tisíc rokov. Je síce pravda, že väčšinou sa spolieha hlavne na svoju schopnosť, ale viackrát sa jej už stalo, že bola nútená bojovať, to nehovorím o základnom výcviku, ktorý ako člen gardy musela postúpiť. Si si naozaj istá? Ešte stále si to môžeš rozmyslieť a vzdať to.“ Teraz to vzdať? Keď náš súboj verejne vyhlásil pred celým hradom? Veď by sa mi smiali do konca života! A ten život bude poriadne dlhý.

„Áno, som si istá,“ povedala som Arovi. V skutočnosti som si však vôbec nebola taká istá. Ale už som nemohla cúvnuť. Budem to musieť zvládnuť.

„To som rád. Máš úžasnú guráž. Nech to dopadne akokoľvek, ja ti ten čierny plášť dám,“ povedal a skôr, ako som stihla reagovať, odišiel.

A tak tu stojím, v obrovskej miestnosti, obklopená upírmi, oblečená v pohodlnej teplákovej súprave a teniskách. A čo je najdôležitejšie, oproti sebe mám Jane s vraždiacim pohľadom na tvári, prikrčenú do skoku, pripravenú pri prvej príležitosti odtrhnúť mi hlavu. Tesne pri nás stojí Aro a odpočítava sekundy do začiatku zápasu.

Autor: Cukricek (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Elizabeth Volturi - 7. kapitola: