Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Elizabeth Volturi - 3. kapitola

04.06.2010 (18:30) • Cukricek • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 4570×

Nervózne som poskakovala na posteli. Trpezlivosť nikdy nepatrila k mojim silným vlastnostiam. Nevedela som sa dočkať, kedy príde Aro. Neustále som pokukovala po hodinkách, ktoré boli položené na nočnom stolíku. Aro meškal už pätnásť minút. Konečne sa otvorili dvere a dnu vstúpil vysmiaty Aro. Hneď sa mi začal ospravedlňovať:

„Prepáč, že meškám, ale porada sa pretiahla.“ Chcel pokračovať, ale ja som bola príliš nedočkavá na to, aby som ho nechala dohovoriť. Vyhŕkla som naňho: 

„Objavila som novú časť daru.“ Keď počul, čo som mu povedala, rozžiaril sa ako dieťa pod stromčekom. Číra decká radosť, pomyslela som si. Hneď sa ma začal vypytovať:

„Akú, súvisí to s tvojim ovládaním?“ Nevyzeral, že by sa chystal tak skoro skončiť, tak som ho donútila prestať rozprávať. S očakávaním na mňa pozrel. 

„Najjednoduchšie bude, keď ti to ukážem,“ povedala som. Sústredila som sa. Predstavovala som si, ako sa moje hnedé vlasy menia na blond a moje červená oči nadobúdajú nezábudkový odtieň. Pozrela som sa na Ara a z jeho pohľadu som usúdila, že sa mi to podarilo. Chcela som sa predviesť, tak som si predstavila tvár Jane a zmenila som sa na ňu. Neviem prečo som sa chcela tak vystatovať, nikdy som taká nebola. Ale teraz som cítila, že ak sa ukážem pred Arom ako užitočná, on mi zaistí dobrú budúcnosť. Zo správania Chelsey a z jeho plášťa, ktorý bol čierny, som spoznala, že tú má, spolu s Marcusom a Caiusom, najvyššie postavenie. 

Keď som cítila, že premena je hotová, pozrela som sa na Arovu reakciu. Bol vysmiaty od ucha k uchu, v očiach mal výraz zberateľa, ktorý narazil na veľmi vzácny kúsok. Bola som so sebou spokojná, lebo bolo na ňom vidieť, že som na neho urobila dojem. Nič ale nehovoril, to sa na neho nepodobalo. V tom som si uvedomila, že ešte stále ho nútim nerozprávať. Hneď som ho pustila z pod svojho daru. Keď si všimol, že už môže slobodne rozprávať, spustil:

„To je úžasné, takýto dar som ešte nevidel. Dokážeš zmeniť podobu aj inému upírovi?“ Neisto som sa na neho pozrela a povedala som:

„Môžem to skúsiť, ale nesľubujem, že sa to podarí.“ Aro sa na mňa s očakávaním pozrel a čakal, čo sa bude diať. Nebolo mi príjemné, ako na mňa pozeral, ale snažila som sa jeho pohľad ignorovať. Zatvorila som oči, aby som sa mohla lepšie sústrediť. Predstavovala som si, ako sa Arove dlhé vlasy skracujú a naberajú ryšavý odtieň. Potom som sa sústredila na jeho oči, ktoré v mojej mysli menili farbu na zelenú. Stálo ma to veľa úsilia, ale nakoniec som cítila, že sa mi to podarilo. Chcela som sa však presvedčiť, tak som otvorila oči a vyprskla som smiechom.

Predo mnou stál Aro, ktorý sa skoro vôbec nepodobal na originál. Ryšavé vlasy, ktoré mu siahali asi po plecia, mu lietali okolo celej hlavy ako svätožiara. Zelené oči mal vypulené od nedočkavosti. Pri tom pohľade som sa od smiechu chytila za brucho a zvalila na zem. Začala som sa zvíjať a nevedela som prestať. Keď sa mi ako tak podarilo ovládnuť smiech, otvorila som oči, ale pri pohľade na Arov zmätený pohľad u mňa vypukla ďalšia vlna smiechu. Aro odbehol do kúpeľne a keď sa vrátil, povedal: 

„No, mohla si ma urobiť aj trochu krajšieho.“ Pri tejto vete som sa tak rozosmiala, že som skoro rozbila okná. Konečne sa mi podarilo ako tak ukľudniť, pozviechala som sa zo zeme a pozrela som sa na Ara, ktorý už mal svoju normálnu podobu. Začala ma pomaly prepadať únava. Musela som si sadnúť na posteľ. Bolo neuveriteľne ťažké vôbec dosiahnuť zmenu u iného upíra, nieto ju ešte udržať. Cítila som slabosť a krútila sa mi hlava. Aro sa na mňa s obavami pozrel a starostlivo sa spýtal:

„Si v poriadku?“ Nesmelo som sa na neho usmiala a povedala som:

„Som v poriadku, len je veľmi vyčerpávajúce vyvolať zmenu u niekoho iného, ako som ja, a udržať ju, to už si vyžaduje veľa síl. Ja som asi presiahla hranicu, koľko zvládnem, preto je mi teraz trošku zle, ale o chvíľu to bude v poriadku.“ Chápavo sa pousmial a povedal:

„Áno, to čo dokážeš je úžasné, dalo by sa povedať, že priam neuveriteľné. Ale veľmi by ma zaujímalo, či sú to dva samostatné dary, alebo len jeden. Ale viem, ako by som to mohol zistiť. Mohla by si mi podať ruku?“ Nechápavo som na neho civela a spýtala som sa:

„A načo ti bude moja ruka?“ Usmial sa nad mojou otázkou a začal mi vysvetľovať: 

„No vieš, aj ja mám dar. Dokážem dotykom vidieť všetky myšlienky, ktoré ti v živote prebehli hlavou. Už som ti ich raz prezeral, pamätáš, tesne pred tvojou premenou som ťa požiadal, aby si mi podala ruku. Máš veľmi zaujímavé myšlienky. Tak mohol by som?“ Nebola som príliš nadšená tým, že sa mi bude prehrabovať v hlave. Napríklad som si od neho chcela vyžiadať povolenie vykonať pomstu, ale chcela som na to ísť pomaličky, nie to na neho rovno vybafnúť. Ale podľa jeho výrazu som usúdila, že asi nemám na výber. Nesúhlasne som k nemu natiahla ruku.

„Neboj sa, ja tvoje tajomstvá nikomu neprezradím,“ povedal mi a sprisahanecky na mňa žmurkol. Ja som iba urazene našpúlila pery. Nad mojím výrazom sa už iba pousmial a chytil ma za ruku. Chvíľu mal neprítomný výraz, ale potom sa jeho tvár vyjasnila a on s úsmevom povedal:

„Z tvojich myšlienok som usúdil, že tvoj dar asi spočíva v tom, že dokážeš ovládnuť mozog. Cez neho sa dokážeš napojiť na všetky časti tela. A čo sa týka zmeny vzhľadu, dokážeš meniť genetické informácie. Jednoducho dokážeš absolútne zmeniť človeka, poprípade upíra. Je to niečo neuveriteľné, tak rozvinutý dar som ešte nevidel. Budeš úžasný klenot v mojej zbierke talentov. A čo sa týka tej pomsty, samozrejme máš moje plné zvolenie. Ten človek ti zničil život a ja osobne pomsty podporujem. Len počkaj, kým sa dokážeš lepšie ovládať, aby si na seba neupozornila. Aj keď tvoje sebaovládanie je vcelku dobré, potrebujem mať istotu. Ples začne už o hodinu, tak sa rýchlo priprav, nechám ťa samu, potom po teba prídem.“ Nemo som prikývla. Aro sa na mňa usmial a išiel k dverám, ktoré otvoril. Ešte skôr, ako ich zavrel sa ku mne otočil a povedal: 

„Inak máš dobrý vkus, Alec je milý chlapec,“ uškrnul sa a skôr ako som stihla zareagovať vybehol z miestnosti. 

Stála som tam ako prikovaná, s ústami otvorenými dokorán. Civela som na dvere, v ktorých pred chvíľou stál Aro. Mal šťastie, že tam neostal dlhšie, lebo by na tej svojej peknej tváričke nemal nos. Nazlostene som sa otočila a pálila do šatne. Dvere moju zlosť skoro neprežili. Ako si Aro môže dovoliť narážať na moju slabosť pre Aleca? Veď ja sa mu pomstím a pomsta bude sladká. Čo sa to so mnou deje? Som tu len pár hodín a už som prisľúbila dvom ľuďom pomstu. Ale nevadí, mám kopec času. 

Poobzerala som sa okolo seba. Stojany preplnené šatami akoby na mňa volali. Spokojne som vdýchla vôňu kvalitnej látky. Toto bola moja parketa. Mám už iba hodinu, tak si musím švihnúť. Rozbehla som sa pomedzi stojany a hľadala šaty, ktoré by sa hodili na dnešnú príležitosť. Chcela som zapôsobiť, túžila som po tom, aby každý vedel, kto som. Nakoniec som si vybrala výrazné červené minišaty a k tomu čierne sandálky na opätkoch. Predtým by som si nikdy nedala nič tak extravagantné. Ale teraz už nie som to ustráchané dievčatko, ktoré sa zľaklo pri najnepatrnejšom zvuku. Teraz som nová Lizzie. Lizzie, ktorá si oblieka výstredné veci, ktorá túži po pozornosti. Hodila som na seba šaty a vybrala som sa do kúpeľne. Na poličkách boli vystavené všelijaké druhy kozmetiky. Tí ľudia majú asi neobmedzené finančné zdroje, lebo tá kozmetika bola veľmi drahá. Za svojho ľudského života som tieto kúsky len obdivovala vo výkladoch. Moje vreckové nedostačovalo ani na jediný rúž z tejto sady.

Pozrela som sa na seba do zrkadla. Moja tvár bola tak dokonalá, že aj bez líčenia by vyzerala najkrajšie v dave plnom ľudí. Ale idem medzi upírov, takže trochu zvýraznenia neuškodí. Mihalnice som jemne prešla špirálou, pery som si natrela krvavo červeným rúžom, ktorý mi ladil s očami a bola som hotová. Vlasy som si rozhodla nechať rozpustené. Chcela som ich mať trochu viac zvlnené, ale na natáčky nebol čas. Napadlo ma ale skúsiť moju schopnosť. Predstavila som si, ako sa mi kučeravia vlasy. Otvorila som oči. S tým, čo som videla som bola spokojná. Bola to len malá premena, ktorú nebolo ťažké udržať.  

Vybrala som sa do izby, kde ma už čakal Aro. Bol slávnostne oblečený, mal čierne sako a k tomu nohavice rovnakej farby. Pri pohľade na mňa mu spadla sánka. Vyvaľoval oči, ako keď zberateľ uvidí posledný kus, čo mu chýba do dokončenia zbierky.  

„Vyzeráš nádherne,“ podarilo sa mu zo seba dostať. Nad jeho reakciou som sa potichu zachichotala. Ak na mňa bude takto reagovať každý upír z hradu, budem úplne spokojná. 

Aro, ktorému sa podarilo už ako tak spamätať, mi podal červený plášť. Otvoril mi dvere a vyšli sme na chodbu. Obzerala som sa okolo seba. Bolo zvláštne, že tu nikto nebol.

„Všetci sú už v hlavnej sále,“ vysvetlil mi Aro. Kráčali sme ticho chodbou, až sme prišli k veľkým dreveným dverám, ktorými som prechádzala aj v môj prvý deň na hrade. Aro sa ku mne otočil a spýtal sa: 

„Pripravená?“ S úsmevom som prikývla. Za tými dverami ma čakala moja nová rodina. Všetko sa zmenilo pri vstupe do Volterry. Zmenila som sa ja, zmenila sa moja budúcnosť.

Aro sa na mňa usmial a otvoril dvere do môjho nového života. Teraz už nie som Elizabeth Lemyn, som Elizabeth Volturi.  

Autor: Cukricek (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Elizabeth Volturi - 3. kapitola: