Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dvojča - 2. kapitola

20.02.2010 (10:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2301×

2. kapitola

EDWARD:

Náš príchod do Forks bol rýchly. Obaja sme sa veľmi báli. Alice Bellu nevidela už vôbec. Akoby neexistovala. To ma napĺňalo veľmi pesimistickými myšlienkami, ale stále som sa nevzdával nádeje, že je v poriadku. Dúfam len, že sme jej neublížili tak, že by sa to už nedalo napraviť. Predsa len ja by som sa zabil už len kvôli tomu, že som jej povedal, že som ju nikdy nemiloval. Takáto verzia bola skôr nápad celej rodiny. Ja som chcel Bells zobrať s nami, ale ostatní ma presvedčili, že by to nebol najlepší nápad.

Prišli sme k domu mojej lásky a hneď som zacítil, že niečo nie je v poriadku. Cítil som tu smrad ako z mokrého psa a myšlienky nejakého chalana. Čo bolo horšie, necítil som tu Bells.

Z domu vybehol nejaký indián. Nikdy som ho nevidel, ale som si istý, že je to Jacob Black. Iný by tu asi ani nebol.

„Ako sa opovažujete, vy prekliate pijavice! Po tom všetkom máte tú drzosť, ešte sa tu ukazovať?“ kričal na nás a ani jeho myšlienky neboli práve lichotivé. Celý sa triasol. Je to mladý vlkolak, preto ten príšerný smrad.

„Museli sme to urobiť. Nechaj ma to vysvetliť,“ povedal som celkom pokojným hlasom, aj keď vo vnútri mňa to len tak bublalo.

„A prečo by som mal pijavica? Zničili ste Bells a ešte si myslíš, že máš nejaké právo?“ zakričal a triasol sa ešte viac ako pred chvíľou.

„Prosím, počúvaj. Len päť minút počúvaj a potom všetko pochopíš,“ zaprosil som. Bol som vážne zúfalý. Alice bola ticho a snažila sa vidieť Bellinu budúcnosť. Stále ju nevidela.

„Máš na to päť minút. Potom zavolám Samovi a s radosťou z teba urobím maličkých trpaslíkov, ktorých si upečiem na grile,“ povedal a vyvíjal až nadľudské úsilie, aby sa tak netriasol. Podarilo sa mu len trochu, ale je mi jasné, že mu to dlho nevydrží. Radšej som na nič nečakal a v rýchlosti mu všetko vysvetlil. Prekvapením sa až prestal triasť.

„Ani sa nečudujem, že ste odišli. Bells by ešte spravila nejakú blbosť,“ povedal pohoršene a krútil pri tom hlavou. Bells poznal dokonale.

„Vieš kde je teraz Bella?“ spýtala sa nedočkavo Alice.

„Viem, ale bolo by lepšie keby sme išli dovnútra. Mohol by nás niekto vidieť,“ povedal a otočil sa k domu. Nechápavo som išiel za ním. Vyzeral akoby tu býval.

V obývačke sme sa posadili na pohovku a on oproti nám do kresla.

„Bells sa odsťahovala. Odišla do mestečka menom Greenville. Zajtra letím za ňou. Môžete ísť so mnou, ak budete chcieť,“ povedal a mňa to prekvapilo. Vyzeral, že nám dôveruje. A ani nie pred piatimi minútami, nás chcel zabiť.

„Prečo sa odsťahovala?“ spýtal som sa. Dúfam, že nie kvôli nám. Aj keď by to bolo spravodlivé. Už len preto, ako sme sa zachovali.

„Charlieho zabila tá ryšavá upírka. Pred týždňom mal pohreb. Bells sa rozhodla odísť, pretože tu jej každý detail niečo pripomínal. Podľa mňa odišla aj preto, aby na vás zabudla,“ povedal zamyslene. Tá posledná veta ma zabolela zo všetkého najviac. A tá prvá ma prekvapila. Tak sem Victoria utiekla. Jacob spomínal na to, ako ju zabili. Bol som mu za to vďačný. Už aj tak som sa cítil vinný. Charlie zomrel mojou vinou. Keby mi neutiekla, Bells by mala otca a neodišla by.

„Ako vyzerala po tom, čo sme odišli?“ spýtala sa potichučky Alice. Na túto otázku som sa bál opýtať, ale odpoveď na ňu ma vážne zaujímala.

„No, nebolo to bohviečo. Stále bola ticho. Prvé dva dni ani nič nejedla. Charlie sa jej vyhrážal, že ju dá do nemocnice a to ju prebralo. Ako tak sa vrátila. V noci som ju chodil strážiť. Bál som sa, že si niečo urobí. Jediné, čo však robila bolo, že plakala. Vždy v noci, keď Charlie zaspal. Chodil som za ňou aj cez deň. Bál som sa o ňu, no niekoľkokrát ma ubezpečila, že by sa nedokázala zabiť. Vie, že by tým ublížila najmä Charliemu. Žila ako v nejakom tranze. Skutočne ju prebral až ten pohreb. Aj teraz sa o ňu bojím. Stále len plače, aj do telefónu, keď s ňou volám. Asi pred hodinou som jej volal. Vravela, že sa necíti dobre. Vraj je stále unavená a párkrát aj zvracala. Je aj malátna. Preto som sa rozhodol ísť za ňou. Bojím sa, aby sa jej niečo nestalo,“ povedal a v jeho hlase sa ozývala bolesť. Bola však len slabým odvarom oproti tej, ktorú som cítil ja. Čo som jej to len urobil? Ako som mohol? Som monštrum. Moja Bellinka.

„Preboha, čo sme jej to spravili,“ povedala bolestne Alice.

„Aj keď to neschvaľujem, ale snažili ste sa len urobiť správnu vec a keby sa jednalo o niekoho iného a nie o takého blázna ako je Bells, tak by sa vám to podarilo. Ale ona nie je ako ostatní ľudia. Niekedy mám pocit, že sa jej nevyvinul pud sebazáchovy,“ pokrútil hlavou Jacob. To teda vystihol.

„Kedy zajtra odchádzaš? Nech môžem všetko zariadiť,“ opýtala sa odhodlane Alice. Bola naštvaná, že nič nevidí. Dokonca ani jeho budúcnosť. Neviem prečo to tak je. Žeby niečo ako obranný mechanizmus?

„Skoro ráno. Chcem tam byť čo najskôr. Mám strach, že sa jej niečo stalo,“ opäť zašepkal. Nebol jediný kto sa o ňu bál. Ja som od strachu takmer nevládal rozprávať.

„Dobre teda. Zarezervujem letenky na ten istý let a zavolám domov,“ povedala zamyslene moja sestrička. „A mali by sme ísť na lov Edward,“ povedala mne. Len som prikývol.

Alice vytiahla mobil sa zavolala na letisko. Ja som medzitým vytočil Carlislove číslo a čakal kým to zdvihne.

Po prvom zvonení to zodvihol.

„Zistili ste niečo?“ spýtal sa nedočkavo a neobťažoval sa ani pozdravom. O Bells sa nesmierne bál. Všetci sa o ňu báli. Dokonca aj Rose, aj keď sa snažila na to nemyslieť.

„Victoria prišla sem do Forks a zabila Charlieho. Vlci ju dostali. Bells sa asi pred týždňom odsťahovala do mestečka Greenville. Zajtra za ňou s Alice a Jacobom Blackom letíme,“ vysvetľoval som mu rýchlo.

„Myslíš, že ťa bude chcieť počúvať?“ spýtal sa z obavami Carlisle. To by som tiež rád vedel.

„Neviem Carlisle. Nečudoval by som sa keby nás už nikdy nechcela vidieť. Hádam nás aspoň vypočuje, keď už nič iné,“ povedal som smutne. Možno ju Jacobova prítomnosť presvedčí, aby aspoň počúvala.

„Dúfam, že to urobí. Dobre. O všetkom nás informuj,“ povedal Carlisle svojim pokojným hlasom. Dokázal si pokoj uchovať aj v tej najzložitejšej situácii. Ako ja ho za to obdivujem.

„Neboj sa Carlisle. Hneď ako budem vedieť niečo nové, zavolám. Maj sa,“ povedal som. Carlisle mi ešte raz poprial veľa šťastia a zložil. Alice už mala letenky, tak sme sa vydali na lov.

Nešli sme ďaleko. Lovili sme v okolí nášho starého domu, aby sme zbytočne nedráždili vlkov. Jacob nám povedal, že by mohol Sam robiť problémy.

S Alice sme lovili len srnky a jelene. Nechcelo sa mi hľadať niečo iné. S Alice sme nehovorili. Na čo aj. Čo potrebovala mi povedala v myšlienkach a odpovedať som jej ani nemusel. Stačilo len kývnuť hlavou. Celú noc sme behali po lese. Ani jednému sa nechcelo ísť do domu a sedieť na mieste. Alice bola smutná, lebo nebola s Jasperom.

Nad ránom sme sa presunuli naspäť do Bellinho starého domu, o ktorý sa staral Jacob. Bells ho nechcela predať, tak ho dala Jacobovi. Súhlasil, sám už dlho uvažoval o tom, že by sa odsťahoval z La Push.

Jacob nás už čakal. Bez slova sme zamierili na letisko. Odbavili nás rýchlo a už aj sme sedeli na sedadlách v lietadle.

Na letisku sme si požičali auto a Jacob sedel za volantom. Bolo to rýchle auto. Porsche. Rútil sa po ceste a ja som mal pocit, že od nervozity až podskakujem. Nikto nič nehovoril.

Asi o pol hodiny už Jacob parkoval pred malým domčekom. Hneď ako som vystúpil, buchla ma do nosa vôňa mojej Bells. Avšak bola cítiť len trochu. Akoby tu už dlho nebola.

Jacob to asi cítil tiež,  pretože vyzeral dosť nervózne. Pozrel pod odkvap, kde zvyčajne Bells nechávala kľúče. Neboli tam však kľúče ale nejaký list. Jacob ho otvoril a prečítal. Skamenel na mieste. Neviem čo tam bolo. Akosi na to nemyslel. Poklepal som mu teda na rameno. Len mi mlčky podal list. Alice ku mne priskočila a obaja sme si čítali list napísaný rukou mojej jedinej lásky:

Milý Jacob,

ak toto čítaš, znamená to, že si ma tu nenašiel. Viem, že je to pre teba ťažké, ale ja som musela odísť. Nesúhlasil by si so mnou a ja to zvládnem aj sama. Nehľadaj ma. S domom si nemusíš robiť starosti. Predala som ho, takže nikomu nič nedlhujem.

Ospravedlňujem sa za to, že ti opäť ubližujem. Nezaslúžiš si to, ale ja proste musím konať. Keď sa to všetko skončí, prídem ťa pozrieť domov do Forks, tak ma čakaj. Neboj sa o mňa, neublížim si. Ani by som to teraz nemohla. Našla som niečo, čo je pre mňa rovnako dôležité, ako si ty alebo Edward.

Bozk na líčko, Bella.

P. S.: A nie, že budeš robiť blbosti. Ja si ťa neskôr nájdem a všetko ti spočítam.

Ako kameň som stál na mieste a nebol som schopný slova. Prečo ja?

„Kde ju budeme hľadať?“ spýtal sa odhodlane Jacob. To by teda zaujímalo aj mňa.

BELLA:

O niečo neskôr

Už je to viac ako mesiac, čo som odišla zo svojho domu v Greenville. Veľmi som tým Jakovi ublížila, opäť. Ale nemohla som inak. Proste som musela.

Predtým som stále vracala alebo spala a aj tak som bola unavená. Išla som k doktorke a tá mi povedala, že som tehotná. Nemohla som tomu uveriť. Ja a tehotná? Veď jediný človek, s ktorým som sa milovala, vlastne ani človek nebol.

Ani som tomu neverila, ale potom som začala. Zrazu mi narástlo brucho, aj keď nemohlo. Pochopila som, že som tehotná, rovnako ako som si uvedomila, že budem musieť odísť. Bola som tehotná a bolo to akési zrýchlené. Už v prvom mesiaci som vyzerala akoby som bola v treťom.

Jacob by mi nikdy nedovolil nechať si to dieťa. Ale ja by som ho nedokázala dať preč. Ako môžem zabiť niečo, čo je živé a čo do mňa kope? To by nedokázal urobiť asi nikto. A určite by to ani nepochopil. Napísala som mu list, predala som svoj dom a utiekla som. Veď som pravý zbabelec. Ale za tým domom mi bude smutno. Bolo tam krásne. Ticho, mala som milú susedku a les len niekoľko metrov za domom.

Kúpila som si nový dom a na mieste kde by ho to asi ani nenapadlo. Prakticky som bývala nejakých 15 km od miesta, kde som žila predtým. Mám taký pocit, že ho nenapadne, že som tak blízko. Ale hneď ako porodím, vrátim sa za ním do Forks.

Za ten čas som neskutočne pribrala. Vyzerám akoby som mala už-už rodiť a pritom som len v druhom mesiaci. Vlastne onedlho to budú tri mesiace.

Zrazu som počula klopanie na dvere. To bude asi sused, každý druhý deň sa tu zastaví a donesie mi potraviny, keďže ja už by som sama do mesta na nákup nezašla. Za to som mu nesmierne vďačná.

Svojím pomalým krokom – ktorý sa podobal kotúľaniu – som prišla ku dverám a otvorila ich. To čo som tam videla mi skoro privodilo infarkt...

Páčilo sa, nepáčilo? Pokračovať, alebo nie? Tak prosím pridajte komenty nech viem, ako to vyzerá. Ďakujem, nessienka :

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dvojča - 2. kapitola :