Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 13. kapitola

29.11.2011 (17:45) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 3591×

13. kapitola

Ráno ma zobudilo príjemné hladenie na chrbte sem a tam. Spokojne som zavrnela, ale vtedy som si uvedomila, že sú moje pery na jeho krku. Rýchlo som sa odtiahla a ľahla si vedľa neho.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť,“ šepol mi do vlasov a znova som ucitíla to čo včera. Znova ma pobozkal do vlasov?

„Nie, nevystrašil si ma, to skôr ja seba.“ Pretrela som si oči a až vtedy som sa mu odvážila pozrieť do očí. Veselo sa usmieval, vyzeral tak šťastne.

„Volal John, dnes večer sa vráti domov,“ oznámil mi. Chcela som sa z toho radovať, ale to znamená, že sa musím vrátiť domov a Edwarda i celú jeho rodinu uvidím tak päť minút denne v škole. Zrazu mi prišlo smutno, aj keď to tak nemalo byť, ale všetci mi prirástli k srdcu.

„Mohla by si nás ďalej navštevovať a ja by som chodil k tebe,“ navrhol mi zrazu, keď si všimol môj výraz.

„Myslím, že by to nebol...“ Položil mi prst na ústa a nemohla som dohovoriť vetu.

„Bella, už stačí. Chcem byť s tebou, rozumieš? Ja s tebou chcem a potrebujem byť! Neviem, ako budem večer zaspávať, keď nebudeš chodiť ku mne večer do postele a nebudem ťa držať vo svojom náručí,“ priznal sa mi a mne automaticky vytiekla slza z oka. Natisla som sa na jeho telo a objala ho ako poslednú záchranu.

„Mám ťa rád, Bella, až príliš ťa mám rad,“ šepol mi do vlasov a ja som sa ešte viac rozvzlykala.

„Tiež... tiež ťa mám rada, Edward, veľmi, aj keď by som nemala,“ mrmlala som pomedzi vzlyky, ani neviem, či to počul, ale keď ma silno objal, brala som to ako kladnú odpoveď. Mala som chuť lietať a zároveň utiecť a nikdy sa nevrátiť. Rodičia boli jediní, ktorí ma mali v živote radi a ako skončili? Zavraždili ich kvôli pár dolárom... Ostal mi len John... a teraz Edward.

„Ostanem tu s tebou, nepôjdem do školy a potom ťa odveziem domov, dobre?“

Natešene som prikývla a utrela si dlaňou zaslzenú tvár. „Chcem ostať v posteli, nechce sa mi nikam ísť.“

„Dobre, ostaneme tu, len prinesiem raňajky, aby si nahladovela, dobre?“

Prikývla som a pustila ho, aby mohol ísť po ne. Keď som ho uvidela len v boxerkách, riadne som sa začervenala a rýchlo pohľadom skĺzla na deku. Zachichotal sa a už bolo počuť len zatvorenie dverí. Zababušila som sa ešte viac do deky a čakala až príde. Tešila som sa na Johna, ale zároveň som chcela byť aj s Edwardom.

Možno by som sa ho mohla opýtať, či tu nemôžem ešte chvíľu bývať. Alebo radšej nie, je to blbosť. Ako povedal, môže chodiť ku mne a ja k nemu párkrát, no možno to aj bude zbytočné. Neplánujem byť na tomto svete príliš dlho...

„Už sa to nesie,“ ozval sa jeho veselý hlas za dverami. Znovu som skĺzla pohľadom na jeho boxerky a rýchlo sklopila pohľad, aby nevidel moje červené líca.

„Mám sa radšej obliecť, som zvyknutý takto chodiť, ale ak ti to...“

„Nie, nie, to je v poriadku. Bývam s Johnom, takže som zvyknutá.“

Prikývol a posadil sa ku mne do postele. Na stehná si položil podnos s dvomi taniermi plných jedla a k tomu poháre s džúsom.

„Zober si, čo chceš,“ ponúkol mi už s plnými ústami, mal teda poriadny apetít, o chvíľu na jeho tanieri neostalo takmer nič. Dvakrát som si zahryzla do vianočky a napila sa, ale viac som do seba už nedostala. Edward sa na mňa starostlivo pozrel.

„Mala by si jesť, potrebuješ energiu,“ radil mi, chytil jednu vianočku a priložil mi ju s úsmevom k ústam. Otvorila som ústa a zahryzla sa do nej. Radostne sa zasmial a takto ma kŕmil, pokiaľ som všetko nezjedla. Ešte šiel do mňa pchať ovocie, ale už som naozaj nemohla.

„Stačí, lebo prasknem,“ zasmiala som sa a skĺzla hlbšie do postele, nebola som zvyknutá toľko jesť. Odložil tanier vedľa a ľahol si ku mne. Chytil mi ruku opatrne do dlaní a prezeral si ju. Dotýkal sa mi zvlášť každého prsta, hladil ich a nakoniec si ich priložil k svojim ústam. Prudko som sa nadýchla a čakala, čo urobí. Nežne mi pobozkal malíček a pokračoval aj k ostatným prstom, bol tak pozorný a hlavne nežný.

„Bells?“ Otočil sa zrazu k mojej tvári, bol tak zblízko.

„Áno?“ šepla som tíško.

„Smiem ťa pobozkať?“

Vygúlila som naňho oči. Oči mu skákali z mojich očí na pery, bola som vystrašená. Nikdy som nepobozkala žiadneho chlapca, odpudzovalo ma to, ale Edward je iný, no možno rovnaký ako všetci... až na to, že je vlk.

„Edward, myslím, že to nie je najlepší nápad, ja som nikdy...“ No to už sa mi pritlačil svojimi horúcami perami na ústa. Ani jeden z nás sa nepohol, nevedela som, čo mám robiť. Kam mám dať ruky? Čo mám robiť s perami? Chytala ma panika a on to vycítil, lebo mi priložil dlane na tvár a perami sa začal nežne pobyhovať po tých mojich, akoby ich ochutnával. Nedokázala som sa absolútne pohnúť, pokým ma nechytil za ruky a nepoložil si ich na svoje ramená. Samovoľne som sa k nemu pritisla a snažila sa zopakovať pohyby jeho pier. Ucítila som, ako sa mu zdvihli kútiky do úsmevu. Páčilo sa mu to! Mala som chuť to vykričať do sveta.

No o chvíľu som sa odtiahla, keď sa mi zdali jeho bozky naliehavejšie. „Prepáč, nechal som sa príliš uniesť,“ šepol a dal mi rýchly bozk na čelo. No ja som ostala omámená, ležala som vo vankúšoch a prstom sa dotkla spodnej pery.

„Páčilo sa ti to?“ spýtal sa ma s nádejou v hlase.

„Priveľmi...“

Zachichotal sa, hlavu si podoprel rukou, aby na mňa mohol vidieť. „Nikdy si sa nebozkávala, však?“

V tejto chvíli som sa začervenala ako tá najčervenejšia paradajka. „Edward, toto mi nerob a nemôžeš ma bozkávať, nie je to správne.“

„Páčiš sa mi a chcem ťa bozkávať. Bella, myslím, že som sa do teba...“ Moja ruka automaticky vystrelila a zakryla som mu ústa dlaňou, aby nepokazil túto chvíľku.

„Nie, Edward, nehovor to... aspoň nie teraz,“ dodala som, keď sa zachmúril.

„Aj tak tomu nepomôžeš, si tak krásna a nevinná...“

xxx

„Si si istý, že sa jej budem páčiť?“

John sa na ňu zbožne usmial. „Ver mi, že áno. Možno bude trochu prekvapená, ale viem, že keď ma uvidí šťastného, bude šťastná aj ona.“

„Ale aj tak, nie je to priskoro? Tvoja sestra musí byť stále vystrašená a zničená zo smrti vašich rodičov a ty si privedieš domov frajerku, ktorú poznáš len týždeň a chceš ju tam nasťahovať.“

John jej chytil tvár do dlaní. „Mary, je to v poriadku. Volal mi kolega, u ktorého býva a povedal, že sa jej stav z ničoho nič zlepšil.“

„Tak fajn, poďme.“ John vyšiel z auta a vtedy si všimol, že neďaleko ich domu stojí veľké Volvo, je niekoho z Cullenovcov, asi tu s ňou ostali. Svoju týždennú známosť chytil okolo pásu a išli spolu do domu. Musel si sám priznať, že sa obával Bellinej reakcie na jeho priateľku, do ktorej sa zaľúbil na prvý pohľad. Bella nebola za tie tri mesiace zvyknutá, že bol v dome okrem ich dvoch ešte niekto.

Čakal, že bude v obývačke ako vždy spať pri zapnutej telke, ale mýlil sa. Zrazu sa z poschodia ozval jej smiech. Mary ukázal, aby ostala ticho a započúval sa do smiechu svojej milovanej sestričky, ktorý nepočul celé tri mesiace. Slzy sa mu tisli do očí. Mary nechal dole a opatrne stúpal hore po schodoch, dvere od Bellinej izby boli pootvorené.

Nakukol dovnútra a vtedy mu po líci stiekla veľká slza. Uvidel svoju sestičku, ako sedí v náručí Edwarda, opieral sa jej bradou o rameno a spolu pozerali do nejakej knihy, ktorú mala položenú na stehnách. Učili sa. Edward ju šteklil a obaja sa smiali. Krajší obrázok nevidel. Už našiel nádej pre svou sestru a bol ňou Edward.

Možno nebolo všetko stratené...

12. kapitola - 14. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 13. kapitola: