Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 6. kapitola

08.09.2012 (07:30) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2122×

Zistila som, že slnko už dávno nesvieti a že je šestnásť hodín večer. Chcela som už len ostať doma a odpočívať, no Victoria zrejme taký plán nemala.

„Čo tak sa ísť prejsť do Seattlu?" spýtala sa ma a zamyslene sa pozerala z okna.

„A to prečo? Veď..." Prerušila ma a obrátila sa ku mne.

„Bella, prosím. Ver mi, že po obchodoch chodím ešte menej rada, ako ty. Ale... proste poď." Nakoniec som súhlasila, len som nechápala, prečo. Proste sme len vyšli, pozdravili sme sa Charliemu a už sme sedeli v aute, ktoré išlo stotridsiatkou po diaľnici.

„Prečo?" znova som sa jej pýtala, zatiaľ čo ona si nervózne klepala prstami po volante.

„Niečo... niekto proste... mám zlé tušenie, že niekto príde. Niekto neznámy. Len neviem, či upír, alebo vlkolak." Zamračila sa a ešte pridala rýchlosť.

„Niekto chce ísť do nášho domu? Victoria, vieš to určite?" Kŕčovito som sa na ňu pozrela.

„Bella, vravela som ti o mojom dare. Funguje aj tak, že vytuším nebezpečenstvo," vysvetlila mi a znova sa na mňa pozrela. Chápavo som prikývla a trochu som sa zachvela.

„Bella, nič sa nám nestane," ubezpečovala ma a veľavýznamne si poklepkala po spánku.

„Ja sa nebojím o nás, ale... Victoria, Charlie! Môže sa mu niečo stať," zvýšila som hystericky hlas.

„O tvojho otca sa neboj. Má v pláne prísť domov večer a dovtedy bude ten niekto preč," povedala, no aj tak som bojácne zvierala sedadlo.

„Nič sa nestane. Ani jemu, ani nám." Upokojujúco ma poklepala po pleci a ja som sa pri jej ľadovom dotyku trochu otriasla. Zhlboka som sa nadýchla a potom som pomaly vydychovala. Trochu ma to upokojilo.

„Máš pravdu. Nebudem sa stresovať." Snažila som sa o úsmev, ale veľmi mi to nešlo. Zložila mi ruku dole a ďalej sa venovala jazde. Pozrela som sa z okna na zeleno-modro-hnedú šmuhu a premýšľala som nad votrelcom. Jediné, o čo som sa bála, bol Charlie.

Odrazu zazvonil telefón. Zdvihla som ho a sledovala, ako ma Victoria pozoruje.

„Bella?"

„Jake!" zvýskla som od nadšenia. Zbadala som Victoriin pohľad.

„Kde si? Hľadal som ťa, ale Charlie mi povedal, že si odišla s nejakou kamarátkou. Dom smrdel od upíra." Takmer som videla, ako ohrnul nos. Victoria sa zamračila a vyzerala, že chce na niečo, alebo na niekoho, napľuť.

„Vravel ti pravdu. Som vonku s kamarátkou a zrejme sa do večera nevrátim."

„Bella! Niekde tu je upír a ty sa túlaš po vonku. To nemyslíš vážne. Včera nejaká pijavica napadla Paula." Pozrela som na Victoriu a ona zamyslene prikývla.

„Ten upír mi neublíži. Dajte mu pokoj!" zavrčala som do telefónu a vypla som hovor.

„Zrejme to bol ten, koho som tušila," skonštatovala Victoria a ďalej šoférovala.

„Plán ostáva?" Prikývla. Nevedela som prečo. Veď nebezpečenstvo je preč, nie? Znova som sa pozrela z okna. Všimla som si, ako sa krajina mení. Zo zelených škvŕn sa postupne stávali sivé a Victoria spomaľovala. Z nejasných škvŕn sa začali vytvárať obrysy mrakodrapov a stánkov.

Slnko už vôbec nesvietilo a to bolo dobre. Vystúpili sme pri nejakom predmestí. Victoria okamžite vystúpila a vyštartovala tempom, pri ktorom som jej ledva stačila. Všimla si moje nemotorné pobehávanie a trochu spomalila, takže sme kráčali vedľa seba.

Zaujímalo ma, kam ma vedie. Postupne sme sa dostali na hlavnú ulicu a z ulíc svietili neónové nápisy, nenápadné decentné názvy obchodov aj obyčajné písma. Zastavili sme pred nejakou kaviarňou.

„Sem?" spýtala sa ma a ukázala na ten podnik. Neprítomne som prikývla.

V kaviarni sme sa posadili a čašník nám priniesol jedálny lístok. Neušlo mi, ako sa omámene pozerá na Victoriu, ani to, ako prekrútila oči.

„To bol ten Jake? Čo si s ním taká kamoška?" spýtala sa ma len tak mimochodom. Prikývla som a z lístka som si vybrala capuccino. Čašník ho o chvíľu na to priniesol a stále sledoval Victoriu. Vzala som si to.

Pomalými dúškami som ho pila a medzitým som sa s ňou rozprávala.

„Prečo sme potom nešli domov? Ako potom, čo sme odhalili Jakea?"

„Len tak. Nemôžeš stále sedieť doma," odpovedala mi pokojne a sledovala ma, ako pijem.

„Hmm... Ako to vlastne vieš? Že vycítiš nebezpečenstvo? Chápem, že máš dar, ale kedy to vieš?" Snažila som sa zdôrazniť slovo vieš.

„Ako by som ti to... proste, ty by si to nazvala empatiou. Dokážem vycítiť stav hoc aj neznámeho upíra a určiť, či je nebezpečný, alebo nie. A potom sa proste dokážem vzdialiť od nebezpečenstva," vysvetlila mi. Trochu som tomu porozumela a ďalej som sa už nepýtala.

Po vypití som zaplatila a išli sme preč.

„Nechceš ešte niekam zájsť? Nemyslím do mesta, ale niekde do lesa a tak," povedala mi a sledovala cestu. Váhavo som prikývla. Cesta ubehla ku podivu rýchlo a o štvrť hodinu sme už sedeli v lese pri skalách. Reč sa znova zvrtla na Jacoba a vlkov.

Uprostred vety odrazu Victoria spozornela a zaostrila na niečo pred nami. Oči mala zaostrené kdesi do diaľky.

„Čo sa deje?" spýtala som sa a pozerala som sa, ako zrazu vstala.

„Nestihnem ťa preniesť. Ostaň tu!" prikázala mi a rozbehla sa dopredu. Bez slova som vyrazila za ňou. Pripadá mi, že je trochu paranoidná, ale kto by nebol?

„Victoria!" vykríkla som. Nič, žiadna odpoveď.

O ďalších dvadsať metrov ďalej som niečo začula. Boli to výkriky. A boli to určite jej výkriky. Rozbehla som sa dopredu a snažila som sa čo najrýchlejšie dostať ku zdroju.

Rozhrnula som kríky a pred sebou som zbadala čistinu.

Scenéria na nej ma miatla. Nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať.

Chvíľu som ostala stáť, potom som prešla pár metrov dopredu a všetko sa mi to vyjavilo.

A to ma donútilo potichu vykríknuť a ostať stáť na mieste. No nie na dlho.

Veľmi ma mrzí, že záujem o poviedku viditeľne klesol. Prosím o koment, inak mám pocit, že okrem mňa to píšem len pre štyri ďalšie osoby. Čo podľa vás tak vystrašilo Bellu?

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 6. kapitola: