Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 4. kapitola

31.08.2012 (10:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2259×

(Pohľad Victorie)

„Bella, stretneme sa zajtra. Dnes musím ísť na lov. Inak sa bojím, že by som sa zajtra nemusela ovládnuť," šepla som s pohľadom upretým na jej tepnu. Mohla by som sa na ňu hocikedy vrhnúť. Ale ja som... nechcela. A tak som len naprázdno zhltla jed, čo sa mi zbiehal v ústach, pozdravila som sa a vyskočila som z okna.

Dopadla som na zem a okamžite som sa rozbehla do lesa, na sever od La Push. Niečo som Belle sľúbila a nemienim sa mlátiť s nejakým tým smradľavým psiskom, čo by mi chcelo zapárať do môjho jedla.

Cestou na lov som premýšľala nad Bellou a mnou. V duchu sa mi vybavilo naše stretnutie.

Znovu som ju hľadala. Bola blízko a sama, cítila som to. Nasala som vzduch a znova som sa vydala za tou úžasnou vôňou. Ani nie o minútu som ju zbadala. Skočila som na strom a sledovala som ju.

Podišla na lúku a oči sa jej naplnili slzami. Žeby ma už zbadala? Pre istotu som skočila ešte vyššie a tam som sa posadila.

Videla som, ako sa prechádza cez lúku a po lícach jej tečú slzy. Tlmene som si vzdychla. Aj ja chcem vedieť plakať. Ľudia majú také výhody.

Videla som, ako si kľakla na zem a zavrela oči, z ktorých sa jej rinuli ďalšie slzy.

Teraz, alebo nikdy, pomyslela som si a zoskočila som zo stromu.

Bola tak blízko. Túžba zabiť ju mi vchádzala do špiku kostí. Zaťala som ruky do pästí a čakala na moment prekvapenia.

Videla som, ako natiahla ruku na prázdny priestor pred sebou, aj to, keď ju stiahla naspäť.

Niečo ma prekvapilo. Jej oči. Boli plné nešťastia, plné zúfalstva a straty. Nevidela ma, takže zo mňa to byť nemohlo.

A ja som za tristo rokov, čo som tu, pocítila naozaj zvláštnu túžbu. Túžbu chrániť ju. Túžbu uchlácholiť ju a zotrieť jej slzy z očí. Uvedomila som si, že keby som bola človek, po Jamesovej smrti by som vyzerala takto isto.

Bez hocijakého inštinktu som si kľakla k nej a objala ju. Ako je možné, že si ma ešte nevšimla? Viem o tom, že má slabšie zmysly, ale teraz ma musela cítiť. Počula som, ako si vzdychla.

Jedna z mojich neposedných červených kučier mi spadla z pleca a ošuchla sa o jej líce. Vtedy stuhla. Okamžite som ju pustila a postavila som sa.

Pozrela sa na mňa a ja som v tej chvíli vedela, že jej nie som schopná ublížiť úmyselne.

Bola mojim odrazom. Odrazom mojich pocitov, mojich myšlienok.

„Prišla si ma zabiť?" opýtala sa úplne pokojným hlasom.

„Áno," priznala som jej - veď na čo klamať? Prišla som ju zabiť, to neznamená, že ju chcem zabiť aj teraz.

Ona však prikývla, zavrela oči a s úplným pokojom čakala na svoju smrť a z líca jej padali slzy smútku.

Prisadla som si ku nej. Stále mala zatvorené oči. Pocítila som zvláštne nutkanie ucítiť slzu v jej očiach.

Ukradla som jej jednu slzu a nechala som ju ligotať sa na mojom ukazováku.

Bella prekvapene otvorila oči a pozerala sa, ako sa jej slza pomaly blížila ku okraji prsta, stiekla dolu a ďalej sa mi zosúvala po zápästí, pričom vrhala krásne odlesky a zanechávala vlhkú čiaru.

„Prišla som ťa sem zabiť," povedala som znovu a čakala som na jej odpoveď.

„Ale?" Pozerala na mňa a čakala na vysvetlenie. Prečo vlastne, prebehlo mi hlavou a ja sama som nevedela odpovedať.

„Ale?" spýtala sa ma znova a v jej očiach bola mierna netrpezlivosť.

„Bella, keď sa na teba pozriem, vidím seba. Veď ty si na tom ešte horšie, než ja," priznala som a sledovala som jej reakciu. Keď mlčala, spýtala som sa jej: „On odišiel?" Pocítila som, ako sa pri jej smutnom áno vlieva do očí ďalšia dávka sĺz. Musel ju opustiť dosť zlým spôsobom, prebehlo mi hlavou.

„Prečo?" zaujímala som sa.

Na chvíľu sa zarazila, no potom sa rozhovorila tak rýchlo, že aj keď som upír, musela som niektoré jej slová iba hádať. „Zistil to, čo som ja vedela už od začiatku: Že ja nie som tá pravá. Nemiluje ma. Nechal ma tu a myslím si, že ho to netrápi. Ja som bola len dievčatko, ktoré treba chrániť ako bábiku a keď sa poláme, odhodiť ju. To len ja som bola hlúpa a prijala som to. Neuvedomila som si, že všetko je lož." Zlyhal jej hlas a znova sa odvrátila.

„Tam na tej lúke to tak nevyzeralo. Chránil ťa, aj potom..." Aj ja som sa zarazila, pretože pri tej spomienke sa mi vybavil James.

Ešte aj teraz som si ho predstavila, ako ma uchlácholí tak, ako to vie len on, vezme moju tvár do svojich dlaní a vtisne mi ľahučký bozk. Ako potom zapletie ruku do mojich vlasov a ja si ho ku sebe viac nahrniem. Lenže to bolo všetko preč. Odišiel.

Z úvah ma prerušila Bella: „Áno, ale to bolo predtým. Teraz je teraz a teraz ma nemá rád." Správne. Teraz je teraz. Ale jedno som nechápala - jej rozhodnutia. Prednedávnom by som prisahala, že ho nikdy neopustí a ani on ju. Bella bola proste... zaujímavý človek.

„Fascinuješ ma, vieš? Úplne sa v tebe strácam," povedala som jej a ďalej som sledovala jej prekvapený pohľad.

Z úvah ma prerušilo teplo ľudskej tepny. Nakrčila som sa a znova do seba vdýchla tú vábivú vôňu. Pripomenula mi Bellinu. Tak som sa nenávidela za to, že som sa skoro neovládla!

Na rozptyľovanie nie je čas. Je čas na to, loviť. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie po skoku na moju obeť. Pritiahla som si ku sebe nejakú ženu. Kričala a vystrašene na mňa pozerala. Rutina. Radšej som jej rýchlo zlomila väzy, aby niekoho nezavolala svojim krikom. Prekusla som jej krk a konečne som sa napila.

Keď v žene neostala už ani kvapka krvi, narýchlo som ju zahrabala pod kameň a vydala som sa ďalej. Ak mám pri Belle vydržať, musím sa napiť poriadne. Mala som šťastie, narazila som na nejakých ožratých chlapov. Opilecká krv je strašná, ale čo už. Lepšie ako nič. Aj teraz som telá niekde zahrabala a išla som do lesa.

Tam som si sadla na strom a sledovala nočnú oblohu. Bola nádherná. Posledné mesiace som bola tak zaujatá lovom a pomstou, že som si nevšimla, ako je tu krásne. Mala som pár obľúbených miest, ako to, čo som dnes ukázala Belle, ale tam sa mi jednoducho dobre premýšľalo.

Z úvah ma vyrušilo tiché chodenie. Nebola to chôdza upíra, ale ani človeka. Bolo to niečo medzi tým.

Zoskočila som a poobzerala som sa. Chôdza sa približovala a zrýchľovala. Čakala som, až sa objaví.

Z lesa niekto vybehol. Zbadal ma, no namiesto prekvapeného postávania sa rozbehol ešte rýchlejšie - a mieril priamo na mňa. Zavrčala som a tiež som sa rozbehla.

Pocítila som drapnutie pod krkom a potom náraz, ako som padala na zem.

„A mám ťa, pijavica jedna," zavrčal dotyčný. Jasne som cítila nátlak na krku. Ruky toho exota boli horúce, akoby v nich mal zapaľovač. Odkopla som ho od seba.

„To sa robí, útočiť bez vyzvania?" zavrčala som a rozbehla som sa preč. Behom som jasne vyhrávala a čoskoro som bola preč.

No, nie je to nič extra. Ďakujem užívateľke RuskaVodka a sľubujem, že čochvíľa bude ďalšia kapča. :)

 Prosím o komenty. :)

VictoriaJamesLaurent

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 4. kapitola: