Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 18. kapitola

04.11.2012 (07:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2181×

(Victoria)

Okamžite som sa tej postave, čo ma zvalila na zem, vytrhla a obzrela sa na Bellu, ktorá ležala niekoľko metrov odo mňa a ruky mala skrížené na hrudi.

Práve ju brala ďalšia postava zo zeme. Zúfalo zasyčala a oči vystrašene uprela do mojej tváre, tiež znepokojenej a zarazenej.

S výkrikom som sa vrhla k nim. Už som skoro chytila Bellu a vytrhla ju zo zovretia postavy, keď ma odrazu zachvátila príšerná bolesť. V agónii som vykríkla a zosunula sa na kolená.

Tá bolesť sa nedá popísať. Akoby ma ktosi zaživa škvaril a polieval kyselinou, díkou mi driapal hrudník a stále a znova hrýzol. Cez trhavú bolesť v ušiach som ledva počula, ako kričím. Telo sa mi v bolesti prehlo a chrbticu som mala neprirodzene ohnutú. Ruky som mala zaťaté do pästí.

„Jane, dosť! Ja si to s ňou vybavím," ozval sa ktosi. Bolesť prestala a ja som na krku pocítila niečiu ruku, keď ma dotyčný privalil k zemi svojou váhou, ako si na mňa sadol. Druhá ruka blondiaka bola zovretá a zvierala obidve moje paže.

„My dvaja sa poznáme," zavrčal mi dotyčný priamo do ucha.

Samozrejme. Volturriovská aristokracia. Zúfalo som zasyčala a pokúsila som sa vyšmyknúť Demetrimu - jeho meno som si zapamätala len vďaka tomu, že to práve on ma lovil, ešte vtedy, keď som bola s Anne.

„S niekým si ma mýliš," šepla som vyhýbavo a znova som sa nespokojne zamrvila. Byť v tejto pozícii bolo naozaj ponižujúce a nepríjemné.

„Ale nie. Si to ty, všakže, Vicky?" opýtal sa ma s úsmevom. Znova som zasyčala.

„Alec, Jane, prosím, vezmite dievča do auta, ja si s ňou zatiaľ pohovorím," povedal Demetri a kútikom oka som si všimla, ako sa im Bella snaží vytrhnúť, a ako ju ten chlapec, zrejme Alec, vlečie za ruku preč.

„Nie, nechajte ju!" vykríkla som a konečne sa mi podarilo vytrhnúť si ruky z Demetriho zovretia. Namiesto toho som mu ja teraz zovrela ruku a snažila som sa mu odtiahnuť ju zo svojho krku. Spoza pier sa mu vydralo tiché zavrčanie. Ešte silnejšie mi stisol hrdlo a ja som slabučko vzdychla. Nesmiem dať najavo slabosť.

„Len pokoj. Tvojej priateľke neublížime, ak nám k tomu jedna alebo druhá nedáte dôvod." Zasmial sa vysoký čiernovlasý upír, ktorý ostal s nami.

„Felix, ja si to vybavím! Neboj sa, teraz už nemá šancu ujsť mi." Bola to pravda, no keď to vyslovil, o to viac na mňa dopadla tá príšerná skutočnosť. Čo po mne, dofrasa, chcú? A čo chcú po Belle?

Ten Felix zmizol v lese. Boli sme sami.

Demetri mi znova stisol ruky a pozrel na mňa.

„Ak sa pokúsiš ujsť, tvoja priateľka nedopadne najlepšie a myslím si, že to nechceš," zapriadol a ja som sa zmohla len na nemé pokrútenie hlavou. Bolo mi naozaj nepríjemne, cítiť na sebe jeho telo.

„Takže, smiem sa spýtať, ako si mi ušla... minule?" Zaúpela som a on ma ešte silnejšie stisol.

„Je to nutné?" šepla som a pohľadom som skĺzla na moje ruky.

„Nehnevaj sa, som len opatrný. Odpovieš mi na moju otázku?" opýtal sa naoko milo.

Nemala som dôvod sa s ním baviť o mojom talente. Najskôr by moje informácie zneužil a potom dával pozor presne na to, čo som mu povedala.

Vzdychol si. „Vidím, že to nebude ľahké. Neboj sa, nechcem ti ublížiť, ale potrebujem to vedieť." Úžasné. Kde som to len počula? Reči typu: „Nechcem ti ublížiť," a podobne u mňa už dávno stratili cenu, asi okolo mojich dvanástich rokov.

„Čakám," povedal po chvíli s jemnou dávkou netrpezlivosti. Zaťala som zuby.

Vzdychol si. „Nechceš to podobrom, bude to po zlom," vzdychol dramaticky.

Potom mi len uvoľnil zovretie na rukách. Namiesto toho ma zdrapil za vlasy, sprevádzaný mojím tichým vzlyknutím, vytiahol ma do sedu a pritlačil ma o blízky strom.

„Takže?" opýtal sa opäť milo a zahľadel sa mi do tváre.

„Mám dar utekať," priznala som, ale nie zo strachu, skôr z nepríjemného pocitu, ktorý vo mne tieto pohyby vyvolávali.

„To trvalo," povedal iritujúco a stisk na vlasoch aspoň trochu povolil, ako som si snažila vyslobodiť krk a svoje ruky ovíjala okolo tých jeho v snahe striasť ho.

„Takže vďaka tomuto tvojmu daru si mi dokázala utiecť. Zaujímavé. Heidi mi vravela o tvojich schopnostiach, ale toto nespomenula," zamrmlal skôr sám pre seba než pre mňa. Znova som sa mu pokúsila vytrhnúť.

„Nehnevaj sa, ale nepovedal som dosť jasne, že pri pokuse o tvoj útek tvoja kamarátka nedopadne najlepšie?" opýtal sa zdvorilo, ja som len stuhla a moje ruky na jeho sa zastavili a prestali sa snažiť o uvoľnenie zovretia.

Usmial sa.

„Hádam sa len nebojíš o to, že nejaký človek umrie, alebo? Je to len človek, Victoria," vyslovil moje meno a ja som v zúrivosti vycerila zuby.

„Očividne nie!" Zasmial sa a ja som zavrčala.

„Kroť sa! Neublížime jej. Vlastne sme tu iba kvôli nej. Ale keď už si s ňou..." Zaúpela som a nechty zaryla do jeho tvrdej pokožky.

„Nezabíjajte ju! Mňa pokojne, ale ju nie..." požiadala som ho a vrhla na neho prosebný pohľad.

„Ona ti stojí za tvoj život?" opýtal sa skepticky a po mojom prikývnutí len zvraštil tvár a vystrúhal kyslú grimasu.

„Zaujímavé. Nevadí, všetko sa dozvieme neskôr," šepol si sám pre seba, potom ma za vlasy vytiahol hore, sprevádzaný mojím tichým zasyčaním, ľavou rukou ma zdrapil za hrdlo a pravou za vlasy.

Potom ma len začal vliecť smerom, kde nasmerovali všetci ostatní.

„Kam nás to beriete?" opýtala som sa vystrašene a snažila som sa mu vytrhnúť. Po každom nepodarenom pokuse ma zovieral stále viac a viac. Nakoniec sme sa dostali k striebornému autu s dymovými sklami.

Natlačil ma na predné sedadlo medzi jeho a toho čiernovlasého, Felixa. Vzadu sedela Bella medzi dvojčatami a tvárila sa úplne zničene. Triasli sa jej ruky.

Vzdychla som a sledovala, ako auto postupne naštartovalo a bez hocijakých zvukov prešlo plynule až na cestu, ktorá sa tiahla až kdesi na diaľnicu. Vložila som si hlavu do dlaní a zúfalo zavrela oči.

Čo, dofrasa, Bella urobila také strašné, že ju za to bude vyšetrovať samostatná veľavážená Volturriovská aristokracia aj s jej hrozivou gardou?

Bella vzadu zvládala situáciu horšie ako ja. Celá sa triasla a zúfalo pozerala na jej spolujazdcov v zadnej rade, na našu malú všemocnú Jane a jej len o kúsok väčšieho brata Aleca. Naozaj žalostný pohľad.

Niekde v polovici cesty som videla, ako Bella zaspala a hlava sa jej teraz pod náchvevmi auta jemne triasla. Bola v strede, takže nemala dispozície k žiadnemu oknu či operadlu, o ktoré by sa mohla oprieť.

Po chvíli jej hlava samovoľne skĺzla na Alecove plece. Ten sa tváril, že si to nevšimol.

Stále častejšie som sa pozerala z okna a vyzerala na cestu. A stále ma varovne sledoval Demetri, ktorý na mňa zaostril ihneď, ako som sa pohla čo i len o polku milimetra.

Toto je beznádejné!!! Prečo nás, preboha, nesú do Volterry? Prečo vôbec Bellu nesú do Volterry?

Nepamätám si na nejaké správy, ktoré by mohli naznačovať o vyčíňaní novorodeného, a už vôbec nie o nejakom upírovi.

V duchu som si opakovala nepísané pravidlá. Zvládať novorodených, nepútať na seba pozornosť, neprezradzovať o našej existencii ľudom.

Zaplo mi. Bella je človek! Ona nemala nikdy vedieť o tom, že niečo ako upír existuje. Ale veď nech z toho potom súdia Edwarda! To on vyzradil naše tajomstvo a spustil túto nekonečnú spleť problémov a vrážd.

Kvôli nemu to vie Bella, kvôli nemu zomrel James, kvôli nemu nás teraz vezú do Volterry s úmyslom zbaviť sa akejkoľvek vedomosti ľudí o upírstve. Tak nech, dofrasa, súdia jeho!

Ale on, ako správny anjelik, nedal nič znať. Tak strašne som ho nenávidela! Kvôli nemu tu teraz trčíme v tomto aute medzi nepriateľmi.

Bella sa vzadu pomrvila.

Znova som sa narovnala a pozrela sa z okna, možno prudšie, ako som chcela. Okamžite sa mi okolo zápästia ovinuli Demetriho dlhé štíhle prsty a varovne mi stisol ruku. Jeden upír sa tu nemôže ani hýbať!

Celú cestu autom sa moje myšlienky krútili hlavne okolo toho všetkého, čo sa dnes udialo. Vonku pálilo slnko, ale vďaka dymovým sklám na našu pokožku neprenikol ani kúsok slnka.

Bože, keby som len mohla byť ako Bella! Uniknúť z reality, prespať pol dňa, potom sa vyhrabať z postele, vliezť do auta a prespať druhú polovicu dňa.

V podstate by som ako ona byť nechcela.

Celý tento gobelín okolo tých upírov jej musí liezť poriadne cez hlavu. A ona sa ani nevie brániť...

No, v podstate na tom bola horšie než ja. Ona musí zvládať ešte aj tisíc ďalších nepodstatných drobností. Bežné ľudské potreby. Vstať, najesť sa, umyť sa, učesať sa, umyť si zuby, prezliecť sa, ísť na záchod... Ja nespím, umývam sa len od krvi alebo od blata, vlasy sú v pohode aj bez česania, atď... Áno, je na tom horšie.

Na sedadle som sa stále znepokojene hniezdila a obzerala sa, kým to auto nezačalo spomaľovať. Moja radosť z čerstvého vzduchu však nebola večná. Mala som pocit, akoby sme v aute sedeli niekoľko dní, nie niekoľko hodín.

Bella sa až pri konci zobudila a zahanbene si schovala tvár do dlaní, keď zistila, na kom si tých päť hodín pospávala. Aj napriek tejto napätej situácii som sa trochu hystericky zasmiala. Môj smiech však utíchol veľmi rýchlo.

Demetri ma znova zobral pod krkom a Felix začal spomaľovať auto, ktoré po chvíli zastalo v neizolovanej časti pri mori.

„Vystupovať," šepol Felix a pohľadom si ma s úsmevom premeral. Musela som vyzerať naozaj smiešne, nalepená na Demetrim, ktorý ma stále držal pod krkom. 

1630 slov. Snáď dostatočné vynahradenie úbohých 800 slov v minulej kapitole. Prekvapili vás Volturriovci? Aj mňa samú to prekvapilo. Proste som ležala večer v posteli a odrazu mi to napadlo. Začala som si to vykresľovať a z tohto vzniklo toto. :-) Pripadalo mi hlúpe dať tam Bellin pohľad, pretože väčšinu prespala. A Victoria? S ňou a jej pocitmi sa mi naozaj úžasne pracuje. :D Ani sa nedivím, že bolo v minulej kapitole tak málo komentov... Ale ďakujem uživateľkám RuskaVodka a Hela1007, ktoré ju ako jedinú komentovali.

Zanecháte mi nejaký ten komentík? Prosím...

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 18. kapitola: