Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 16. kapitola

30.10.2012 (17:45) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2123×

Neustále mnou lomcovali prudké poryvy vĺn a moje telo sa metalo. Hore a dole. Hore a dole.

Na hrudník mi niečo neuveriteľnou silou tlačilo a tlak vytláčal aj posledné zásoby vzduchu, ktorý som mala.

Zatmelo sa mi pred už aj tak dosť temnými očami a očné buľvy sa pretáčali nahor. Nie. Musím vydržať!

Mala som pocit, akoby sa o mňa vlny bili, hádzali ma tam a späť, ako keby sa rozhodli o mňa podeliť a roztrhnúť ma napoly. Nevedela som, ktorým smerom je hladina, zo všetkých strán ma obklopovali iba čierna rozzúrená voda, nevidela som nič, čo by ma nasmerovalo hore. Zemská príťažlivosť bola všemocná, keď si merala sily so vzduchom, ale oproti vlnám to nebolo nič - nepotápala som sa, cítila som len nápory prúdu, ktorý ma pohadzoval ako handrovú bábiku.

Utopím sa. Už sa topím.

Prestali mi fungovať ruky, odreté svaly vysilene prestali pracovať a pľúca mi trhala studená voda. Pálili ma z nedostatku vzduchu a v studenej vode som dostávala kŕče do nôh.

V tej chvíli ma premohol prúd a hodil ma o niečo tvrdé, zrejme o skalu, ale v šere ju nebolo vidieť. Z pľúc mi unikol aj ten posledný kúsok vzduchu, náraz mi ho vyrazil z pľúc a ten sa teraz niesol k hladine v podobe malých bublín.

V tej chvíli sa mi hlava vynorila nad hladinu.

To ma zmiatlo. Bola som presvedčená, že sa potápam, že sa topím.

Do pľúc mi začali narážať nejaké skaly. Kúsok z vody sa vytlačil von a ja som opäť začala dýchať.

Znova mi niečo udrelo a z úst sa mi vydral ďalší poryv slanej vody. Tmavej, ľadovej vody som mala ešte stále plný hrudník a ten ma príšerne pálil.

Pred očami sa mi začali objavovať čierne a biele škvrny, keď ma do pľúc zasiahol ďalší úder. Zvuky vlnenia sa vytratili, bolo počuť len tiché šumenie kdesi v diaľke.

Všimla som si, že sa nehýbem. Už ma nevlečie prúd - to vlnobitie je len v mojej hlave. Povrch podo mnou bol hrboľatý a tvrdý. To šumenie neboli vlny. Bol to vzduch, ktorý mi prúdil do a z pľúc. Každý nádych ma pálil - dýchacie cesty som mala také zodraté, akoby ich niekto drhol oceľovou kefou.

„Dýchaj. Dofrasa, dýchaj!" kričal ktosi. Zamrkala som očami.

Nad hlavou som rozostrene spoznala to, že nado mnou ktosi stojí, či sedí.

Fľak a okolo neho oheň.

„Victoria," šepla som víťazne a usmiala som sa.

Obrysy sa postupne menili na jej tvary. Zažmurkala som a cez soľ v očiach videla, ako si spokojne vydýchla. Zachránila mi život.

„Už som sa začala báť. Môžeš mi, prosím, vysvetliť, prečo sa chceš zabiť?" oborila sa na mňa, ale počula som len ironický tón.

„Nechcela som... sa za... biť," šepla som zničene a zakašľala som. Bože, tak príšerne to bolí!

„Nehnevám sa. Len si, prosím, oddýchni," povedala mi zničene. Poslúchla som a unavene som zavrela oči. Potom som už len cítila, ako ma dvíha zo zeme a nesie smerom k autu. Rýchlosť mi teraz vôbec nevadila, čoskoro sa mi zatvorili oči a spomalil dych, ako som zaspala.

(Victoria)

Potom som už len počula výkrik a videla som, ako sa Bella rúti dolu z útesu.

Okamžite som vyštartovala ku kraju. Vyzerala ako handrová bábika, ako zo spomaleného filmu. Stále kričala.

Počkala som na to, aby som videla, kde dopadne, a potom som skočila za ňou.

Voda musela byť poriadne studená, aspoň pre ňu. Ale aj poriadne divoká.

Obzerala som sa po priestore v kalnej vode, v ktorej som videla dokonale. Po chvíli som ju zbadala. Teda jej siluetu padajúcu dole.

Za sekundu som bola pri nej a snažila sa ju vyniesť hore. Prekazila mi to ďalšia vlna, ktorá ju odhodila ďalšie tri metre odo mňa.

Konečne som ju pevne chytila za ľavú pažu a začala ťahať hore. Z pľúc jej unikol maličký obláčik vzduchu. Telo ochablo. Len to nie!

Okamžite som ju vytiahla hore na pláž.

Nedýchala. Srdce som nepočula. Vyzerala príšerne. Mala odretú snáď každú časť tela a na líci krvavú stopu. Zadržala som dych.

Bellino telo bezvládne ležalo na pláži, kým ja som podávala amatérsku prvú pomoc - masáž srdca. Po niekoľkých pulzoch jej z úst vytiekla horda slanej vody a vsiakla sa do kamenistej zeme.

„Dýchaj. Dofrasa, dýchaj!" kričala som hystericky a znova robila masáž srdca.

Znova... Raz, dva, tri... úder... Raz, dva, tri: úder.

Z úst jej vyšiel ďalší pramienok vody a ona sama sa konečne pohla. Hoci vzduch nepotrebujem, konečne som si poriadne vydýchla a podoprela som jej hlavu.

Zažmurkala a otvorila oči s kalnou vrstvou na povrchu, slanou od vody.

„Victoria?" šepla zmätene a pozrela mi do tváre. Bože, mne sa tak uľavilo.

„Už som sa začala báť. Môžeš mi, prosím, vysvetliť, prečo sa chceš zabiť?" opýtala som sa aj tak so štipkou irónie, ale aj tak som ju upokojujúco pohladila po pleci.

„Nechcela... som sa zabiť," dostala zo seba prerývane a pri každom nádychu zvraštila tvár od bolesti.

„Nehnevám sa," znova som ju pohladila, „len si, prosím, oddýchni." Dodala som. Vyzerala naozaj príšerne.

Poslušne zavrela oči a ja som ju nadvihla zo zeme. Mlčky som začala utekať k autu a Bellu som niesla na rukách. Spala.

V aute som ju uložila do zadného radu sedadiel na celý priestor a zakryla ju dekou, ktorú som zdakadiaľ vyhrabala.

Zaradila som spojku a mlčky vyrazila. Namiesto hlasnej hudby som počúvala metronom Bellinho dýchania. Nádych a výdych, medzi každým rozdiel presné tri doby. Jeden, dva, tri, nádych, jeden, dva, tri, výdych...

Pri dome som ju potichu vyložila z auta a preniesla do postele. Tam som jej starostlivo očistila ranu a čelo zakryla niečim, čo by sa mohlo nazývať obkladom. Vyšla som z miestnosti a vatové tampóny zahodila do záchodu.

Pohmkávajúc som si čistila ruky od krvi, čo mi ostala na rukách ešte z Bellinej očisty. Scéna ako z hororu - rusovláska s červenými očami a pohrebným výrazom čistiaca si ruky od krvi v tichej nočnej kuchyni.

Z police som vzala knihu a otvorila ju. Tváriac sa, že čítam, som bezducho prevracala stranu za stranou. Bellina kniha. Shakespeare. Rómeo a Júlia. Príbeh večnej lásky s tragickým koncom. Tak na toto sa mi teraz naozaj nechcelo myslieť.

Znechutene som odložila knihu naspäť a vytiahla nejakú detektívku. Potom som už len čakala na to, ako sa Bella zobudí. A naozaj sa zobudila.

(Bella)

Rozospato som otvorila oči a napoly oslepená sa pomrvila v posteli. Bola som niekde inde, tým som si bola istá. V dome bolo úplné ticho.

V pľúcach sa mi zbiehala odporná pichavá bolesť a oblečenie som mala stále vlhké, no pri posteli ležala kôpka oblečenia.

Mlčky som si ho vzala a napriek bolesti som si vyzliekla vlhké vrstvy oblečenia a navliekla si nové. Potom som sa potácajúc vytackala z postele a zamierila k dverám, za ktorými sedela Victoria s knižkou v ruke.

Tá hneď, ako ma zbadala, sa usmiala a knihu odložila. Úsmev som jej oplatila a prisadla si ku nej.

„Ďakujem," povedala som potichu. Slovo ďakujem to ani zďaleka nevystihovalo.

„Nie je zač," odpovedala mi a znova sa milo usmiala. Nie, vôbec nie je za čo ďakovať, veď mi iba zachránila život, to je úplne bežné.

„Ako sa cítiš?" premerala si ma pohľadom.

„To je jedno," odpovedala som. Naozaj sa mi nechcelo rozprávať o štípavej bolesti, ktorá mi stále drásala hruď ako zúbkované ostrie sekáčika.

„Ako dlho som spala?" ozvala som sa po chvíli a sledovala ju pohľadom.

„Niekoľko hodín. Nebolo to až tak dlho. Šesť či sedem hodín."

„Aha," odpovedala som sucho. V hrdle mi vyschlo a prstami som sa dotkla platyzmy.

Vošla som do kuchyne a napustila som si pohár vody. Hodila som ho do seba, a potom som si napustila ďalší a ďalší.

Večer prebehol úplne ako každý iný z tých normálnych, kedy sme sa rozprávali, ja som pila čaj, čítali sme a potom som sa vytratila do postele, zatiaľ čo ona sa znova vydala do lesa.

Na nočný stolík som položila čajník plný vody a každú chvíľu do seba hádzala ďalší a ďalší pohár.

Čoskoro sa mi zavreli oči a ja som znova zaspala.

Veľmi ma potešili komentáre k minulej časti. :)

Ďakujem používateľkám: teska, angela, LadySadnnes, hella1007, marketasaky a MischellCullen.

Osobné poďakovanie venujem MishelleAliceCullen a RuskaVodka: práve vaše komentáre ma donútili znova otvoriť administráciu a dve hodiny pracovať na novom článku.

Opäť žiadam o komentár. A odkaz pre RuskaVodka: koment nie je povinnosť. :D 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 16. kapitola: