Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 15. kapitola

29.10.2012 (07:15) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1814×

„Bella," odzdravil s úsmevom a čakal na jej ďalšiu reakciu.

„Ako... Victoria...?" Stále nechápavo preskakovala pohľadom zo mňa na neho a stále dookola.

„Sadnite si, vysvetlím vám to," povedala som im a sama som si sadla za stôl. Bella a Laurent si sadli ku mne. Najprv som začala Laurentom.

„Po tom, ako som ťa poslala domov, som našla Bellu na lúke. Samú. Akosi z toho vzišlo to, že sme sa spriatelili a o týždeň neskôr sme museli odísť z Forks, pretože sa nám do toho zaplietli naši žltookí Cullenovci..." Všimla som si, ako Bellu myklo. Samozrejme, zabudla som, že nerada počuje ich meno.

„Po menšej potýčke s nimi sme opustili Forks a odišli sme do Londýna. Včera sme sa stretli s tým úžasným Edwardom, ktorý prešiel na živenie sa ľudskou krvou a napadol nás." Potom som sa obrátila na Bellu.

„Dnes za mnou prišiel znova. No, tak trochu sme sa pobili a Laurent ma zachránil." Chvíľu bolo ticho.

„No, je nepochybne zaujímavé, ako ste sa spriatelili," skonštatoval Laurent a pozeral na Bellu. Tá vyzerala, že ešte nie je tak úplne hore. Vzdychla som si.

O týždeň neskôr:

(Pohľad Belly)

Laurent sa tu zdržal len krátko. Naozaj som sa divila, keď prišiel, no bola som vďačná za to, že Victoriu ochránil.

Dnešný deň začal úplne normálne. Victoria sa ešte z lovu nevrátila, ja som vstala okolo pol ôsmej a čakala na ňu.

Nastal čas, kedy by som mala jarné prázdniny. Už skoro pol roka, od kedy som naposledy videla Cullenovcov. Áno, ubehlo to strašne rýchlo. Alice a Emmett mi naozaj chýbajú.

Bezducho som si odlamovala z hrianky a pozerala von z okna. Moje myšlienky sa znova začali uberať nebezpečným smerom - ku Cullenovcom. Čosi sa za mnou šuchlo a ja som sa pousmiala. Ruka, ktorá sa odrazu ocitla na mojom pleci, ma nevystrašila.

S úsmevom som sa otočila k Victorii.

„Nepodarilo sa," prehodila som a otočila sa naspäť ku raňajkám.

„Dopekla," zanadávala si a prisadla si ku mne.

„Kde si bola?" opýtala som sa nezaujato a pozrela na ňu.

„V lese." Neustály stereotyp tej istej odpovede ma začal unavovať. Zvyšok hrianky som zhúžvala v ruke a hodila ju do koša.

„Ticho spievajú lesy,
ich pieseň sa šinie v dial,
veď možno začuje ju ktosi,
kto by im pomocnú ruku dal," zamrmlala som si popod nos a usmiala som sa. Victoria sa zasmiala a vstala zo stoličky.

„Čo máš v pláne?" otočila som sa na ňu a pohmkávala si pieseň.

„Východná časť lesa. Útesy," odpovedala mi a napravila si vlasy.

O pol hodinu sme už išli v tom čoraz častejšie používanom aute a do uší mi udierali tóny neznámej hudby.

Po vystúpení z auta sme sa znova vydali po lesných cestách. Pri Victorii si aj drevo ako ja musí prísť na túry a večernú svalovku v nohách. Ešte aj Laurent frflal na jej lásku ku prírode.... Lásku?

Útesy boli nádherné. Výhľad bol na míle ďaleko a ja som sa čudovala, že vôbec tu niekde sú také nádherné pamiatky.

Zložili sme sa pri stromoch a ja som zavrela oči a užívala si vietor, ktorý ma jemne štípal do tváre.

„Ty nie si z Forks," poznamenala odrazu Victoria akoby nič.

„Som... Nebývala som tam," priznala som zmätene a pozerala na ňu.

„Tak prečo si tam bývala teraz?" odpovedala mi otázkou a naklonila hlavu na stranu.

„Ja... Neviem... Mama sa vydala a Phil dosť cestuje. Ostávala so mnou doma, ale nebola šťastná. Tak som si povedala, že je načase stretávať sa trochu aj s Charliem," dokončila som a na chvíľu sa zamyslela.

„Povedz mi o sebe... O tvojej histórii. Koľko máš vlastne rokov?" opýtala som sa skepticky.

„Tristo a niečo... Prestala som to počítať," zamrmlala.

„Vyhýbaš sa otázke," povedala som jej obviňujúco.

„Veď dobre." Zasmiala sa pochmúrne, ale videla som, že jej to zrejme nebude príjemné. Pomrvila som sa.

„Po narodení... Naozaj to chceš počuť, pretože..."

„Pokračuj," prerušila som ju netrpezlivo.

(Prosím, vypnúť predošlú pieseň a zapnúť toto. :-)) 

„Po narodení mi skoro ihneď zomreli obidvaja rodičia. Mňa a moju sestru Ann poslali do sirotinca, kde sme vyrastali až do šestnástich rokov. Potom nás vyhodili do zimy a my, dve neskúsené deti, sme sa mali uživiť. Nakoniec nás obe vzali do jedného snobského domu, kde sme slúžili ako pracovná posila. Poviem ti, nebolo to nič príjemné. Pán domu bol dosť veľký agresivista a opilec. Keď sa vracal, dosť často mu padlo dobre zmlátiť niektorú zo slúžok," otriasla sa a sklopila zrak, „väčšinou to boli tie zmätené, ktoré sa nikdy nevedeli ukryť. Ja som mala kvôli tomuto," namotala si prameń vlasov okolo prsta „no našťastie som sa vďaka môjmu, už vtedy dobrému, inštinktu utiecť, vedela schovať. O to horšie som dopadala, keď ma napokon našiel."

Ešte silnejšie sa otriasla a znechutene zovrela päsť. „Napokon sme s Ann ušli. No, bolo to horšie, pretože bola zima a nemali sme sa kde skryť. Väčšinou sme išli spať do motelov, v noci niečo ukradli, a potom ráno ešte pred tým, ako niekto mal šancu vstať, sme ušli. Nakoniec sme sa rozdelili a ja som ďalej viedla takýto polovičný život. Nakoniec ma Ann našla, ona sama si už prilepšila, a odviedla ma do jedného domu. Nebolo to o nič lepšie ako predtým. Pán tiež mal vo zvyku správať sa násilne k služobníctvu a zase som z toho vyšla najhoršie ja.

Nakoniec som ušla a snažila sa znova zaujať taký život ako predtým. Lenže ten posledný pán sa cítil... podvedený a snažil sa ma nájsť. Nakoniec sa mu to podarilo a ja aj napriek svojmu, ehm, daru som skončila uväznená na jeho povale," znova sa otriasla, „po naozaj hnusnom, hnusnom mesiaci ma Ann našla. Keď som ju uvidela, myslela som si, že vidím anjela. Odjakživa bola pekná blondína s modrými očami, ale vtedy boli jej oči čierne ako noc s tvár taká bledá a nádherná. Spýtala sa ma, či jej verím. A potom ma uhryzla. Bolo to príšerné, tie plamene nechcem už nikdy, nikdy zažiť. Keď som sa prebudila, bola som inde a okolo mňa boli Ann a jej priateľky, tiež novorodené. Vysvetlili mi, čo zo mňa je a ja som to prijala celkom dobre. Jediné, čo ma trápilo, bolo to, že už nikdy nebudem na tej  spráchnivenej povale.

Pár rokov som s nimi žila a nedbala na pravidlá a Ann vytvárala ešte ďalších upírov. Nakoniec dorazili Volturiovci a chceli nás zabiť za porušenie zákona. Všetkých zabili. Utekala som Demetrimu niekoľko týždňov, kým to vzdal a prestal. Pár desaťročí som sa len tak túlala, a potom prišiel on. James. Na začiatku ma chcel zabiť, ako on zvykol len tak zo zábavy. Po niekoľkých rokoch unikania zmenil postoj a začal sa o mňa zaujímať. Nechala som sa, ehm, chytiť a odvtedy sme boli spolu. Žili sme ako nomádi, občas sme nejakého prihodili so sebou a po niekoľkých týždňoch sa ho zbavili. Používali sme ich ako králikov na hranie pytónovi." Pri tom prirovnaní som sa striasla. „Po niekoľkých rokoch Jamesa zaujala jedna obeť. Tá tvoja priateľka Alice. Chytili sme jej ochranára a snažili sme sa z neho vymaniť informácie nie veľmi príjemným spôsobom. Aspoň nie pre neho. Nakoniec vysvitlo, že Alice už bola upírka a Jamesa to strašne rozzúrilo. Zabil ho ešte brutálnejšie, ako hocikoho iného. Potom sme stretli Laurenta a ten pri nás ostal asi najdlhšie. Držal sa niekoľko rokov. Pred rokom sme narazili na Seattle a okolie. Dorazili sme do Forks a stretli sme... vás. A zvyšok už poznáš." Po jej poslednom slove bolo ešte dlho ticho. Ja som sa zatiaľ presunula k okraju útesu a sadla som si celkom na kraj.

„Zaujímavá a dlhá história," povedala som, no tieto slová to ani zďaleka nevystihovali, no zmohla som sa jedine na toto. Koľkým si, preboha, prešla a čo prežila ešte aj za ľudského života. Akými nástrahami si prešla, koľko bolesti musela zdolať? A teraz sedí tu predo mnou, po tvári sa jej rozlial milý úsmev a ona sama sa bezstarostne opierala o strom.

Vstala som a začala som sa prechádzať po okraji. Moja šikovnosť prišla v neveľmi vhodnej chvíli.

Môj výkrik naplnil vzduch, keď som sa šmykla a spadla z útesu. Rútila som sa do tmavej vody a do uší mi svišťal vzduch.

Potom ma pohltili hlbiny.

Pľúca mi naplnila ostrá a štipľavá morská voda. Nič som nevidela, okolo mňa bola len temnota. V tej chvíli sa mi vynorila hlava nad hladinu a ja som sa nadýchla studeného vzduchu. Ďalšia vlna ma znova pohltila. Moje telo sa bezvládne metalo pod ostrým prílivom a ten ma úplne dehydroval.

Kam mám plávať? Hore? Dole? Nevedela som sa zorientovať, nevedela som, kde som.

Potom mi voda z pľúc vytlačila aj posledné zvyšky vody.

Pohltila ma temnota.

Povedzte mi, prečo ste prestali komentovať? Viete, aká som bola smutná, keď som našla len dve komenty. :( Prosím, prosím, nechajte mi aspoń smajlíka, či sa vám to páčilo. Ja viem, že kapitoly sú teraz slabé, ale snažila som sa. Prosím aspoň o toho jedného smajlíka. Źiadam tak veľa? 

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 15. kapitola: