Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve stratené holubice - 12. kapitola

06.10.2012 (20:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2168×

Pohľad Victorie:

Konečne sa odvrátil a chystal sa na odchod. Víťazoslávne som sa usmiala, no pre istotu som stále zotrvávala v agresívnom postoji. Narovnal sa a vydal sa smerom preč z miesta, ktoré je teraz už len ťažko nazývateľné lúka. Skôr rúbanisko.

„Ešte sa vrátim," pošepol pomedzi stisnuté pery, no tak potichu, že ho Bella počuť nemohla.

Keď konečne zmizol v lese, otočila som sa ku Belle a až vtedy som uvidela, v akom stave je. Mala rozstrapatené vlasy, červené okolie očí a krvavú stopu na líci. Zadržala som dych - viem, že by som sa asi ovládla, ale načo riskovať. Pravda bola taká, že lov by som teraz potrebovala.

Sadla som si vedľa Belly. Unavene zložila hlavu a oprela sa o mňa. Ja toho Edwarda a jeho milovanú famíliu dorazím. Raz. Nedokážem si predstaviť, ako sa teraz cíti. Za dve mesiace sa jej nepriateľka (bývalá) stane jej najlepšou priateľkou, potom sú tu naše chlpaté obludy a teraz úžasní žltookí Cullenovci a (ne)vegetarián Edward. Chudák dievča.

Zavrela som oči. Doliehala na mňa psychická únava z boja a fyzická z takmer odtrhnutej ruky a páliaceho hrdla. Dnes musím ísť na lov.

Bella prudko dýchala a hrudník sa jej triasol v tichých vzlykoch. Jedno som si musela zapísať do hlavy: Ak Edward naozaj príde, zabijem ho vlastnoručne.

Po pol hodine sme sa začali zbierať zo zničenej lúky. Ona si začala napravovať obväz na hlave a ja som zbierala veci do ruksaka. Vyrazili sme naspäť domov.

Cesta prebehla neobvykle rýchlo, no nieslo sa ťaživé ticho. Bella vyzerala byť v takom zlom stave, že párkrát som jej navrhla, že ju ponesiem. Razantne to zamietla.

V aute jej začali klesať viečka. Potrebovala spánok, videla som to na nej.

Z mikrospánku ju vyrušilo zazvonenie môjho telefónu, ktorého zvuk som tak neznášala. Naštvane som to zdvihla skôr, než stihol zazvoniť druhýkrát. Zvuk hlasu ma úplne zaskočil.

„Victoria," povedal tichý príjemný tenorový hlas. Okamžite som ho spoznala.

„Laurent?!" vypískla som prekvapene. Bella sa prekvapene narovnala. Vzdychla som si. Laurent sa mi neozval od doby, kedy som mu povedala, že po Belle už pátrať nemusí.

„Prečo mi voláš?" pýtala som sa ďalej prekvapene.

„Len som sa chcel spýtať, čo s tebou je? Kde si?" odpovedal mi otázkami. Bella mi ústami naznačila: Prečo volá? Zdvihla som ruku a naznačila som jej, nech počká.

„Momentálne som v Londýne." Dobrá odpoveď.

„Prečo?" opýtala som sa ho a zvýšila rýchlosť. Pomaly sme sa vracali ku domu.

„Len by som sa chcel staviť na návštevu. S Denalskými mi to akosi nevyšlo," zamrmlal a započula som v tom náznak ľútosti.

„Jasné. Bývam na severe Londýna. Moju stopu nájdeš." Naschvál som používala jednotné číslo. Bella bude prekvapenie. Pousmiala som sa nad tým spojením.

„Dobre. Len to som chcel. Maj sa."

„Čau," odpovedala som mu a zaklapla telefón.

„Laurent príde sem?" pýtala sa ma neveriacky Bella.

„A prečo nie? Chce ísť len na návštevu," objasnila som a pousmiala som sa. Bella len kývla. Pomaly sme sa blížili k domu.

„Chceš ešte niekam ísť?" opýtala som sa.

„Musím si pospať," šepla unavene a vystúpila. Skvelé. Príležitosť loviť!

Vystúpila som z auta a chrbtom ku nemu som ho zamkla a kľúč som si strčila do vrecka. Bella sa vliekla do domu a vyzerala na odpadnutie. Odvrátila som sa od nej a normálnym tempom vošla do lesa. Len čo som zašla trochu za stromy, rozbehla som sa úplne a nechala za sebou moje vlajúce vlasy a šaty kmitajúce vo vetre.

Prebehla som asi tri kilometre a potom som ucítila pach akéhosi nešťastníka, čo išiel okolo.

Vyrazila som napred a zastala som pred nejakou okoloidúcou ženou. Čas na hru. Usmiala som sa a podišla som ku nej bližšie.

(Pohľad Belly)

Unavene som sa dovliekla do postele a zvalila som sa na ňu. V myšlienkach by som už najradšej spala, ale čulá myseľ mi to akosi nedovolila. A tak som sa len prevaľovala zboka nabok a pozerala na tmavé steny.

Po chvíli som už toho mala dosť. Akoby v podvedomí som prinútila svoje telo spustiť spací režim a po pol hodine prevracania sa v posteli som konečne zaspala.

Otvorila som oči. Bola tma a zima. Pošúchala som si ramená a napravila som si sveter. Potom som podišla ku oknu a odhrnula žalúzie. Otočila som sa a vykríkla. Victoria stála trochu za mnou, ligotala sa v slnku a oči mala černe. Naozaj, naozaj neznášam Victoriin zvyk zakrádať sa za chrbtom. No tento raz som sa vydesila naozaj. Victora stála oproti mne, v tvár smrteľný výraz, oči upreté do mojej tváre.

„Čo sa deje?" narážala som na jej vážnu tvár. Usmiala sa a vycerila zuby.

„Bola to len hra. Prepáč," šepla a chytila ma za hrdlo. Otriasla som sa pod ľadovým dotykom a pod návalom strachu, ktorý ma donútil začať prudko dýchať. Potom sa naklonila ku mne, jej dych ma ovanul a obtočil sa mi okolo šije. Posledné, čo som cítila, bola ostrá bolesť.

Otvorila som oči a v úžase som sa posadila až príliš prudko. Zamotala sa m hlava a ja som, samozrejme, spadla z postele, na ktorej koniec som sa akosi stihla dostať.

Ten sen bol tak živý! Mne už naozaj preskakuje. Toto sa už nesmie opakovať. Šmátrala som po svetle a roztrasene prechádzala po jemných stenách, ktoré sa ľahko odtláčali do mojej mäkkej pokožky. Konečne som ho našla a zapla ho.

V izbe nikto nebol. Victoria sa ešte nevrátila, čo bolo v istom zmysle dobre, vzhľadom k môjmu výzoru. Dotackala som sa do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Oprela som sa o dvere a pomaly sa zosunula na zem a schovala som si tvár do dlaní. Vlasy mi spadli na nahé ramená a nohy.

Ešte dlho som sedela na studenej podlahe, prehadzovala si pramene vlasov z tváre na ramená a naopak, a snažila sa upokojiť. Nakoniec som vstala, narýchlo zo seba strhla oblečenie a vošla do sprchy.

Horúca voda urobila dobre mojim stuhnutým svalom a studená osviežila celé telo. Zhlboka som sa nadychovala a do nosa mi pritom vchádzala jemná aróma sprchového gélu.

Po pätnástich minútach som konečne vyliezla a popod pazuchy som si obmotala uterák. Vlhké vlasy ma šteklili a vpíjali sa do uteráka. Vyšla som z kúpeľne a poobzerala sa po tichej izbe. Na posteli sedela Victoria a pohrávala sa s prsteňom na prostredníku.

„Kde si bola tak dlho?" opýtala som sa jej prekvapene.

„Na love,"povedala a vstala z postele. Oblečenie mala v príšernom stave. Do nosa mi udrel pach soli a hrdze - krv. Odvrátila som sa a išla som si vybrať niečo na oblečenie, zatiaľ čo ona potichu vošla do kúpeľne. Nakoniec som skončila s tmavými riflami, čiernym tričkom a topánkami. Vlasy som si zopla do fontány a na ruku si dala čierny náramok. Áno, Victoriin prirodzený zmysel pre módu ovládol aj mňa.

Kým sa Victoria doupravovala, išla som si prichystať niečo ako olovrant. Potrebovala som si doplniť energiu z dnešného dňa. Hrýzla som kus chleba s paprikou a premýšľala nad všetkým možným.

Victoria si uráčila nakráčať do kuchyne s vlasmi, ktoré jej inak stoja na všetky strany, no teraz ich mala mokré a spľasnuté. Na farebnost jej to však neuberalo. Posadila sa vedľa mňa a pohrávala sa s náramkom.

Vzdychla som si. Toto bol dlhý deň.

Naozaj, naozaj veľmi by som chcela poďakovať užívateľkám MichelleAliceCullen a RuskaVodka. Zvlášť Michelle - tvoj komentár ma dostal do stavu beztiaže. :-D Naozaj - od radosti som skákala tri metre hore, až sa ma mama prišla spýtať, či nedrogujem. :-D Túto kapitolu venujem len vám. :-)

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dve stratené holubice - 12. kapitola: