Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dva svety - 2. kapitola

17.05.2010 (20:15) • eMuska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1482×

Edward:

Pomalým krokom som sa vydal domov. Celou cestou som uvažoval, prečo to moji rodičia urobili. Prečo ju vyhnali? Nechcel som, aby sa trápila a oni k tomu rozhodne nepomáhali. A čo to hovorila? Mám si ju nájsť? Prečo by som ju mal hľadať, veď ju proste uvidím! Alebo nie? Chce sa skrývať? Prečo by sa mi mala skrývať?

Z toho množstva otázok sa mi zatočila hlava. Ako je...? Dosť! Ešte jedna otázka a zbláznim sa! Môžem sa vôbec zblázniť z otázok? Rozhodne môžem! A nemysli si o mne, ty otázka protivná, že sa mi budeš drať na jazyk pri každej príležitosti! Prečo to vlastne nezastavím? Moje nervy, pomyslel som si zúfalo.

Už som bol pred domom, tak som radšej prestal. Začal som uvažovať o niečom inom. Zvalil som sa do posteľ a predstavoval si ju. Bellu. Jej čokoládové, veľké a úprimné oči, jej plné pery, gaštanové vlasy a jemné krivky... Nebol som schopný nič, len myslieť na ňu. Ani som sa neprezliekol a neumyl, len s myšlienkou na tú nádhernú dievčinu som zaspal hlbokým spánkom. Snívalo sa mi o nej.

Sedel som v tráve. Vedľa mňa sedela tá najkrajšia bytosť – Bella.

 „Bella,“ šepol som.

 „Áno, Edward,“ zašepkala a naklonila sa ku mne.

 „Ľúbim ťa, najviac na svete.“ Pohladil som ju po tvári.

 „Aj... aj ja ťa milujem, Edward.“ Naklonila sa ku mne ešte bližšie a ja som zničil tú poslednú medzeru medzi nami...

S trhnutím som sa posadil. Čo to bol za sen?

Je vôbec možné, že by som ju miloval?

Určite.

Ale že by sa zamilovala aj ona do mňa?

Nemyslím si.

Smutne som si povzdychol a tvár si zložil do dlaní. Konečne sa do niekoho zamilujem a nemám absolútne žiadnu šancu. Ticho som zavzlykal. Prečo? Ďalšie prečo?

Som v sebe úplne stratený... Musím jej to povedať. Ešte dnes! Mám ju vraj hľadať. To nebude ťažké, ona je tá najkrajšia zo všetkých.

Vymotal som sa z periny a zamrzol som. To hádam nie! Bella!

Bežal som k oknu. Nie, nie, nie! To sa nemohlo stať! Čo si teraz počnem?!

Rýchlo som sa prezliekol. Chcel som vybehnúť von, no zastavil ma otec.

 „Choď sa naraňajkovať, synu.“ Musel som ho poslúchnuť. Vzal som si jablko a uháňal von.

 „Edward!“ zvolala pre zmenu mama.

 „Áno?“ Otočil som sa. Nemal som čas, to čo sa dialo von bolo až príliš nebezpečné pre moju budúcnosť.

 „Pekne si sadni a najedz sa poriadne, šup, šup, dávam na teba pozor. A poďme, chlieb, maslo, zelenina!“ Nakladala mi na tanier. To si robí srandu? Ak okamžite nevybehnem von, bude neskoro! Vzal som prvé, čo mi prišlo pod ruku (staré dobré jablko) a do druhej som vzal to, čo bolo už raz pripravené k odchodu.

 „Mami, ponáhľam sa, sľubujem, že si tie raňajky vynahradím.“ Dal som jej pusu na líce a uháňal som, aby ma náhodou ešte niekto nezastavil. Vbehol som do parku a mieril som si to rovno k tomu hlúčiku. Ona vedela, že budem mať problém ju nájsť, ak tu všetci budú poskakovať v karnevalových maskách do rytmu divnej hudby.

 „Mládenček,“ zachripela vedľa mňa zhrbená starena, „pomôžeš mi prosím s touto taškou?“

 „Ja sa ponáhľam, ale...“ Zamyslel som sa. Bella je dobrá a čestná, bola by rada, keby som tejto starene pomohol.

 „Rád vám pomôžem.“ Usmial som sa a nechal sa ňou viesť.

 „Ďakujem,“ zachripela, „tu to stačí.“ Usmiala sa krivým úsmevom.

 „Niet zač a niečo si kúpte,“ usmial som sa a podal jej desaťdolárovú bankovku.

 „Ó, ďakujem, milý chlapče. A teraz utekajte, istotne máte veľa práce. Vaša priateľka vás chce pozvať na obed.“

 „Prosím? Nikdy by som ju nenechal platiť,“ zamračil som sa.

 „Ale no, práve dostala desať chechtáčikov, tak jej nekazte radosť.“ Vyvalenými očami som sledoval, ako sa starena vystrela a pred nosom mi mávala bankovkou.

 „Edward, ja som ti hovorila, že ma nespoznáš!“ smiala sa. Ja som ju len vyvalene sledoval neschopný slova.

 „Bella!“ zvrieskol som a ona sa smiechom prelomila v páse.

 „Ty si to vážne nevedel?“ smiala sa.

 „Ach, Bell! Už som sa bál, že ťa ani nenájdem a keď som pomohol... tebe,“ zdôraznil som, načo za začala opäť smiať, „tak som myslel, že je všetko stratené!“ Vrhol som sa k nej a objal ju. Spolu sme sa zatočili, celý čas sa jej z hrdla ozývala zvonkohra. Teda... smiech ako zvonkohra. Niečo som si uvedomil. Pomaly som ju pustil a odstúpil.

 „P – prepáč... Ja som nechcel, len...,“ snažil som sa ospravedlniť, neovládol som sa.

 „To nemyslíš vážne?“ Trhalo jej kútikmi.

 „Ty sa ospravedlňuješ za to, že si ma objal? Veď je to úplne normálne.“ Usmiala sa, pristúpila ku mne, svoje ruky omotala okolo môjho krku.

 „Je to úplne normálne,“ zopakovala pošepky. Vzala moje ruky, položila si ich na boky a svoje vrátila za môj krk. Jemne som zvieral jej krivky bokov, ktoré sa v mojich dlaniach úplne strácali.

 „U priateľov je to normálne, u priateľov je to normálne. Ale čo ak nechcem byť len priateľ?“ šepkal som stále dookola. Bol som natoľko omámený jej vôňou, že som pomaly nevedel o čom hovorím.

 „A chcel by si byť viac ako môj veľmi, veľmi dobrý priateľ?“ spýtala sa perami až príliš, príliš nebezpečne blízko mojej tváre.

 „Určite, chcel by som, želal by som si to... to až príliš chcem... želám...“ Strácal som sa vo vlastných vetách. Nedokázal som uvažovať. Bolo to šialené, keď bola perami tak blízko mojim.

 „Fajn,“ vydýchla. Ovial ma jej sladký dych. Jemne sa perami otrela o moje líce, bradu.

 „Bells,“ šepol som zmučene.

 „Pomôžem ti?“ Zhlboka som sa nadýchol.

 „Pre mňa za mňa mi jednu vlep, ale takto to ďalej nejde,“ povedal som až dosť hlasno po rozhovore, čo sme viedli šeptom a pritisol jej pery na svoje. Cítil som ich naliehavosť, ich sladkú horúčavu, jemné, vášnivé dotyky. Potreboval som ich cítiť. Potreboval som cítiť ju.

Zas sa zasmiala.

 „Čo je?“ nechápal som. „Inak ešte som ťa nepočul nesmiať. Sa. Teda sa ako nesmiať sa, že sa ako sa smeješ. Teda... Proste máš najnádhernejší smiech na svete,“ motal som piate cez deviate, ale k pravde som sa dostal.

 „Vážne sa ti páči môj smiech?“ Pozdvihla jedno dokonalé obočie.

 „Komu by sa táto rajská hudba nepáčila?“ Usmial som sa. Jej srdce vynechalo dva údery. Už som začínal mať strach, že ju budem musieť oživovať – čo by mi vôbec nevadilo – no potom sa... rozosmiala. Aj ja sám som sa začal pochechtávať.

 „Vieš sa aj nesmiať?“ tlačil som pomedzi smiechom drkotajúce sa zuby. Zahľadela sa na mňa úplne vážne.

 „Dobre, radšej sa smej,“ rezignoval som z dvoch dôvodov. Prvý: nemohol som ju vidieť takú vážnu, trhalo mi to srdce, a druhý: bola sakramentsky dobrá v takýchto pohľadoch. Ak by svietilo slnko a ja by som bol papier, tak sa vznietim. Môže slúžiť ako röntgen, honilo sa mi hlavou.

 „Smiem ťa teda pozvať na neskoré raňajky spojené so skorým obedom?“ Usmiala sa.

 „Ja by som ťa mal pozvať,“ trval som na svojom.

 „Ale Edward,“ protirečila mi, „veď tie peniaze sú prakticky tvoje,“ máchala okolo seba rukami. Rezignovane som zvesil hlavu.

 „Jupí!“ zvýskla a podskočila. Len som krútil hlavou nad tým, ako sa dokázala tešiť z úplných maličkostí, ako napríklad, že som ju nechal platiť – prakticky mojimi peniazmi (čo bola teoreticky podmienka) – náš prvý spoločný obed. Táto myšlienka mi vtesnala do hlavy ďalšiu. Je to teda teraz oficiálne? Sme spolu? Vyslyšali sa moje tajné prosby?

 „Nad čím uvažuješ? Poď! Rýchlo, poznám jedno bistro! No pohni, o chvíľu tam bude kopa ľudí!“ poháňala ma s všadeprítomným úsmevom. A ja som ju s ešte vyššie pozdvihnutými kútikmi nasledoval.

   Cestou si poskakovala a pospevovala ako malé dievčatko. Rozoznal som v melódii tú pieseň, na ktorú tancovali vtedy, prvýkrát. Pripadá mi to ako neskutočne dlhá doba a pritom je to len včerajšok.

   Vtiahla ma do celkom útulného podniku, ktorý bol usporiadaný tak, že pripomínal skôr väčšiu obývačku.

 „Nazdar Bella,“ ozvalo sa dievča za pultom. Musel som sa pousmiať. S Bellou toho mali veľa spoločného. Obe vysmiate, obe z rovnakého prostredia...

 „Čau, Alice, tak čo? Ešte si sa nerozhodla pre kariéru návrhárky?“ spýtala sa. Alice len veselo zavrtela hlavou, pričom sa jej rozstrapatené vlasy zatriasli do všetkých strán.

 „Iba ak by si predvádzala moje modely. Ale to sa pravdepodobne nestane, pretože také chudery ako my nechcú bohatí ani vidieť.“ Zasmiali sa. Skamenel som. Oni všetci s tým boli absolútne stotožnení! To, že ich odsudzujú bez toho, aby ich poznali, brali ako samozrejmosť! Najhoršie na tom je, že mali pravdu. Posmutnel som. Ja som tiež patril do tej bohatej vrstvy. Ale boli by schopní ma prijať medzi seba? Odpoveď som dostal okamžite.

 „Ale! Koho to sem tie zradné prúdy priviedli? Mafián? Všetko mám vzadu. Policajt? Vzadu nič nemám,“ vyriekla s vážnou tvárou malinká servírka. Čože? Nezmohol som sa ani na slovo. Mafián? Policajt? Všetko mám vzadu?

 „Slečna? To bude asi omyl,“ vykoktal som. Všetci, čo to počuli, sa nahlas rozosmiali.

 „Alice, aspoň jeho si mohla ušetriť! Vieš predsa, akí sú všetci po svojom slovnom mafiánsko – policajno – drogovom výstrelku otrasení!“ zastala sa ma Bella, no kútikmi jej trhalo.

 „Prepáč, nemohla som si pomôcť,“ smiala sa Alice, „ale uznaj, že je na tom lepšie, ako si bola ty. Ty si, prosím pekne, zamierila rovno do skladu!“ Ozval sa ďalší výbuch smiechu. Už som sa v tom začínal orientovať a tiež som sa rozosmial.

 „Edward, som Edward Masen. Teší ma,“ usmial som sa. Všetci stíchli.

 „Edward Masen? Ten Edward Masen? Bella! Ako si mohla! Sľubovala si mi predsa, že budeme spolu!“ ozval sa hrubý hlas z hlúčika. „Ty jeden snobský nafúkanec! Ty si mi ju prebral!“ Začal som cúvať pred tou horou svalov, čo sa vynorila z hlúčika.

 „Emmett, ty si trdlo,“ povedala Bells pobavene. Jej slová nasledoval ďalší výbuch smiechu.

 „Prečo si zo mňa všetci strieľate?“ Točil som sa kolom dokola okolo vlastnej osi.

 „Ja si nestrieľam,“ povedal mi ten hromotĺk a vyťal mi zaucho. Ledva som sa zachytil stola, aby som sa nezvítal s podlahou, čo by mi nevadilo, lebo bola nádherne vydrhnutá.

 „Emmett! Toto si prehnal!“ zvýskla Alice. Potom nasledovalo hlasné plesknutie a Emmetta som zazrel vedľa mňa. „Teraz bude s nami koniec! Zavrú mi podnik a skončíme naozaj na ulici! Trdlo jedno makové! Čo ťa napadlo vlepiť synovi najvplyvnejšieho človeka v meste?“ ozývali sa krkolomné soprány malej potvorky predo mnou.

 „Alice, to je v pohode. Nikto nič zatvárať nebude!“ rozhodol som sa ukončiť tento spor.

 „Miláčik, si v poriadku?“ hladila ma po tvári Bellina ruka. Moje vnútro tetelilo blahom pri oslovení miláčik.

 „Jasné, že je v poriadku, veď som ho neudrel veľmi silno a on predsa nie je žiadna bábovka. Však, Bábovka,“ ozval sa Emmettov smiech.

 „Ale bolo by dobré, keby si nám povedal všetko od začiatku,“ povedala Alice.

 „No... Bellu som stretol včera, keď tancovala v parku. Pozval som ju k nám, ale... moji rodičia ju vyhodili, tak som utekal za ňou a dohodli sme sa, že sa stretneme dnes v parku. Ráno som však zbadal, že je vonku karneval a skoro ma porazilo. Bál som sa, že Bells nenájdem, no zastavila ma jedna starenka. Nakoniec sa z nej vyliahla Bell a my sme došli tu,“ objasnil som im v skratke celý príbeh.

 „Ach, to je tak romantické,“ vzdychla Alice.

 „Ty máš Jazza, tento je môj,“ smiala sa Bell a mňa až hrialo pri srdci. Som jej...

 „Ktože je čí?“ vošiel dnu mladý muž, možno taký starý ako ja s vysokou postavou a vlasmi pripomínajúcimi leviu hrivu. Alice mu hneď vletela do náruče a pobozkala ho.

 „Chýbal si mi,“ usmiala sa.

 „Aj ty mne, zlatko.“ Rozstrapatil jej vlasy.

 „To je Jasper,“ objasnil mi Emmett.

 „Som Edward,“ predstavil som sa mu.

 „Jasper.“ Potriasol som mu rukou.

 „Takže môžeme servírovať?“ Vstala odo mňa Bell a ešte s Alice a ostatnými dievčatami niekam zmizli.

 „Aj ty si naletel na ten mafiánsko – policajno – drogový vtip mojej milej?“ spýtal sa z ničoho nič Jasper.

 „Čože či som?“ vyvalil som oči.

 „My sme tu jedna rodina a vieme o sebe všetko,“ povedal Jazz a mykol plecami.

 „Aha, no... bol som zmätený a zmohol som sa len na to, že je to asi omyl a že som Edward Masen,“ povedal som.

 „Masen? Ty si Edward Masen? Ten Edward Masen? Prečo si tu? Veď vy... nás neznesiete.“

 „Možno moji rodičia. Ja... ja by som chcel byť tu... s vami. Je tu príjemne a... mám ju rád,“ zašepkal som a snažil sa ignorovať všetkých okolo.

 „V tom prípade vitaj v rodine.“ Potľapkal ma po pleci. Práve sa dovalili dievčatá a každému z nás dali do ruky tanier s jedlom.

   Celý čas, čo sme sa bavili, sme sa smiali a nikdy nestála reč. Zvlášť s Emmettom, ktorému sa ústa nikdy nezastavili. Tak dobre som sa ešte nikdy nemal.

 „Poď, odprevadím ťa domov, už je neskoro,“ ozvala sa odrazu moja láska. Bolo tak uvoľňujúce povedať to... Moja, len moja láska.

 So všetkými sme sa rozlúčili a vydali sa na cestu späť nočným parkom.

 „Vieš čo? Mám taký pocit, že sa každú chvíľu prebudím a teba nebude nikde,“ priznal som sa. „Tak by som chcel, aby si teraz bola so mnou.“

 „Neboj sa, budem dávať pozor na tvoje sny,“ usmiala sa, „budem rovno pod tvojim oknom a možno sa tvoje prosby vyplnia.“ Rozlúčila sa rýchlym letmým bozkom a zmizla v kroví.

   Hodil som sa na posteľ. Úplne mi poplietla hlavu. Začal som uvažovať o mojom sne. On sa vážne vyplnil, teda len z väčšej časti. Sme spolu.

Bella

  Hodil sa na posteľ a vôbec ma nezaregistroval. Cs. Povystieral sa a rukou do mňa narazil.

 „Čo?“ vypleštil oči až na čelo.

 „Niečo som ti sľúbila,“ usmiala som sa.

 „Ale... ale ako si sa sem dostala?“ nerozumel.

 „Ďakuj tomu, čo nechal vypestovať ten brečtan až k tvojmu oknu,“ zasmiala som sa potichu.

 „Ty si vyšla oknom?“ Otvoril ústa.

 „Nie, vyvŕtala som si tunel.“ Zakrútila som hlavou.

 „Ty moja opička,“ stiahol si ma do náruče a prikryl paplónom.

 „Dobrú noc, láska,“ usmiala som sa.

 „Dobrú noc, milujem ťa,“ vyznal sa mi. Pozdvihla som sa na lakti.

 „Vážne?“ Zadívala som sa mu do tváre.

 „Celkom isto.“ Neisto sa usmial. Potešene som si zložila hlavu na jeho hruď.

 „Aj ja teba,“ šepla som.

Autor: eMuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dva svety - 2. kapitola: