Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dva svety - 1. kapitola

27.03.2010 (15:15) • eMuska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1357×

Rozprávač:

V mestečku zvanom Chicago žil jeden mladík. Bol bohatý, jeho rodičia mali významné postavenie, nikdy nepoznal, čo je žiť v chudobe, no predsa mu len niečo chýbalo. Aj teraz, keď sa prechádzal po parku priamo oproti jeho domu uvažoval. Uvažoval o sebe, o svojom živote, o tom, čo je. O jeho budúcnosti, ktorá bola určená a nezvratná...

Edward:

Prečo? Prečo to prečo? Prečo toľko otázok okolo môjho života? Nechápal som nič a ako som tak uvažoval bol som ešte viac zmätený.

Moji rodičia chcú, aby som zaujal otcovo miesto v mestskej rade a tak rozhodoval o živote iných. Prikazovať a zakazovať. To sa mi vždy páčilo. Chcel som, aby ma poslúchali. Lenže za akú cenu?

V lístí sa niečo pohlo. Podišiel som bližšie a zbadal veveričku ako si bezstarostne nesie oriešky do dutiny stromu. Ona nemá také problémy ako ja.

Z môjho premýšľania ma prerušila až hlasná hudba.

Na kraji parku stálo niekoľko ľudí vo väčšom hlúčiku a veselo poskakovali. Čo to robia?

Stál som asi tri metre od nich. Všetci sa bavili a užívali si život. Mali na sebe staré ošúchané handry, ale ani to im nevadilo, lebo mali to čo nikto. Mali sa navzájom. Toto ja nikdy nezažijem, pomyslel som si smutno.

Z davu vyšlo dievča a smialo sa. Keď ma zaregistrovala, skúmavo si ma obzerala.

,,Ty asi nie si od nás, čo?“ žiarivo usmiala.

,,Nie, len som šiel okolo... Vy... čo to tu robíte?“ nedalo mi aby som sa nespýtal.

,,Tancujeme, čo iné?“ zasmiala sa.

,,To mi je jasné... teoreticky. Ja len... chcel som vedieť aký to ma účel a kto... kto vlastne ste,“ súkal som zo seba. Snáď si nemyslí, že som až taký obmedzený a nevšimol som si, že tancujú.

,,Účel? Ty keď chodíš na zábavy má to nejaký účel?“ zdvihla jedno obočie.

,,No jasné,“ usmial som sa, ,,charita.“

,,Ty vážne nie si od nás,“ jej úsmev pohasol. ,,My sme z chudobnej štvrte. Prišli sme sem, lebo je tu krásne. U nás tam nemáme parky ako tento. Sú tam len naše domy... teda ak. Ja napríklad domov nemám,“ povedala. Keď spomenula chudobnú štvrť, obzrel som si ju. Mala na sebe ošúchané chlapčenské oblečenie. Staré džínsy a károvanú košeľu. Na hlave mala ešte károvanú sivo – zelenú baretku so šiltom.

Niečo mi vŕtalo v hlave.

,,Ty nemáš domov?“ Ako môže niekto nemať domov?

,,Nie, nemám,“ s úsmevom mi odpovedala. Zatiaľ som ju nevidel neusmievať sa, ale to mi nevadilo. Bola nádherná.

,,Kde teda prespávaš?“ nerozumel som.

,,U priateľov a keď je teplo, tak vonku v tráve alebo na lavičke, no teraz najčastejšie u svojho najlepšieho priateľa Chrisa,“ vymenúvala na prstoch. Mal som silné nutkanie tej krásnej dievčine pomôcť.

,,Nechcela by si prespať u nás?“ spýtal som sa. Neviem čo to do mňa vošlo, no nedokázal som ju tu nechať len tak bez ničoho. Spýtavo na mňa hľadela.

,,Neviem... ehm... nechcela by som, aby si mal kvôli mne problémy,“ sklopila pohľad.

,,Nie, ja ich nebudem mať. Vážne,“ dodal som, keď sa na mňa nedôverčivo zahľadela.

,,Nemyslím, že je to dobrý nápad. Tvoji rodičia sa budú istotne hnevať,“ protestovala.

,,Ver mi, bude to v poriadku. Doma máme fúru miesta. Bude mi cťou,“ presviedčal som ju. Natiahol som k nej ruku na znak toho, že mi môže dôverovať.

,,Neviem... Vieš, mňa všetci považujú za úbohé dievča z ulice a opovrhujú mnou. Naozaj budeš mať problémy.“

,,Ty mi neveríš?“ povedal som na oko smutne, toto zaberalo hlavne na moju matku.

,,Verím, ale...“

,,Tak teda poď,“ nenechal som ju dohovoriť, chmatol som ju za ruku a ťahal k nám domov. Nebol som takto vychovaný, niečo nasilu vnucovať dáme, ale táto dáma mala vážne problémy, ktoré sa inak riešiť nedali.

,,Vážne budeš mať problém a to obrovský, priviesť cudzie dievča do... paláca,“ vydýchla omráčene.

Bella:

Nedal si povedať a ťahal ma k nim domov. Teda domov... keď som zazrela ten veľký palác, onemela som úžasom. Bolo to také veľké a určite priestranné. Také niečo som nevidela ani na obrázkoch, nieto ešte v skutočnosti.

Pred prahom domu som zastala. Keď si všimol, že chcem protestovať, priložil mi prst na ústa.

,,Neboj sa, chcem ti pomôcť,“ zašepkal a vtiahol ma dnu.

Ak som si myslela, že zovňajšok tejto vily je úžasný, toto bolo niečo neuveriteľné. Všetko bolo dokonale zladené do zlatej a béžovej. Vytiahol ma po drevenom  schodisku, kde sme narazili na jednu pani.

,,Edward, kto to je?“ povedala vysokým hlasom. Takže sa volá Edward. To meno sa dokonale hodí k jeho bronzovým rozviatym vlasom a žiarivým smaragdovým očiam.

,,Chcem jej pomôcť. Nemá domov a ja som jej ponúkol našu hosťovskú izbu,“ vysvetľoval Edward.

,,Ako si sa mohol opovážiť doviesť do nášho domu tuláčku!“ zvýskla vysokým sopránom, na čo z vedľajšej izby vyšiel muž v pohodlnom župane, ktorý mal prehodený cez voľný oblek.

,,Edward, hovorí tvoja matka pravdu? Ty si túto chuderu priviedol k nám domov? To sme ťa nijako nevychovali?“ penil jeho otec.

Vedela som, že to nedopadne dobre, ale že ma takto vyženú z domu som nečakala. Teda kým sa na mňa jeho otec neotočil.

,,Čo tu ešte robíš ty zablšená potvora? Pakuj sa z môjho domu kým ti pekne vravím!“ z očí mu sršali blesky.

,,Otec!“ skríkol Edward. Zbytočne, nič tým nezmôže. Raz som už chudobná a všetci ma budú odháňať a tak to aj ostane.

Radšej som sa otočila na päte a odišla, kým Edward nebude v ešte väčšej kaši.

Vybehla som z domu, moju tvár ovial chladný vietor a ja som vedela, že už je dobre. V parku som si ľahla do trávy a sledovala hviezdy, ktoré medzitým vyšli na oblohu. Jedine tie malé svetelné body mi dávajú aký taký zmysel.

Edward:

Neveril som tomu... Nie, nie, moji rodičia ju nevyhodili.

,,Ako si mohol Edward?“ kárala ma matka.

,,Taká hanba, taká potupa!“ pokračoval otec.

Nemienil som to ďalej počúvať. Teraz, práve teraz pred mojimi očami vyhnal toho nádherného anjela z nášho domu na ulicu. Ale ja jej pomôžem, zaumienil som si. Nenechám ju tam len tak.

Otočil som sa npäte a vybehol z domu.

,,Kam si myslíš že ideš?“ reval otec.

,,Vrátim sa, niekedy, nezdržím sa dlho,“ zavolal som ponad plece. Teraz mojou jedinou prioritou bolo nájsť ju. Uvedomil som si, že ani nepoznám jej meno. Rozhodol som sa ísť do parku. Celou cestou som uvažoval nad mojimi rodičmi. O tom čo som si o nich myslel a o tom čo v skutočnosti sú. Predsa len patria medzi tých bohatých snobov, medzi ktorých som ja nechcel patriť. Uvažoval som nad vetou, ktorú tá dievčina povedala Vieš, mňa všetci považujú za úbohé dievča z ulice a opovrhujú mnou. Ona to vedela. Vedela ako ju príjmu moji rodičia a že to nedopadne dobre.

Pohľadom som prevŕtaval každé steblo trávy, až som ju zazrel. Ležala medzi hustými steblami a sledovala oblohu, ktorá – odkedy som ju po prvý krát zazrel – potemnela.

,,Ahoj,“ zachripel som ticho. Vyhupla sa do sedu a prekvapene zamrkala.

,,Edward, čo tu robíš?“ povedala tiež potichučky.

,,Nemôžem ťa tu predsa takto nechať!“ predniesol som trochu hlasnejšie.

,,Som tu takto ale už sedemnásť rokov a ty to nezmeníš. Ja som prosťe to dievča z chudobnej štvrte o ktorú nikto nemá záujem a...“ nenechal som ju dohovoriť.

,,Má o teba záujem,“ sadol som si vedľa nej, ,, je tu niekto, kto ti chce pomôcť, kto chce, aby si mala lepší život, kto...“ stratil som reč, lebo mi venovala nádherný úsmev.

,,Ďakujem ti,“ šepla.

,,Niet zač,“ povedal som tichučko.

,,Vieš... ale chcel by som sa ťa niečo opýtať,“ váhal som, ,,ako sa voláš?“ dostal som zo seba. Jej jemný melodický smiech bol ako tisícky zvončekov.

,,Bella,“ usmiala sa.

Ležali sme spolu v tráve a bezstarostne hľadeli na nebo, keď sa smutne ozvala.

,,Mal by si ísť, budú mať o teba strach.“ Váhal som.

,,Pôjdem, ale len ak mi sľúbiš, že tu zajtra prídeš,“ zahľadel som sa jej do očí, ktoré pripomínali lieskovce.

,,Budem tu, ale záleží len od teba, či ma nájdeš,“ tajomne sa usmiala a už zmizla v kroví.

Nájdem ju, aj keby to malo byť to posledné, čo urobím, zaumienil som si a pomalým krokom sa vydal k domu.

Autor: eMuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dva svety - 1. kapitola: