Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena - 4. kapitola

20.09.2010 (07:00) • MirushQka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 943×

4. kapitola

„Volám sa Emmett,“ podával som ruku tomu chlapcovi, čo som ho zachránil a modlil sa, nech si hneď nevšimne, aká je ľadová.

Milo, až placho sa na mňa usmial, vystrel ruku a uchopil moju dlaň.

„Patrik,“ predstavil sa.

„Teší ma, Patrik, Tak čo na to hovoríš?“

„Na čo?“  opýtal sa stále vystrašene. Vyzerám až tak hrôzostrašne? Do kelu, budem s tým musieť niečo spraviť.

„No predsa na náš spoločný nový začiatok.“ Nemusel som to robiť, no ten chlapec mi bol sympatický. Aj keď vyzeral placho, pôsobil dojmom takého pohoďára.

Chvíľu na mňa nemo hľadel a potom sa ošil, akoby išiel rozprávať o niečom nepríjemnom.

„Vieš, Emmett, to asi nepôjde.“ Jednou vetou zahasil všetky moje nádeje na nový, lepší začiatok.

„Prečo?“ opýtal som sa ho trocha sklamane.

„Ja... Ehm, no neviem, či ti to bude vadiť, ale mám skúsenosti, že to nedopadlo dobre,“ hovoril stále tichšie a tichšie, a kebyže som človek, asi to nepočujem.

„Vymáčkni sa, začínam sa báť.“

„Ja som gay,“ vysypal zo seba rýchlosťou svetla.

Takže gay. Zdal sa mi nejaký iný.

„A to vadí?“ spýtal som sa inteligentne.

„Neviem. Vadí ti to?“ V jeho hlase bolo jasne počuť strach.

Rozrehotal som sa na celú izbu a chudák Patrik na mňa len váľal oči.

„Nie, jasné, že nevadí. Bude vzrúšo! “ Normálne som to videl. Jedna sobota v normálnom bare, druhá sobota v gay bare, bude sranda. „Ale ja som hetero,“ nedalo mi to, musel som to povedať, len aby bolo jasno.

Viditeľne mu odľahlo. To by ma zaujímalo, s akými reakciami sa bežne stretáva.

Usmial sa. Bol to ten taký strašne pozitívny úsmev, čo bolo divné... Našiel som ho v lese a on sa mi tu usmieva.

Do izby vošiel doktor.

„No, tak sa na teba pozrime. Máme tu výsledky...“ Začal si niečo mrmlať a po chvíli sa usmial a povedal: „Vyzerá to tak, že poobede môžeš ísť domov. Spravíme ešte nejaké vyšetrenia, ale nemyslím si, žeby mali vzniknúť nejaké komplikácie, takže vás prepustíme.“ Otočil sa na mňa. „Ehm... Pán...“

„Cul... Teda McCarthy.“ Áno McCarthy. Už nie som viac Cullen...

„Tak teda pán McCarthy, môžete pánu Swissovi  priniesť nejaké oblečenie? To, v ktorom prišiel, sestričky vyhodili, bolo v strašnom stave.“

„Oblečenie? Hej, jasné. Tak ja teda idem niečo kúpiť.“ A nemám peniaze... Vyzerá to na krádež.

„Emmett, to ne...“

„Ticho! O to sa ty nestaraj. Vidíme sa,“ prerušil som ho a vlastne už aj zatváral dvere.

Kde zoženiem nejaké oblečenie? V obchode som nebol už ani nepamätám, to robila vždy Alice...

Vyšiel som z nemocnice, obzerajúc sa všade naokolo, či náhodou nezbadám nejaký obchod.

Išiel som stále rovno a rovno a rovno...

Zrazu sa predo mnou objavila veľká modro-biela plechová búda s červeným nápisom Tesco.

To vyzerá sľubne. Vošiel som dovnútra, najprv sa tu ako slušný človek poobzerám, vyberiem niečo pre Patrika a tak sem vletí, že ma nikto nezbadá, inú možnosť nemám...

Opätoval som každý ženský úsmev, teda každý... Každý až na jeden. V jednej uličke šla oproti mne babička so sivými vlasmi, trvalou na hlave, krikľavo ružovými ústami a košíkom pred sebou... Tú som sa snažil si nevšímať.

Vybral som preňho sivé nohavice, bielu košeľu a nejaké topánky. Som netušil, že v jednej plechovej búde je všetko od jedla, cez oblečenie až po hračky...

Vyšiel som ešte ako slušný občan, omračujúco som sa usmieval na predavačku, ktorá padala do mdlôb, na parkovisku som sa otočil a vtrhol tam rýchlosťou smrtiacej gule.

Vzal som všetko, čo som chcel a rovnakou rýchlosťou som utekal naspäť.

Teda všetko plus jednu igelitovú tašku.

Spokojný sám so sebou som sa vracial do nemocnice.

Keď ma Patrik zbadal, rozžiaril sa ako také slniečko. Cítil som sa lepšie, aspoň niekto ma tu potrebuje...

Ešte sme vybavili pár vecí, Patrikovi som za jeho hlasných protestov dal veci – nakoniec musel uznať, že inú možnosť nemá, - a potom sme spoločne vyšli z nemocnice.

„Kam teraz?“ spýtal som sa ho.

Pozrel na mňa nechápavým pohľadom. „Myslel som, že to budeš vedieť ty.“

„Aha... No tak to máme prúser.“ Poškrabal som sa po hlave – ľudský zvyk.

„Tak to asi hej,“ pripustil. „Nevadí, doteraz som to v lese prežil, možno sa to ešte pár dní podarí.“

„Ale čo si, predsa nebudeme v lese!“ Niežeby to vadilo mne, ale jemu asi hej, veď nemáme žiadne veci.

Wow, ja som bezdomovec...

„Máš iný nápad?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Nie,“ pripustil som.

„No vidíš, tak poď.“

Po nejakých hodinách ľudskej chôdze sme došli na koniec mesta a ešte ďalej, ďalej...

Ocitli sme sa v lese, stmievalo sa, no nebola ešte tma.

„Fajn, stmieva sa, zostaneme tu,“ vyhlásil Patrik. Súhlasil som, čo iné mi zostávalo...

Patrik si našiel nejaké - podľa neho – “pohodlnejšie“ miesto, kde sa zložil.

„Dobrú noc, Emmett,“ zaželal mi a do minúty bol mŕtvy.

A teraz nuda...

Ľahol som si aj ja a tak ako som to robil posledné týždne som sa zahľadel na oblohu. Tu ju nebolo až tak vidno, boli sme v lese, nie na lúke a pomedzi tú hustú spleť stromov to nešlo...

Obloha sa pomaly sfarbovala do svetlejších odtieňov a kopa, na ktorú sa cez noc zmenil Patrik, sa začala hýbať.

Rozlepil najprv jedno oko, potom druhé oko, a hlasno zívol.

„Dobré ráno,“ pozdravil som ho.

„Boli aj lepšie. Ahoj.“

Zaškvŕkalo mu v bruchu a mne došlo, že som včera neukradol nijaké jedlo. Bože, Emmett..

S malou dušičkou som si začal prehľadávať vrecká, aj keď bolo jasné, že v nich nič nenájdem, no nádej predsa umiera posledná...

Patrik si začal šúchať oči a naťahovať sa.

„Do prdele!“ vyhŕklo zo mňa.

„Čo sa deje?“ opýtal sa.

To sa mi len zdá. Nahmatal som pre istotu lepšie.

Áno, skutočne to boli hrany...

„Aha čo som našiel!“ zasmial som sa a pomaly vyťahoval z vrecka kreditku, o ktorej som vedel, že je zlatá.

Pár sekúnd bol ticho, potom sa trhane nadýchol. A vydýchol. Znova sa nadýchol. A vydýchol.

„Emmett, ja ťa zabijem!!!“

Zhrnutie MirushQka/DarkPassion

5. kapitola

Autor: MirushQka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý začiatok Emmetta McCarty Cullena - 4. kapitola: