Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - 6. kapitola

24.08.2012 (08:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1311×

Ráno - respektíve pred obedom - sa mi konečne podarilo vygúľať sa z postele. Šaty vyzerali, akoby som v nich bojovala za druhej svetovej a radšej som sa oblúkom vyhla zrkadlu, aby som nemala výhľad na svoju tvár.

Všetko sa posralo, môj život sa rozpadával ako domček z karát a to som na tom nikdy nebola dobre. Fajn, vďaka peniazom rodičov som mala isté privilégiá v tejto organizácii, keďže väčšina ľudí je tu len za prídavky, takže niečo ako súkromná kúpeľnička, televízor, alebo počítač je niečo, o čom môžu akurát tak snívať.

No radšej by som bývala pod mostom, ak by to dokázalo vymazať včerajšok-dnešok. Ed sa nikdy nemal dozvedieť, že nie som platonicky zamilovaná do Petra Pana, ani ma nemal vidieť, ako som podľahla kúzlu toho najsexi chlapa, akého som kedy videla na vlastné oči. Súhlasím, veľa som tých mužov v živote nestretla, ale po všeobecnom doktorovi s pivným bruchom a naopak vychrtlom mužíčkovi, čo roznáša jedlo - veľmi sa nemôžte čudovať, že som namäko zo strnišťa a svalov rysujúcich sa pod tričkom. Doteraz som podobných videla akurát tak v tej kútelnej bedničke s množstvom programov o cestovaní a varení. Nemôžem vynechať relácie, kde ide o to, aby spravili z človeka blbca.

Keď nad tým tak rozmýšľam, Edward tiež nie je na zahodenie, žartujem, je úchvatný, ale musím držať myšlienky na uzde, je to môj terapeut. Ak teda nepožiadal o preloženie, celkom desivá predstava, ale i tak neviem, či sa mu dokážem pozrieť do očí po tom, čo sa stalo.

Čo to vravím! To on sa správal ako totálny idiot. Ja sa ho snažím navnadiť, aby si užíval, kým môže. Uznávam, že nie celkom obyčajným spôsobom, ale on nemal čo vybehnúť na mňa. V podstate sa nič nestalo, v jeho svete myslím. Ja som zažila prvý bozk, bozky, aaaach... No, ale kým ma nikto nezabil, neznásilnil, neuniesol, nezbil, ani som nespravila nejakú z týchto vecí bez niekoho doprovodu, nemá čo byť nervózny, aspoň nie v takejto miere.

Dnes som mala stretnutie, ako každý deň, avšak nikdy sme nemali presne stanovenú dobu, takže som nevedela, kedy ho čakať a ani čo čakať, zdrvujúce...

Sedela som na posteli a hrala sa s gumičkou, to však nebolo dostatočne záživné, takže som po chvíli začala prezerať mestá na internete, snažila sa nájsť niečo zaujímavé v telke... Ale na nič som sa nedokázala sústrediť.

Ja to tak nenávidím, ako na potvoru! Keď sa zabávate, minúta trvá sekundu, no keď na niečo čakáte... Aby som do toho sedenia nezostarla. Na hodinky som sa už pozerala prakticky neustále a môj zlozvyk alias obhrýzanie nechtov bol na moje veľké šťastie späť. Takže som si veselo ničila ich vizáž, na ktorej Edward pracoval celú hodinu. Chcel, aby to bolo dokonalé, takže keď spravil náhodou čiarku krivo, zavolal si na pomoc odlakovač a odznova!

Práve som zdolávala palec, ktorý sa vzpieral asi najviac, takže som sa na to musela pekelne sústrediť, keď sa otvorili dvere a vošiel Ed. No, on to vlastne nebol on... bol to terapeut. Nemocničný plášť, v ktorom ho vidím, len ak musí ísť na nejaké zasadnutie a okuliare, ktoré vôbec nepotreboval, mal nastoknuté na nose. Hlavou mi prebehla myšlienka, že som si predsa len mohla obliecť niečo zaujímavejšie, ako je staré zafúľané tričko. On sa na toto stretnutie očividne pripravoval.

„Edward, ja...“ začala som ihneď, i keď som nevedela, čo zo seba vydolujem, keďže som bola stále nahnevaná na to, ako sa včera správal. Pravdaže tento prototyp ma rýchlo prerušil, aby som nemusela rozmýšľať nad tým, čo mu poviem.

„Prejdime k sedeniu, slečna Swanová, ak máte on teda záujem,“ preniesol neprístupným hlasom a ja som si bola istá, že teraz by mohol vyhrať partiu pokeru, nie však so mnou.

„Strč si vieš kam slečnu Swanovú, včera som nič zlé nespravila!“ štekla som naňho. V jeho vnútri to vrie, tak nech mi povie, chlapček, čo mu vadí.

„Nabudúce skúste expresionizmus tohto typu vynechať,“ poučoval ma. „Je to nezdvorilé u dospelého človeka, nieto ešte u slečny vášho veku,“ mlel si svoje, ale štipka emócií mu už vnikla do toho jeho - ja som skala - hlasu.

„Mám sedemnásť, ak sa ti zdám dosť nedospelá, tak v tom prípade dúfam, že si si už objednal miesto na cintoríne,“ štekla som a cítila som sa ako rozzúrený býk.

„Čakám, kým sa vytvorí miesto na južnej strane kopca,“ podotkol, teraz už rovnako nahnevaný Ed.

Teraz je ten čas, aby ma objal a ospravedlnil sa, no on tam stále stál ako trpák!

„Prečo?“ šepla som a nechala som do hlasu vplávať toľko smútku, ako som bola v tejto chvíli schopná.

„Ak čakáš na ospravedlnenie, klopeš na nesprávnych dverách,“ sykol arogantne a vo mne už to vrelo.

„Ospravedlníš sa mi, aj keby som to mala dať na súd, ani len netušíš, čo všetko si zničil.“ Toho som si istá, lebo ani ja som to nevedela.

„Rozhodne tam všetci uveria bláznovi,“ uškrnul sa a jeho arogancia sršala z každého jeho, i keď nepatrného pohybu.

„Nie som blázon!“

„A kto to vie!“

„Ty!“

„Nikdy som nechcel svedčiť na súde proti sebe,“ ozrejmil mi situáciu.

„Snažila som sa ti pomôcť!“

„Aj schody do pekla sú dláždené dobrými úmyslami!“ Tvári sa, akoby požral všetku múdrosť sveta, už chápem, prečo nemá dievča, nahnevá sa za absurdity najvyššieho kalibru.

„Tak sa ti ospravedlňujem, že som... nechceš mi napísať ospravedlnenie, ktoré bude veličenstvu vyhovovať?“

„Nestojím o prázdne frázy.“

„Nechce sa ti mi odpustiť? Lebo v tom prípade si môžeš odkráčať aj s tým svojim nafúkaným ksichtom a poslať mi sem nejakého zo svojich kolegov!“

„Nikto by ťa nevzal,“ povedal opäť tak rozhodne, že som mala sto chutí po ňom niečo hodiť, no i takto si koledujem o kazajku.

„Kto vie, možno niekto zázračne uspeje, kde dokonalý Edward Cullen zlyhal.

Otočila som sa na päte o stoosemdesiat stupňov a nechala slzy voľne stekať po mojej tváry. Ozvali sa náhlivé kroky a odchádzajúci za sebou pekne zavrel dvere. Zvalila som sa na pohovku a objala vankúš. Nechcela som, aby odišiel! Mala som sto chutí bežať za ním a hodiť sa mu k nohám, no to by som nikdy nespravila. Nie som na to dosť... čo si to nahováram, ak ma naozaj nechá, hodím si mašľu. Edward bol jediný, koho som ako-tak zaujímala a teraz je preč.

„Bella?“ ozval sa za mnou tichý zvonivý hlas niekoho, kto bol iste len mojou halucináciou.

„Edward?“

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet