Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - 3. kapitola

16.08.2012 (09:45) • • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1099×

„Vieš... ty si... veľmi pekné dievča... vieš o tom?“ spýtal sa trochu nesvoj a keď mi došiel význam jeho slov, pozrela som sa naňho asi tak, ako v prvý deň nášho stretnutia. Asi tak ako – Are you fucking kidding me? - no veď chápte ma.

Sedela som tam v rozgajdanom oblečení na doma, oči som mala červené a aj tvár som mala zhizdenú revom, ktorý som pred niekoľkými sekundami predvádzala a v neposlednom rade, všade sa nachádzali osoplené vreckovky made by me a jedna z nich dokonca v mojej ruke. No keď sa jeho pohľad nijako nezmenil, začala som sa smiať na plnú hubu. Keď si predstavím, že ja nie som pekná, ani keď sa o to veľmi snažím aspoň pol hodinu pred zrkadlom...

„Áno, pravdaže to viem, veď musím stále odmietať modelingové agentúry,“ uchechtla som sa a zložila som si hlavu na jeho stehná.

Edward bol proste stelesnenie terapeuta, s ktorým sa dá vydržať a ak to so mnou zvládne ešte necelé tri roky, budem najšťastnejšie stvorenie pod slnkom. Ďaľšiu ženskú, ktorá ma donúti, aby som si ľahla a rozprávala svoj životný príbeh, proste neznesiem.

Na túto moju reakciu zjavne nemal čo povedať, takže sa tváril, že sleduje telku, v ktorej dávali iste veľmi zaujímavé reklamy a pritom sa mi hral s vlasmi. Niektoré stereotypy v našom vzťahu mi jednoducho nevadili.

„Edward?“ šepla som.

„Hmm.“ No z obrazovky nespustil oči, ale za tie roky som ho poznala dosť dobre na to, aby som vedela, že teraz je asi dosť zvedavý na to, čo od neho zase chcem.

„Vieš, že ťa mám rada?“ šepla som akoby nič a mierne sa na ňom nadvihla. Vzdychol si a uprel na mňa pohľad hovoriaci – tak to ti tak verím.

„Želáš si niečo?“ vysúkal zo seba, tentokrát venujúc mi dostatok svojej pozornosti, aby som mohla zahrať svoje divadlo.

„Nič, naozaj som len chcela, aby si to vedel,“ poznamenala som ublížene a padla späť na jeho stehná, ktoré boli natoľko vyšportované, že jeho svaly sa mi ani za tie mesiace nechceli prispôsobiť.

Namiesto odpovedi pozdvihol obočie, či to myslím vážne, no po tom, ako som neotvorila ústa, aby som vyslovila prosbu, sa na mňa usmial jedným zo svojich miliónových pokrivených úsmevov. Chvíľu som ešte vydržala čušať, no potom to zo mňa nekontrolovateľne vyhŕklo.

„Vezmeš ma do mesta... prosím, prosím...“ začala som mu jančiť už plne usadená vedľa neho so zbraňou nazvanou psí pohľad desiateho kalibru. Edovi sa úsmev zmenil na chápavý, i keď s trošku trpkým podtextom, no ako náhle som začala mraučať a otierať sa hlavou o jeho rameno, mala som vyhraté.

Viem, som hrozná, uznávam. Ale do mesta sa dostanem len vo veľmi výnimočných prípadoch a nehodlám sa vyvádzať ani robiť nič neprístojné natoľko, aby sa Ed bál o prácu. A keď vezmem do úvahy, že stačí vyhrážka rodičom, že ak nedostanem svojho terapeuta, spravím im ešte väčšiu hanbu... Som si istá, že ostane jeho stolička v pracovni pekne krásne jeho. A ešte musím zvážiť, že sa otvára nový klub, takže bude veľká otváracia párty... Áno, internet. Mám tu dokonca aj notebook, odkiaľ by som sa dozvedela takéto horúce novinky? Nikdy som nebola na párty a teraz cítim, že to potrebujem pre môj prirodzený rozvoj. Keďže neočakávam, že sa odtiaľto dostanem skôr, ako budem mať osmnásť, chcela by som ochutnať život násťročneho, kým mám čas, a ako bonus neuveriteľne krásneho bodygarda... 

Edward sa časom stal viac ako len mojim terapeutom. Pravdaže, často sme mali niečo ako sedenia a nenásilným spôsobom ma skúšal naučiť na iné filmy, knihy... niekoľkokrát ma vzal do mesta, aby som vedela, aké to je v skutočnosti. A aj keď nemal na starosti moju výučbu, často mi s ňou pomáhal, keďže učitelia sa tu nijako zvlášť nestarali a ja som sa v budúcnosti hodlala zaradiť medzi pracujúcich občanov. Niekedy tu bol dokonca aj po pracovnej dobe, čo som rozhodne nechápala. No vždy, keď som sa ho spýtala, prečo radšej nejde domov, povedal, že on tu chce byť. No, a keďže som ho mala nanajvýš rada, keďže okrem Alison a zopár ďalších výnimiek mi venoval pozornosť, nemienila som ho presviedčať, aby čas využil na dôležitejšie veci. 

Keď som Edwardovi však povedala dôvod, prečo chcem ísť do mesta, rezolútne odmietol, ale po tom, ako som využila všetky moje ženské zbrane, čím ja myslím hranie na urazenú, plač, šteklenie, prosíkanie, vyhrážanie, psie oči a dokonca aj telefonát mame, ktorá potom zavolala riaditeľke, ktorá dala na odchod povolenie, mohla som sa len potľapkať po pleci za skvelo odvedenú prácu. Edward sa ešte chvíľku zdráhal a vymýšľal si bezdôvodné výhovorky, no nakoniec sklopil chvostík.

Tie dva dni som odviedla skvelú prácu a odmena za ňu sa blížila priam sveteľnou rýchlosťou. Keďže môj šatník aj tak nebol vybavený oblečením na takúto príležitosť, nemusela som ani stráviť čas zdĺhavými úpravami. Tak isto líčenie, ktoré som nikdy nepotrebovala, som sa nechystala skúšať, keďže s mojou šikovnosťou by som si prinajmenšom vypichla oko. Dokonca aj Edward sa trochu vzchopil a prestal sa tváriť ako korytnačka. Keďže videl, že sa teším a som si istá, že mu mama dá príplatok za túto jeho obetu, raz za čas ma obdaril aj úsmevom. Ja viem, že sa správam ako sebecké dieťa, ale nikdy nežiadam o nič, čo by som výsostne potrebovala a to, že som si všimla propagáciu tej párty, proste musel byť osud. Bude to niečo výnimočné, som si tým istá.

Avšak asi tak polhodinu pred tým, ako sme mali vyraziť, čo bol väčšinou čas, keď som už mala byť dávno v postely som sa na seba pozerala zhrozene do zrkadla. Oholené nohy a podpazušie zo mňa zjavne nespravilo krásku. Snažila som sa na sebe nájsť niečo pekné, ale zdalo sa mi to nemožnejšie každou ďalšou sekundou, ktorú som strávila pred zrkadlom.

Môj šatník bol väčšinou naplnený pulóvrami, teplákmi a vecami podobného charakteru. Takže niečo vhodné vydolovať bol priam nadľudský výkon. Pozerávam aj seriály a nové filmy, takže dúfam, že nie som z módy úplne mimo, ale čo mi to pomohlo, keď sa nič podobné v mojej skrini nenachádzalo? Večer čo večer som si prezerala módne trendy a pokúšala niečo nájsť v mojom šatníku, ale bezvýsledne.

Takže som na seba natiahla tmavomodré ľahučké šaty na hrubé ramienka, ktoré mi mama kúpila, keď sa rozhodla, že vďakyvzdanie strávime spolu, ako rodina. Avšak, nečakane sa jej dostala obchodná ponuka, ktorá, ako inak, nešla odložiť. Boli z tej peknej látky, ktorá je ľahká ako pavučinka a mali z nej viac vrstiev. Som si istá, že na svete existuje niekto, kto by v nich vyzeral dobre... ale ja rozhodne nie... vyzerala som ako vrece so zemiakmi. Povzdychla som si a okolo pása som si zaviazala uzučký kožený opasok. Vyzerala som ako... no, pravdaže v teplákoch a starých tričkách nevyzerám svetoborne, ale z tých fotiek na internete navodíte dojem, že budete dokonalé.   

Pravdaže, tie šaty boli úžasné, za tú cenu, čo za ne mama vysolila by som ani nič iné nečakala. Asi ma chcela predstaviť svojmu priateľovi, ale rozmyslela si to. Nemám sa jej čo čudovať.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a do izby vstúpil Edward, bola som v kúpeľni, takže môj nie príliš dokonalý outfit zatiaľ nemohol upútať jeho pozornosť.

„Bella?“ ozvalo sa pred dverami a ja som sa skúsila pozviechať.

Viem, že som tieto momenty preciťovala viac ako je zdravé, ale v meste netrávim veľa času. Vždy je to pre mňa obrovský zážitok a to ideme len na zmrzlinu. O čo úžasnejšie bude, keď budem na otváracom ceremoniáli tanečného klubu?

„Už...“ šepla som nesmelo k dverám.

Šaty mi siahali do pol stehien a aj tak som sa cítila, akoby som bola nahá. Nádych a výdych, uvoľnila som sa, alebo som sa o to aspoň pokúsila a vystrčila som hlavu z dverí, kde už stál Edward, opretý o stenu. Prezliekol sa, ale nebolo to nič slávnostné, len biela košeľa a hnedé nohavice. Bohužiaľ, nemala som jeho dar vyzerať vo všetkom dokonalo. V hlave sa mi opäť zjavili pochybnosti, či bol ten výlet dobrý nápad.

Vzchop sa, Bella! Vyzeráš super a konečne máš možnosť vynechať zo života ten fakt, že bývaš v ústave pre choromyseľné!

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Edward, keď som ostala s hlavou vo dverách dobrých niekoľko sekúnd. Vyzeral naozaj starostlivo, aj keď keby zistil, čo ma trápi, asi by sa nad tým len zasmial.

„Ja... nie,“ koktala som chrapľavým hlasom a stále som nemala odvahu ukázať sa v mojej plnej... povedala by som kráse, ale pred chvíľou som čumela do zrkadla.   

„Stalo sa ti niečo? Mám zavolať doktora?“ pýtal sa ustráchane, ale ja som namiesto odpovede len splašene kývala hlavou zo strany na stranu.

„Vyzerám ako strašiak,“ posťažovala som sa a vyšla som napol tela z kúpeľne, aby sa ma mohol zľaknúť, ale nedostal rovno infarkt. Kto by ma potom vzal na tú párty? Zhlboka sa nadýchol a na jeho tvári sa objavil ten jeho pokrivený úsmev. Nasucho prehltol a stále pohľad zabodával na moje šaty.

„Smeješ sa mi,“ poznamenala som skrúšene a hodlala sa zaliezť do kúpeľne a nevyjsť, ani keby som tam našla rovno zombieov. Avšak na mojom ramene sa znenazdajky objavila veľký chladná ruka a na chvíľku som už začala veriť, že tie mŕtvoly po mňa naozaj prišli. No bol to Edward, ktorý ma zastavil a nenechal ma skryť sa, práve naopak, jemne ma ťahal von do mojej izby.

„Vyzeráš vynikajúco, myslím, že som si mal vziať zbraň,“ povedal a vtedy znel presne ako keď mi dokazoval, že mám byť prečo sebavedomá a že sa rozhodne nemôžem skrývať sa mam... nie, slovné spojenie za maminou sukňou môj stav nevystihuje.

„A keď už som sa kvôli tebe prezliekol, nezničíš mi večer,“ poznamenal a žmurkol na mňa. Práve v takýchto chvíľach som chápala, čo je to rodič, aj keď Ed mi bol niečím viac. Bol otec i matka, starší brat aj najlepšia kamarátka, ktorá sa tak dokonale skrývala v obleku terapeuta.

Ani polhodina presviedčania pred zrkadlom na mňa nezabrala tak dokonalo, ako jediná veta s jeho úst. Uvedomila som si, čo zaznelo a keď už kvôli mne musel klamať, tak tam aspoň pôjdem, aby mu matka dala prídavok. Nikdy som nechápala, ako dokáže presvedčiť riaditeľku, aby som mohla odísť. Nie som si istá, či mali túto možnosť aj ostatní.     

Usmiala som sa a nastokla som si na nohy ihličky... žartujem, kde by som ich bola vzala. Vzala som si nové Conversy, ktoré mi poslal otec zo služobnej cesty. Boli totiž mojou najslušnejšou obuvou, i keď na chvíľku som premýšľala nad možnosťou obviazať si okolo nohy obväz, asi by mi nevyhovovala minimálna podrážka akú by som získala. Keď som sa pozrela na môjho spoločníka, všimla som si, ako pri pohľade na topánky nadvihol obočie, ale nijako sa k tomu nevyjadroval. Ešte som mohla ísť v starých teniskách, alebo gumákoch. Škoda, že mi mama vtedy nekúpila aj topánky, ale keďže stretnutie by bolo u nej doma, na nohách by som mala papuče a nie výstrelok módy.

Prijala som Edwardovo rameno a pripravovala som sa na úžasný zážitok, pretože ja som cítila, že toto bude moja noc.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet