Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Divoký anjel - prológ - 1. kapitola

14.10.2010 (13:15) • Bella666 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1640×

„Hej, Masen, to je naša lavička,“ kričalo malé dievčatko s hnedými strapatými vlasmi.

„Ale, ale, Swanová, máš to tu rezervované?“ odpovedal jej chlapec.

„ Čo si myslíš, že si? Vypadni, lebo ti nakopem zadok,“ prehlásilo dievčatko a dalo ručičky v päsť.

„Vážne? Tak to skús,“ dopovedal presne vo chvíli, keď po ňom dievča skočilo. Prevaľovali sa zo strany na stranu. Už to vyzeralo že chlapec vyhráva, keď dostal päsťou do oka. Dievča sa ne neho prevalilo, a chcelo mu uštedriť ďalšiu ranu, ale...

„Masen, Swanová!“ rozľahol sa po ihrisku piskľavý hlas, vyžarujúci autoritu, „Čo to pre pána vyvádzate? Masen, poď so mnou, a ty mladá dáma sa umy a prezleč.“ S týmito slovami odkráčala. Dievča sa zdvihlo zo zeme, a okolo nej sa zhromaždili deti.

„Becky, si v poriadku?“ spýtal sa jeden chlapec. Vlastne Becky, bola jediné dievča v celom sirotinci. Patrila k parte chlapcov. To sa na nej podpísalo. Jej vlasy boli večne rozhádzané do všetkých strán, oblečenie špinavé. Väčšinou nosila tmavé chlapčenské tepláky a vyťahané tričko. Nebolo to, také to, slušné dievčatko, bolo to dievča drzé a nevychované, vždy si stála za svojím. Vstala a odišla do kúpeľne. Keď bola hotová, vzala si nejaké čisté oblečenie.

„Čau, čo takto sa zahrať na schovávačky? Becky, Bells, prosííím,“ prosil chlapček, ktorý mal možno šesť rokov.

„Za chvíľku Dani, áno?“ odpovedala Becky.

„Becky, Becky, slečna Mejdridová ťa volá do pracovne.“

Pohľad Becky

Slečna Mejdridová ma volala. Už si viem predstaviť tie kecy. Och joj. Blížila som sa k dverám, otvorili sa a vyšiel Masen, s nejakými ľuďmi. Pozrel sa na mňa smutným pohľadom. Ktovie, čo sa mu stalo, ale to bude isto vďaka tomu monoklu, čo mal pod okom. Pre seba som sa usmiala. Odvrátila som oči na druhú stranu, akože som urazená a vošla do pracovne.

„Sadni si Isabella,“ ozval sa ten jej piskľavý hlas. Ajéjé, toto bude zlé, keď mi povedala Isabella. Vždy ma volala Becky alebo Swanová. Sadla som si, nechcela som si predsa vyrobiť ešte väčší problém.

„Čo to malo na tom ihrisku byť? Veď si predsa dievča, toto sa nepatrí. Stále sa kdesi vláčiš s tými chlapčiskami, a potom to tak vyzerá.“

„Ale on si začal slečna, ja za to nemôžem. Je strašne protivný.“

„No neboj sa, už ho nebudeš mať na očiach. Našli sme pre neho domov.“

„Čo? On odchádza?!“ zakričala som, a prepadla ma panika. Nie to nesmie! Vystrelila som zo stoličky, a utekala k hlavnému vchodu. Edward akurát nastupoval do auta a dali sa do pohybu. Rozbehla som sa za ním.

„Edward, Edward nie, počkaj! Neodchádzaj! Ja už budem na teba dobrá, už ti nikdy nič zlé nespravím. Len sa prosím vráť! Nenechávaj ma tu! Ja sľubujem, že už ťa nikdy nezbijem, nebudem po tebe kričať, nebudem ti na obede striekať kečup do polievky, len sa vráť. Dokonca ti vrátim tvojho plyšového kanárika, aj tie lentilky, čo som ti ukradla pred dvoma rokmi, a ktoré tak hnusne chutili.“ Nič nezabralo. Auto už bolo za kopcom a ja som nemala šancu dobehnúť ho. Spadla som na kolená a dala sa do plaču.

„Bells, poď pôjdeme.“ Chytili ma ruky našej vychovávateľky, slečny Mejdridovej.

„Ja, ja som nechcela aby odišiel, veď ja ho mám rada.“ Stihla som povedať medzi vzlykmi.

1.kapitola

„Bella, Bella vstaň, je desať hodín. Vychovávateľky už zaspali, treba ísť,“ prehovorila moja kamoška Abi. Tým ma donútila odtrhnúť oči od fotky, prilepenej na vrchnej posteli. Niektoré dievčatá tam majú nalepené slávne osobnosti, svalnatých mužov, ale ja tam mám jeho, Edwarda Masena, fotku na ktorej som mu zrobila ten obrí monokel.

„Ježiš Bella, nechaj toho chudáka na pokoji, dosť že si ho vtedy zbila, ale budeš ho otravovať aj teraz? Po 8 rokoch? Spamätaj sa, veď máš narodeniny,“ dopovedala a vyletela.

„Nachystala som ti veci. Tak pekne zdvihni tu svoju prdel, a mazaj sa prezliecť.“ Skákala okolo mňa, ako vša okolo psa.

„Dobre, dobre už idem.“ Zdvihla som sa a vykročila k veciam, ktoré som si mala obliecť.

„Si ďeláš kozy, ne?“ ozvala som sa, len čo som uvidela to, čo som si mala vziať na seba.

„Nie nerobím,“ povedala mierne urazená.

„Veď je to sukňa,“ vysypala som hystericky.

„Ja viem, že je to sukňa a viem aj to, že sukne nenosíš. Ale je na čase spraviť výnimku.“

„Ale...“

„Žiadne ale, máš narodeniny.“ Nič iné mi neostalo, len sa navliecť do karovanej sukne a trička na ramienka, mimochodom ružového! Ešte tam boli topánky. Tak toto si neobujem, ani keby traktory padali. Namiesto toho som si obula číny. Vošla som do Abinej izby, tá si ma premeriavala pohľadom zhora, dolu.

„No, musím uznať že si kočka, ale počkať, čo tie topánky? Kde sú tie krásnučke botičky, čo som ti nachystala?“ vyliezlo z nej, a vrhala na mňa pohľad hodný zabijáka, pri tom si poklepkávala nohou.

„Krásnučke? Si blbá? Boli otrasné, môžeš byť rada, že som si vôbec dala tú sukňu.“ Nakoniec sa len usmiala, začala sa babrať s mojimi čiernymi vlasmi. Od prírody som hnedovlasá, ale potom som sa dala prefarbiť na čierno, myslím že mi to viac pristane. Vyžehlila mi ich dorovna. Neskôr mi naniesla špirálu, a na tvár make-up. Pery mi pretrela leskom, ktorý mi strašne vadil. Blé. Bolo pol jedenástej, o jedenástej sa máme stretnúť s ostatnými v nejakom bare. Vyrazili sme. V bare to poriadne žilo. Bolo tu neskutočne veľa ľudí. Abi ma viedla niekde dozadu, všade bola tma.

„Zavri oči,“ zašepkala mi Abi a ďalej ma niekde viedla. „Otvoriť!“ prikázala Abi, ako na povel zaznelo, „Všetko najlepšie Bella!“

Boli tam skoro všetci z domova. Nad nimi visel transparent.

Bellinych sladkých 16.

„Je to krásne,“ pochválila som všetkých, a moje slzy sa drali na povrch.

„Hlavne nerev, ten make-up nemienim robiť znova,“ prehlásila Abi, a u všetkých to vyvolalo vlnu smiechu.

„A teraz torta,“ ozval sa z davu Borisov hlas. Doniesli mi obrovskú tortu s marcipánovým nápisom. Bola naozaj nádherná.

„Teraz darčeky,“ prehovoril Mike.

„Prvý môj, a Lucasov.“ Letela ku mne krabička.

„Ďakujem Josh, aj tebe Lucas.“ Začala som rozbaľovať striebornú mašľu, a trhať červený baliaci papier. Do ruky mi padla krabička na náhrdelník, s nadšením som ju otvorila. Vytiahla som jej obsah, teraz sa mi na prste hojdali červené tangá. V tej chvíli som bola červená až na zadku. To u mojich priateľov vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.

„No, musím uznať že je to, no, naozaj originálny nápad. Ale ako vás napadlo to zabaliť do takej krabičky, to fakt neviem.“

„No to bola len taká sranda, toto je ten skutočný.“ Podávali mi taký istý balíček, len so zlatou stuhou.

„Normálne sa to bojím otvoriť, čo keď tam budú ponožky?“ Otvárala som s napätím krabičku, naskytol sa mi pohľad na retiazku v tvare štvorlístka.

„Je nádherný.“ Potom som dostala ešte pár darčekov. Od Abi strieborný náramok a plavky, tie sa mi naozaj páčili. Od Kate, to bola moja spolužiačka, som dostala podprsenku, ktorá bola o dve čísla väčšia, ale čo už.

A nakoniec prišiel darček od všetkých, bolo to biele tričko s fotkami. V strede bola moja fotka, keď som bola malá, strapaté vlasy a špinavá od hlavy až k päte. Tak z tohto mám najväčšiu radosť. Neskôr som sfukovala sviečky s tým, že si mám niečo želať. Mojím želaním bolo znova stretnúť Edwarda Masena, myslím, že to bolo nezmyselné, ale bolo to predsa len želanie. Usadili nás ku stolu. Rozprávali sme si zážitky. Ja som si spomenula na ten, keď som to prvý krát dostala. Bolo to približne pred štyrmi rokmi. Bolo normálne ráno. Chlapčenské osadenstvo už behalo po našej obrej izbe, a Abi si ešte frnela na hornej posteli. Prirútil sa ku mne Mike.

„Bella, Bella, poď hore!“ Tak som musela vstať, Mike ma z vyľakaním pohľadom praštil späť. Rozbehol sa cez celú izbu a kričal.

„Pomóóóc, pomóóóc, Bella umiera. Pomoc. Prosím veď vykrváca. Ona umrie. Slečna Mejdridová, pomóóóc.“ Bože, keď si na to spomeniem, nedá sa na tom nezasmiať.

Vytiahli ma na parket tancovať. Pohybovali sme sa v rytme hudby. V ďalšom rohu, som si všimla stáť skupinku ľudí. Jeden na mňa upieral svoje medené oči. Jeho farba vlasov bola niečo ako bronz. Usmial sa na mňa pokriveným úsmevom, usmiala som sa späť. Viac som sa tam nepozrela. Keď sme odchádzali, približne okolo tretej ráno, vrhla som tam ešte jeden pohľad, naše pohľady sa stretli. Bolo to milé, ale nikto pre mňa. Ešte vo dverách som cítila na sebe ten prenikavý pohľad.

______________________________________________________________________

Autor: Bella666 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Divoký anjel - prológ - 1. kapitola :