Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievčenská škola 30. kapitola

06.07.2011 (08:00) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 2646×

Stromy pomaly ustupovali, až začali miznúť úplne a my sme vyšli na asfaltovú cestu. Konečne sa mi naskytol pohľad na školu. Nezmenila sa, stále bola taká istá, no aj tak som cítila, že nie som doma. Nie, môj domov bol niekde inde. Pri ňom. Nechcelo sa mi veriť, že to boli iba tri mesiace. Mala som pocit, že to bola večnosť a teraz, keď som sa vracala, som sa cítila prázdna. Mohlo sa za taký krátky čas všetko zmeniť? Nie. Za posledný rok som sa ja zmenila. On ma zmenil. Predtým som nepoznala svet. Až on mi ukázal, aký je. Čo všetko nám môže poskytnúť, ako nám môže ublížiť. A ja som mu za to bola vďačná, aj keď ma v tom nechal samu. Nevyčítam mu, aký je. Každý je osobnosť s inými vlastnosťami a v tom bol on jedinečný. Aj za tú dobu ma dokázal vždy prekvapiť.

Musela som sa zasmiať, keď som si spomenula, čo všetko som s ním zažila. Práve on ma naučil byť silnou a pochopiť, že aj keď v živote veľakrát padneš, vždy sa musíš postaviť a ísť ďalej a práve preto ho milujem.

Tak veľmi mi chýbal. Chcela som ho znova vidieť, objať, pobozkať. Dokonca teraz by som brala aj ten jeho arogantný úsmev, ktorý ma vždy hneval. Hocičo. Najhoršie bolo, že som o ňom nič nevedela. Alice ma ubezpečovala, že ak by sa niečo stalo, uvidí to. No to ma ešte viac znepokojovalo. Prečo nevidí nič? Niekde hlboko vo mne ma napadlo, že sa možno nikdy nevráti. Že to bolo až príliš dobré, aby to bolo pravda. Že on bol až príliš dobrý pre mňa. No tú myšlienku som hneď zavrhla a hanbila sa, že som na to vôbec pomyslela. On sa vráti, sľúbil mi to. A ja mu verím.

Autobus s hlasným zaškrípaním zastavil a dvere sa otvorili. Alice sa vedľa mňa postavila a do rúk chytila batožinu. Celú cestu som s ňou neprehovorila ani slovo, no nevyzerala, že by jej to vadilo. Chápala ma a ja som jej za to bola vďačná. Už z diaľky, z okna, som mohla vidieť Emu, ktorá na nás nadšene mávala. Uškrnula som sa, keď som si uvedomila, že som aj zabudla, aká strelená dokáže byť. A nemýlila som sa. Hneď, ako som vyšla z autobusu, už ma zvierala v rukách.

„Och, Bella, ani nevieš, aká som šťastná, že ste konečne tu!“ zapišťala a obrátila sa, aby objala Annu, ktorá vedľa mňa postávala.

„A ty si stále taká rovnaká,“ povedala Anna so smiechom a ďalej ju zvierala. Pohľadom som sa snažila vyhľadať Alice, no nikde som ju nevidela. Žeby už odišla?

„Musíte mi všetko povedať... a nič nevynechajte!“ S tými slovami nás chytila za ruky a ťahala do školy. Zhrozene som si vydýchla. Spoveď začína.

Ležala som na svojej starej posteli, s hlavou opretou o ruku, a sledovala Emu s Annou. Anna práve teraz rozprávala všetko o svojom chalanovi a prisahala by som, že Ema tam sedela s otvorenými ústami. A možno aj trochu závidela. Ja som už spoveďou prešla a ani netrvala dlho, keďže moje odpovede na Edwarda boli väčšinou krátke a stručné. S Alice sme sa dohodli, že budem hovoriť, že s Edwardom sme sa rozišli. A práve to som im povedala. Cítila som sa hrozne za to, že im klamem. No inak som nemohla.

„Prečo neposlali aj mňa? My sme tu mali samých šprtov,“ vydýchla znudene a zamračene na nás pozrela. „A už ste rozmýšľali čo ďalej?“

Anna okamžite prikývla a usmiala sa na ňu. „Pôjdem na vysokú školu do Európy a začnem študovať jazyky.“

Anna ako študentka s výborným priemerom dostala štipendium. Aj ja som rozmýšľala nad vysokou školou, no ešte pred Edwardom.

„A ty, Bella, čo chceš robiť ty?“ Zvedavo sa na mňa otočila. Nadýchla som sa na odpoveď, no následne som strnula. Čo chcem vlastne robiť? A práve vtedy mi došli Edwardove slová, ktoré mi hovoril pred odchodom. Nemôžem odísť zo štátov, ísť na vysokú školu, alebo si nájsť nejakú stálu prácu. Ak chcem byť s ním, budem tu musieť čakať. Možno niekoľko mesiacov, ale taktiež možno aj niekoľko rokov. Čo keď sa vráti, keď budem stará a zistí, že ma už nemiluje? Čakaním na neho môžem premrhať celý svoj život. Nikdy nebudem mať rodinu, manžela a ani žiadny úspech v živote. A ešte horšie... čo keď sa nevráti vôbec?

„Bella, si v poriadku?“ Anna  ma vytrhla z mojich myšlienok, keď som jej dlho neodpovedala. Strnulo som sa na ňu usmiala.

„Áno.“

„Čo teda budeš robiť?“ Zopakovala znova, pomaly.

„Neviem,“ vydýchla som. A hovorila som pravdu. Už som si nebola istá. Neviem, čo urobím.

...

„Alice, je niečo nové?“ spýtala som sa jej, keď sme spolu sedeli na obede. Iba smutne zavrtela hlavou, s očami zapichnutými v jedle, ktoré stálo pred ňou. Musela vedieť o mojich rozpakoch. Videla som to na nej už keď sme sa stretli. Správala sa inak.

„Nedá sa to nejak zistiť?“ skúsila som znova, po dlhom tichu, ktoré medzi na mi zastalo. Znova zakrútila hlavou a smutne a povzdychla.

„Ja naozaj neviem, Bella. Som z toho rovnako zúfalá ako ty. Nikdy sa mi ešte nestalo, že by som nič nevidela.“

Radšej som už zostala ticho. Dnes je utorok a vo štvrtok končí škola a začínajú prázdniny. Dovtedy sa vypĺňajú prihlášky na vysoké školy. Bola som prekvapená, že sa mi moji rodičia ešte neozvali. Ako im vysvetlím, že na žiadnu školu nepôjdem?

Anna aj s Emou dnes celý čas vyplňovali prihlášky... a ja som tam iba sedela. Prečo je to také ťažké? Doteraz som si bola istá. Vedela, čo chcem. No teraz, keď tu nie je a ja sa musím rozhodnúť, tak neviem.

„Bella, aspoň ju skús vyplniť... nič za to nedáš!“ presvedčovala ma Anna už asi po stýkrát, aby som vyplnila prihlášku na Yale.

„Neprijmú ma tam!“ oponovala som jej a nahnevane sa zosunula po stoličke. Ema si zhrozene povzdychla a znovu prihlášku vsunula predo mňa.
„Je to skvelá šanca, Bella. A ty na to máš!“ Prevrátila som oči a schytila pero.

„Fajn!“ Rýchlo som začala vypisovať údaje. Aspoň jednu pošlem, aby boli šťastné. Aj keby ma tam prijali, čo sa asi nestane, tak som ešte nebola rozhodnutá. A najhoršie bolo, že som sa ani nechcela rozhodnúť. Chcela som mať obidve. No to bolo nereálne.

„Spokojné?“ zaškerila som sa na nich a vsunula im tú prihlášku.

Tri dni ubehli ako voda. Ani som sa nestihla spamätať a už sme všetci sedeli v jedálni a počúvali predslov riaditeľky, ktorý bol každý rok rovnaký. Veci som už mala pobalené, pretože mi volali rodičia a oznámili, že na prázdniny idem domov. Alice súhlasila, že strávi prázdniny s nami, aby bola pri mne, keď sa niečo zmení.

„Tak vám prajem príjemné prázdniny a vidíme sa o dva týždne.“ S úsmevom sa otočila a odišla. S tichým povzdychom som vstala a do rúk chytila tašku.

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa Alice vedľa mňa. Iba prikývla. V poslednej dobre bola väčšinou tichá a zamyslená.

Rýchlo som sa ešte rozlúčila s Annou a Emou, ktoré tiež odchádzali, a vybrala sa na parkovisko. Už z diaľky som mohla vidieť Renée a jej manžela Phila. Šťastne som sa rozbehla a skočila jej rovno do otvorenej náruče. Cítila som úľavu a spokojnosť. S úsmevom som sa odtiahla a pozrela do jej očí, zatiaľ čo ona si ma prezerala.

„Zmenila si sa... dospela si,“ povedala trochu nešťastne. Potom pohľadom prešla na Alice, ktorá stála vzadu.

„A ty musíš byť Bellina kamarátka, Alice, rada ťa spoznávam.“ Okamžite k nej natiahla ruku a potriasla si s ňou.

„Tak, môžeme vyraziť, dámy?“ spýtal sa Phil trochu nedočkavo, keď si ho nikto nevšímal. Renée iba neveriacky pokrútila hlavou a všetci sme nasadli do auta, pripravení vyraziť.

O dva týždne

Prázdniny na moje prekvapenie ubiehali pomaly. Boli to samé výlety, nákupy a podobné veci. Na moje prekvapenie si Alice s Renée veľmi dobre rozumeli, no vlastne, kto by si s Alice nerozumel. Stále sa rozprávali, smiali a ja s nimi. Na chvíľu som sa cítila bezstarostná, bez problémov. No niekedy som rozmýšľala, čo by sa stalo, keby som nikdy neodišla na chlapčenskú školu. Zrejme by som bola tu, ale riešila by som úplne iné veci. Vyberala by som vysoké školy, možno prácu, byt. A možno by som si aj niekoho našla.

Rýchlo som zatrepala hlavou, aby som tie myšlienky vyhnala. Nebudem myslieť na to, čo by bolo. Alice zakaždým zbadala, že nad tým znova rozmýšľam. A nikdy mi neporadila. Chcela, aby som sa rozhodla sama.

Bol predposledný deň prázdnin, večer. Pomaly som kráčala dolu po schodoch do jedálne, kde už sedeli rodičia aj s Alice. Už z diaľky som si všimla Renéein úsmev. Prekvapene som sa vedľa nich posadila a pozrela na Alice, ktorá sa ako jediná neusmievala.

„Bella, dnes ti niečo prišlo,“ šepla Renée natešene a na stôl vyložila obálku. Prekvapene som sa zamračila, vzala si ju do ruky, aby som ju mohla preštudovať. Keď som ju spoznala, šťastne som na nich pozrela.

„To je z Yaleu.“ Renée súhlasne prikývla.

„No tak, Bella, otvor to!“ povedala  nedočkavo, nadšená za nás všetkých. Zdráhavo so sa nadýchla a jemne sa pousmiala. Pomaly som otvorila obálku a vytiahla z nej papier. Renée to nevydržala a okamžite sa ku mne postavila. Roztvorila som papier a pozrela na neho.

„Prijali ma,“ zamrmlala som potichu a neverila vlastným očiam.

„Och, Bella!“ Renée ma okamžite zvierala v náruči. „Ani nevieš, ako som veľmi rada.“

Môj pohľad padol na Alice, ktorá zamyslene hľadela na stôl, ako keby sa snažila vyhýbať môjmu pohľadu.

„Ospravedlníte ma?“ spýtala som sa a vstala. „Alice?“

Prekvapene na mňa pozrela a nakoniec vstala. Rýchlym krokom som prešla do kuchyne, a keď vošla aj Alice, zavrela som dvere.

„Bella,“ šepla zúfalo a hľadala slová. „Chcem, aby si vedela, že akokoľvek sa rozhodneš, nebudem sa na teba hnevať. Je to tvoj život a toto je skvelá príležitosť. Chcem, aby si sa rozhodla tak, ako to cítiš.“

Snažila sa na mňa usmievať, no ja som videla, že je nešťastná.

„Keď ja neviem, Alice. Edwarda milujem a chcem byť s ním. Ale bojím sa toho, čo bude potom, keby prišlo k tomu najhoršiemu,“ zašepkala som so sklopenou hlavou a cítila, ako sa mi do očí hrnú slzy.

„Je to tvoje rozhodnutie, Bella,“ povedala jednoducho a povzbudzujúco sa usmiala. Chápavo som prikývla.

„Myslím, že si pôjdem ľahnúť.“ S tými slovami som sa otočila a rýchlo vybehla do svojej izby. Okamžite som sa zvalila na posteľ a hlavu si zaborila do vankúša. Cítila som tie zradné slzy, ktoré sa mi valili z očí a nechceli sa zastaviť. Prečo to musí byť také ťažké?

...

Ráno bolo veľmi urýchlené a nervózne. Renée na mňa od včera so strachom pozerala, no ani raz sa neopýtala, akoby vedela, že o tom nechcem hovoriť. Jediné, čo povedala, bolo to, čo Alice. Je to tvoja voľba. S povzdychom som nasadla do auta, vedľa Alice, pripravená odísť do školy na svoj posledný pol rok. Odviezol nás Phil, s ktorým sme sa iba rýchlo rozlúčili už pred školou. S Renée to bolo ťažšie. Videla, že ma niečo trápi, a tým to bolo pre ňu ťažšie ma pustiť.

S Alice sme práve sedeli v izbe a vybaľovali tých pár vecí, ktoré sme si so sebou zobrali, keď som si všimla, ako sa jej zmenil pohľad. Hľadela  uprene do zeme, duchom neprítomná.

„Alice?“ šepla som a rýchlo k nej pribehla. Veľakrát mi o tom rozprávala a ja som vedela, že niečo vidí. Po chvíli, ktorá pre mňa bola ako hodina, konečne zažmurkala a pozrela na mňa.

„Edward?“ vyhŕkla som a v rukách pevne zvierala tie jej. Pomaly prikývla a na perách sa jej začal objavovať úsmev.

„Je späť.“ To bolo všetko, čo povedala. Cítila som šťastný úsmev, ktorý sa mi okamžite zjavil na perách.

„Pustili ho?“ spýtala som sa prekvapene.

„Nie.“ Alice zavrtela hlavou a ja som sa zamračila. „Bude ti to musieť vysvetliť on.“

„Musíme ísť za ním,“ vyhŕkla som bez rozmýšľania. Edward je späť a čaká na mňa. Nezaujíma ma, že teraz máme pravdepodobne odchod zo školy už zakázaný. Chcela som ho vidieť. Potrebovala som to.

„Bella, je prakticky noc.“ Alice na mňa nesúhlasne pozrela.

„Máš auto?“ spýtala som sa a ignorovala jej predchádzajúcu narážku. Iba prikývla a nakoniec si vzdychla.

„Ideme.“ Na nič som nečakala a prakticky z izby vybehla. Útek bol celkom ľahký, keďže celá škola spala. Rýchlo sme vyšli a nastúpili do Alicinho žltého Porsche.

S Alicinou rýchlosťou som sa ani nenazdala a pred nami sa objavilo najprv jazero a potom škola. Cítila som nervozitu, ale aj nedočkavosť. Alice mi nechcela povedať, ako to dopadlo. Stalo sa niečo zlé?

Auto zastavilo pred vchodom a ja som ihneď vystúpila. Alice mi nemusela hovoriť, kde je. Vedela som to. Rozbehla som sa  po známej chodbe, až som sa dostala k Edwardovej časti. Na perách som mala úsmev, keď som otvorila dvere a vstúpila do haly. Všade bola tma, iba v Edwardovej izbe sa svietilo. Bolo mi jasné, že už vie, že som tu. Pobavene som sa usmiala. Necháva ma čakať?

S roztrasenou rukou som chytila kľučku a otvorila.

Edward stál v kraji izby, pred zrkadlom, dokonalejší, ako som si pamätala. Na sebe mal školskú uniformu a v rukách zvieral kravatu. Bolo to, akoby sa nič nezmenilo. Ako keď som ho stretla pred troma mesiacmi v tejto rovnakej uniforme, v ktorej vyzeral dokonalo. Ale predsa sa niečo zmenili.

Bol môj... len môj.

Na perách sa mi objavil úsmev. Edward konečne zdvihol oči a v odraze zrkadla pozrel do tých mojich. Pokrivene sa usmial a ja som na nič nečakala a rozbehla sa mu rovno do náruče. Tvár som mu zaborila do ramena a zadržiavala slzy, ktoré sa mi drali do očí.

„Chýbal si mi,“ vzdychla som a zovrela ho ešte silnejšie. Krásne sa zasmial.

„Podobne.“ Jemne ma chytil za ramená a odtiahol sa. „Ani nemáš predstavu ako.“

Rukou som mu pomaly prechádzala po jeho tvári a užívali si túto chvíľu. Edward potichu vzdychol, keď som mu palcom prešla po perách, ktoré sa následne otvorili. Prsty som mu vplietla do vlasov a pritiahla si ho k sebe. Bozkával ma najprv jemne, opatrne, akoby som mala zmiznúť. No hneď, ako mi jazykom prešiel po mojom, naše bozky začali byť naliehavejšie, vášnivejšie. Pevne som mu zvierala vlasy v pästiach, ako som si ho snažila pritiahnuť čo najbližšie. A Edward neprotestoval. Bozky som mu vášnivo vracala. Ani so sa nespamätala a moja ruka, ktorá bola doteraz zapletená vo vlasoch, trela jeho rozkrok. Chcela som ho. Hneď teraz a tu.

„Bella,“ vzdychol Edward, keď si konečne uvoľnil pery a ja som sa venovala jeho krku.

„Musíme sa porozprávať,“ zamrmlal a snažil sa ma odtiahnuť.

„Teraz?!“ zaskučala som.

„Teraz.“

Pomaly som sa nadýchla a odstúpila, aby som sa mohla pozrieť do jeho očí. Pod mojim nahnevaným pohľadom sa iba pobavene usmial.

„Chcem iba počuť, ako si sa rozhodla.“ Začal a jemne preplietol naše ruky. „Nemôžem odtiaľto odísť.“

Prekvapene som zažmurkala a snažila sa pochopiť jeho slová.

„Ako to myslíš?“ šepla som a pevne zvierala jeho ruku.

„Voltera mi nedala trest, no ani voľnosť. Musím zostať tu a pokračovať v práci,“ povedal a smutne na mňa hľadel. „Bella, nemôžem ťa nútiť, aby si ti so mnou zostala. Pochopím, ak budeš chcieť... odísť.“ Posledné slovo povedal s bolesťou. „A chcem, aby si vedela, že akokoľvek sa rozhodneš, vždy ťa budem ľúbiť a nebudem sa na teba hnevať. Chcem, aby si bola šťastná. Na ničom inom mi nezáleží.“

Uprene som hľadela do jeho očí, v ktorých bol strach. Strach z toho, že ho opustím. No to sa nestane. Miloval ma a ja milujem jeho. To je to, na čom naozaj záleží. Bol tu. Bol pri mne a ja som bola šťastná. Bolo mi jedno, že budem zavretá v jednej škole zvyšok môjho života. Mohla by som byť všade, kde by som si priala, no nebola by som šťastná, keby tam nebol on. On je môj domov a moje šťastie.

„Edward,“ šepla som s úsmevom. „Nezáleží mi na tom, kde budeme a čo sa stane. Vždy budem pri tebe.“

Edwardova tvár sa rozžiarila šťastím a pery sa mu vytiahli do môjho obľúbeného úsmevu.

„Och, Bella.“ Perami okamžite drvil tie moje. „Milujem ťa,“ šepkal medzi bozkami a ja som cítila, že na perách má šťastný úsmev.

Neviem, ako dlho sme tam stáli a nakoniec sa iba objímali, bez slov. Ako prvý sa odtiahol Edward.

„Takže... teraz už konečne patrím do tvojho spolku?“ spýtala som sa so smiechom. Edward pobavene pretočil oči.

„Neviem, budeš ma musieť presvedčiť,“ zamrmlal a na perách sa mu znova pohrával ten jeho arogantný úsmev.

„V presvedčovaní som veľmi dobrá.“ Nevinne som na neho pozrela.

„Myslím, že mám celú večnosť na to, aby som si to overil.“ Pre niečo siahol do šuplíka a pomaly sa vybral ku mne. Opatrne mi niečo pripol na sveter. Bol to jeho odznak.

„Vitajte v klube, slečna Swanová.“ Jemne ma pobozkal na pery. Pousmiala som sa.

„Keď už spomínaš tú večnosť...“ Vetu som nechala otvorenú a zvedavo na neho hľadela.

„Keď budeš pripravená,“ povedal a prstami mi jemne prechádzal po sánke.

„Som pripravená už od dňa, kedy som ťa stretla,“ zašepkala som a uprene mu hľadela do jeho zlatých očí, v ktorých bolo prekvapenie.

„Teraz?“

Prikývla som. Bola som pripravená. A chcela som byť iba jeho. Aj týmto spôsobom.

Prstami mi odhrnul vlasy z krku a s láskou na mňa hľadel.

„Si si istá?“ spýtal sa znovu.

„Áno.“

Pritiahol si ma k sebe a perami mi jemne prešiel cez ucho ku krku. Zachvela som sa a rukami ho pevne zvierala. Jemne ma pobozkal a otvoril ústa. Mohla som cítiť jeho studený dych, ktorý prešiel po mojej pokožke.

„Navždy,“ vzdychla som.

„Navždy, Bella,“ šepol späť a ja som konečne ucítila jeho zuby, ako prešli mojou pokožkou. Zvieral ma v rukách, až dokým som nestratila vedomie. No vedela som, že zostane aj potom. A celú večnosť.

Koniec

----------------------------------------------------------------------

V prvom rade by som vám chcela poďakovať za to, že ste túto poviedku čítali a nechávali mi tu komenty. Vždy ma to veľmi potešilo a povzbudilo ďalej v písaní. A ďalej by som chcela poďakovať tým, čo za mňa hlasovali v najlepšej poviedke mesiaca a vďaka vám sa táto poviedka viackrát umiestnila. Tak ja len dúfam, že sa vám poviedka páčila a nenudili ste sa pri nej. A že sa k nej niekedy ešte vrátite. :) Ešte raz jedno veľké ďakujem a dúfam, že sa vrátite aj k mojej ďalšej tvorbe. Váš Chippy

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievčenská škola 30. kapitola: