Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievčenská škola 29. kapitola

01.06.2011 (18:30) • Chipanddales • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 2788×

„Dorian, ani nevieš, ako som rada, že si tu,“ šepla som už trochu uvoľnenejšie. Jemne naklonil hlavu do boku a prižmúril svoje červené oči.

„Aj ja ťa tu rád vidím, Bella,“ zavrnel späť s úsmevom a svojim telom ma pritlačil ku stene. Telom mi prešli zimomriavky z tej blízkosti. Cítila som strach, ktorý vo mne vyvolával.

„Ale už musím ísť, aby ma Anna nehľadala,“ vykoktala som prvú vec, ktorá ma napadla. A tú najhoršiu zo všetkých možností. Zasmial sa.

„A čo ti v tom bráni?“

Pohľadom som prešla ku dverám, ktoré predtým zamkli.

„Och,“ šepol pobavene. „Tak to asi nebude možné.“ Prstom mi jemne prešiel po krku, až ku brade, ktorú mi nadvihol.

„Pusti ma!“ zasyčala som. Pod mojim tónom iba prekvapene pozdvihol obočie.

„Och, Bella, si taká naivná... a sladká. Už viem, prečo ťa Edward tak obraňoval,“ šepol mi do ucha. „Ale ten má teraz, bohužiaľ, inú prácu a veď ty si vlastne teraz vo svojej izbe, že?“ Slizko sa usmial. „Alebo čo si mu povedala? Ako si mu klamala?“

Nahnevane som mu vytrhla svoju hlavu z jeho rúk, čo ho iba viac nahnevalo.

„Ja som vždy vedel, že je neschopný. Pretože až príliš nad všetkým rozmýšľa. Že vraj nemám dušu,“ odfrkol si znechutene. Nechápala som, o čom hovorí a niečo mi hovorilo, že to ani nechcem vedieť.

„Ale aj tak bol Arov obľúbenec. Vždy bol ten najlepší. Cullen, ktorý sa dobrovoľne pridal k Volturiovcom, aké šľachetné.“

Obočie mal stiahnuté a ruky drvil v tých mojich.

„Myslím, že bude prekvapený až zistí, že z jeho Belly sa stalo to, čím je on. To, pred čím ťa tak veľmi bránil a zradil celú Volterru,“ zavrčal a prstom mi prechádzal po krku.

„To, čo je on?“ zopakovala som zmätene. Usmial sa.

„Upír,“ šepol potichu, no dosť nahlas, aby som to počula. Stuhla som. Upír. To slovo mi znelo v hlave stále dookola, no jeho význam sa mi strácal. Tá mýtická bytosť, ktorá pije krv?

„No tak, Bella, nikdy si si nevšimla nič divné?“ zamrmlal zamračene. Prikývla som. Jasne sa mi vybavila noc v kúpeľni a Edwarda, ktorý náhle zmizol, keď mi tiekla krv.

„No tak, Bella, kedy si videla Edwarda jesť? Aspoň raz.“

Pokrútila som hlavou a cítila, ako sa mi do očí hrnú slzy. Nikdy. Nechápala som, ako som mohla byť taká hlúpa a naletieť. V miestnosti sa zrazu ozval krik, zmiešaný s bolesťou. Zhrozene som privrela oči. Nechcela som to vidieť.

„Oh, neboj sa, za chvíľu prídeš na rad ty.“ Ruky mi zdvihol nad hlavu a pevne priklincoval ku stene. „Asi to bude bolieť, ale ty si predsa silné dievča, že? Zvládneš to,“ zamrmlal a hlavu mi jemne naklonil na bok. Neodporovala som. Veď na čo by to asi tak bolo? Keby ma nezabil on, urobili by to tí ďalší za ním. Oči som nechala zatvorené a ignorovala slzy, ktoré sa mi do nich hrnuli.

„Povedz zbohom svojmu ľudskému životu, Bella.“

Ďalej som ho už nevnímala. Moja myseľ bola pri Edwardovi.

Buchot a štiepenie dverí. Železné zovretie z mojich rúk náhle zmizlo a miestnosťou sa rozľahol zvuk vrčania. Prekvapene som otvorila oči. Edward stál v kraji miestnosti a jednou rukou silno zvieral Dorianove hrdlo. To zúrivé vrčanie, ktoré sa podobalo skôr zvieraťu, vychádzalo z neho. V jednom momente ho držal pritlačeného ku stene a v druhom ho odhodil na protiľahlú stenu. Ozval sa silný náraz a Dorian zostal na chvíľu nehybne ležať. Edward sa pomalým krokom vybral k nemu, s nenávisťou v očiach a odhodlaním. Takto som ho ešte nikdy nevidela a po prvýkrát som z neho cítila strach.

„Povedal som, nechaj ju na pokoji!“ zvreskol nahnevane a rukou ho tentoraz priklincoval k zemi. Dorian sa zmietal, no nedarilo sa mu Edwardovu ruku striasť. Všetci ostatní v miestnosti iba nehybne stáli a prizerali sa. Možno sa aj báli. Rýchlo som k nemu dobehla. Nechcela som, aby ho zabil. Len to nie. Rukami som ovinula tie jeho, ktoré pevne držali Doriana a snažila sa ich odtiahnuť.

„Edward, prosím,“ zašepkala som zúfalo, keď jeho vrčanie neprestávalo. Prudko otočil hlavu a čiernymi očami pozeral priamo do tých mojich.

„Choď preč, Bella!“ zvrčal cez zuby a silno vytrhol ruky z tých mojich. Bolestne som sykla a chytila si to miesto.

„Edward, prosím, nerob to. Nebuď ako on,“ šepla som už cez plač a všimla si, ako jeho pohľad trochu znežnel.

„Nechcem, aby si to videla, Bella,“ zamrmlal potichu. „Odveďte ju!“ Okolo mojich ramien sa ovinuli dve pevné ruky a začali ma ťahať von z miestnosti. Preč od nich... preč od Edwarda.

...

„Už sa prebúdza,“ zamrmlal niekto potichu. Prekvapene som zažmurkala do svetla a v obrysoch spoznala tvár Alice. Ležala som v posteli, prikrytá teplou perinou. Chcela som sa posadiť, no jediné, čo som cítila, bola bolesť.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa. Alice sa smutne pousmiala.

„Už je po všetkom, Bella.“ To bolo jediné, čo mi povedala.

„Edward?“ šepla som.

„Je v poriadku, za chvíľu príde.“ Ďalší smutný pohľad a ja som vedela, že niečo nie je dobre. A Alice mi to nepovie. S tichým syknutím som pozrela na moju ruku, na ktorej svietili fialové odtlačky prstov.

„Bella... Dorian ti to povedal, že?“ ozvala sa potichu.

„Áno.“

„Chcem, aby si vedela, že sa nás nemusíš báť,“ zašepkala naliehavo, so strachom v očiach. Akoby čakala, že sa postavím a utečiem.

„Nebojím sa, Alice,“ zastavila som ju, keď som zbadala, že znova otvára ústa. „Potrebujem trochu času na premyslenie, ale v žiadnom prípade sa nebojím. Možno... niekde hlboko, veľmi hlboko som cítila, že ste iní.“ Alice sa spokojne usmiala a pevne ma objala.

„Ďakujem, Bella.“

Nervózne som stála v izbe a prešľapovala z jednej nohy na druhú. Alice už odišla a ja som čakala Edwarda. Nevedela som sa ho dočkať. Potrebovala som ho pri sebe. Z dverí sa konečne ozvalo tiché zaklopanie.

„Ďalej!“ vyhŕkla som okamžite. Do vnútra vstúpil Edward. Ostal stáť vo dverách a neisto na mňa hľadel.

„Bella?“ Akoby si pýtal povolenie. Nedočkavo som sa rozbehla a vrhla sa mu rovno do náruče. Prekvapene roztiahol ruky a nakoniec ma objal.

„Nečakal som takúto reakciu,“ zasmial sa uvoľnene, keď sa uvoľnil z mojich bozkov. Bola som tak rada, že je v poriadku. Že sme my v poriadku.

„Hnevať sa na teba budem až potom,“ zamrmlala som potichu. Rukami ma jemne chytil za ramená a trochu odtiahol od seba, aby si ma mohol prezrieť.

„Neublížil ti?“ So strachom v očiach si prezeral snáď každú časť môjho tela.

„Som v poriadku,“ snažila som sa ho upokojiť, no aj tak na mňa stále neisto hľadel. „Dorian mi povedal určité veci.“

Edward  sa zamračil a prešiel ku posteli, aby si mohol sadnúť.

„Čo ti povedal?“ zavrčal.

„Že si sa dobrovoľne pridal k Volturiovcom,“ šepla som a Edward bolestne privrel oči.

„Asi by som ti to mal povedať od začiatku.“

Rozprával mi o svojom ľudskom živote a o tom, ako ho našiel Carlisle. Opisoval mi premenu, Esme, jeho milujúcu matku a celú jeho rodinu. Všetko o upíroch, pričom mi aj odpovedal na moje hlúpe otázky.

„Rozhodol som sa, že opustím svoju rodinu. Nie pre to, že by som s nimi nechcel byť, ale preto, že som neuznával ich štýl života. Nechcel som sa každý deň hrať na to, čo nie som a nikdy nebudem. Chcel som byť medzi rovnakými ako som ja. A preto som si vybral Volterru,“ pousmial sa a uprene hľadel do diaľky, „no neľutujem to, Bella. Pretože to je moja druhá rodina a nemal som prečo odísť.“

Chápavo som  prikývla. Z toho, ako o nich rozprával, som vedela, že ich má rád a že mu tam je dobre. Lepšie ako doma.

„Najprv som robil malé úlohy, no to ma prestalo baviť. A vtedy mi Aro navrhol toto. Hľadať nové talenty pre Volterru. Samozrejme, nie všetky. Iba pár ľudí. Dvoch, najviac troch. Ostatní...“

Zastavil sa, pred tým, než to povedal a skúmavo na mňa pozrel. Na tvári som si držala pokojný výraz. „Táto škola je na to ako stvorená. Rodičia sem väčšinu detí posielajú len pre to, aby sa ich zbavili. Nevadí im, že svoje deti počujú iba cez telefón.“ Pobavene sa usmial.

„Živíš sa ľuďmi?“ spýtala som sa otázku, ktorá ma trápila celý ten čas.

„Teraz nie. Je to zakázané... ale vo Volterre také pravidlá nie sú,“ zašepkal so sklopenými očami. Chápavo som prikývla a snažila sa tú informáciu vstrebať. Čakala som to a bola na to pripravená.

„A potom si prišla ty,“ začal znova. „Jeden z najväčších talentov na celej tejto škole. Musel som ťa predať Volturiovcom a zo začiatku sa tým ani netrápil... veď si bola iba ďalší obyčajný človek. Ale potom, nemohol som. Predstava, že sa z teba stane to, čo zo mňa, ma bolela. Nikto sa nestaral, že som vyhodil tvoje meno, pretože som im to tak nakázal. Ale bolo iba otázkou času, kedy sa to Volterra dozvie. Dovtedy som sa snažil držať si od teba odstup, ignorovať ťa, no nešlo to. Potom som prišiel s nápadom, aby si ma odmietla ty. Snažil som sa ti ublížiť, aby si ma nenávidela a držala sa odo mňa ďalej, aj keď sa budem za tebou plaziť. No to nepomohlo už vôbec,“ uvoľnene sa zasmial a preplietol svoje prsty s tými mojimi.

„Volterra to už vie,“ skonštatovala som. Prikývol. „Čo budeš robiť, Edward?“

Nastala dlhé, tiaživé ticho a ja som cítila, ako vo mne narastá panika.

„Musím sa vrátiť do Volterry, na ich príkaz,“ šepol. Zdráhavo som sa nadýchla a snažila sa upokojiť.

„Ale vrátiš sa,“ vzlykla som a uprene na neho hľadela. Zamračene na mňa pozrel a smutne sa pousmial.

„Zajtra sa vraciate späť domov a rok ti končí. Budeš môcť ísť študovať, mať rodinu, Bella, celý život máš pred sebou.“ Bolestne som privrela oči a ignorovala slzy, ktoré sa mi do nich hrnuli. Prstom mi jemne prešiel po líci a zotrel prvé z nich.

„Ja ti nič také dať nemôžem. Neviem, čo sa stane. Zradil som ich, Bella,“ šepol zlomene a pritiahol si ma na hruď. Pevne som sa do nej zaborila a rukami ho pevne objala.

„Počkám na teba,“ povedala som rozhodne.

„Bella,“ povedal protestne, no zastavila som ho.

„Budem na teba čakať a nezáleží mi ako dlho. Edward, milujem ťa.“ Jemne mi odhrnul vlasy z tváre a usmial sa.

„Aj ja ťa milujem, Bells“ vzdychol šťastne a ešte viac si ma pritúlil k sebe.

...

S Annou sme stáli, tentoraz už v prázdnej, izbe s taškami v rukách. Cítila som, ako by som odchádzala zo svojho domova, kde už bývam roky a nie tri mesiace. Tak veľmi som si na to zvykla a predstava, že to už nikdy nezažijem, ma bolela. Potichu som si vzdychla a pousmiala sa na Annu, ktorá mala slzy v očiach.

„Ideme?“ spýtala som sa. Prikývla, poslednýkrát sa rozhliadla po izbe a spoločne sme poslednýkrát prekročili prah tejto izby.

Autobus už stál na parkovisku, pripravený na odchod. Rozhliadla som sa a zbadala Alice, pri Edwardovi, na kraji parkoviska.

„Už odchádzaš?“ poviem, keď k nim prídem a očami sledujem len Edwarda.
„Áno.“

Snažím sa skryť bolesť, ktorú cítim, no nedarí sa mi to. Alice mi venuje iba smutný pohľad a odkráča preč, aby nás nechala osamote.

„Alice sa o teba dobre postará,“ zamrmle smutne.

„Budeš mi tak strašne chýbať,“ zašepkám a znova cítim tie zradné slzy, akoby nestačilo, že ma tak videl celú noc.

„Sľubujem ti, že urobím všetko pre to, aby som sa k tebe vrátil, Bella. Ale na oplátku mi niečo sľúb aj ty,“ povie zúfalo a silno zviera moje ruky. Prikývnem na súhlas.

„Ak niekoho stretneš, buď šťastná, nečakaj ma. Maj šťastný život, či už so mnou, alebo bezo mňa.“ V okamihu už perami drví tie moje. Vášnivo a zúrivo. Bozky mu oplácam a dávam do toho všetky moje city.

„Sľubuješ?“ povie naliehavo.

„Sľubujem,“ prikývnem a poslednýkrát ho ešte pobozkám. Autobus je už skoro naplnený. Poslednýkrát na neho pozriem a pomaly odchádzam k autobusu. Alice sedí vedľa mňa a povzbudzujúco ma drží za ruku. No ja hľadím iba na Edwarda. Ležérne sa opiera o auto a usmieva sa tak, ako som si to vždy pamätala. Motor sa naštartuje a autobus sa pohne. Edward mi poslednýkrát zamáva a ja ho sledujem, až dokým mi nezmizne z dohľadu.

Autor: Chipanddales (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievčenská škola 29. kapitola: