Čo sa stane, keď človek prestane žiť? Keď pri tragickej havárií príde o oboch rodičov, popričom vie, že to bola jeho vina? Keď sa uzavrie do seba a vytvorí si svoj vlastný svet, do ktorého nikoho nepustí? Keď stratí aj poslednú nádej? A predovšetkým, čo keď to dievča má korene u jednej veľmi zvláštnej rodiny? Priveľa otázok? Nečakajte na ne odpoveď hneď v prológu. Postupne sa nám všetko odhalí. Moja prvá poviedka FF, prosím, buďte zhovievaví.
01.11.2010 (15:45) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1620×
Nikdy som nemala perfektný život... veď kto má? Ale po mojej dvanástke by sa dal prirovnať skôr k domácemu teroru ako k životu, no ja som väčšinou len ticho trpela. Až doteraz.
Volám sa Isabella Swan a ako som už spomínala, od mojich dvanástich sa môj život zmenil z pokojného, občas stresujúceho, no aj tak bezstarostného na peklo.
Všetko to začalo v ten osudný deň. 18. 6. 2005. Mali sme ísť s rodičmi na oslavu nejakej rodinnej priateľky, no práve v ten deň, sa niečo vo mne proti tomu búrilo, vzpieralo, kričalo, aby sme tam nešli. Poddala som sa tomu pocitu a požiadala som rodičov, aby sme ostali doma.
„Ale Bella, prečo by sme to robili?" spýtal sa ma ocko.
Samozrejme, nevedela som mu to vysvetliť. A vlastne, čo som mu mala povedať? „Mám pocit, že sa stane niečo strašné." Pravda, nešli by sme ku tete Jennet, ale rovno k cvokárovi. No keby som vedela, čo sa stane, brala by som tú možnosť všetkými desiatimi.
A tak, keďže som mu to nevedela vysvetliť, svoje rozhodnutie nezmenil. Ja som sa však zaťala. Vždy som bola trvdohlavé dieťa a ani dnes tomu nebolo inak.
„Ako chceš, choďte si. Ale ja som vás varovala," povedala som výhražne.
Ach, prečo som len bola taká hlúpa?
Samozrejme, nepodvolila som sa, a tak im neostalo iné, než ísť bezomňa. Mňa však ten pocit neprešiel, práve naopak, stupňoval sa.
A potom, presne o tretej poobede, sa to stalo.
„Nie!" vykríkla som. „Nie, nie nie!"
Nechápala som tomu. Všetko vo mne vyvrcholilo. Tá rana bola taká silná, až ma to zložilo k zemi. Čo sa to so mnou, dopekla, deje? - pomyslela som si. Bol to taký pocit beznádeje, straty, žiaľu, prázdnoty. Lenže čo som stratila? Prečo som z toho taká smutná... smutná? Slabé slovo. Zúfalá. Prečo som taká zúfalá? Plná beznádeje a bolesti? Snažila som sa to predýchať, nemyslieť na to, no nedalo sa. Slzy mi samé od seba začali stekať po lícach. Akonáhle som si ich zotrela, prišli ďalšie a ďalšie. Do riti!
Na odreagovanie som si zapla televízor. Lenže potom som už vedela, z čoho mi je tak... zúfalo. Práve v telke bežali mimoriadne správy.
„Práve keď auto vyšlo z prudkej ľavotočivej zákruty, výrutilo sa proti nim druhé auto, čierna felícia. Autohavárií sa nedalo zabrániť. V zápätí do nich narazil kamión. Pri zrážke zomreli dvaja ľudia. Viac nám o nehode povie naša kolegyňa, ktorá je už v tomto čase na mieste," hovorila reportérka v televízií.
Teraz som už nevedela definovať svoje pocity. Bolo to strašné. No stále som dúfala, že to neboli moji rodičia, že to oni nezomreli. Že je to len ďalšia dopravná nehoda, ktoré sú v Londýne na dennom poriadku. V kútiku duše som však vedela, aká je pravda. Nemýlila som sa.
„Podľa zistení od polícii, dvaja mŕtvi Charlie a Renée Swanoví, išli na oslavu svojej priateľky Jennet Krowley. Po volaní menovanej sme sa dozvedeli, že Swanovci majú dcéru Isabellu, ktorá sa však v aute nenašla. S veľkou pravdepodobnosťou ostala doma. V tejto chvíli už na miesto jej pobytu vyslali policajnú hliadku, ktorá sa o ňu značne postará, dokým sa nenájdu najbližší rodinní príbuzní."
V tej chvíli sa na televíznej obrzovke objavili fotky nás troch. Naša rodinná fotka, ktorú mama nosila v peňaženke.Už som sa na to nemohla pozerať. Vypla som televízor a poddala som sa svojmu zúfalstvu. Už som úplne sama. My nemáme príbuzných. Mama ani otec nemali žiadnych súrodencov a rodičia im už zomreli. S najväčšou pravdepodobnosťou ma dostane nejaká adpotívna rodina. O Jennet ani nepremýšľam. Tá má vlastné problémy a my dve sme si nikdy nesadli.
Onedlho som pred domom počula auto. Zastavilo na príjazdovej ceste. To budú zrejme policajti. Ozvali sa kroky a zvonček. Nereagovala som. Nemala som silu sa postaviť a ísť im otvoriť. Rukami som si objala kolená a tíško som vzlykala. No, asi to nebolo tíško, keďže policajti na mňa prehovorili spoza dverí. Nepočula som čo hovorili. Iba som postrehla nejaké hlasy. Bola som totiž príliš potopená do vlastnej beznádeje.
Potom som už len postrehla ako vykopli dvere a jeden z nich ma vzal do náručia. Šepkal mi upokojujúce slová, ale ja som ich nevnímala. Len som sa rozvzlykala ešte viac, pretože som si uvedomila, že som stratila už úplne všetko. A mohla som si za to. Bola to len a len moja vina.
Moja vina! Moja vina! Moja vina...
| ďalej
Poprosím komentáre a kritiku.
Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (Prológ):
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!