Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (9. kapitola)

28.12.2010 (13:15) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2070×

Píp! Píp! Píp! Bzzz...

Do pekla! – pomyslela som si, keď som svojou, teraz už prirodzenou, silou rozdrvila budík.

Je utorok ráno, deň po mojej premene, zistení že som „iná“, po prvom love, jednoducho povedané, deň po. Včerajší lov dopadol celkom fajn, až na to, že som domov prišla v Evinom rúchu. Teda, tie rysy sú ale útočné. Bála som sa ich. Vlastne, spočiatku som sa ich bála... Keď po mne skočili, myslela som si, že umriem, lenže každý ich škrabanec či uhryznutie, bolo ako pohladenie. Dodala som si teda odvahy a sústredila som sa výlučne len na krv prúdiacu v ich žilách. Mala som ich do chvíle. Krv ma vážne zasýtila, no cítila som sa dosť unavená. Domov som sa sotva priplazila, o lezení do okna ani nehovorím, dačo strašné. Do postele som padla ako podťatá. Čiže, ďalšie zistenie – niečo ako upír spať môže.

Teraz som však riešila závažnejší problém. Dnes som sa mala porozprávať s Jasperom, ohľadom toho včerajška s Newtonom. Ako človek. Človek, ktorý upírovi neskutočne vonia. Ach, do pekla! Musím niečo vymyslieť, ale čo? Neísť do školy..? To by mi u Geralda a Ireny neprešlo. Vyhýbať sa mu..? To tiež nepôjde, máme spolu dejiny. Čo mám spraviť?

Hej, Alan, potrebujem radu. – ozvala som sa svojej poslednej nádeji.

Nepreháňaš to s tým lovom už? – spýtal sa pobavene.

Jeho poznámku som ignorovala a vysypala mu svoj problém: Dnes sa mám rozprávať s Jasperom Cullenom, ale je tu veľká pravdepodobnosť, že ako upír na mňa vyskočí. Čo mám robiť?

Bella, vieš o tom, že máš, okrem iného, aj dar maskovať svoj pach. Stačí, keď sa posnažíš a cítiť ťa nebude ani ako človeka. Musíš sa sústrediť a bude to v poriadku. – hovoril už celkom vážne.

Ale ako? Keď sa zmením, moje zmysly by sa zase mohli rovnať ľudským a tým sa neucítim aj tak. Potrebujem k tomu ďalšieho upíra. Lenže keď bude pri mne niekto iný, pravdepodobne sa zo začiatku neovládne, čím budem musieť použiť štít, už tretiu schopnosť naraz. Je to nemožné. – povzdychla som si.

Bella, nemusíš sa cítiť, aby si vedela, či tvoj dar pôsobí. Vedela si predsa, keď tvoj štít prvýkrát vystrelil proti Esme. Popisovala si mi to, akoby sa odlepilo kus tvojho ja a vyšlo to Esme naproti. Vedela si, že Cullenovci ťa neucítia, napriek tomu, že si bola len pár metrov nad ich hlavami, o premene na človeka ani nehovorím. Jednoducho, keď tvoja schopnosť začne pôsobiť zároveň s ľudskosťou, dozvieš sa to. Ver si, Isabella. Si predsa Cullenová. – povzbudzoval ma.

Rezignovane som si povzdychla. Má pravdu. A ja nemám na výber. S tichým „ďakujem“ som sa s Alanom rozlúčila a následne zamierila do kúpeľne, trénovať svoje schopnosti. Popritom som sa akýmsi zázrakom osprchovala, obliekla, učesala a vyčistila si zuby, no moja intuícia, alebo podvedomie, nikdy nereagovali inak, než zmenou podoby. Raz sa mi to takmer podarilo, ale to som sa udržala len pár stotín sekundy, a to je aj pre upíra na nič.

Už som s tým chcela seknúť a neísť do školy, jednoducho vybehnúť do lesa, možno sa stretnúť s Esme, alebo trénovať s Alanom, keď sa mi to podarilo. Telom mi prebehla vlna energie a ja som si bola sto percentne istá, že som dokázala ovládnuť obe schopnosti naraz. Nemala som však čas rozjímať sa nad tým, už tak som meškala do školy. Prvá hodina, trigonometria, s najhorším učiteľom. Mám zrejme problém...

***

Do triedy som vlietla ako neriadená strela, priamo uprostred profesorovej prednášky, naviac som sa potkla o prah dverí, čím som docielila, že sa mi všetky papiere rozleteli po katedre. Skvelý dramatický efekt. Našťastie, ani na chvíľu som sa neprestávala sústrediť na svoje schopnosti a udržala som to.

Bála som sa vzhliadnuť na učiteľa, a veruže som aj mala prečo. Z jeho očí šľahali hromy-blesky, nozdry mal nebezpečne rozšírené a prísamvačku si teraz v duchu počítal do desať. Po chvíli sa naozaj trochu ukľudnil, no stále vyzeral prísne a hrozivo. Vykoktala som zo seba čosi ako ospravedlnenie, no dvom hodinám po škole sa zrejme nevyhnem. Do pekla!

So sklonenou hlavou som sa vybrala ku svojej lavici a s povzdychom som dopadla na svoju stoličku. „Magor! Mal by sa ísť liečiť, zakomplexovaný idiot!“ zanadávala som si nepočuteľne.

Vzápätí som vedľa seba počula tichý smiech. Až teraz som si uvedomila, že vo vedľajšej lavici sedí ten obor, Emmett. So zdvihnutým obočím som naňho pozrela a na to šibalsky žmurkla. Teda, chlapec mal čo robiť, aby nevybuchol na celú triedu, miesto toho sa radšej dusil. Ticho som sa uchechtla a ďalej sa radšej venovala výkladu učiteľa, ktorý svoju pozornosť upriamil na mňa. Ospravedlňujúco som sa naňho usmiala a začala si zapisovať poznámky.

Po hodine si na mňa pred učebňou počkal Emmett.

„Ahoj, rebelka!“ zasmial sa nahlas a energicky vykročil smerom ku mne. Reflexívne som zacúvala ku stene a vystrašene sa naňho pozrela. Emmett sa zastavil v pohybe a nechápavo na mňa pozeral.

„Prepáč, ja, -“ nedopovedala som, namiesto toho som sa zvrtla a rozbehla chodbou preč. Nepotrebujem nikomu vysvetľovať, prečo sa správam ako tá najväčšia netýkavka. Avšak, som rada že som stretla Emmetta, aspoň vidím, že moje maskovanie zatiaľ funguje.

Zvyšok prestávky som sa venovala študovaniu témy dnešnej hodiny Občianskej výchovy. Ohromná nuda. Hodinu som takmer celú prespala. Učiteľ si to našťastie nevšimol, aj keď som na zvonenie poskočila dva metre. Ďalšiu hodinu po škole nepotrebujem...

Zvyšok doobedia sa niesol v podobnom duchu ako občianska, takže výsledok u mňa, bol nezáujem o celý svet.

Z obedu som bola teda úprimne zhrozená, jedlo bolo vážne nechutné a nehovorím to len preto, že som upír. Podľa výrazu ostatných, zdieľajú rovnaký názor. Zhnusene som pokrčila nosom a vyšla von z jedálne. Nepovedala by som do seba, že aj po love budem hladná, ale čo narobím. Potrebujem nejaké normálne jedlo. Kto vie, kde je tu slušný fastfood?

Ako som tak stála pred školou, nepostrehla som blížiace sa kroky a tak som sa celkom oprávnene na smrť vyľakala, keď mi Jasper položil ruku na plece. Na mieste som zmeravela, a pevne zavrela oči.

„Bells? Si v poriadku?“ opýtal sa starostlivo.

„Mohol by si sa ma, prosím ťa, prestať dotýkať?“ požiadala som ho kŕčovito.

„Ach, prepáč,“ zahanbene sklopil zrak a okamžite ruku odtiahol. „Chcel som sa len spýtať, nešla by si so mnou na obed?“

Konečne nejaký dobrý nápad. Aj keď viem, že rozhovoru sa zrejme nevyhnem. Nasadila som falošný úsmev a predniesla stručne: „Rada, ďakujem.“

„Kam to bude?“ spýtal sa zdvorilo, vedúc ma k svojmu autu.

„No, predtým než si ma,“ na smrť vyľakal, „zastavil, rozmýšľala som, kde tu nájdem nejaký slušnejší fastfood... V jedálni varia otrasne.“ Zatvárila som sa kyslo.

„To máš teda pravdu,“ zasmial sa.

Ako asi upírom chutí jedlo? Vyzerá to tak, že nie moc dobre. Som zvedavá, na čo sa vyhovorí, keď ma pozval na obed. Asi ho trochu potrápim... Diabolsky som sa usmiala, čoho si Jasper hneď všimol, no nepovedal nič, miesto toho si ma skúmavo prezeral. Asi si myslí, že mi hrabe.

„Zdá sa mi to, alebo si sa zmenila, odkedy sme sa videli naposledy?“ spýtal sa po chvíli.

Čože?? Žeby moje maskovanie prestalo pôsobiť? Ale to by som predsa cítila... Do pekla, ako som sa zmenila? Nevidel ma predsa len deň! Okamžite som sa pozrela do bočného zrkadla. Ale nie, oči mám v poriadku...

„Ako som sa zmenila?“ spýtala som sa napokon.

„No, ja vlastne ani neviem. Celkovo vyzeráš rovnako, len... akoby si... skrásnela?“ zakoktal sa.

Rozosmiala som sa na celé auto. „Čože som? Skrásnela? Ale čo? Tak to musím zrejme Newtona častejšie nechať, aby sa ma pokúsil znásilniť a budem hotová top modelka,“ smiala som sa.

„O tom sa nežartuje!“ napomenul ma Jasper celkom vážne.

„Tak mi to teda prepáč, ale nevideli sme sa od tej doby. Čiže toto je jediné vysvetlenie,“ povedala som.

„No fajn. Tak poď, už sme tu.“ Zmenil tému, keď zaparkoval. Neviem síce, na čo mu to bolo dobré, keď sa aj tak budeme o tom baviť, ale tak, budiž.

Vo fastfoode nebol veľký rad, pre seba som si objednala plné menu (kurací hamburger, hranolky a kolu), a Jasperovi som, navzdory jeho veľkému odmietaniu, vnútila malé hranolky s kečupom. Pán gentleman nám to všetko pekne zacvakal a už aj nás viedol k stolu v najodľahlejšej časti reštaurácie.

„Isabella, viem, že sa ti o tom bude zrejme ťažko rozprávať, ale mohla by si mi toho povedať viac o svojej... minulosti?“ spýtal sa ma Jasper na rovinu, keď mu došlo, že ja sa sama k ničomu nemám. Túto otázku som však nečakala. Spomienky na minulosť, či už obdobie s rodičmi, alebo posledných päť rokov môjho života, boli veľmi bolestivé. A viem, že rovnakú bolesť, akú by som pri rozprávaní pocítila ja, by mal aj Jasper.

„Prosím ťa, povedz mi to. Viem, že veľmi trpíš a tiež, že odvtedy ako si tu, si o tom nepovedala ešte nikomu. Možno ti to aj pomôže, no tak, Bella, porozprávaj mi o tom,“ prosil ma naliehavo.

To predsa nemôžem, zraní ho to. Bude sa musieť pekelne ovládať, aby tu potom zostal so mnou sedieť a počúvať ma do konca. Naviac, nemôžem mu len tak povedať, že ma môj dedo, mimochodom upír a zakladateľ rodu Cullenovcov, zachránil pred idúcim vlakom a doviezol cez polovicu sveta, Geraldovi a Irene pred dvere. Vlastne mu ani nemôžem vysvetliť moju intuíciu, keď som prišla o rodičov, ani prečo som Cullenová, a už vôbec mu nemôžem povedať, že som niekto, kto vlastne neexistuje. Kto sa narodil pred mesiacom.

„Prosím,“ zaskučal a hodil na mňa taký pohľad, že som mu nemohla povedať nie.

Ani neviem ako, vyklopila som mu všetko. A onedlho som to aj ľutovala. Pri rozprávaní o rodičoch, sa tváril ako utýrané šteniatko, len slabou silou vôle sa udržal na mieste a to ani nehovorím, keď som mu prerozprávala „osudový deň“. Pri Derreckovi som sa dlho nevykecávala, vedela som, že Jasper cíti neskutočnú bolesť, zmiešanú s hnevom a ponížením, dokonca som pri tom zaregistrovala aj tiché vrčanie z jeho strany, no nedala som to najavo. Ako som spomínala na svoju plánovanú smrť, kde som cítila spokojnosť a oslobodenie, tváril sa neutrálne, dokonca chvíľu si ma premeriaval pohľadom a lá hodná na psychiatriu. Keď prišiel rad na vysvetľovanie mojej záchrany, zasekla som sa.

Tak, čo teraz? Čo mu mám povedať? A tak som sa dala na neutrálnu farbu, sčasti aj pravdu – vôbec nič si nepamätám. A nakoniec to dopadlo tak, že som Jasperovi vyklopila aj to, že som vlastne nikto. Isabella Swanová je nezvestná a Isabella Cullenová má niečo málo po mesiaci.

Jasper sa dlho neozýval, zrejme predýchaval, čo som mu práve povedala, a poviem vám, predýchaval to dosť dlho, stihla som totiž dojesť svoj obed a vypiť kolu. A, nakoniec, to, čo zo seba dostal, tiež nebolo bohviečo.

„Teda,“ povedal len.

Začala som sa nervózne ošívať. Bude chcieť vysvetlenie, ako som sa sem dostala? Nahlási úradom, že vlastne nie som tá, za ktorú ma pokladajú? Pomaly ale isto som začala mať pocit, že povedať všetko Jasperovi bola chyba. Ten zradný pocit však po chvíli zmizol, keď sa ozval, teraz už obsiahlejšie.

„Teraz už chápem, prečo si zo všetkého taká vystrašená a prečo si nikoho nepripúšťaš k telu,“ tak na tomto som sa musela zasmiať. Že si nikoho nepúšťam k telu? Týmto si sa mi dostal priam pod kožu, kamarát. „Mimo mňa, samozrejme, za čo som ti aj veľmi vďačný,“ podotkol okamžite. „A neboj sa, tvoje tajomstvá sú u mňa navždy schované a v bezpečí.“ Žmurkol na mňa.

„Ďakujem,“ šepla som len.

„Dobre, teraz, mohla by si mi vysvetliť ten včerajšok s Newtonom? Kam si zmizla? Rosalie ťa videla bežať do lesa, ale keď som ťa hľadal, nikde som ťa nenašiel,“ dožadoval sa vysvetlenia.

„Jeden človek je na celý les málo, nemyslíš?“ podotkla som hlúpo, na čom sa Jasper len zasmial. Samozrejme, že pre človeka áno. Ale ja tu mám dočinenia s upírom. Žiarivo som sa naňho usmiala a spustila vopred naplánovanú výhovorku:

„V lese som sa stratila. Po čase som narazila na pár chalanov, ktorí mi oznámili, že sa nachádzam v La Push a pomohli mi aj dostať sa domov,“ vysypala som.

„Ty si bola v La Push?“ spýtal sa Jasper hlasom, o oktávu vyšším.

„No, áno,“ odpovedala som potichu.

„A na viac si tam stretla miestnych. V lese. Večer. Bella, na to si dávaj pozor, už to nikdy nerob. Môže to tam byť nebezpečné,“ zahlásil Jasper otcovsky.

„Áno, ale túlať sa po Forkských lesoch, plných upírov, je úplne v poriadku, čo?“ zamrmlala som si pre seba.

Až neskôr mi došlo, že ma Jasper počul a ten sa na mňa teraz díval poriadne prekvapene. Rýchlo som to zvrtla na „ľudskú verziu rozprávky“.

„Ale no tak,“ zasmiala som sa. „Gerald mi už povedal tie La Pushské legendy. Vlkolaci a upíri. Rozprávky pre deti. No povedz, ak by to bola pravda, znamenalo by to, že tamtí chlapci sú vlkolaci a vy... my sme upíri. To je predsa choré,“ smiala som sa ďalej.

Gerald mi vážne tie legendy rozprával, ale teraz, keď sa nad tým zamyslím, dáva to celkom zmysel. A keďže som sa dozvedela, že upíri existujú, vlkolaci zrejme nebudú výnimkou. To znamená, že v La Push vážne žijú ľudia, meniaci sa na vlkov. Teda, riadne bláznivé miesto tento Forks a okolité oblasti.

„A veríš tomu?“ spýtal sa ma Jasper po chvíli.

„Akože, či žijú vlkolaci a upíri?“ spýtala som sa hlúpo.

„Upíri a vlkolaci. Áno. Veríš na ne?“ zopakoval otázku.

Na malú chvíľu som sa zamyslela. To je teda ťažká otázka. Lenže, keď mu poviem áno, môže začať niečo tušiť, no skôr či neskôr sa to dozvedieť musí, takže povedať mu nie, tiež nie je práve objektívne. Ach, cítim sa ako pred oltárom! Áno, nie - nie, áno?! V tú chvíľu ma napadla skvelá vec – pozrieť sa na hodinky.

„Do pekla! Jasper!“ skríkla som.

„Čo je?“ spýtal sa vystrašene.

„Pozri, koľko je hodín! Prídeme neskoro! A ty si sa ani nedotkol svojich hranoliek! No nič, vstávaj, musíme si pohnúť,“ hovorila som a už aj sa zdvíhala.

Jasper to teda nechal tak, vstal a pobral sa k svojmu autu, smer škola, hodina dejepisu. 

späť | ďalej

Veľmi sa Vám ospravedlňujem za to dlhé čakanie, ale šli sviatky, naviac som nemala múzu a rozpísala som Vianočnú poviedku, ktorú som aj tak nestihla celú dopísať, a z ktorej pravdepodobne vznikne kapitolovka. No, máte sa na čo tešiť v budúcom roku. Teraz však pevne verím, že sa Vám 9. kapitola DzC páčila a tí, ktorí na túto poviedku ešte nezabudli, napíšu komentár.

Aby som ešte nezabudla, na Vianoce je už síce neskoro, ale aj tak - Veselé Vianoce a šťastný Nový rok vám praje Tikina

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (9. kapitola):