Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (8. kapitola)

05.12.2010 (20:45) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1522×

Neodpovedal, len po hodnej chvíli sa ozval: „Dobre, tak mi ukáž, čo v tebe je.“

A aj som mu ukázala. Všetko. Začala som prehovorením do mysle, potom premenou na človeka. Našťastie, posilnená skúsenosťou s Esme som vedela, čo čakať, preto som proti nemu ihneď vystrelila svoj štít.

Zlom nastal, keď som sa rozhodla mu ukázať svoje blesky. Chcela som trafiť strom, no akosi mi to nevyšlo a vpálila som to priamo do Alana.

„Alan!“ skríkla som a v ten moment som už stála nad ním.

Nehýbal sa. Na tele mal viacnásobné popáleniny. Zahmlilo sa mi pred očami. Ja som ho zabila! Svojho deda! Rozvzlykala som sa. Popritom som sa dotkla Alanovej ruky, na ktorej mal nepeknú spáleninu, no pod mojim dotykom sa rana zacelila. S údivom som behala očami od Alanovej hlavy, k jeho ruke. Alan očividne nechápal tiež, no poslal mi veľmi výraznú myšlienku.

Dotkni sa ma. – zaskučal.

Neisto som sa pozrela naňho a potom na svoje ruky. Opatrne, celkom jemne, som sa dotkla ďalšej popáleniny, ktorá sa znova ihneď zahojila. Na tvári sa mi objavil blažený úsmev. Opatrne som rukami prechádzala po Alanových ranách. O pár minút už bol celkom zdravý. S očakávaním pohýbal so všetkými končatinami, keď zistil, že je v poriadku, veľmi pomaly sa postavil.

„Pre dnes končíme,“ vyhlásil a zmizol v lese.

Na lúke som zase ostala sama. Vzápätí sa mi kolená podlomili a ja som bezmocne padla na zem. V diaľke som počula kohosi bežať smerom ku mne, no ja som nevládala postaviť sa. Nejak to na mňa všetko doľahlo. No zhrňme si to. Dnes, prvý deň v škole, pokus o znásilnenie od Newtona, zistenie, že upíri existujú, pričom som sa sama stala upírom. Teda, niečo ako upírom, so zvláštnymi očami a super schopnosťami. Spoznala som svojho deda, ktorého som následne skoro zabila, čím som docielila, že o mňa už ani len nezakopne.

Takže to vidím nasledovne. Buď sa budem hrať na Batmana, alebo si spravím malý výlet do Talianska. Hm, môže upír... niečo ako upír, zošalieť? Lebo ak hej, tak som zrejme prvý pacient na upírsku psychiatriu.

Mimochodom, osoba čo beží smerom ku mne, je Esme. Už ju aj cítim, aj počujem ako spomaľuje. O chvíľu príde sem. To bude zase veľmi emotívne. Nepotrebujem ľútosť, ani útechu. Musím sa z toho dostať sama. Obrnila som sa na tri metre svojím štítom.

„Bella!“ vydýchla Esme a rozbehla sa ku mne. Štít ju však zastavil a ona skončila v najbližšom strome.

Odvrátila som sa. Nesmie vidieť, že plačem. Môže upír plakať? Nie. Môže niečo ako upír plakať? Očividne.

„Esme, choď preč prosím ťa. Ja to zvládnem. Premením sa na človeka a pôjdem domov. Zajtra pôjdem do školy a všetko bude v poriadku. Len ma teraz, prosím, nechaj na pokoji. Potrebujem premýšľať.“ Vysvetľovala som jej prekvapujúco kľudným hlasom.

„Prepáč, Bells, ale vidím na tebe, že sa niečo stalo a naviac tu cítim cudzieho upíra. Povedz mi, spravil ti niečo? Ak áno, moja rodina sa oňho postará. Pretože ohrozuje aj nás. Takže Bella, čo sa stalo, ublížil ti?“ vyzvedala Esme starostlivo.

„Nie, bol to Alan, bude ma trénovať.“ Povedala som chladne a postavila sa. „Je načase ísť domov. Maj sa, Esme. Zajtra sa ti možno ozvem.“ Rozlúčila som sa a rozbehla sa domov.

Tesne predtým, ako som vyšla z lesa som sa zmenila na človeka a ďalej vykročila ľudským tempom na ulicu. Energicky som zaklopala na dvere nášho domu. V ďalšej sekunde stáli vo dverách Gerald a Irena. Bolo na nich vidieť ich zmiešané pocity. Strach, radosť, hnev, úľava, radosť...

„Bells!“ vykríkla Irena a vybehla ku mne. Vystrašene som zaspätkovala. Reflex. „Prepáč, prepáč!“ ospravedlňovala sa.

Zahanbene som sa usmiala. „Prepáčte mi to,“ ospravedlňovala som sa skľúčene.

„To nič, dievča,“ povedal Gerald a posunkom naznačil, že mám ísť dnu. „Nabudúce nám však povedz, ak budeš chcieť niečo podobné podniknúť. Bol tu tvoj spolužiak, tuším Jasper sa to volal, doniesol ti učebnice. Vybral sa ťa hľadať, mala by si mu zavolať.“ Oboznamoval ma so situáciou.

Len som nemo prikývla a vyšla hore schodmi. Potrebovala som zo seba zmyť tú špinu z lesa. Vliezla som do sprchy a pustila na seba prúd teplej vody. Bolo to príjemné. Svaly sa mi postupne uvoľnili a ja som si pripadala konečne kľudná. Moje problémy akoby odplavila voda, spolu so špinou, a myseľ zostala jasná. Sústredila som sa čisto len na ostré kvapky vody dopadajúce na moje telo. Voda sa mi však čím ďalej, tým viac zdala chladnejšia, tak som čoraz viac pridávala teplej a uberala studenej, až na mňa padala čisto vriaca voda, no stále mi to nestačilo. Kašľala som na to, po polhodine som vyšla zo sprchy a zabalená len do uteráku som podišla pred zrkadlo.

Aha. Preto tá zmena. Zase som upír, ani som si nevšimla kedy som sa zmenila. Dobre, kašlem na to, ak sa dnes už dole neukážem, môže po dome pobehovať upír v podobe Isabelly. Mala by som však zavolať Jasperovi. A na to potrebujem ľudskú masku, predsa, na hlase by ako upír rozoznal zmenu. Rezignovane som si povzdychla a dala sa do premeny. Obliekla som si pyžamo a zbehla dole k telefónu.

„Ehm, Irena, nevieš Jasperove číslo?“ spýtala som sa.

„Hej, nechal ho tu, je na chladničke.“ Zvolala naspäť.

Vytočila som a čakala na odozvu v telefóne. Jasper zdvihol hneď po prvom pípnutí.

„Prosím?“ ozval sa.

„Ahoj, Jasper, to som ja, Bella. Chcela som ti len poďakovať, že si mi doniesol tašku. A tiež že som v pohode, už doma. Vďaka však za ochotu.“ Vychrlila som zo seba.

„Jasné, Bella, to je najmenej, len, mohol by som sa s tebou zajtra v škole porozprávať?“ spýtal sa tichým hlasom.

Ustrnula som. Slúchadlo som zovrela pevnejšie, ešteže som človek, ako upírovi by sa mi určite podarilo rozdrviť ho. Moje skoro mŕtve srdce vynechalo pár úderov a naprázdno som prehltla. Čo chce? Esme mu to povedala? Ak áno, skončila som.

„O čom?“ spýtala som sa piskľavo.

„Ohľadom Newtona,“ vyslovil.

Tak to mi teda odľahlo. „Jasné,“ šepla som.

Ďalej som zo seba dostala čosi ako „čau a dík“ a zložila som.

„Bella, nie si hladná?“ spýtala sa Irena starostlivo.

„Nie, vďaka,“ odpovedala som slušne a vybehla hore schodmi do svojej izby. Rýchlo som zaliezla pod perinu a všemožne sa snažila zaspať. Nešlo to, miesto toho ma omnoho viac lákal mesiac v splne. Esme hovorila, že upíri nespia. Nejedia. Lovia zvieratá. Nemala by som...

Chvíľu som sa so sebou hádala, no nakoniec vo mne zvíťazila upírska podstata a tak som sa obliekla do niečoho voľnejšieho a ladne vyskočila z okna. Popritom som sa znova premenila na upíra. Tak a teraz čo? Ako sa loví? Mám zavolať na Esme? Nie, môže byť u nej ten... Edward.

Alan? – ozvala som sa k svojmu dedovi.

Čo potrebuješ? – spýtal sa naspäť.

Ako sa loví? – spýtala som sa.

V hlave som počula jeho smiech. Haha, veľmi vtipné. – sykla som otrávene.

To teda je. Ale nie. Proste sa poddaj inštinktom. Nasaj vzduch, zisti kde sa nachádza najbližší človek a je to. Daj si ale bacha, nelov každého, vyhľadaj skôr bezdomovcov, tí nikomu nechýbajú. Pamätáš na Volturiovcov? Musíme zostať nenápadní. – zdôraznil.

Lenže ja nechcem loviť ľudí! – povedala som nasupene.

To chceš byť ako Cullenovci? – spýtal sa posmešne.

Som Cullenová, takže áno. – odvrkla som.

Ja som pravý a jediný Cullen, spolu s tebou, milá Isabella a živím sa ľuďmi. Carlisle len prijal moje priezvisko, a začal žiť iným spôsobom života, než by mal. – vysvetlil mi, trochu naštvane.

Dobre, Alan, nejdem sa s tebou hádať, ale ja ľudí vraždiť nechcem. Preto mi len povedz, ako sa loví a dám ti už doživotne pokoj. Chápem tiež, že už so mnou po tom, čo som ťa takmer zabila, nechceš mať nič spoločné. Takže? – spýtala som sa znudene.

Ako si, prosím ťa, prišla na to, že ťa nechcem ďalej trénovať? Máš siedmy dar! Aj keby sa dačo stane, uzdravíš ma, nie je sa čoho báť, preto tréning zajtra pokračuje, milá moja vnučka. A teraz k tomu lovu. Prestaň rozmýšľať nad tým, čo robíš. Proste vypni, poddaj sa inštinktom, tie ťa samé zavedú ku koristi. – poradil.

Tak dík. – zamrmlala som.

Hej Bella? – zavolal na mňa Alan ešte.

Čo je?

Zajtra o šiestej věcer ťa čakám na lúke. – povedal.

Neodpovedala som, len som sa riadila Alanovými radami. Úplne som vypla, zhlboka sa nadýchla... Dvadsatpäť kilometrov odo mňa je rodinka rysov. Rozbehla som sa tým smerom. Lov sa začína...

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (8. kapitola):