Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (2. kapitola)

11.11.2010 (20:15) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2155×

Keď som sa prebrala, našla som sa v malej útulnej izbičke. Nemala som poňatia, kde to som, pamätám si len, že ma niekto strhol z koľajníc tesne predtým, čo tadiaľ prešiel vlak. Počkať... Nebolo to inak? Snažila som sa spomenúť si, čo sa mi vlastne stalo, no keď som si chcela vybaviť tú scénu, na um mi prichádzala len tá myšlienka, že ma niekto strhol z koľají, a keď som ju zamietla, ozvala sa strašná bolesť.

Bolestivo som sykla a vzhliadla na dvere, kde som odhadovala, že by mala byť kúpeľna. Stále som nevedela, čo urobím, takže som sa pre začiatok rozhodla osprchovať. Z nohavíc som si vybrala celý obsah vreciek, čo bola len rodinná fotka a náhrdelník, ktorý som si schovala pod matrac. Potom som sa zavrela do kúpeľne.

Našťastie tam bol čistý uterák aj šampón, takže som nemala problém. Oblečenie alebo skôr tie handry, čo som mala na sebe, som si poskladala na kôpku a vzápätí vliezla do sprchy. Sprchovala som sa dlho, predsa len, takýto luxus som si „doma“ nemohla dovoliť, tak prečo nie tu? Keď som už čistá a zahalená len uterákom vyliezla von, so zdesením som zistila, že moje oblečenie je preč. Rýchlo som vbehla do izby v nádeji, že tam nájdem niečo obstojnejšie ako len osušku a naozaj... Na už ustlanej posteli ležalo celkom nové oblečenie. Našla som tam krásne spodné prádlo, úzke tmavé džínsy a veľmi pekný tyrkysový top.

Rýchlo som sa obliekla a potom opatrne vykukla z izby. S neistotou som zišla dole po schodoch, keď som započula nejaké hlasy. Opatrne našľapujúc, ako som neskôr zistila, som išla do jedálne, odkiaľ som predpokladala pôvod hlasov. Chcela som ísť bližšie, aby som videla, „s kým mám tú česť“, lenže jedna uvoľnená parketa ma zradila a pod mojou váhou poriadne hlasno zavŕzgala. Rozhovor okamžite skončil a spoza rohu vykukla malá hlava so širokým úsmevom, patriaca zrejme starej dáme. Mala už zošedivené vlasy a tvár poznačenú vekom, no milý úsmev a oči plné dobroty jej zrejme zostali ešte z jej mladých čias.

„Pozrime sa, kto nám to už vstal,“ zašvitorila vľúdnym hlasom.

Bohužiaľ, za ten čas strávený u Derrecka, som nemala o ľuďoch bohvieakú mienku a nesršala som práve ani dôveryhodnosťou či elánom, preto som zareagovala tak, ako som zareagovala.

Inštinktívne ma zaplavil strach a panika. Oči sa mi rozšírili a ja som opatrne cúvala, až kým ma nezastavila obývacia stena. To už vedľa babičky stál aj dedko a obidvaja ma zamyslene pozorovali. Pán bol od babičky evidentne starší, jeho vlasy posypané striebrom a tvár strhaná od starostí to jasne dokazovali, no napriek tomu vyzerali, že si žijú šťastný a pokojný život.

Mňa to však nedostalo. Dobre si pamätám, ako to bolo s Derreckom. Navonok slušný človek, ale ako náhle sa dostal mimo dohľad, už sa z neho stalo to zviera. Áno, je to možno dosť smutné, no ja som dôveru v ľudí už úplne stratila.
Preto, keď sa tí dvaja, pre mňa úplne neznámi ľudia, začali ku mne približovať, beznádejne som sa zviezla k zemi a hlavu si dala medzi kolená, chrániac si ju popritom rukami.

„Už mi neubližujte, prosím,“ zažiadala som medzi vzlykmi.

Keď som na sebe pocítila niečiu ruku, trhla som sebou a rozvzlykala som sa ešte viac.

„No tak, zlatko, neboj sa nás. Už to je dobré, už ti nik neublíži, sľubujeme,“ chlácholila ma starenka, pričom ma pevne objala okolo pliec. Nemala som silu sa vzpierať, tak som len stále usedavejšie plakala. Starenka sedela pri mne a nechala ma, nech sa vyplačem. Po čase ma to vážne prešlo a ja som už len posmrkávala.

Odviedla ma do kuchyne, pričom mi neušiel zamyslený a trochu vystrašený, no predsa súcitný pohľad dedka. Babička ma usadila za stolom a potom si sama sadla naproti mne.

„Tak, teraz by sa nám zišlo menšie objasnenie situácie.“ Pozrela na mňa skúmavým pohľadom, pričom mi posunula tanier s jedlom.

Pohľadom som skúmala čosi, čo sa podobalo na vajcovú omeletu, no žalúdok som mala scvrknutý do minimálnych rozmerov, a tak som silno pochybovala o tom, že by som do seba dostala vôbec pohár vody, nie to ešte toto.
Keď babičke došlo, že sa nemám ani k vysvetľovaniu, akým zázrakom som sa k ním dostala ani k jedlu, spustila sama.

„Dobre, tak by bolo zrejme dobré ti vysvetliť ako to, že si sa zobudila tu, u nás. Jednoducho si u nás zaklopala a keď šiel Gerald otvoriť, padla si mu do náruče. A teraz vôbec netušíme kto si, odkiaľ si prišla, a čo sa ti stalo. Zo spánku si sa totiž často strhávala a vykrikovala si. Neraz sme ťa boli utíšiť.“ Odmlčala a skúmavo sa na mňa zahľadela. „No ty si na to evidentne nepamätáš,“ skonštatovala.

Neisto som sklopila zrak a skúmala ryhu v drevenom stole. Akosi mi došlo, že teraz mám vysvetľovať ja.

Zhlboka som sa nadýchla a spustila: „Volám sa Isabella Swan. Pochádzam z Londýna a moji rodičia zomreli, keď som mala dvanásť. Odvtedy som bývala s Derreckom. On si ma adoptoval a... a,“ zajakla som sa.

Z očí mi v ten moment vytryskli slzy a nekompromisne stekali dolu po lícach, až v ťažkých kvapkách dopadali na drevený stôl, čím zaplnili hlbokú ryhu v ňom. Cítila som, ako ma babička znova objala okolo pliec a pokúšala sa ma utíšiť, čo sa jej po chvíli aj podarilo.

„To bude dobré, dieťa. Už nám nemusíš nič hovoriť, my si ťa nedáme. Teraz by si mala vedieť, že sa nachádzaš vo Forks, v Spojených Štátoch Amerických. Ja sa volám Irena a môj manžel Gerald. Myslím že tvojho opatrovateľa ani nenapadne hľadať ťa tu. Samozrejme, ak sa k nemu nechceš vrátiť.“ Pozrela na mňa.

Prudko som zdvihla hlavu a pozrela sa Irene do očí. „Len to nie!“ zasipela som.

Irena sa na mňa súcitne usmiala a potom kývla hlavou.

„Dobre, ešte sa ťa však musím spýtať či chceš zostať tu s nami.“

Bez váhania som prikývla a vďačne som pozrela na Irenu a Geralda. Ten sa na mňa len usmial a zamieril do obývačky. Irena sa zase presunula na svoje miesto naproti mne a začala mi vysvetľovať, čo všetko bude treba zariadiť, aby som mohla začať nový život tu, vo Forkse.

„Budeš musieť prijať novú identitu a vlastne, premeniť celú svoju minulosť. Budeš potrebovať nový rodný list, občiansky preukaz, kartičku poistenca, pas a vlastne všetko, čo k životu patrí. Tak začneme tvojím novým menom. Isabella si môžeš ponechať, avšak potrebuješ nové priezvisko. Máš nejaké nápady?“ spýtala sa ma Irena.

„Cullenová!“ vyhŕkla som bez premýšľania.

Irena na mňa pochybovačne pozrela. „Cullenová?“ pýtala sa neveriacky, načo sa z obývačky ozval hrdelný Geraldov smiech.

Neviem, čo ma to napadlo, ale po reakcii na môj návrh, som o tom začala máličko pochybovať.

„Je s tým problém?“ spýtala som sa neisto.

Irena sa na mňa len usmiala a povedala: „Ale vôbec nie.“

„Irena?“ začala som opatrne, pretože práve ma napadla celkom logická otázka k danej situácií.

„Hm?“ zamumlala, pretože som ju evidentne vytrhla z vlastných úvah.

„Ak sa ťa môžem spýtať, ako to chceš všetko zariadiť? Teda moje doklady, a tak?“ spýtala som sa jej, pretože ma to dosť zaujímalo a vlastne som sa aj trochu bála, čo mi odpovie.

Zrejme tú neistotu v mojom hlase vycítila, preto mi pokojne vysvetlila, že Gerald kedysi pracoval ako policajt, kým nešiel do dôchodku a stále má na polícií pár známostí, preto si nad tým nemusím lámať hlavu. Pri zmienke o policajtoch, sa mi do očí začali tlačiť slzy, ktoré som okamžite zahnala. Ocko bol tiež policajt.

Irena zrejme vycítila moje vnútorné rozpoloženie a tak moje myšlienky zahnala návrhom na nákupy.

Rozžiarili sa mi oči. Nákupy! Päť rokov som nevidela obchod! Päť rokov som nedostala nové oblečenie, ale staré obnosené handry. Pri myšlienke na nákupy, mi samovoľne začali tiecť slzy, ktoré som mihom ruky zotrela.

„Pôjdem rada!“ vyhŕkla som.

„Dobre, môžeme vyraziť hneď?“ spýtala sa a ja som nadšene prikývla. „V predsieni máš sako a topánky. Bež sa pripraviť.“ Popohnala ma Irena a sama zamierila za Geraldom do obývačky. Tam s ním chvíľu debatovala, neušlo mi, že je to o mne, no vzápätí už bola u mňa a ťahala ma vonku k autu. Pri tom náhlom pohybe som sebou vystrašene trhla, na čo sa na mňa Irena pozrela, a keď si všimla môjho zdeseného výrazu, okamžite ku mne priskočila.

„Prepáč mi to. Ja som nechcela.“ Ospravedlňovala sa mi Irina.

„To je v pohode. Je to len... zvyk.“ Hovorila som zarazene.

„Tak už poď.“ Zavolala ma smerom k autu.

Neisto som nastúpila do malého autíčka pre dve osoby a sledovala, ako Irena opatrne, aby ma nevystrašila, robí to isté.

V obchodnom centre som sa vždy držala blízko Ireny, necítila som sa dobre medzi toľkými ľuďmi, tak som radšej sklonila hlavu a pozerala do zeme. To sa mi ale vypomstilo a narazila som do steny. Teda, to som si najprv myslela, no keď som si všimla nad sebou malú dievčinu s bláznivým účesom a vlasmi čiernymi ako noc, ktorej výzor pripomínal skôr elfa ako ľudskú bytosť, zarazila som sa. Vystrašene som zaspätkovala späť k Irene. Tá mi pomohla vstať a ja som tentoraz mala malú elfku na úrovni očí. To je zvláštne. Jej oči mali úplne rovnakú farbu ako lev na mojom náhrdelníku. Hľadeli na mňa, no predsa, akoby pozerala cezo mňa niekam do neurčita. Po chvíli ma však jej oči zaznamenali a ona si ma skúmavo prezerala. Pod jej pohľadom som sa necítila dobre, a tak som len zamumlala tiché „prepáč“ a ťahala som Irenu k prvému obchodu.

Keď sme boli mimo dosluch, spýtala som sa Ireny, kto bola tá malá dievčina. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi povedala, že je to Alice Cullenová. Cullenová! Preto taká reakcia na meno, ktoré som si vybrala. No to bude veľký trapas. Samozrejme, ak si nevymyslím iné meno.

„Ani na to nemysli!“ zahriakla ma Irena.

Zmätene som na ňu pozrela. „Na čo?“

„Že si zmeníš meno! Zabudni! Gerald ti už vybavuje doklady a už nie je možné zmeniť to. Bohužiaľ.“ Pozrela na mňa.

„Prečo ste mi to nepovedali?“ spýtala som sa ukrivdene.

Na to mi Irena neodpovedala, len ma zatiahla do prvého obchodu a povedala mi, že si mám vybrať, čo chcem, s peniazmi problém nie je. Predsa som si vybrala len pár outfitov, ktoré môžem navzájom kombinovať, takže pohoda. Síce som netušila, čo sa práve nosilo, ale po rade predavačky som si vybrala vraj „jesenný trend“. Vlastne mi to bolo jedno, hlavne nech mám niečo slušné na seba.

„Hotovo,“ zašomrala som a pobrala sa smerom k autu.

Irena ma však pevne chytila za lakeť. Na starenku má teda poriadnu silu a elán.

„Kam si myslíš, že ideš?“ spýtala sa nechápavo.

„No asi...“ Domov? Mám povedať domov? Nie! „K autu, nie?“

Nie. Zvyšok odpoludnia, po tom, čo mi Irena vynadala, že ako si predstavujem odísť z obchodu bez topánok, sa niesol v znamení nakupovania, a tak sme sa domov dostali o dve hodiny neskôr, za čo som bola nesmierne vďačná, a tak som sa najedla, osprchovala a padla do postele ako podťatá.

späť | ďalej

Ďakujem krásne za všetky tie povzbudzujúce komentáre, dúfam že vás táto, podľa mňa nezáživná, kapitola moc nesklamala. Sľubujem že Cullenovci budú už v 3. kapitolke.

Vaša tikina

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (2. kapitola):