Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov - 11. kapitola

13.01.2011 (07:45) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2064×

EDIT: Článek neprošel korekcí.

„Pustite ju,“ zahlásil Alan pevným hlasom.

Ostatní, ktorí sprevádzali upíra, ktorý ma niesol, nás v tom momente obkľúčili. Vzápätí som počula divoké vrčanie, ktoré vychádzalo z hrdiel tu prítomných. Usmiala som sa.

Predsa si dal na mňa. – poslala som mu spokojnú myšlienku.

Ako inak – odpovedal Alan ironicky, očami stále pozorne sledujúc, ostatných upírov.

„Kto si?“ spýtal sa upír, ktorý ma niesol. Aha, zrejme Carlisle.

„Kto by to bol do teba povedal, Carl. Ani si nepamätáš, na svojho stvoriteľa?“ ozval sa Alan s iróniou v hlase.

Cítila som, ako Carlisleovi razom oťaželi ruky a podlomili sa mu kolená, vzápätí som sa ocitla v náručí ďalšieho upíra, zatiaľ čo Carlislea podopieral z jednej strany Emmet a z druhej Esme. Skvelé, a mňa si tu pohadzujú ako handrovú bábiku. Vzhliadla som do tváre svojho terajšieho nositeľa. Bol to ten, čo vie čítať myšlienky, Edward, myslím.

„Alan?“ šepla Esme neveriacky.

„Áno, som to ja. A teraz, Esme, prosím ťa, povedz svojej rodine, nech prepustia moju vnučku. Som si istý, že sa s tebou ešte rada niekedy znova stretne, ale teraz by som bol rád, keby môžem nejaký ten čas, stráviť s ňou ja. Predsa len, sedemnásť rokov, je pre človeka dlhá doba, nie?“ Žmurkol na ňu.

Obzrela som sa po ostatných. Vyzerali byť mierne v šoku, no, a vlastne, prečo nie? Nie každý deň sa dozviete, že máte práve do činenia so zakladateľom vášho rodu, pravdepodobne najmocnejším upírom, ktorý kedy existoval a jeho vnučkou, ktorá, podľa všetkého, tiež nezostala neobdarená.

Nespokojne som sa pomrvila v Edwardovom náručí, čím som na seba upútala pozornosť.

„Ehm, môžete ma už pustiť?“ zachripela som namáhavo.

Videla som Edwardov odmietavý výraz, môj hlas ho zrejme práve nepresvedčil o tom, že som v poriadku. Preto po mne sotva fľochol pohľadom, a daľej sa venoval svojej rodine, presnejšie Esme.

„Ty si o všetkom vedela?“ spýtal sa s výčitkou v hlase.

Esme sklopila zrak a len smutne prikývla.

„Prečo si nám to nepovedala? Hovoríme si predsa všetko, nie?“ dožadoval sa vysvetlenia.

„Bella ma o to požiadala,“ pípla.

„Ale, čo ťa po nejakej Belle, my sme predsa tvoja rodina, mali by sme ti byť prednejší než nejaká imitácia upíra!“ kričal Edward, akoby som tam vôbec nebola. A potom, tón, akým hovoril na Esme, sa mi vôbec nepáčil.

Je to predsa jeho matka, nie? Aj keď adoptívna, ale je! Mal by sa k nej správať s úctou a nie takto! Na viac, ma nazval imitáciou upíra! Mňa! Tak ja ti teda ukážem imitáciu, chlapče!

Alan, zasiahni, prosím ťa. Takto s Esme predsa jednať nesmú, všetko robila kvôli mne! A ten parchant ma nazval imitáciou. – odula som sa v duchu.

Môžeš. – poslal mi naspäť pobavenú myšlienku.

Nechápavo som sa naňho pozrela.

Chcela si ho predsa postrašiť bleskom, či nie? – spýtal sa ma v duchu a na malý moment sa mi zdalo, že na mňa žmurkol.

Vlastne, to je skvelý nápad. Tak ma potom možno pustí... Sústredila som sa na jeden menší blesk z jasného neba, ktorý v plnej sile zasiahol mladý smrek tesne za Edwardom. Ten úľakom poskočil do vzduchu a ja som mala čo robiť, aby som pristála na nohách.

Edward sa nechápavo rozhliadol po prítomných, hľadajúc vinníka.

„Ja ti dám, napodobeninu upíra,“ zasyčala som.

Teda, môj hlas bol ale iný. Už to nebolo namáhavé chraptenie, ale jasný, ľúbezný a melodický hlas, ktorý mi vychádzal z hrude. Zároveň bol podčiarknutý hrozbou, ktorú som momentálne, pre Edwarda, znamenala. Moje oči sa vyjasnili. S tou najčistejšou modrou farbou svojich očí, som sa otočila k Edwardovi, môj pohľad musel mať teda silu, Edward vystrašene zaspätkoval k stromku, čerstvo rozčesnutému, mojím bleskom.

Zároveň som aj registrovala ostatných šiestich upírov, ktorí sa ku mne zozadu približovali, v snahe ochrániť člena rodiny. Prestala som sa zaoberať Edwardom, teraz som sa čelom otočila k rodine, nečestne nesúcej priezvisko Cullen. Pre istotu som ešte rozhodila svoj štít, predsa len, neviem, ktorého z nich napadne po mne skočiť. Môj pohľad sa zastavil na Esme.

Nepáči sa mi, ako sa k tebe choval Edward. Bolo to od neho hnusné. Chcem vedieť, Esme, si so svojou rodinou šťastná? – poslala som jej myšlienku.

„Edward bol odjakživa taký, Bells, avšak, rodine je verný, chce nás len chrániť. Ak ti ide o to, nie, ostatní sa ku mne takto nesprávajú, len Edward má večne s niečím problém, a to nielen pri mne. Nemaj obavy, so svojou rodinou som spokojná,“ prehovorila.

Prikývla som. „Fajn. Som rada, že sme si to vysvetlili. Nejakú tú dobu nás zrejme s Alanom tu, vo Forks neuvidíte. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že stretnutie s tvojou rodinou, Esme, bolo úplne podľa mojich predstáv, v každom prípade ti ďakujem, za tie dni strávené so mnou. Naučila si ma toho mnoho.

Jasper, ohľadom teba, neľutujem nič, čo som ti povedala, ale myslím, že v prítomnosti tamtoho,“ ukázala som na Edwarda, ani sa po ňom neohliadnuc, „je nemožné od teba žiadať, aby si si to nechal pre seba. V každom prípade som rada, že som sa ti zverila a, aby som nezabudla, nemáš za čo.“ Žmurkla som naňho.

Následne som pristúpila k Alanovi a spolu sme sa rozbehli naprieč lesom.

Musím sa ísť rozlúčiť s Geraldom a Irenou. – poslala som mu myšlienku, sústreďujúc sa na beh.

Uvedomuješ si, dúfam, že som odteraz s tebou? – spýtala som sa ho, keď mi dlhšie neodpovedal.

Prečo? Prečo tu nemôžeš jednoducho zostať s Cullenovcami a v kľude dokončiť školu? Už ma nepotrebuješ, pomôcť so schopnosťami by ti mohli oni, hlavne Jasper. Na čo ti budem ja? – vyšiel po mne v myšlienkach.

O rodičov som prišla, keď som mala dvanásť, potom som sa dostala do náhradnej starostlivosti, kde so mnou môj opatrovník nezachádzal práve najlepšie. Si moja jediná rodina, tak prečo asi? – pýtala som sa rozhorčene. No a potom, sám si povedal, že so mnou chceš stráviť nejaký ten čas a ja som im to tiež práve nevyvrátila.

Fajn, tak teda poďme. Musíš ma predstaviť tvojim opatrovníkom ako svojho brata, nesmieme sa však zdržiavať. – hovoril stručne.

Kam pôjdeme? – spýtala som sa.

Sme najmocnejší upíri. Čo tak trochu postrašiť Volturiovcov? Ty budeš mať aspoň plnohodnotný výcvik a ja prvenstvo v garde. Splnený sen. – zazubil sa.

Znelo to logicky. Celkom som síce nechápala, ako ich chce postrašiť, ale nechala som to tak. Však k tomu sa dostaneme. Aj keď som nechcela, aby ma skúmali pod mikroskopom, už sa tomu zrejme nevyhnem. Predsa, som iná a aj keď za to môžem byť len rada, nie vždy je to tak skvelé. Pozitívne však na celom mojom upírstve je, že som sotva myslela na svoju minulosť a môžem celkom rada prehlásiť, že na Derrecka pomaly, ale isto zabúdam.

S Alanom sme sa zastavili v tieni, na okraji lesa, za našim domom. Neisto som vykročila vpred, s dopredu naplánovanou výhovorkou, s ktorou sa oslobodím od Geralda a Ireny. Musím len dúfať, že mi na to skočia a pustia ma. Nerada by som od nich totiž utekala, bez rozlúčky. Predsa len, celkom dobrovoľne sa ma ujali, pomáhali mi v najhoršom, prebdeli mnohé noci, aby mi pomohli dostať sa z tých nočných môr, ktoré ma prvé dni sužovali. Som im za to všetko nevýslovne vďačná, a aj za tú krátku dobu, ktorú som s nimi prežila, som si ich veľmi obľúbila a neodpustila by som si, kebyže sa rozídeme v zlom.

Alan šiel pomaly a vyrovnane za mnou, očakávajúc čokoľvek. Vo vrecku som si nahmatala kľúč od domu, - Áno, Gerald s Irenou mi vážne verili natoľko, že mi dali kľúč od vlastného domu... Mne, úplne cudzej osobe. – a opatrne otvorila dvere.

„Gerald? Irena?“ ozvala som sa.

Z kuchyne na mňa vykukla vystrašená, Irenina tvár.

„Isabella!“ skríkla Irena a rozbehla sa ku mne. „Prosím ťa, si v poriadku, dievča? Počula som čo sa stalo v škole. Vraj si tam zostala dlhšie... Ach, dieťa, tak som sa bála.“ Rozplakala sa.

„Som v pohode, neboj. Vieš, chcela by som ti niekoho predstaviť,“ predhodila som neisto.„Koho?“ spýtala sa Irena, už kľudnejšie.

„Svojho... brata,“ riekla som váhavo. „Alan?“ zavolala som. Hneď na to, do domu vošiel môj dedo, v celej svojej kráse.

„Brat?“ zapišťala Irena.

„Áno, hľadal ma už päť rokov, odkedy sa dozvedel, že nám zomreli rodičia. V detskom domove mu však nechceli povedať, kto si ma vzal do opatery a keď sa to dozvedel, bola som už preč. No a potom...“ Zasekla som sa. Ďalej som to nedomyslela. S panikou v očiach, som pozrela na Alana.

„Poznám osobu, ktorá Isabellu doviedla až sem,“ vyhŕkol okamžite.

„Aha, tak teda,“ povedala zarazene Irena a do očí sa jej nahrnuli slzy. „To... to znamená, že... že od nás odídeš?“ spýtala sa zlomene.

„Ren, toto mi nerob, prosím ťa,“ zafňukala som. „Ja, sľubujem, že sa vám budem pravidelne ozývať, raz za čas vás prídeme aj navštíviť. Len, prosím ťa, neplač.“ Snažila som sa pôsobiť sebaisto a vyrovnane, ale pri pohľade na zdrtenú Irenu, to proste nešlo. Onedlho sme už v spoločnom objatí smoklili obe.

„Tak moment,“ ozval sa zrazu Gerald, ktorý až doteraz ticho stál, na prahu obývačky. „Bells, môžem sa s tebou pozhovárať osamote?“ spýtal sa.

Len som prikývla a nasledovala ho do obývačky, uvedomujúc si, že Alan aj tak bude počuť každučké naše slovo.

„Isabella, si si istá, že tento muž, je vážne tvoj brat? Vieš, doteraz si živo pamätám, ako si sa správala prvé dni, čo si u nás bola. Doteraz nevieme, čo sa ti stalo, ale nezniesol by som pomyslenie na to, že to zažiješ znova. Povedz, nie je nejaká šanca, že ťa tvoj bývalý opatrovník, nejako vyhľadal a poslal tohto Alana, aby ťa doviedol späť k nemu?“ pýtal sa starostlivo.

Záporne som pokrútila hlavou. „Určite nie, Alan nemá s Derreckom vôbec nič spoločné, viem to celkom určite. Na viac, ukázal mi svoje doklady, rodný list a všetko. Som si istá, Gerald,“ hovorila som.

„Ale prosím ťa, Bella! Azda si už zabudla, ako sme ti vytvorili novú identitu? Všetko, hovorím, všetko sa dá sfalšovať. Aj keby ti ukázal vašu spoločnú fotku. A vlastne, prečo nebýval s vami?“ pýtal sa.

Do pekla! Toho nepresvedčím.

Máš ďalšiu schopnosť! No tak ju využi, predsa! – hovoril na mňa Alan v myšlienkach.

Má pravdu. Nechcela som, aby to takto skončilo, ale ak to inak nejde...

„Alan, pozri sa na mňa,“ vyzvala som ho. Hneď sa otočil a ja som ho chytila pohľadom. „Som si Alanom celkom istá. Je to vážne môj brat a dobre sa o mňa postará. Teraz ma nechaj ísť,“ hovorila som hypnotizujúco.

„Fajn Bella, verím ti. Ale musíš mi sľúbiť, že sa nám budeš pravidelne ozývať a aj s Alanom nás budete chodiť navštevovať,“ hovoril autoritatívne.

Sama pre seba som sa usmiala. „Samozrejme, ako len budeme môcť,“ pritakala som.

Vyšli sme z izby a zamierili do kuchyne, kde Irena práve ponúkala, zhnusene sa tváriaceho Alana, čajovým pečivom. Ako náhle sme sa však objavili, Irena priskočila ku mne a pevne ma objala.

„Budeš mi chýbať, dievčatko,“ zašepkala.

„Aj ty mne, Ren,“ odpovedala som piskľavo.

„Kam vlastne máte namierené?“ spýtal sa Gerald.

Skôr než som sa stihla nadýchnuť, odpovedal za mňa Alan: „Žijem so svojou manželkou a dvomi deťmi v Argentíne, kde máme aj dom. Myslím, že deti sa potešia tete a manželka sa tiež bude mať s kým porozprávať,“ hovoril presvedčivo. „Len nedávno sme sa totiž prisťahovali.“

Pozerala som naňho s otvorenými ústami, až kým mi neposlal jednu, veľmi silnú a nie práve lichotivú, myšlienku. Následne som vykročila ku Geraldovi, ktorý ma hneď otcovsky objal.

„Zbalila som ťa, kým si sa rozprávala s Geraldom,“ povedala Irena, keď sme už stáli na chodbe, podávajúc mi veľkú, cestovnú tašku. „Dávaj na seba pozor.“

Vďačne som sa na ňu usmiala a vzala si od nej tašku, o ktorú ma vzápätí Alan obral. Ďalej sme už len vyšli z domu a nastúpili do taxíku, ktorý nám Alan stihol zavolať. Naposledy som zamávala Irene a Geraldoci a sledovala ich, až kým mi nezmizli z dohľadu...

späť | ďalej

Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie a zároveň sa chcem poďakovať čitateľkám, že ma dokopali k dokončeniu tejto kapitoly. Množstvom komentárov u tej predchádzajúcej, ste ma milo prekvapili a dúfam, že aj teraz sa nejakých tých písmenok a smajlíkov dočkám.

Zdraví tikina. Mier!

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov - 11. kapitola: