Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (10. kapitola)

31.12.2010 (22:00) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1716×

Stále si mi neodpovedala na otázku.

Posunul mi cez hodinu Jasper lístoček. Povzdychla som si. Z tohto sa zrejme nevyvlečiem. Naviac, hrať sa na človeka tiež nebudem môcť večne. Asi je načase ich pomaly začať pripravovať na to, že nie som tak celkom obyčajný človek.

Áno.

Bola moja stručná odpoveď. Jasper sa po prečítaní mojej správy trochu zachmúril, hneď na to mi už podával ďalší lístoček.

Áno, akože si uvedomuješ, že si mi neodpovedala, alebo áno, akože na nich veríš?

Musela som sa pousmiať. Vždy je taký nechápavý? Budem sa na to musieť spýtať Esme. Vlastne, už som s ňou dlho nebola a moje posledné stretnutie s ňou tiež nedopadlo bohvieako. Musím sa s ňou čo najskôr zase stretnúť, ale neviem, kedy pri nej bude Edward. Dopekla, je to komplikovanejšie než sa zdá.

Moje myšlienkové pochody náhle prerušil Jasper ostrým štuchancom pod rebrá.

„Au!“ sykla som bolestivo, pričom som na seba upútala učiteľovu pozornosť, ktorý ma okamžite napomenul.

„Prepáč,“ naznačil mi Jasper ústami.

Môžeme sa dnes po škole stretnúť?

Písal mi v ďalšom lístočku. Čo chce? ...

Nemôžme. Som poškole.

Odpísala som hneď. Nato sa Jasper len pousmial a z vrecka vytiahol mobil. Vzápätí sa celou triedou ozvalo vyzváňanie.

„Hale! Dve hodiny poškole! A ten mobil mi odovzdáte... hneď!“ zvrieskol učiteľ.

Nechápavo som na Jaspera pozrela.

„Sme v tom spolu,“ pošepol a žmurkol na mňa.

Fajn, takže s ním strávim aj poškolácke hodiny...

Zvyšok poobedia prešiel dosť rýchlo, neviem či to bolo tým, že som celú dobu očami hypnotizovala hodiny a pre moju zvedavosť sa modlila, aby šiel čas rýchlejšie, alebo tým, že som jednoducho nevnímala priebeh vyučovania. Každopádne bol koniec a my sme sa mali hlásiť v riaditeľni. Riaditeľ mal našťastie veľa práce, takže trest nám viac-menej odpustil. Prikázal nám len, aby sme ticho sedeli v triede a „spytovali si svedomie“.

„Takže?“ ozval sa prvý Jasper, keď sa pohodlne usadil na stoličke, s nohami vyloženými na lavici.

„Takže?“ zopakovala som po ňom absolútne nechápajúc, kam tým mieri.

„Ako si myslela svoje áno?“ spýtal sa mierne nedočkavo.

„Nevezmem si ťa,“ podotkla som pobavene.

„Vtipné,“ zasmial sa. „Ale teraz vážne. Veríš na upírov a vlkolakov?“ spýtal sa narovinu.

„Áno,“ prisvedčila som. „A vieš, mám taký pocit, že som sa s jedným stretla,“ povedala som s pohľadom zaboreným do zeme.

„Stretla?“ spýtal sa Jasper priškrtene.

Dovolila som si jeden pohľad naňho. Vyzeral úplne vydesene, bol bledší než kedykoľvek predtým a premeriaval si ma pohľadom plným očakávania.

„S upírom...“ vydýchla som. „Vieš, vtedy, keď som sedela na koľajniciach, povedala som ti, že si nepamätám, ako som sa odtiaľ dostala. A sčasti je to aj pravda, len... ktosi ma vtedy zachránil. Keď som videla, ako sa vlak blíži, zavrela som oči. Tesne pred nárazom ma však ktosi... ktosi veľmi rýchly vzal na ruky a bežal so mnou obrovskou rýchlosťou. Bol studený a tvrdý ako kameň. Bála som sa otvoriť oči, takže som ho nevidela. A potom som zaspala a viac si nepamätám. Keď som sa zobudila u Derrecka a Ireny, nepamätala som si nič, iba to, že ma niekto strhol z koľajníc, no časom som sa rozpamätala... A keď mi Gerald opísal chladné bytosti, upírov... dala som si dva a dva dokopy.

Nepovedala som ti to preto, lebo by si si o mne myslel, že som blázon. Ale keď si to už spomenul...“ Pozrela som naň.

Jasper zarazene sedel na stoličke a s neprítomným pohľadom sa pozeral z okna.

„Nemyslím si o tebe, že si blázon. Naopak, si veľmi vnímavá a múdra osoba, Bella,“ ozval sa po chvíli záhadným hlasom.

„To znamená, že aj ty na ne veríš?“ Prehltla som sucho.

Dlho po mne pozeral, akoby rozmýšľal, či mi to má povedať, nakoniec si však povzdychol a povedal len: „Áno, verím.“

Viac sme sa nerozprávali. Každý z nás mal o čom premýšľať, ale poviem vám, s tými hodinami poškole to nemalo nič spoločné... V ďalšej chvíli sa však stalo pár vecí naraz. Jasper spozornel, narovnal sa na stoličke a ja som pocítila ťažký pach unikajúceho plynu. Vzápätí sa mi pred očami premietla moja a Jasperova smrť v plameňoch. Akonáhle vízia skončila, budovou otriasol ohlušujúci výbuch, ktorý vybil všetky okná a nás odhodilo do steny. Náhle sa nad nami prepadol strop a trieda, v ktorej sme sa nachádzali, sa ocitla v plameňoch.

Okamžite som okolo nás roztiahla môj fyzický štít, ktorý uhasil plamene v okruhu jedného metra. Horúčavu sme však stále cítili, čiže sme ešte neboli úplne mimo nebezpečenstva. Použitím tretej schopnosti som však stratila kontrolu nad tými dvoma, čo som zistila až potom, ako som postrehla vylepšené zmysly a rýchlejšie reflexy. Jasper na mňa však pozeral ako na ducha a nejak sa mu nechcelo pohnúť.

„Jasper, vstávaj!“ skríkla som na neho. Jasper sa však nehýbal. Stále po mne pozeral s otvorenými ústami.

Plamene boli čoraz bližšie a horúčava stúpala. Svoj štít som ešte stále neovládala dokonalo a tlak ohňa naň mi vôbec nerobil dobre. Nechcela som si to pripustiť, ale poľavovala som. Rozpätie môjho štítu bolo čím ďalej, tým menšie a plamene naberali na intenzite.

Alan! – skríkla som zúfalo.

Som na ceste, ale nestihnem to. Budeš musieť zavolať Cullenovcov, Bella. – ozval sa mi okamžite.

Ale to znamená, že sa prezradím. – fňukla som.

Lenže ty nemáš na výber, Isabella! – skríkol. Som pri tebe do pätnástich minút, lenže dovtedy môže byť neskoro. Musíš ich zavolať! – dohováral mi.

Fajn. – rezignovala som.

Esme? Počúvaj ma. Som v škole s Jasperom, stala sa nehoda, pri ktorej môžeme zomrieť, prosím ťa, vezmi rodinu a bežte k nám, Jasper zostal šoknutý po tom, čo sa dozvedel pravdu a nemôžem ho dostať von. Môj štít toho už veľa neznesie. Prosím, ponáhľajte sa. – volala som Esme v myšlienkach a ďalej sa venovala Jasperovi.

Môj štít bol už len pár centimetrov od nás.

„Jasper, prosím, vstaň!“ triasla som ním. „Prosím! Nemôžeš tu zostať, inak zomrieme!“ Po tvári mi začali stekať slzy. Na dôkaz mojich slov sa o dve miestnosti ďalej ozval výbuch.

Zdesene som mu pozrela do očí. „Jasper, vstávaj!“ zaprosila som bez nádeje.

Vzápätí sa však Jasper ako zhypnotizovaný postavil a vydal sa priamo k plameňom, smerom k dverám.

„Počkaj na mňa!“ zakričala som a Jasper sa naozaj zastavil. Čo sa to deje? Teraz som to však nechcela riešiť, sústredila som sa na svoj štít a na to, aby som nás bezpečne vyviedla z budovy. Bolo to však dosť ťažké, pretože na chodbe bola situácia ešte horšia. Z každej strany nás obklopovali plamene.

„Naspäť!“ zavelila som a viedla Jaspera späť do triedy, k oknám.

„Von!“ skríkla som a sledovala Jaspera, ako bez problémov vyskakuje z okna. Vzápätí som zhrozene sledovala, ako za Jasperom padá kus horiacej strechy. „Jasper! Vypadni odtiaľ!“

Nestihla som si všimnúť, ako dopadol, pretože som postrehla slabé zachvenie trámov okien, ktorých drevo bolo prehorené na uhoľ. V ďalšej chvíli som stratila pevnú zem pod nohami a spolu s celým poschodím som letela dole. Ocitla som sa priamo v plameňoch. Z posledných síl som roztiahla svoj štít, ako som mohla, no viac som nezvládla.

Isabella, nevzdávaj to! Zavolaj Esme! O dve minúty som pri tebe! – počula som Alanov hlas v hlave. Nemala som však silu mu odpovedať a už vôbec som nemohla zavolať na Esme. Registrovala som len príjemné teplo, ktoré ma uspávalo. Chcela som sa tomu poddať. Oči sa mi začali samé zatvárať. Bolo to príjemné.

Isabella! – zreval mi v hlave Alan.

Esme! – skríkla som. Alan ma teda nepekne prebudil, za čo som mu vôbec nebola vďačná, o to menej, keď som si začala uvedomovať horúčavosť sálajúcu zo všetkých strán. Bolestivo som vykríkla.

„Ona je ešte vo vnútri!“ Počula som kohosi sríknuť. V ďalšom momente ma bolesť načisto ochromila. Najhoršie bolo, že som stále všetko vnímala. Prečo? Dopekla, prečo nemôžem jednoducho umrieť?! Onedlho to však prešlo... S námahou som otvorila oči.

„Ty nie si ocko.“ Zamračila som sa na upíra, ktorý ma niesol v náručí.

„Nie, tvoj otec na teba čaká doma,“ prehovoril upír melodicky.

Trucovito som pokrútila hlavou. „Nie, môj ocko na mňa čaká v nebi,“ zachripela som a smutne sa usmiala.

Upír na mňa len pozrel a nič viac nepovedal.

„Kde je môj dedo?“ spýtala som sa.

„Kto?“

„Alan,“ vydýchla som. „Alan Cullen, môj dedko.“ Vysvetlila som.

Ktosi v mojej blízkosti sa len uchechtol. Vzápätí naňho upír, čo ma držal, nebezpečne zavrčal. „Je vážne zranená, je normálne, že blúzni,“ hájil ma.

„Ale ja neblúznim!“ vyhlásila som.

„Samozrejme, že nie.“ Usmial sa na mňa.

Vedela som, že mi neveria, ale čo som mala robiť?

Kde si?! – spýtala som sa nazúrene.

Nie ďaleko, sledujem vás, ale z bezpečnej vzdialenosti. Bude lepšie, keď nebudú vedieť, že existujem. – vysvetlil mi Alan.

Kam ma nesú? – spýtala som sa ofučane.

K nim domov. – odpovedal vecne.

Čože? Tak to teda nie, Alan! Nechcem, aby ma ten... ten ich vodca skúmal pod mikroskopom. A ani nemám v pláne im vysvetľovať moje „zázračné" uzdravenie. Okamžite zasiahni, lebo poviem Esme, nech ťa prezradí ona! – vyhrážala som sa mu.

Bella, to nespravíš.

Chceš sa staviť? – ozvala som sa výhražne.

Viac sa neozval, miesto toho som postrehla, ako z prítmia lesa vyšla ďalšia osoba.

„Pustite ju,“ zahlásil Alan pevným hlasom.

späť | ďalej

No, ďalšia kapitola, ako vidíte, na seba nedala dlho čakať.  Akčnú scénu som písala prvýkrát, tak mi, prosím, odpustite nudnosť "akcie". Dúfam však, že ma obšťastníte komentármi a dodáte chuť pokračovať v tejto poviedke.

Vaša tikina

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (10. kapitola):