Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča z rodu Cullenovcov (1. kapitola)

09.11.2010 (19:00) • tikina • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2106×

„Isabella!“ zreval na mňa Derreck z kuchyne.

Okamžite som bola dole.

„Áno, Derreck?“ ozvala som sa pokorne.

„Môžeš mi, do riti, vysvetliť, prečo ešte nie sú umyté riady?!“ pýtal sa rozzúrene.

„Vieš, myslela som si, no, ešte si nevečeral, tak som si myslela, že by som...“ koktala som.

Zrazu ma pevne zdrapil pod krkom a prirazil k stene.

„Ty si nemáš čo myslieť!“ sykol mi výhražne do ucha. „Máš robiť to, čo ti bolo prikázané. Je ti to jasné?!“

Ticho som prikývla.

„Takže. Teraz pekne umyješ riady, a potom prídeš za mnou do izby,“ povedal, potom mi ešte preventívne jednu vrazil, následne sa otočil a vypochodoval hore schodmi.

Išla som umyť riad a nechala som slzám voľný priestor. Dopekla aj s takým životom! Preboha, čo som v živote spravila zlé, že ma tak tresce? – pomyslela som si. Vlastne, viem čo som spravila zle. Zabila som vlastných rodičov, a teraz ma Boh trestá. Znášam trest v podobe Derrecka. Ešte stále si živo pamätám na ten deň, keď si ma adoptoval.

Do tej doby mi bolo u policajtov dobre.

Teda, dobre ako dobre. O môj zovňajšok bolo perfektne postarané, prvé dni som strávila väčšinou u mladej policajtky, ktorá sa ma s radosťou ujala, no aj na ňu bola moja dezorientácia moc. Snažila sa, veľmi, no ja som jej starosť nevnímala.

Po tom, čo sa zo mňa stala sirota, som sa uzavrela do seba a nekomunikovala som s nikým. Prestala som sa usmievať, prestala som mať radosť zo života a všade, kam som prišla, som videla len to zlé. Zabudla som sa tešiť z maličkostí. Prestala som bojovať proti sebe samej. Poddala som sa iba vlastnej sebaľútosti, smútku, bezmocnosti, samoty. Utvorila som si svoj vlastný svet, v ktorom som bola len ja a moje spomienky, a do ktorého som nikoho nepustila. A to ma z vnútra zabíjalo. Nakoniec zo mňa zostala len schránka bez duše, bez citov. Proste ruina.

Veľa ľudí, čo sa ma ujalo, to so mnou vzdalo hneď po prvom týždni. Navštívila som nekonečné množstvo psychológov, psychiatrov, pedagógov. Nič nepomohlo. Nikoho som nevpustila do svojho sveta.

Chodila som do školy, no ani tam som si nenašla priateľov. Nezapadla som. Bola som pre nich divná. Dokonca som patrila medzi nadpriemerných žiakov, pretože učenie bolo mojou jedinou zábavkou a odreagovaním sa. Áno, a nesmiem zabúdať na hudbu. Milujem hudbu a tanec. Stala sa súčasťou môjho života, to jediné, čo som sa naučila vo svojom živote-neživote akceptovať. Väčšinou sa ale poddávam smutnej hudbe, preto pre tanec nezostáva miesto.

No aj napriek mojim výsledkom v škole, po čase rodiny prestali mať záujem o moju osobu, a ja som bola patrične spokojná. Keby som však vedela, čo ma čaká, s úsmevom by som sa hodila okolo krku prvým záujemcom o mňa.
Po čase som sa dostala do sirotinca, kde som bola tiež určená na adopciu. Pár ľudí potom sa ešte pri mne pozastavilo, no keď zistili, ako na tom som, okamžite stratili záujem.

A potom prišiel Derreck.
Samozrejme, aj on sa dozvedel o mojom stave, no povedal, že mu je to jedno. Preto ma úrady s radosťou vydali naoko slušnému človeku.

Avšak, všetko sa zmenilo keď sme prišli „domov“. Teda, ak sa dá tá stoka domovom nazývať. Bola to diera. Steny boli navlhnuté, strecha vyzerala že sa už-už rozpadne a na trávniku sa váľalo nespočetné množstvo odpadkov. Už pri prvom pohľade na Derreckov dom som vystrašene cúvla.

No Derreck nesklamal.

„Pohni sa!“ zreval keď som doňho narazila.

Nič som nehovorila, iba som spravila to, čo povedal. V ten deň sa začalo moje peklo. Bil ma, fyzicky aj psychicky týral, nadával mi a v neposlednej rade ma znásilňoval.

Mala som len dvanásť, keď ma prvýkrát znásilnil. Bolo to strašné.
Vtedy som uňho bola presne päť dní. Za tú dobu si ma už „vycvičil“. Robila som všetko, čo mi povedal, znášala som jeho hrubosť, bitku, rev. Plakať som pred ním nesmela, a tak som tým vypĺňala svoj voľný čas, ktorý bol väčšinou v čase obeda a večer pred spánkom.

Keď som sa zase raz poddávala zúfalstvu, dvere mojej izby sa otvorili a dnu vošiel totálne ožratý Derreck. Najprv som si myslela, že odo mňa dačo chce, prípadne, že ma zmláti za to, že „zase revem a nič nerobím“. Lenže to, čo mi chcel spraviť, som pochopila až keď sa zvalil ku mne na posteľ, začal ma ocucávať a popritom sa vyzliekať.

Strachom sa mi rozšírili oči. Do tej doby som netušila čo robí, no bolelo to. Moc to bolelo. Krvácala som odspodu, no jemu to evidentne nevadilo. Bažil len po svojom uspokojení, ktoré som mu ja odvtedy bola povinná poskytovať. Hneď ako sa Derreck odpratal preč z mojej izby, zamkla som sa v kúpeľni. Oblečená som vstúpila do sprchy a nechala stekať prúd horúcej vody, po mojej zneužitej osobe. Už som nevidela dôvod, prečo ďalej žiť a sama som ani nevedela, prečo som tak dlho odolávala.

Keď som doumývala riady, zničená som sa vliekla do Derreckovej izby. Po ďalšom jeho vyvrcholení sa bez slova obliekol a zmizol. Znova som šla do sprchy a znova na seba pustila prúd horúcej vody. Od tej doby, čo mi to spravil prvýkrát, to robím stále. Tak veľmi by som chcela zabudnúť na tie svinstvá, ktoré so mnou stváral, ale nedalo sa. Dopadla som najhoršie ako som len mohla.

Keď som sa prezliekla do čistého oblečenia, šla som spraviť večeru. To by zase bolo kriku, keby nebola hotová dokým sa vráti. Rozhodla som sa spraviť špagety, bolo to hneď, takže som mala pár minút pre seba.

Vybehla som po schodoch do svojej izby a zamkla za sebou dvere. Odklopila som kus podlahy, pod ktorou bol všetok môj majetok, ktorý mi Derreck ešte nestihol zabaviť. Nebolo to bohviečo, no bola to jediná spomienka na to, že som aj ja bola kedysi šťastné dieťa, ktoré malo milujúcu rodinu, domov.

V malej škatuľke bola fotka mňa, mojej mamy a ocka. Bola už dosť zničená. Okraje mala poodtŕhané, bola zvláštne zvlnená – výsledok uschnutých sĺz, no stále to bola naša rodinná fotka. Slzy sa mi zase drali cez viečka a už už sa chceli preliať. Silno som zažmúrila oči. Nie, dosť bolo plaču. Prestaň! Okamžite prestaň! – kričala som na seba v duchu. Keď som si bola istá, že už slzy nehrozia, otvorila som oči a znovu som sa dala prezerať obsah škatuľky. Áno, vedela som naspamäť, čo tam je. Pozerala som si to totiž vždy, keď mi bolo najhoršie, čo bolo čoraz častejšie a teraz si už neviem predstaviť deň, bez aspoň jediného nakuknutia do škatuľky.

Rodinnú fotku som opatrne vložila späť a vytiahla tentoraz nádherný náhrdelník. Nevedela som, z čoho je, tuším že je to biele zlato vykladané diamantmi, no vedela som že je veľmi cenný. Bolo to čosi ako medailón s obrovským cenným kameňom uprostred, tuším to bol topás, ktorý bol vytesaný do podoby leva stojaceho troch nohách, štvrtú mal zdvihnutú do výšky. Lev mal vyplazený jazyk a nad hlavou dlaň. Stál na ochrannom páse s tromi trojlístkami. Dlaň nad levovou hlavou, ako aj ochranný pás, na ktorom stál, bola zo zvláštneho drahokamu, ktorý som nevedela identifikovať. Nikdy som nič také nevidela. Keď som dala náhrdelník na slnko, jagal sa ako tisíce diamantov, doslova žiaril. Nevedela som, čím to je. Zrejme to bude tým drahokamom, z ktorého je dlaň a ochranný pás. Dostala som ho od mamy, veľmi dávno a bol to najcennejší klenot našej rodinnej zbierky. Neviem, prečo mi ho dala, nechápala som to. Však musel mať nevyčísliteľnú hodnotu. No ona mi ho len schovala do dlane so slovami „raz ho budeš potrebovať“.

Od tej doby, čo som sa stala sirotou, som ho nenosila, a pochybujem o tom, že keby som si ho aj dala na krk, Derreck by mi ho nenechal. S najväčšou pravdepodobnosťou by mi ho vzal a predal. Akoby nemal dosť peňazí z majetku, čo mi zostal po rodičoch.

Ďalej som z krabičky vytiahla ockov odznak. Tu, v Londýne, pracoval ako policajt. Do pozlátenej hviezdy bolo čiernymi písmenami vytesané Náčelník Charlie Swan. Jemne som prstami prešla po písmenkách, ktoré dokopy dávali meno môjho otca. Chcela som vziať do rúk ďalšiu vec, ktorá mi zostala po rodičoch, keď v tom som počula dole buchnutie dverí.

Derreck je doma! – pomyslela som si, rýchlo nahádzala svoj majetok do krabice, tú som dala zase do diery v podlahe, ktorú som potom šikovne latou prekryla.

Okamžite som sa odomkla a zbehla dolu po schodoch, kde som zostala zarazene stáť. Po jeho pravici stála žena. Mohla mať tak o dva-tri roky viac ako ja, no i na svoj vek sa tvárila namyslene. Bola vážne pekná, to musím uznať. Dlhé čierne vlasy, doslova splývaly s olivovou pokožkou... Mala štíhlu postavu a bola aj dosť vysoká. Pomysleli by ste si, že je to modelka...

„Isabella, zoznám sa s tvojou novou mamou - Katrin,“ prehodil Derreck naoko milo.

Stála som tam s vyvalenými očami a ústami dokorán. Ani som neregistrovala, kedy ku mne Derreck podišiel, iba som zaznamenala silný úder do tváre, následkom čoho som sa zatackala a padla na zadok.

Teraz  zase pre zmenu Katrin otvorili ústa dokorán. Hrôzou. V duchu som sa uchechtla. Hej, veď inak ani reagovať nemôže. Derreck by ju bol zabil.

„Aspoň sa pozdrav, keď už iné nevieš,“ zavrčal Derreck.

„Ehh, dobrý,“ zamumlala som.

„Večera je hotová?“ spýtal sa Derreck hrozivo.

Len som prikývla s očami sklopenými k podlahe.

„Tvoje jediné šťastie. Teraz sa mi strať z očí a do rána ťa nechcem vidieť,“ zahrmel a ja som sa rýchlo pobrala do svojej izby.

Zamkla som sa a tvrdo dopadla na posteľ. Skvelé. Akoby som už nemala toho trápenia v živote dosť. Už ma to nebaví. Čím som si takýto život vyslúžila?

A v ten deň som sa rozhodla.

Vedela som, že toto je trest za to, čo som spôsobila. Ale aj tak som si už toho vytrpela až moc. Je načase s tým skončiť.

Derreck si doviedol novú hračku, mňa už nepotrebuje. Zrejme sa mu minuli moje peniaze. Teraz môže zneužívať tamtú.

Z toho čo mi ostalo, som si vzala len náhrdelník a fotografiu našej rodiny. Keď mám zomrieť, tak s rodinou. Oboje som si schovala do vrecka a zamierila som k oknu. Odtiaľto na zem to nebolo vysoko. Stačilo by iba keby som sa postavila na odkvap, odtiaľ skočila na najbližšiu vetvu a potom by som už jednoducho doskočila na zem. Jednoduché. Lenže to by som nebola ja, keby sa niečo nepokazilo... A tak to skončilo tak, že odkvapová rúra sa pod mojou váhou zrútila a ja s ňou. Ako náhle som sa pozbierala zo zeme, dala som sa na útek. Derreck ten rachot musel počuť, vlastne sa čudujem, že ešte nevybehol. No, asi sa venoval svojej Katrin.

Nevadí. Mne to len vyhovuje. Bežala som smerom ku železnici... Rýchla smrť, keď ma prejde vlak. Išla som ďalej od nádražia, nechcela som, aby ma niekto videl. Sadla som si doprostred koľají a čakala na svoje vyslobodenie. Bola už takmer tma. Súmrak. Sedela som oproti slnku a pozorovala ako sa pomaly ale iste blíži k horizontu. Aj dnes, tak ako po všetky dni, končí svoju púť. Aj ja ju skončím. Už čoskoro.

Zanedlho, práve keď slnko zapadlo, som počula hukot vlaku. Cítila som, ako sa koľajnice začali triasť, aj jemné dunenie zeme. Pousmiala som sa. Vôbec som sa nebála, práve naopak. Cítila som zvláštnu úľavu, pokoj, aký som už dlho necítila. Konečne budem voľná. Už žiadny Derreck, žiadna bolesť. Konečne príde vyslobodenie, z tohto bezduchého života. Nikdy by som nepovedala, že to bude taký nádherný, oslobodzujúci pocit. Kebyže to viem, spravím to dávno.

Už som videla, ako sa vlak vyrútil zo zákruty a mieril si to rovno ku mne. O pár sekúnd ma prejde a ja sa dostanem k rodičom. Konečne aj ja skončím svoju púť. Ako slnko. Už nechalo priestor noci, tak ako ja nechávam priestor svetu bezo mňa.

Nemám výčitky. Veď nemám komu chýbať. Vlak bol už len pár desiatok metrov od miesta, kde som sedela. Zavrela som oči a slastne sa usmiala.

Rátala som s tým, že pocítim náraz, bolesť, a potom už nič. No namiesto toho som cítila, ako sa mi niekoho ruky obmotali okolo tela a ten niekto so mnou bežal bohviekam. Dobre. Toto bude len sen. Je to totálne nereálne. Veď, kto by už len mňa zachraňoval pred idúcim vlakom? A naviac so mnou bežal takou rýchlosťou?

Bála som sa otvoriť oči, a tak som sa nepohnuto nechala unášať cudzím, nadprirodzeným stvorením, bohviekam.

Neverili by ste, ale popritom som zaspala. A keď som sa zobudila, už som nevedela, kde som.

späť | ďalej

Oki, teraz menovane ďakujem osobkám:

KristinaCullen | kiQaCULLEN | 7bettyna7 | sony17 | JasminaCullen | marketasaky | MagdaCullen | hellokitty | MiriamCullen

Tak, dúfam, že vás tento diel nesklamal a znova zanecháte komentáre, prinajhoršom tie s kritikou.

Ďakujem, Vaša tikina.

Autor: tikina (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča z rodu Cullenovcov (1. kapitola):