Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dievča plné prekvapení - 18. kapitola + Epilóg

24.09.2010 (08:45) • KristinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 3605×

18. kapitola – Prečo?

Peter rýchlo pristúpil k oknu a pozrel sa, kto to klope. Trochu ho to zarazilo, ale hned na to zašepkal:

„To sú vlci, musíme zmiznúť.“

„To nemôžem. Ja sa chcem potom sem vrátiť a musím to s nimi vyriešiť,“ protestovala som.

„Nechceš predsa ohroziť dieťa, okamžite nás prenes,“ prikázal mi a chytil mi silne za ruky.

„Dobre,“ štipla som. Tak to som Petra ešte nikdy nevidela, šiel z neho strach.

„Im, otvor mi,“ ozval sa Edwardov hlas z poza dverí. Neveriacky som sa pozrela na Petra.

„Prečo si mi klamal, že sú tam vlci?“ spýtala som sa ho podráždene. Zavrčal na mňa a pritiahol si ma k sebe. Začala som mu búchať s päsťami do hrude a snažila sa odtlačiť, ale nič to s ním nerobilo. Len sa zasmial nad mojim úsilím.

„Nemôžeš ma poraziť,“ zašepkal mi do ucha.

„Pusti ma,“ zavrčala som.

„Nie, konečne si vezmem to, čo mi patrí.“

„Edw...“ chcela som vykríknuť, ale cez ústa mi dal ruku. Hodil ma na gauč a začal si rozopínať opasok na nohaviciach. Toto bola moja šanca. Postavila som sa a bežala čo najdalej od neho. Bežala som k dverám, ale boli zamknuté. Trochu som odstúpila, aby som ich vyrazila, ale Peter ma chytil a odhodil od nich.

„Edward, pomóc,“ kričala som.

„Tvoj Edward je už preč. Nepočuje ťa, nikto ťa nepočuje.“ Jeho tmavé oči sa na mňa lačne pozerali. Cúvala som dozadu, ale narazila som na stenu. Do kelu. Strach zaplňoval celé telo a nemohla som sa sústrediť, aby som sa premiestnila. Jediné, čo mi ostávalo, je boj, ale v mojom stave to nie je možné.

„Prečo?“ opýtala som sa. „Keď mám prežiť niečo tak hrozné, chcem vedieť prečo.“

„Kto ti povedal, že to prežiješ? Ale keď to chceš vedieť, tak je to preto, lebo som ťa miloval. Vždy som stál po tvojom boku ako nejaký debil, no ty si ma brala len ako priateľa. Snažil som sa ale ty si si ma nevšímala. Mala si len svoje výskumy a potom si odišla ku Cullenovcom. Chcel som sa s tým zmieriť, ale dala si sa dokopy s tým prekliatym Cullenom. Nepoznali ste sa ani štyri dni a dali ste sa dohromady. Moja láska k tebe sa zmenila na nenávisť. Po tom, čo si prišla a chcela si, aby som sa postaral o to, že sa k tebe nemá priblížiť, som myslel len na teba, no ty si povedala, že ho miluješ, stále ho chceš. Tak som ti povedal, nech ho ideš nájsť, lebo som vedel, že mu Aro povedal, kde si. Neviem ako to zistil. Chcel som, aby si nás premiestnila skôr, než by sem prišiel, ale nie, ty musíš všetko riešiť. Keby si nebola taká slepá a sprostá, mohli sme žiť spolu a mať deti. Nie, ty si musíš vybrať vegetariána, navyše Cullena,“ hovoril s naštvaným hlasom.

„Mal si mi povedať, čo ku mne cítiš. Nie len ticho trpieť.“

„Povedať ti to? Povedať ti to!“ kričal. Chytil ma pod krkom a zdvihol do vzduchu.

„Ty si mala otvoriť oči,“ vrčal. Napriamil sa s päsťou, že mi vrazí, ale v miestnosti sa objavil Edward a ohodil ho odo mňa. Prudko som spadla na brucho. Edward ma prezrel očami, potom sa otočil a nahrbil do bojovej pozície. Výhražne vrčal na Petra a nevedela som, koho sa mám báť viac. Začali okolo seba krúžiť ako supy. V oboch pohľadoch bola nenávisť a vražednosť. Veľmi som sa bála o Edwarda. Jediné, čo mi pomáhalo bolo, že dokáže čítať myšlienky... Nie, nedokáže. Veď je na ňom stále môj štíť! Okamžite som ho z neho stiahla a Edward sa pousmial. Chytila som si bruško a pohladkala ho. Maličkému sa hádam nič pri tom páde nestalo. Stále som si ho hladkala a v mysli sa k nemu prihovárala. Miláčik môj, si v poriadku? Ak áno, tak ma kopni. Prosím. Musím vedieť, že si v poriadku. Chcela som sa presunúť do kuchyne, ked Peter zaútočil na Edwarda. Uhol sa mu a Peter spadol na zem. Postavil sa a skúsil to znovu. Edward tento krát neuhol, ale sa začali biť. Pozerala som na nich a vôbec som netušila, kto vyhráva. Nedalo sa rozoznať, kto je kto. Videla som ako niekto od seba odhodil toho druhého a ten narazil do steny. Ako som videla, že je to Edward, tak som vykríkla. Peter sa na mňa pozrel a Edward po ňom skočil.

V duchu som sa modlila: Bože, nech to vyhrá Edward, prosím. Nech sa mu nič nestane. Neprežijem ak sa mu niečo stane.

Pozrela som sa na nich a Edward s Petrom preleteli oknom von. Od strachu a nervozity som sa nepohla. Až po chvíli, a to som si objala bruško.

„Dúfam, že sa ockovi nič nestane,“ povedala som maličkému. Čakala som aspoň malé kopnutie, ale nič sa nedialo. Maličký sa ani nepohol. Pohladila som si bruchu a miestami postláčala, ale žiadna odozva. Začala som vzlykať.

„Miláčik môj, prosím, kopni ma. Nech viem, že si v poriadku.“ Nič stále nič. „No tak, srdiečko.“ Nič sa nedialo. Kričala som a hladila si bruško. Niečo sa stalo môjmu maličkému.

„Nieee,“ vykríkla som od žiaľu. Čo som to za matku, že som nedokázala ochrániť svoje dieťa? Prečo, Bože, prečo? Čo som urobila, že ma takto trestáš?

„Bells,“ prihovoril sa mi nejaký hlas. „Láska moja, čo sa deje?“ pýtal sa ma.

„Moje bábätko,“ zavzlykala som. Objal ma. Bolo mi jedno, či je to priateľ alebo nepriateľ. Chcela som zomrieť. „Prosím, zabi ma,“ zašepkala som. „Nechcem už žiť.“

„To nikdy nespravím.“

„Moje dieťa je mŕtve, prečo by som mala žiť?“ spýtala som sa.

„O čom to hovoríš?“

„Nereaguje na nič, nech mu poviem alebo si stlačím brucho, nie je žiadna odozva. Už ma nekope,“ vzlykala som.

„Hlupáčik, je v poriadku, len sa bojí, že ti ublíži.“

„Neklam, prosím, neživ vo mne nádej,“ prosila som ho.

„Hovorím ti pravdu. Ako inak by som vedel, že to dieťa je aj moje? Keby nežilo, tak by som bol prvý, čo sa ide dať zabiť.“ Otvorila som doširoka oči a pozrela do tváre môjho anjela.

„Neklameš ma?“ opýtala som sa. Pokrútil hlavou a jednou rukou mi pohladkal bruško. Pocítila som jemné kopnutie. Prudko som vydýchla. Odľahlo mi.

„Toto mi už nikdy nerob,“ povedala som maličkému a pohladkala si bruško. „Ešte dostanem infarkt.“ Edward sa uškrnul a pobozkal ma na čelo.

„Hneváš sa?“ spýtala som sa Edwarda.

„Prečo by som mal?“

„Ušla som, nepovedala ti, kto som, aj keď som to sama nevedela. Nepovedala som ti, že čakáme dieťa. Mlčala som.“

„Čo hovoríš, sú samé hlúposti, navyše, ja sa na teba nedokážem hnevať,“ odpovedal mi. „Skôr ty by si sa mala hnevať?“

„A to prečo?“ Prekvapene som na neho pozerala.

„Že som tu nebol skôr. Veľmi to ľutujem.“

„Bola to moja vina, mala som prísť na to, že ma Peter miluje. Ty sa z toho nebudeš obviňovať, jasné?!“ prikázala som mu. Prikývol.

„Milujem ťa.“

„Ja teba viac. Poď, pôjdeme domov.“ Edward ma zdvihol zo zeme a v jeho náručí som opúšťala tento dom. Vonku nebolo nič na svojom mieste. Stromy v okolí boli vytrhnuté zo zeme, cesta bola zničená. Moje auto bolo o tri metre ďalej než malo byť a vedľa neho dohasínal oheň.

„Musíme sa zastaviť vo Volterre na prehliadku a povedať Arovi, čo sa stalo,“ pripomenula som Edwardovi.

„Čokoľvek, čo si zažiadaš.“ Posadil ma do Volva, ktorému sa zázrakom nič nestalo a šli sme na letisko.

Epilóg:

Vo Volterre nás čakali aj Cullenovci. Vôbec od tade neodišli. Museli však ísť na viacero nákupov, lebo Alice nemohla nakupovať, dokým nevedela, že som v poriadku. Podľa jej slov musela dohnať dni, kedy nič nekúpila.

Čo sa stalo sme povedali Arovi, ktorý z toho bol smutný a Caius ešte viac. Stratil svojho milovaného syna. Veľmi dobre viem, čo zažíva. Prešlo ho to však rýchlo. Na ďalší deň priviedol muža, ktorého premenil a vyhlásil za svojho syna. Max bol zábavný. Otec vraví, že teraz nás bude rozveseľovať on namiesto mňa. Súhlasila som s ním.

Bábätko sa malo veľmi dobre a nič mu nebolo. Chcela som byť nejaký čas ešte vo Volterre, ale v New Yourku sa konal týždeň módy. Na príkaz Alice sme tam museli byť.

Po dvoch týždňoch sa nám narodil krásny chlapček. Dali sme mu meno Edward Junior. Najšťastnejší bol zrejme Emmett, lebo to nebolo dievčatko. Malú Pheobe miluje a tiež aj Rebeccu, ale chlapci sú chlapci. Presťahovali sme sa do blízkosti Niagarských vodopádov. Esme postavila ohromný dom, kde sme sa všetci zmestili. Bolo tam veľa miesta. Deti mali vlastnú izbu. My sme tam mali izby. Carlisle a Esme pracovňu. Ku každej izbe šatník a kúpeľňa. Dve hosťovské izby, ktoré mali kúpeľňu osobitne, tiež kuchyňu a obývačku. Nedaleko bolo aj miesto, kde sme si mohli zahrať baseball. Do tohto domu sme sa s Edwardom nasťahovali už ako manželia. Požiadal ma o ruku vo Volterre. Bola to krásna svadba.

Žili sme všetci spolu pohromade, sledovali ako naše deti rastú a boli sme šťastní.

oOZhrnutieOo

Autor: KristinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dievča plné prekvapení - 18. kapitola + Epilóg: