Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa zla 1

17.08.2011 (17:30) • kayla04 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1147×

Bolestivé spomienky. Spomienky, na ktoré sa nedá zabudnúť. Spomienky z minulosti. Už je to presne dvesto šesťdesiat rokov, čo žijem nesmrteľný život vo Volterre. Teda, ak sa to dá nazvať životom. Nevravím, že mi tu nie je dobre, ale... Stále je tu slovíčko ale a ja už som za tých dvesto šesťdesiat rokov prišla na to, čo by som tým ale chcela povedať. To ale je rodina. Chýba mi niečo ako skutočná rodina. Niekto, kto by ma mal rád nie kvôli môjmu daru a nadanosti. Ale kvôli mojej osobe. Kvôli mne.

Mám síce brata, na ktorého nedopustím, no to mi nestačí. Aj napriek tomu, že som upír, nesmrteľná, bez duše, mučím myšlienkami, stále mám pocity a potrebujem, aby ma niekto podporoval v tých dobrých, ale aj zlých chvíľach. Vždy som si myslela, že Aro ma berie ako svoju dcéru, no mýlila som sa. Raz som počúvala rozhovor medzi ním, Caiom a Marcom. Hovorili, že keby prišla do Volterry slúžiť Alice, vymenili by ma. Aro by ma už nepotreboval, lebo Alice má oveľa lepší a užitočnejší dar než ja. Síce to bolo už dávno, no som si istá, že to stále platí.

Oprela som si hlavu o studené, zmrznuté okno a sledovala ako vonku prší. Ľudia utekali niekam sa skryť, aby nezmokli. Aspoň máme postarané o večeru. Tí ľudia ani len netušia, že v jednej z tých národných pamiatok žijú upíri. Ani len netušia, že tie tvory ich môžu zničiť skôr než stihnú zo seba vydať posledné vzdychy.

Z hlbokého premýšľania ma prebral Alec: „Čo tu robíš?"

„Len tak premýšľam..." odpovedala som mu. „Potrebuješ niečo?"

„Nie, ale Aro ťa volá na večeru. Turisti sa k nám prišli skryť," oznámil mi a natiahol ruku. Bez váhania som mu ju uchopila a spolu sme prišli sme do hlavnej haly.

Ako vždy, postavila som sa na pravú stranu Ara. Asi po dvoch minútach vošla do haly aj Heidi spolu s turistami. Chystala som sa vrhnúť na jednu ženu, no vtom začalo plakať nejaké dieťa.

„Mami! Mami, kde si?" vzlykalo.

„Synček, vydrž! To bude dobré!" kričala mu cez hluk a vreskot v hale žena, na ktorú som sa chystala vrhnúť. Otočila som sa na ňu. Vedela, že keby mi chcela utiecť, tak nemá šancu a tak iba nemo stála a ja tiež. Nemohla som to urobiť. Nemohla som zabiť matku malého chlapčeka. Nemohla som mu zabiť aj matku, keďže jeho otec už bol určite mŕtvy. Vzala by som mu rodinu a to som nemohla. Nedokázala.

„Jane? Drahá, čo sa deje?" spýtal sa Aro a všetci v hale stíchli. Ich pohľady spočinuli na mne. Jediný, kto ešte žil, bola matka so svojím synom. Zvíjala ho v náručí a obaja plakali.

„Nedokážem to!" smutne som zvesila hlavu.

„Jane, mala by si si ísť odpočinúť. Neskôr sa porozprávame," povedal Aro s vystrašeným pohľadom. Vyzeral akoby sa o mňa bál, no on to určite iba predstieral. Ako som spomínala, už preňho nie som výnimočná. Otočila som sa a počula som už len hlasný výkrik. Som si istá, že keby upíri plakali, vyplakala by som jazero. Mala som chuť zložiť sa na zem a všetko nechať tak, no svoje pocity som potlačila a akoby nič som odkráčala do svojej izby.

Pred očami sa mi premietali spomienky, keď som bola človek. Keď som bola dieťa, ktorého najväčší problém bol, že mu brat zobral hračku. Ešte keď bolo všetko také, aké malo byť.

„Nechytíš ma! Bléé blééé!" vysmieval sa mi Alec, keď som ho po celom dome naháňala, lebo mi ukradol bábiku Moly.

Pri tejto spomienke som sa zasmiala. Prvá spomienka, ktorá nevyvolala bolesť pri mojom mŕtvom srdci.

„Ty! Keď ťa chytím, tak uvidíš!" vyhrážala som sa mu.

„Ale no tak. Alec, Jane, prestaňte!" okríkla nás mama.

„Ale on mi ukradol Moly!" sťažovala som sa a naduto si založila ruky na prsia.

„Alec, vráť jej Moly!" prikázala mu mama a on mi ju vrátil.

Dobre sa mi spomínalo, až pokiaľ sa mi nevybavilo pokračovanie.

„Mami, čo to buchlo?" spýtala som sa hneď potom, čo začalo niečo búchať na náš malý domček.

„Neviem, zlatko. Choďte do pivnice a skryte sa tam. V žiadnom prípade nevychádzajte von a buďte potichu."

„Mami, a čo ty?" O mamu som sa veľmi bála.

„O mňa sa nestaraj, zlatko. Budem v poriadku," povedala a odišla. Po týchto slovách som si pritisla Moly k telu.

„Poď, Jane, ideme," povedal Alec a odviedol ma do pivnice. Čupli sme si za vrecia a potichu vzlykali. Počuli sme iba výkriky a zúfalý plač.

„Kde sú tie decká?!" pýtal sa nejaký muž.

„Neviem," vzlykala mama.

„Tak ty nevieš?" neveriacky povedal muž. „Sú to diabli! Musia byť upálení!"

Mama len plakala a potom...

Niekto zaklopal na dvere.

„Smiem?" ozvalo sa z dverí.

„Jasné, Alec, poď ďalej," povedala som a postavila sa z postele.

„Ehm, rád by som ale si zamknutá," povedal.

„Aha, prepáč." Odomkla som a vrátila sa späť na posteľ.

„Jane, nemysli na to. Čo bolo, bolo. Už to nevrátime. Iba si tým ubližuješ." Chytil ma za ruku a ja sa mu vrhla do náruče. V jeho náručí som sa cítila bezpečne, no spomienky ma nepustili.

Vyšli sme z pivnice, keď už sa všetko upokojilo. Našli sme mamu. Ležala na zemi. Mysleli sme si, že odpadla, no mýlili sme sa. Bola mŕtva.

Mojím telom prešlo trasenie. „Jane, nemysli na to," povedal Alec. Bože, on bol tak úžasný. Nemusela som nič hovoriť a on mi rozumel. Vždy sme sa navzájom doplňovali a podporovali. Pri ňom mi bolo lepšie, no spomienky nedokázal zahnať.

Balili sme si nejaké jedlo na cestu. Museli sme odísť z tej dediny čo najrýchlejšie.

„Moja bábika!" zdesene som vykríkla, keď mi Moly vypadla.

„Jane, nechaj ju teraz tak. Nemáme čas." Potichu som vzlykala.

Vyšli sme opatrne a nenápadne z domu. S plášťami na hlavách, s taškami a s mamou sme sa vydali smerom na západ. Vyšli sme z dediny a ocitli sme sa na nejakej lúke. Zložili sme si tašky, vyzliekli plášte a nebohú mamku pochovali do menšej jamy. Hneď na svitaní sme sa sami vybrali do druhej dediny. Usadili sme sa tam a celkom dobre sa nám tam bývalo. Starali sme sa jeden o druhého. No za štyri roky sa to zmenilo. V osudný deň sa celý môj život otočil o sto osemdesiat stupňov. Všetko sa zmenilo od základov.

Ráno som sa zobudila na slnečné lúče, ktoré ožiarili moju izbu. Vstala som a šla do kuchyne, v ktorej bol akurát Alec.

„Dobré ráno," pozdravila som Aleca.

„Dobré," tiež pozdravil. „Práve sa chystám na trh, ideš so mnou?"

„Jasné," povedala som, rýchlo som sa obula a navliekla si kabát.

Prišli sme na preplnený trh. Všetci boli v dobrej nálade, až pokiaľ nás niekto nespoznal.

„To sú tí prevtelení diabli! Bosoráci! Deti zla a smrti!" začal nejaký muž vykrikovať a ukazovať na nás. Celý trh stíchol a všetci si nás obzerali.

„Majú aj prívesky!" pokračoval.

Ja a Alec sme mali prívesky s nejakým znakom, ktoré nám poslala babička. Ona bola vraj niečo ako bosorka. Videla duše zosnulých a prevádzala rôzne rituály. Veľakrát vraj rozprávala našim rodičom záhadné, magické príbehy, ktoré zažila, no nakoniec ju upálili na hranici. Nikdy som nemala možnosť ju poznať.

„To je znak čiernej mágie a bosoráctva!" pridala sa ďalšia žena.

Všetci do nás začali hádzať ovocie a bili nás palicami. Snažili sme sa utiecť, no zatarasili nám cestu.

„Čo sa tu deje?!" autoritatívne sa ozval starosta dediny.

„Čarodejníci, zlo sa sem prisťahovalo!" prekrikovali sa ľudia z dediny.

„A ktorí sú to?" spýtal sa starosta. Všetci ukazovali na nás. Dúfali sme, že starosta im neuverí, lebo on nás má rád. Už ako sme sa sem prisťahovali si nás obľúbil a my sme si obľúbili jeho.

„Ale to predsa nemôže byť pravda! Sú to milé deti, nikdy by nikomu neublížili," obraňoval nás starosta. Nádejne som sa usmiala na Aleca a stisla mu ruku.

„Ale oni majú aj prívesky a znaky!" zakričala nejaká žena. „Musíme ich upáliť!"

Starosta si nás začal zdesene prezerať a uvažovať.

„Buď ich upálime alebo stratíte svoj ľud!" kričali ľudia. Starosta sa po dlhom uvažovaní rozhodol.

Pritisla som sa ešte viac k Alecovi a na čele sa mu urobila vráska. Videla som na ňom obavy.

„Upáľte ich!" zakričal starosta a ľudia nás hneď znehybnili a vliekli na popravu.

Z hrôzostrašného spomínania ma vytrhol Demetri. „Jane, Aro chce s tebou hovoriť."

A už to prišlo. Čo ale Arovi poviem, ak sa ma bude pýtať, čo mi je? Postavila som sa, a vyšla von z izby.

„Môžem ťa odprevadiť?" spýtal sa Demetri. Bol veľmi milý.

„Nie, ďakujem. Zvládnem to sama." Usmiala som sa naňho a odišla za Arom.

Vošla som do haly, v ktorej bol iba Aro. Dokonca aj Marcus s Caiom zdvihli zadky a odišli a to už je čo povedať. Asi ten rozhovor berie Aro dosť vážne.

„Poď, drahá, prisadni si," povedal Aro a rukou mi pokynul, aby som si sadla na Marcusov "trón". Poslušne som si sadla.

„Jane, zveríš sa mi? Všimol som si, že v poslednej dobe to nie si ty. Čo je to s tebou?" spýtal sa Aro. Vedela som, že sa ma na to bude pýtať, no aj tak som nemala pripravenú odpoveď.

„Nič, pane," odpovedala som mu a snažila som sa tváriť neutrálne.

„Neklam! Bojím sa o teba," okríkol ma.

„Nebojíte. Pýtate sa to len zo zdvorilosti, ale obaja vieme, že vás to nezaujíma," opovážila som sa mu to povedať. Nemohla som to už v sebe viac dusiť.

„Akože sa nezaujímam? Nechápem tvoj postoj, Jane. Objasni mi to," nechápal Aro.

„Prepáčte, pane. Som až tak veľmi vyčerpaná, že ani neviem, čo hovorím," klamala som. Rozhodla som sa, že to v sebe udusím.

„Divíš sa? Veď si nikoho nezjedla." Má pravdu. Ešte som dnes nejedla. „Bež si odpočinúť."

Z haly som vyšla akoby nič, no hneď ako so zavrela dvere, do očí sa mi tlačili krvavé, bolestivé slzy. Moje nohy ma neudržali a spadla som na zem. V tej chvíli som ani nemala na pláne vstať. Jediné, na čo som myslela, bola bolesť  môjho mŕtveho srdca, ktorá ma dňom čo dňom ničila.

Počula som, že niekto ide po chodbe smerom k Alecovým dverám izby. Bola to nejaká žena, teda lepšie povedané upírka. Našťastie si ma nevšimla. Alec jej otvoril a ona sa mu vrhla do náruče a zavreli sa v izbe. Snažila som sa postaviť a akurát šiel Demetri.

„Preboha, Jane, čo tu robíš? Ukáž, pomôžem ti," podal mi ruku a ja som ju s radosťou uchopila. „Stalo sa niečo?" pýtal sa.

„Všetko sa zmenilo. Už nie som pre nikoho taká dôležitá ako kedysi," začala som sa mu zverovať.

„Ale to je blbosť, Jane. Pre Ara si tá najdôležitejšia upírka, Alec na teba nedopustí, Felix ťa rád provokuje... A ja ťa mám tiež veľmi rád a navždy tu budem pre teba." Po týchto slovách som ho musela objať. On jediný dokázal navodiť do mňa aspoň chvíľkové šťastie.

Veselo som odkráčala do izby. Prešla som okolo zrkadla a takmer som sa zľakla. Vyzerala som strašne. Vlasy neupravené, strapaté, tvár zafúľaná ako keby som bola kominár a oči čierne ako uhlie.

„Toto sa musí okamžite napraviť," povedala som si a začala som sa upravovať. Keď už som bola hotová, rozhodla som sa, že smútok už v sebe nebudem dusiť. Pôjdem sa niekomu vyrozprávať a myslím, že Alec ma bude chcieť vypočuť. Zaklopala som mu na dvere.

„Kto je?" ozvalo sa spoza dverí.

„Ja, Jane. Môžem s tebou hovoriť?" Otvoril dvere.

„Aha, a o čom?" spýtal sa.

„Potrebujem sa niekomu vyrozprávať."

„Prepáč, Jane, ale teraz nemôžem. Skús ísť za Demetrim. Mám návštevu. Niekedy vás zoznámim, ale teraz musím ísť," povedal a zavrel dvere. Zavrel mi ich rovno pred nosom. Jednoducho ma odstrčil. Už aj on. Už aj on si za mňa našiel náhradu. Už nepotrebuje moju súrodeneckú lásku lebo má ju a to ma zabolelo ešte viac. No nič. Alec sa na mňa predsa len vykašlal čož mi zase pokazilo dobrú náladu.

„Demetri, môžem s tebou hovoriť?" oslovila som ho, keď prechádzal okolo mňa.

„A čo potrebuješ?" spýtal sa.

„Potrebujem sa niekomu vyrozprávať. Už to nevydržím." Divím sa, že som sa tam znovu nezložila.

„Jane, prepáč, ale ja teraz musím ísť. Skús ísť za Alecom," povedal a odišiel. Nechal ma tam samú stáť a to mi povedal, že tu bude navždy pre mňa. Bolelo to. Veľmi to bolelo.

Sadla som si za stolík a začala som písať list pre Aleca.

Drahý Alec,

 
keď budeš tento list čítať, ja už budem preč, no chcem, aby si si ho prečítal až do konca.

Píšem Ti tento list, pretože chcem, aby si vedel, že ak sa stane čokoľvek, navždy Ťa budem mať rada. Vždy vás všetkých budem mať rada, no túžim mať rodinu. Rodinu, ktorá by ma mala rada nie kvôli môjmu daru, ale kvôli mne. Zistila som, že Arovi som bola dobrá iba na to, aby som mu kryla chrbát a to som ho mala naozaj rada. Myslela som, že ma berie ako dcéru, no mýlila som sa. Bola som najvzácnejší klenot jeho zbierky, no aj to sa časom zmenilo. Viem, že Ty ma máš úprimne rád a nechcem Ti ublížiť, ale ja musím odísť. Už to nezvládam. Nemôžem "žiť" tento život. Nemôžem zabíjať rodiny a ničiť vzťahy len preto, že som smädná. Viem, že to čo som už nezmením, ale ja sa posnažím. Ak to Cullenovci dokázali, dokážem to aj ja.

A prosím, neviň z toho nikoho iného. Je to moje dobrovoľné rozhodnutie. Mám vás rada... 

S láskou, Jane

P. S.: Nehľadaj ma.

Na papier som doslova vyliala svoje pocity. Veľmi ťažko sa mi to písalo, lebo som nechcela Alecovi ublížiť. Je to môj brat a vlastne moja jediná pravá rodina.

List som dôkladne položila na stôl v jeho izbe, poslednýkrát som sa obzrela okolo seba a zavrela za sebou dvere izby.

Autor: kayla04, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa zla 1: