Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - Epilóg

23.04.2010 (09:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 3615×

Epilóg  

„Edward?“ zakričala som rozospato do podozrivo tichého domu.

Posledné dva mesiace boli asi najkrajšie mesiace v mojom živote. Ešte len včera sme sa vrátili z ostrova. Nakoniec sme tam ostali s celou rodinou. Ostali aj Volturiovci, Zafrina a sestry, Denalijskí a meniči. Mali sme niečo ako predĺžené prázdniny.

Ale to bolo predtým. Teraz je to tiež krásne, len keby som nemala brucho veľké ako vlastný kontinent. Rozhodne to bude viac ako len jedno bábo. Dúfam, že ich nebude viac ako dve, to by sme už asi vôbec neprežili.

Zrazu som pocítila ostrú bolesť v podbrušku, ktorá ma pravdepodobne predtým zobudila. Dieťatko dávalo o sebe vedieť.

„Au. Dávaj pozor na mamičku, miláčik,“ zašušlala som smerom k svojmu obrovskému brušku.

Z ničoho-nič mi prešla bruchom ostrá bolesť, až som zalapala po dychu. Cítila som ako mi niečo mokré steká po stehnách. Bože môj! Praskla mi voda! Ja rodím! A doma nikto nie je. Aké ja mám šťastie!

Rýchlo som schmatla zo stolíka mobil a vytočila Edwardove číslo. Číslo je momentálne nedostupné... Ja mám dnes vážne pech.

Začala som zrýchlene dýchať. Len pokoj, pokoj, Rain. Zvládla si pôrod svojej sestry s chladnou hlavou, zvládneš aj toto.

No tak mysli...

Keď v tom, kontrakcia. A dosť silná. Nikdy som si nemyslela, že je to takéto bolestivé. Trvalo to sotva minútu a bolo to preč. Využila som čas, keď som mala ako-tak čistú myseľ a zobrala mobil po druhýkrát. Vytočila som Carlisla a úpenlivo sa modlila, aby to zdvihol, a aby bol v blízkosti Edwarda.

Po druhom zvonení mi to našťastie zodvihol.

„Ahoj, Rain. Čo potrebuješ?“ spýtal sa veselým hlasom. Jeho hlas ma trochu upokojil. Aspoň na to nebudem sama.

„Ahoj. Kde si?“

„Sme na love. Čo sa stalo?“ spýtal sa opatrne. Asi tušil, že by som mu len tak nevolala.

„Je tam Edward?“

„Stojí vedľa mňa. Rain, čo sa stalo?“ spýtal sa s obavami. Zhlboka som sa nadýchla, lebo som cítila ďalšiu kontrakciu.

„Ja... Aaaa,“ zakňučala som, keď sa bolesť stala neznesiteľnou. Na druhej strane to hneď pochopili.

„Rain, vydrž. Hneď som pri tebe,“ začula som ešte Edwardov napätý hlas a potom sa spojenie prerušilo. Mobil som hodila na stolík a snažila sa zhlboka dýchať. Nie, žeby mi to ten drobec zjednodušoval. Kopal ako futbalista. Alebo futbalistka?

„Aaaa,“ zakričala som, keď prišla ďalšia kontrakcia. Prišla omnoho skôr ako predošlá a bola asi desaťkrát taká silná. Toto dlho nevydržím.

„Rain!“ počula som zrazu hlas toho najdokonalejšieho manžela na svete.

„Edward,“ zašepkala som z námahou, keď som jeho chladné prsty zacítila na mojom spotenom čele.

„Ja to nevydržím,“ zašepkala som bolestne. Dýchala som plytko a namáhavo. Takmer som sa dusila. Akoby som nedokázala vstrebať vzduch z ovzdušia.

„Carlisle!“ vykríkol Edward zúfalo, keď prešla ďalšia kontrakcia. Každá bola o niečo bolestivejšia ako predošlá.

„Rain. Rain, počúvaj ma. Keď ti poviem, tak zatlačíš, dobre?“ spýtal sa napätým hlasom Carlisle. Z jeho hlasu sa nedalo rozpoznať, či je niečo v neporiadku, alebo nie.

„Aaaa,“ zakričala som na celý dom. Ako toto môže niekto opakovane vydržať?

„Teraz,“ zvolal Carlisle a ja som zatlačila najviac ako som vládala. Edward mi pomáhal ako vedel. Do ucha mi šepkal upokojujúce slová. Už chápem prečo to Rose, tak upokojovalo. Skutočne to bolo úžasné.

„Dobre. Zhlboka sa nadýchni a zatlač ešte raz,“ povedal Carlisle. Nasalo som do seba vzduch, ktorý skončil asi v prstoch na nohách. Potom ešte raz a zatlačila som.

Domom sa ozval zvonivý plač nášho potomka. Úľavne som si vydýchla. Dal mi poriadne zabrať.

Chcela som povedať Carlislovi, aby mi to dieťatko podal, ale mojim bruchom opäť prešla bolesť. Vari som nehovorila, že to budú dvojičky?

„Alice, chyť ju. Ešte je tu aj druhé,“ povedal rýchlo Carlisle. Takže ju? Máme dievčatko? Ďalšia víla? Škoda, že mama odišla, aspoň by sme vedeli, čo sú to za víly.

„Rain? Pripravená?“ spýtal sa opatrne. Nedokázala som nič povedať, tak som len začala tlačiť.

Trvalo to len chvíľu a domom sa ozval ďalší zvonivý plač. Ešte aj ich plač znel ako najjemnejšia zvonkohra.

„Gratulujem. Máte dve dievčatká,“ povedal a podal mi dva uzlíčky, ktoré mi dali tak zabrať.

Zapozerala som sa na tie dve stvorenia vo svojom náručí. Boli dokonalé. Obidve sa na mňa usmievali. Okolo pásu som mala obtočenú Edwardovu ruku a jeho pery vo vlasoch.

Pozornejšie som sa zadívala na naše detičky. Boli čarovné. Jedna mala zlaté očká a čierne vlasy so zlatými prameňmi. Na pleci mala znamienko v tvare slnka. Doslova celá žiarila. Akoby ona bola slnko. Slnko? Žeby víla slnka? Ale to by znamenalo, že jej sestrička je víla mesiaca. Tak to vždy bolo, podľa starých príbehov, ktoré mám rozprávala mama.

Zadívala som sa na druhé dieťa. Mala sivo-strieborné oči a vo vlasoch mala svetlomodré prúžky, ktoré sa vo svetle odrážali na strieborno. Na ramene mala znamienko v tvare polmesiaca. Takže je to skutočne tak. Víla slnka a víla mesiaca. Ďalšie jedinečné víly v našej rodine.

„Ako sa budú volať?“ spýtala sa zvedavo Alice. Hmm... ako asi? Jasné už to mám.

„Táto,“ a ukázala som na vílu so zlatými vláskami. „Táto sa bude volať Elena Samantha Cullenová. Čo vy na to?“ spýtala som sa a pozrela Edwardovi do očí.

„Prekrásne meno. A čo jej sestrička?“ spýtal sa a vyzeral byť sústredený.

„To je  dobrý nápad, Alice,“ povedal odrazu. Štuchla som ho lakťom do rebier. Niekedy zabúda, že je jediný čo číta myšlienky len tak na počkanie.

„Alice vymyslela Violette Anastasie Cullenová,“ povedal zamyslene. Žmurkla som na Alice. Dokonalé meno.

„Takže už máme mená. Elena Samantha Cullenová a Violette Anastasie Cullenová,“ povedala som a každé dievčatko pobozkala na čelíčko. Potom som Elenu dala Edwardovi a Violette Alice. V ich očiach som videla rovnaké očarenie, ako som predtým pocítila ja.

„Vieš aké to budú víly?“ spýtala sa zvedavo Alice, keď podala Violette Jasperovi. Edward dal zase Elenu dojatej Esme.

„Podľa všetkého by Elena mala byť vílou slnka a Violette vílou mesiaca. Ale s určitosťou to potvrdí až mama,“ povedala som potichu. Bola som unavená. No, kto by nebol, po pôrode.

„Majú schopnosti?“ spýtala sa zvedavo Rose. Na chvíľku som sa sústredila a prekvapene otvorila oči.

„Ehm... tak to bude ešte veselé,“ zašomrala som si popod nos. Samozrejme, všetci ma počuli.

„Rain?“

„Elena má schopnosť klonovania a Violette má schopnosť premiestňovania,“ povedala som pomaly. Bola som už vážne unavená. Teraz by mi bodol pár hodinový spánok.

„Bože,“ zaúpeli takmer všetci zborovo.

„Myslím, že v najbližších rokoch spoznáme, čo to znamená, mať dom plný detí,“ povedala som a zívla. Potom som len začula ako sa ostatní zasmiali. V snoch som videla svoju rodinu. Boli sme tam šťastní a boli sme spolu. A takto to má byť. A dúfam, že to tak aj ostane. 

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - Epilóg: