Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 8. kapitola

06.02.2010 (13:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3398×

8. kapitola

pesnička

RAIN:

Zrazu však Emmett zanadával a šmykom zastavil. Pozrela som sa cez predné sklo a skamenela. Na ceste, hneď oproti nám, stála tmavá postava a blížila sa k nám...

Pozrela som na Alice ale ona sa usmievala. Zadívala som sa lepšie na tú postavu a až vtedy si všimla vlasy. Boli bronzové a také strapaté. Tie vlasy by som nemohla nespoznať. Edward. Ale čo tu robí? Nastúpil na miesto spolujazdca a Emmett opäť pokračoval v ceste.

„Ešte kúsok a rozbil by som si auto. Dávaj pozor, aby si mi nemusel kupovať nové auto!“ vykríkol zúfalo Emmett a ja som sa len prekvapene pozrela na Alice. Tá mi zašepkala: „On proste nikdy nežartuje o svojom aute. Teraz je to jeho jediný miláčik.“ Aha. Tak to je potom jasné. Chlapi. Tí vždy pokladajú svoje auto za miláčika. Ale ženu nie. Za auto by vraždili, ale ženu nechajú tak. To je teda logika.

„Mimochodom nás oficiálne nepredstavili. Ja som Edward,“ ozval sa zamatový hlas z predného sedadla a ja som až zatajila dych. Taký nádherný hlas. Taký by som mohla počúvať až do konca svojho života.

„Teší ma. Ja som Rain,“ usmiala som sa na neho a potriasla mu nastavenou rukou. Udivila ma však hebkosť tej ruky – ako najjemnejší hodváb. A samozrejme aj dokonalosť.

„Viem, že je to asi čudná otázka. Ale aj tak... Prečo nepočujem tvoje myšlienky?“ spýtal sa prekvapene. Nie sú náhodou jedna rodina, že sú stále na niečo zvedaví?

„Alice nemohla by si mu to vysvetliť? Mne sa už fakt nechce niečo vysvetľovať. A k tomu, ešte stále to isté dookola,“ povedala som a kývla jej hlavou. To by sa ale nesmel ozvať Emmett: „Tak počkaj. Ty si jediná komu sa nemôže hrabať v hlave a nechceš mi to povedať?“ spýtal sa naoko naštvaným hlasom a ja som mala chuť ho uškrtiť.

„No tak dobre... Ja som pravdepodobne psychický štít. Nepôsobia na mňa žiadne psychické schopnosti upírov. Aspoň doteraz nefungovali.“ Pozrela som na Alice, ale tá vyzerala byť niekde fakt ďaleko. Edward sa tváril dosť neprítomne. Jediný kto javil aspoň známku prítomnosti bol Emmett, ktorý sa vyškieral na Edwarda. Ani si nechcem predstaviť, čo mu hovoril v myšlienkach.

„Ty poznáš Volturiovcov?“ vypálil na mňa z ničoho-nič Edward. Takže Alice mu dávala čítať myšlienky. Síce je to milé, ale dúfam, že mu nepovedala príliš. Napríklad niektoré veci, čo som je rozprávala o svojom detstve a tak, by som si zatiaľ ponechala.

Povzdychla som si a porozprávala mu ten istý príbeh ako včera Alice. Spomenula som si aj na niektoré iné zážitky, ale nie všetky som spomenula. Väčšinou som len spomínala na dvojtýždennú návštevu Volterry. Predsa len nestáva sa, že by tam vošiel človek a v tej istej podobe by aj vyšiel. Potom som hovorila aj o svojej rodine. Ako mne tie tri nepodarené upírky chýbali.

Emmett – dokonca aj Edward – vyzerali dosť zarazení, keď som im povedala, že poznám aj rodinku z Denali. O tom sa Alice asi nezmienila. Aj Edwarda som pozvala na svoju oslavu. Bol veľmi milý a páčil sa mi. Samozrejme Emm príde tiež a navrhol Edwardovi, aby im prečítal myšlienky. Edward mal rovnaký nápad a Alice s ním súhlasila. Nechcelo sa mi s nimi hádať, tak som len počúvala ako pradie auto a oni traja sa dohadujú, kedy by bolo najlepšie porozprávať sa s ostatnými o ich nápade. Ani neviem ako a začali sa mi krížiť oči. Veď ja nemôžem byť unavená, spala som takmer dvanásť hodín. Chorá asi tiež nebudem. Zaf tvrdí, že sa mi dokonca vyhli aj typické detské choroby.

Aj napriek môjmu úpornému snaženiu som napokon zavrela oči a do sekundy som o sebe nevedela.

EDWARD:

Tá dievčina ma na prvý pohľad zaujala. Najskôr som si myslel, že to nie je možné – veď je ako dvojča Rose, ktorú keď nevidím, tak nenamietam. Ale toto dievča mi učarovalo. Bolo také milé a krásne – najmä malo čistú dušu a zlaté srdce. Nezakladala si na svojej kráse ani na materiálnych veciach. Odvtedy ako do mňa vrazila vo dverách, ju akosi nemôžem dostať z mysli.

Alice vtedy aj niečo videla, ale ignorovala to a neskôr mi to nechcela prezradiť. Určite sa jej to bude týkať, ale ona mi to neprezradí, ani keby som sa jej vyhrážal. Preto som aj súhlasil s jej nápadom zobrať Rain a na pár dní vypadnúť z domu. Tam sa to aj tak nedá bohvieako vydržať, keďže ich myšlienky sú fakt rozhnevané. Najhoršie a najhlasnejšie samozrejme patria Rose.

Neváhal som teda ani sekundu, prezliekol sa do čistých vecí a utekal smerom po ceste do New Yorku, kde mali namierené.

Dohnal som ich dosť skoro a skočil tak pätnásť metrov pred auto. Predsa len nechcem riskovať, že by som Emmovi poškrabkal autíčko. S nadávaním zastavil a ja som si všimol dosť prekvapený a aj vystrašený výraz dievčiny sediacej vzadu.

Prešiel som k autu a posadil sa na miesto spolujazdca.

„Ešte kúsok a rozbil by som si auto. Dávaj pozor, aby si mi nemusel kupovať nové auto!“ zvrieskol na mňa Emmett a jeho myšlienky boli podobné. Len som sa pousmial a nechal to tak. Pokiaľ ide o Rose, auto a medveďov, nedokáže uvažovať rozumne.

„Mimochodom, nás oficiálne nepredstavili. Ja som Edward,“ a obrátil som sa na to dievča. Počul som ako zatajila dych a ja som sa len usmial. Podľa jej výrazu sa jej môj hlas veľmi páčil. Nikdy si však nemôžem byť istý. Nepočujem jej myšlienky. Škoda. Jej myšlienky by som veľmi rád počul, už len kvôli tomu, čo si o mne myslí a kto to je. Verím, že vtedy mojej rodine hovorila pravdu,  ona by nevedela klamať.

„Teší ma. Ja som Rain,“ povedala svojim krásnym hláskom a potriasla mojou rukou, ktorú som jej ponúkal. Udivilo ma akú ma hebkú ruku. Dokonca aj na človeka príliš. Ale takú teplú a dokonalú. Túto ruku by som chcela cítiť na svojej až do konca svojej existencie. Ona vyzerala akoby cítila to isté.

„Viem, že je to asi čudná otázka. Ale aj tak... Prečo nepočujem tvoje myšlienky?“ Proste som si nemohol pomôcť a musel sa spýtať. Ohľadne nej som dosti zvedavá bytosť.

„Alice nemohla by si mu to vysvetliť? Mne sa už fakt nechce niečo vysvetľovať. A k tomu ešte stále to isté dookola,“ povedala prosebne a mňa tým dosť odrovnala. Ona to už asi rozprávala Alice. Alicine myšlienky tomu nasvedčovali. Chcel som už Alice poprosiť nech mi to povie ale to by sa nesmel ozvať Emm: „Tak počkaj. Ty si jediná komu sa nemôže hrabať v hlave a nechceš mi to povedať?“

To by bolo super, keby ma nepočul a ja by som mohol robiť aj niečo iné ako nesnažiť sa myslieť na niektoré veci... Dodal si v myšlienkach a tak aby som to jasne počul. Keby ma mohla bolieť hlava, práve by mi praskla.

„No tak dobre... Ja som pravdepodobne psychický štít. Nepôsobia na mňa žiadne psychické schopnosti upírov. Aspoň doteraz nefungovali.“ Povedala Rain rezignovane a vtedy sa konečne rozbehli Alicine myšlienky. Bolo to naozaj zaujímavé. Celý jej príbeh ma fascinoval a ja som do neho upadal stále hlbšie a hlbšie. Ukazovala mi ich rozhovor o Volturiovcoch a ako spomínala na časy strávené priamo vo Volterre. Potom sa ale zamerala na nejaký prívesok, čo nosila na ruke a nechcela mi viac prezradiť.

Toto ti bude musieť povedať sama. Povedala mi Alice a začala si spievať kórejskú hymnu pospiatky.

„Ty poznáš Volturiovcov?“ vypálil som na ňu nečakane a ona sa mierne strhla. Bolo mi ľúto, že som ju vyľakal. Z nejakého dôvodu som ju túžil utešovať a nie strašiť.

Ona si len povzdychla a začala rozprávať. Niektoré veci opakovala a ja som tušil, že skôr pre Emmetta ako pre mňa. Niektoré veci však aj pridala. Asi si na ne spomenula. Najviac hovorila o dvoch týždňoch vo Volterre a na svoju rodinu. Za tú pokladala Zafrinu a jej sestry.

Nakoniec spomenula aj rodinu z Denali. Ona sa s nimi poznala. Toto mi Alice neukázala a ja som bol – rovnako ako Emmett – veľmi prekvapený. To mení situáciu. Majú prísť na jej oslavu, na ktorú ma aj pozvala. Jednou časťou mysle som premýšľal nad vhodným darčekom a druhou som sa zaoberal svojim plánom, prečítať im myšlienky a dokázať tak svojej rodine, že jej môže veriť. Navrhol to Emmett a Alice súhlasila. V myšlienkach mi ukázala, keď to navrhla Rain. My traja sme sa dohadovali a Rain sa nám do toho neplietla. Za pár sekúnd som pochopil prečo. Zaspala. Bola taká krásna a nevinná keď mala zavreté oči a jej tvár bola uvoľnená. Bola anjelsky krásna. Dokonca krajšia ako Rose a to sa podobajú ako vajce vajcu.

Ja som sa kochal tým nádherným pohľadom, a kochal by som sa najradšej do konca svojej existencie, keby si Emm neodkašľal. Zazrel som na neho a ďalej sa na ňu pozeral.

Podvedome sa položila na Alicine kolená a spala ďalej. V tej chvíli som neskonale na Alice žiarlil, aj keď som prakticky nemal prečo. Z nejakého – mne nejasného dôvodu, som ju chcel mať vo svojom náručí a hladkať ju po vlasoch.

Zakrútil som hlavou sám nad sebou a snažil sa prestať myslieť na takéto blbosti.

„Tak to som vážne rád, že nie som človek. Veď ona len spí!“ vykríkol zdesene Emmett. Ale dosť potichu. Sa nezdá chlapec.

„Asi je len unavená Emm,“ povedala Alice, ale sama o tom nebola presvedčená. Pohrávala sa z myšlienkou, či nie je chorá. Predsa len ak je stále unavená, môže sa to stať. Ja som sa len vyľakane pozeral.

Zrazu sa Alice zarazila a pozerala do prázdna. Prišla jej nejaká vízia a bola asi šťastná lebo sa usmievala. Ale nechcela mi ju ukázať. Začala si prekladať americkú hymnu. Najskôr do znakovej reči a potom si ju spievala po japonsky a pospiatky.

„Alice, čo si videla?“ spýtal som sa asi po desiatich minútach, keď som to už fakt nevedel vydržať. Za tie roky sa pre mňa čítanie myšlienok stalo druhou prirodzenosťou.

Pokrútila hlavou a vyškierala sa na mňa. Teraz dokonca myslela na katalóg bielizne. A musím povedať, že dosť vyzývavej bielizne. Krútil som hlavou ako som mohol ale aj tak ma jej myšlienka neopustila. Predstavovali si v tom najskôr seba, potom Rose a Esme a nakoniec Rain. A musím povedať, že ju asi v najúspornejšom modeli aký som kedy videl. Bola v tom skôr vyzlečená než oblečená. Ja tú elfku raz zabijem.

„Emm, zatav na tejto benzínke,“ povedala zrazu Alice a začala si predstavovať, čo tam kúpi Rain. To by ma zaujímalo čo také videla, že ja to nemôžem vidieť.

Emmett prikývol a zabočil smerom k benzínke. Vystúpil a ja som sa chystal tiež, keď ma zatavili Alicine myšlienky. Prekvapili ma.

Ty ideš ako kam? Ty tu s ňou pekne ostaneš a budeš jej robiť vankúš namiesto mňa. Vyhlásila nekompromisne a už aj vystupovala. Ja som si len povzdychol a radšej urobil čo chcela pretože by ma otravovala ešte dlho potom.

Povzdychol som si ale prešiel som dozadu a položil si jej hlavu na kolená. Páčilo sa mi to. A to veľmi.

Ani som si neuvedomil čo robím a začal som jej prechádzať rukou po vlasoch. Boli také jemnučké. Ako hodváb, ako páperie. To najjemnejšie na svete. Zadíval som sa jej na tvár a trošku som sa zarazil. Zo spánku sa usmievala, ale nie preto som ostal prekvapený. Zdalo sa mi, že sa zmenila. Prisahal by som, že pred tým mala znamienko tak ako Rose pod okom a teraz nikde. Zdalo sa mi, že má aj nejaké plnšie pery a jemnejšie rysy v tvári.

Pozeral som na ňu a užíval si to. Doslovne. Je mi jedno, čo si myslí moja rodina. Páči sa mi to viac, než by sa mi pozdávalo. Je to jedinečné dievča, plné citu. Prečo by nám mala klamať?

Neviem ako dlho som takto sedel. Mohli to byť kľudne aj roky. Nevadilo by mi naveky sedieť na jednom mieste, ak by som ju mal v náručí.

Zrazu sa začala trochu metať a hádzať. Bál som sa aby si niečo neurobila tak som s ňou zatriasol.

Takmer okamžite sa prebudila a uprela na mňa svoje magické modrosivé oči plné prekvapenia. Topil som sa v jej pohľade a ona akoby to cítila rovnako. Zrazu urobila niečo čo ma vážne vyľakalo...

Neviem či som vám aj chýbala počas tých pár dní, ale myslím že nie. Samozrejme ak sa mýlim, tak to vyjadrite. Hádam tak konečne objavíte pravý význam okienka s komentármi. Je mi jedno čo to bude - či samjlík alebo len dve slová, hlavne aby ste mi tam pridali aspoň niečo. A tak na koniec - ďalšia kapitola pribudne hlavne podľa vaších komentov, tak ak chcete pokračovanie čo najskôr, tak to vyjadrite.

S láskou vaša nessienka :)

P. S.: ak pridáte koment tak ma za ten koment môžete aj zavraždiť. :D

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 8. kapitola :