Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 6. kapitola

27.01.2010 (14:45) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3013×

6. kapitola

pesnička

RAIN:

Zdvihla som teda hlavu a videla Alice ako zarazene stojí vo dverách...

Dívala sa mi na tvár a mohla tam vidieť len jediné. Modré slzy stekajúce mi po lícach, po krku. Nakoniec vsiakli do môjho trička, na ktorom vytvárali už dosť veľkú škvrnu.

„Alice. Prosím ťa, odvezieš ma domov?“

Zdalo sa mi to, alebo som začula z prízemia vrčanie?

„Samozrejme Rain.“

Usmiala sa na mňa. Bude lepšie, keď si pohovoríme mimo domu upírov, ktorí ma pravdepodobne nemajú radi. Aj keď pri Alice a Emmettovi som nemala ten pocit. Mala som skôr pocit, že ma majú radi.

Utrela som si modré slzy a zapla si sako tak, aby nebolo vidno ten fľak. Postavila som sa vedľa Alice a čakala. Povzdychla si a z nočného stolíka pri posteli zobrala kľúče. Pravdepodobne od auta. Rukou mi naznačila nech idem za ňou. Viedla ma dozadu cez kuchyňu. Našťastie sme po ceste nikoho nestretli. Mala som neblahé tušenie, že sa skrývajú kvôli mne.

Vošli sme do garáže a Alice hneď zamierila k žltému Porsche. Dúfam, že je to jej auto. Nerada by som sedela v aute, napríklad takej Rosalie. Bez jediného slova sme nastúpili a už sme sa rútili po ceste smerom na diaľnicu.

„Alice nemohla by si ma zaviesť k nemocnici? Mám tam auto,“ povedala som jej a ona prikývla. Zdala sa mi stratená kdesi v myšlienkach.

Cesta ubiehala mlčky a rýchlo. Alice ako pravá upírka nesklamala a rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h. Pri nemocnici sme boli za pár minút.

Vystúpila som a zamierila som k autu. Prekvapilo ma keď som ju počula za sebou. Samozrejme keby som bola normálna – čo očividne nie som – nepočula by som ju.

„Alice, nechceš ísť ku mne?“ spýtala som sa a živila v sebe nádej, že ma z nich má niekto rád.

„Pôjdem, aj tak mi máš čo vysvetľovať,“ povedala zamyslene a ja som aj tak vedela čo má na mysli.

„Alice, ak chceš vedieť prečo mám modré slzy, odpoviem ti jednoducho. Neviem. Neviem prečo mám modré slzy a prečo je so mnou všetko iné. Všetko sa mi rúca na hlavu...“ Poslednú vetu som zašepkala len pre seba, ale som si istá, že jej neušla. Prekvapilo ma však keď automaticky zamierila na miesto spolujazdca a čakala kým odomknem auto.

„No tak. Predsa si ma pozvala, nie? Tak ideme?“ opýtala sa šibalsky a v očiach jej žiarili iskričky.

„Alice, ty mi naozaj veríš?“ opýtala som sa tak mimochodom, keď sme sa usadili v aute.

„Samozrejme Rain. Neviem si predstaviť dôvod, kvôli ktorému by si nám mala klamať. Ale neboj sa, hneď ako ti Edward prečíta myšlienky, bude všetko v pohode.“

Takže on vie čítať myšlienky? Ale to nie... Nebude ma počuť. Akoby som potrebovala ďalší dôvod prečo mi neveriť.

„Alice pochopila som to správne? Edward naozaj číta myšlienky?“ spýtala som sa, aj keď to bolo nad slnko jasnejšie.

„Áno Rain,“ povedala nechápavo.

Ja som si len povzdychla. Získala som kamošku len na hodinu a už ju stratím. Super.

„Ja len, že... vieš... no skrátka... Mne nebude môcť prečítať myšlienky, pretože som niečo ako štít. Nefungujú na mňa žiadne psychické schopnosti,“ povedala som smutne a pripravovala sa na výčitky. Ale vôbec žiadne som nepočula.

Alice som radšej nechala premýšľať a sústredila som sa na parkovanie, pretože sme boli už u mňa.

Vyšla som z auta a počula som, že urobila to isté a pomaly ma nasledovala do domu.

Zamierila som do obývačky a tam som si sadla. Alice urobila to isté. Sadla si oproti mne.

„Rain... a si si naozaj istá, že na teba tie schopnosti nefungujú?“ opýtala sa z nádejou v hlase. Hádam by som to nehovorila len tak do vetra.

„Bohužiaľ Alice, som si tým istá. Nefungovala na mňa Zafrinina moc. Dokonca na mňa nefungovala ani moc Aleca, Jane a ani Arova.“

Čo som povedala, som si uvedomila až vtedy, keď som to vyslovila. V snahe byť k Alice čo najviac úprimná som hovorila, čo som nemala.

„Ty poznáš Volturiovcov?“ spýtala sa Alice, ale jej hlas vôbec neznel nedôverčivo, ako by mal. Znel skôr zaujato a zvedavo.

„Áno poznám ich dosť dobre,“ povedala som tajomne.

Hádam jej nebudem musieť povedať všetko... bolo by síce super keby to vedela a ja by som nemusela mať tajomstvá, ale predsa len nechcem stratiť jediného spojenca z rodiny Cullenovcov. Síce bol Emmett s ňou a s Edwardom som ani nehovorila, ale môžem si byť niečím istá? To sotva.

„Mohla by si mi to povedať celé? Prosím.“ A urobila psie oči. Nikdy to na mňa nefungovalo, ale má tak trochu právo to vedieť, už len kvôli tomu, že som sa preriekla.

„Dobre Alice ale na začiatok, mám jednu otázku ja. Vieš  si chrániť myšlienky?“ povedala som a dúfala, že to vie. Nechcem aby som dozvedel niekto iný okrem nej.

Asi to pochopila: „Samozrejme, že si viem chrániť myšlienky. Odo mňa sa nikto nič nedozvie,“ povedala a ja som nadšene prikývla.

„Volturiovci majú ako vieš veľmi veľa spojencov a tak sa vždy o všetkom skôr či neskôr dozvedia. Samozrejme sa dozvedeli aj tom, že Zaf prezradila tajomstvo mne a tak sa rozhodli nás navštíviť. Krátko potom ako som mala desať rokov sa tak aj stalo. Prišiel vtedy Aro, Jane s Alecom a nejaký Demetri. Zaf mi neskôr hovorila, že je nezvyčajné, aby išiel Aro bez bratov, alebo dokonca bez gardy. Hneď ako ma uvidel, už nechcel trestať. Dokonca nechcel čítať ani Zafrinine myšlienky, hoci mu ich sama ponúkala. Nakoniec však prijal, ale podľa mňa len preto, aby to nevyzeralo čudne. Potom skúsil svoju moc na mňa, ale samozrejme nefungovala. Potom to skúšala Jane, neskôr Alec a aj Demetri ma skúšal vystopovať, ale nedokázal to. Najprekvapivejšie však potom bolo, to čo žiadal od Zafriny. On nechcel moju premenu, ale možnosť vídavať ma aspoň raz do roka. Dohodli sme sa, že na moje narodeniny to bude najlepšie. Vždy prišiel len Aro, Jane a Alec a vždy len na dva-tri dni. Raz s nimi prišiel aj Marcus a Caius. Marcus sa vždy na mňa tak čudne pozeral. Tak nejako, ako sa otec pozerá na dcéru, ale vôbec nechápem aký mal na to dôvod. Aro sa mi pokúšal nahovoriť, že je to preto, že som ho uchvátila. Naposledy som ich videla na oslave mojich sedemnástych narodenín, kedy mi dali tento prívesok,“ a zdvihla som ruku, na ktorej som mala prívesok. Až teraz som si vlastne uvedomila, že druhú ruku mám stále obviazanú, aj keď ma vôbec nebolela. Carlisle mi asi dal niečo od bolesti.

Alice si prisadla ku mne a prezrela si náramok.

„Vieš čo je na ňom napísané?“ spýtala sa zvedavo. 
„Je tam napísané: Ja som priateľ Volterry. Mám to na ochranu pred ostatnými upírmi, aj keď pochybujem, že by som mala skutočne čas ukázať niekomu náramok, keby ma napadol,“ pokrútila som nad tým hlavou. Takéto niečo môže napadnúť len Ara Volturiho.

„Kedy ich uvidíš najbližšie?“

„Najbližšie ich uvidím asi o dva mesiace na oslave mojich narodením. A tak mi teraz napadlo, nechceš prísť aj ty?“ opýtala som sa. Predsa len doteraz neutiekla, tak teraz už určite neutečie. Aspoň dúfam.

„Mohla by som?“ opýtala sa veselo a v očiach jej opäť zažiarili iskričky. Akoby niečo plánovala.

„Samozrejme, len ak ti nevadí spoločnosť Volturiovcov a Zafriny a jej sestier. Na moje osemnáste narodeniny však prídu Aro, Marcus, Caius, Jane s Alecom a aj Demetri, lebo som mu vraj chýbala. Nepopieram aj on mne chýbal, je to taký šašo, ale to je väčšina upírov vo Volterre,“ pokrútila som hlavou nad predstavovou krvilačných Volterrských upírov, ktorí sa zabávajú v spoločnosti človeka, ktorého nechcú zjesť na večeru.

„A im to nebude prekážať?“ Spýtala sa Alice.

„To skutočne nie. Hovorila som, že sú milí.“

„Bola si už niekedy vo Volterre?“

„No áno bola som vo Volterre. Raz ma tam Aro prepašoval a vtedy som poznala aj niektorých iných upírov, prevažne z gardy. Napríklad Heidi, Felixa a vtedy tam bol na návšteve aj Eleazar s Carmen, Irinou, Kate a Tanyou... Spoznala som ale aj iných upírov. Niektorí sa mi ani nepredstavili. Pamätám si jedného. Volal sa Lucass a akurát bol v garde nováčik. Mal zaujímavý dar, mohol meniť podoby. Bolo naozaj zábavné, keď ku mne prišiel vo Felixovej podobe a snažil sa ma pobozkať. Ale našťastie to bola len stávka s Demetrim a nedošlo k tomu. Felix ich vtedy skoro štyri hodiny naháňal po celej Volterre a kričal, že budú jediní vykastrovaní upíry na svete. To ma dosť pobavilo a odvtedy Heidi tvrdí, že je do mňa blázon.“ Pri tej spomienke som sa pousmiala. Ani som neplánovala sa takto rozhovoriť. Alice sa však tvárila veľmi zaujímavo. Dokonca by som povedala, až vypočítavo. Ona niečo plánuje?

„Ty poznáš aj klan z Denali?“ spýtala sa ma a mňa to prekvapilo, aj keď asi nemalo. Veď aj oni sú vegetariáni.

„Áno Alice poznám ich dosť dobre. Dokonca sme s nimi boli aj v Denali. Prečo sa pýtaš?“ Ten jej výraz sa mi vôbec nepáči.

„Vieš Denalijský klan je ako naša rodina. Tak mi napadlo, že by v ich spomienkach mohol Edward prečítať kto si a potom by ti verili aj ostaní.“ Tak nad týmto premýšľala. Ona si fakt nedá pokoj.

„Alice, myslíš, že je to dobrý nápad? Predsa len to bude asi na nich príliš veľa nemyslíš? Poznám upírov. Dokonca aj Carlislovu dávnu priateľku Zafrinu a jej sestry, Volturiovcov a nakoniec aj vašu rodinu z Denali. No dobre. Ak mi doteraz neuverili, už to neurobia,“ povedala som rozhodne.

„Povedz aj oni sú pozvaní na tvoju oslavu?“ opýtala sa zvedavo. Tak ona vážne plánuje uskutočniť svoj plán s čítaním myšlienok? Je bláznivá. Alebo skôr naivná? Možno oboje.

„No pozvala som ich, ale nevedeli, či budú môcť prísť. Irina sa vraj v tomto čase má vydávať za nejakého Laurenta. No asi o tri mesiace, ale vraj kvôli prípravám. Ale pozvali mňa aj sestry na svadbu... Alice, čo sa deje?“ spýtala som sa prekvapene keď som si všimla jej naštvaný výraz.

„Oni nás nepozvali!“ kričala Alice a ja som si radšej zakryla uši. Teraz ich mám akési citlivejšie ako predtým. Zvláštne koľko sa toho v mojom živote zmenilo len preto, že som sem prišla.

„Určite vás skôr, či neskôr pozvú. Budú chcieť, aby to bolo prekvapenie. Sami to hovorili. A vieš o tom, že som práve porušila sľub, tým, že som ti to povedala? Dúfam, že to na mňa neprezradíš,“ povedala som a snažila sa napodobniť jej psí pohľad. Samozrejme nebol taký efektný ako jej, ale hádam sa aspoň podobal.

„Neboj sa nepoviem.“ A vtedy sa ozval môj žalúdok. Bola som aj dosť unavená, aj keď som vlastne prespala polovicu dňa.

„Idem si urobiť niečo na večeru,“ povedala som jej a zamierila som do kuchyne. Samozrejme išla za mnou. Na prípravu som si vybrala niečo jednoduché. Proste som si uvarila cestoviny a zaliali ich syrovou omáčkou, ktorú som mala hotovú asi za dve minútky. Potom som si naložila na tanier a zamierila s tým do jedálne, kde som to rýchlo zjedla.

„Počuj Alice, tak mi napadlo. Nechcela by si ísť so mnou zajtra niekam do mesta? Napríklad na nákupy, alebo tak?“ opýtala som sa z nádejou v hlase.

„Samozrejme, že pôjdem. Ale pôjdeme asi tvojím autom, lebo ja tu hodlám ostať aj na noc, samozrejme len ak ti to nevadí?“ opýtala sa a ja som bola na chvíľu dosť prekvapená.

„Nie nevadí mi to, ale nebudeš mať kvôli tomu problémy?“ Bola by som fakt nerada, keby som je spôsobila viac problémov ako doteraz.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem...“ spievala Alice a hodila sa mi okolo krku. Takmer som spadla. 
„Alice pokoj, môžeš tu ostať kedy len budeš chcieť.“ Povedala som a ona ma ešte silnejšie objala. Nie však príliš silno. Predsa len som bola človek. Síce dosť divný, ale človek.

Presunuli sme sa späť do obývačky a rozprávali sme sa. Rozprávali sme si svoje zážitky. Ona mi potom rozprávala o rodine a o tom ako to u nich funguje. Nakoniec som sa dozvedela, že to práve Esme – ich adoptívna mama -, že to ona mi zariadila dom. Vtedy som si to ani neuvedomila. Chcela som sa jej aspoň po Alice poďakovať, ale nakoniec som tak nespravila. Predsa len si nie som istá, či by to bolo dobré riešenie.

Pravdepodobne by sme prekecali aj celú noc, keby sa mi nezačali krížiť oči. Nakoniec som zaspala Alice na pleci a ona ma odniesla do postele. Prikryla ma a ja som prešla do ríše snov. Modlila som sa, aby to nebola nočná mora. Avšak moje modlitby neboli vyslyšané, pretože sa mi sníval môj starý známi sen, ktorý sa opäť zmenil, ako šibnutím čarovného prútika.

Bola som tam ja, ale bola som rovnaká ako teraz. Len som bola o trošku krajšia ako teraz, ale ináč stále tá istá.

Sedela som na starej známej lúke a opäť som bola s Edwardom. Tentokrát sme sa držali v tesnom objatí a podchvíľou sa bozkávali. Rozprávali sme sa, ale nedokázala som rozpoznať jednotlivé slová. Po chvíľke vstal, pobozkal ma na čelo a odbehol niekam smerom do lesa.

Zrazu mi po chrbte bezdôvodne prebehol mráz. Aj napriek tomu, že som snívala, som vedela, že sa nemám pre čo báť. Nie tento raz.

Obzerala som sa okolo a náhle som za sebou zbadala pohyb. Z prítmia lesa vystúpila nejaká tmavá postava a blížila sa ku mne. Zastala asi päť metrov odo mňa, tak aby som jej nevidela do tváre. Podvedome som tušila, že je upír.

„Tak, a teraz je koniec. Zabijem ho. Zabijem ich a budem sa pozerať ako sa krútiš od bolesti, nad ich stratou. Áno nad stratou. Teba ale nechám žiť, zabijem len ich...“ opakovala to stále dookola ako modlitbu a mne to pekne liezlo na nervy. Podľa hlasu to bola žena a podľa správania asi pekný blázon.

„Nedovolím ti zabiť ich. Aj keby to malo byť to posledné, čo urobím. Ja ich ochránim...“ povedala som rozhodne a chystala sa na ňu skočiť. To ma prekvapilo. Však som len človek. Alebo nie som?

Odniekiaľ po nej však skočil niekto iný. Bola to Alice nasledovaná Edwardom. Tá upírka sa na nich usmiala a oni padli na zem a krútili sa od bolesti...

So strašným výkrikom som sa prebudila. Na vlasoch som cítila niečiu ruku a na tvári moje slzy. Bolo to také skutočné, aj keď to bol len sen.

Zrazu som však počula upokojujúci hlas, ktorý nepatril Alice...

Tak tak. Prichystajte si kamene a kľudne ma za ten koniec ukameňujte alebo zastreľte. Je viem je to hrozný koniec, ale čo už. Ja som už raz taká.

nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 6. kapitola :