Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 4. kapitola

20.01.2010 (10:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3268×

4. kapitola

„Ahoj krásavica. Si ešte viac sexy ako s blond vlasmi,“ zašepkal túžobne.

Chcela som protestovať ale než som to stihla, bola som mu tvárou v tvár a jeho pery sa nebezpečne približovali k mojim...

Chcela som nejako zareagovať. Odstrčiť ho od seba, alebo niečo podobné. Ale skúste sa vytrhnúť zo zovretia upíra. To je asi také jednoduché ako z pamäti vypočítať tretiu odmocninu z Pí.

Jeho pery boli stále bližšie a bližšie. Už boli len centimeter od mojich, keď vtom... boli preč. Proste preč. Otvorila som oči – až teraz som si uvedomila, že som ich zatvorila.

Pozrela som sa pred seba a tá scéna ma trochu prekvapila. Carlisle držal toho veľkého upíra za rameno. Jeho pohľad bol taký... ako keby ospravedlňujúci. Ten svalovec mal na tvári fakt nechápavý výraz. No, kto by asi nebol prekvapený.

„Carlisle, prečo? Čo sa deje?“ sypal zo seba nechápavé otázky ten svalovec. Všimla som si, že má fakt príťažlivý hlas.

„Emmett,“ hmm takže Emmett sa volá, „to nie je Rose,“ povedal Carlisle upokojujúco. Ja som sa len pousmiala. Ak si ma budú všetci mýliť, tak o chvíľku zošaliem. Alebo niekomu ublížim. V tejto spoločnosti, skôr asi niečomu.

„Čo to trepeš? Omámil si sa nejakými tabletkami? Snáď spoznám svoju ženu,“ povedal dosť nahnevane.

„Vieš ale aj tak si ju príliš nespoznal, Emmett,“ usmiala som sa na neho a on vypúlil oči. Takže hlas asi nemám podobný ako ona. To je dobre, aspoň niečo.

„Ja... ja... no... prepáč. Fakt si jej hrozne podobná, ešte aj vôňou.“ Na tvári vyčaroval široký úsmev. Kebyže je človek, tak si pravdepodobne aj ublíži.

„No super. Dnes si už druhý upír, čo si ma zmýlil. Čo ste slepí alebo čo? Veď nie je možné, aby si ma upíri pomýlili. Ešte ľudí pochopím, ale vy?“ pokrútila som hlavou. Emmett opäť vyvalil oči. Teraz o niečo viac. Som si úplne istá, že keby som ho teraz buchla po chrbte, zbieral by ich po zemi.

„Ty o nás vieš? Odkiaľ? A ja som si myslel, že si ju priviedol, pretože je to kopírka Rose.“ Áááá. Tak toto ma dostalo. To si nemôže dať pohov? Čo si myslí, že je to príjemné, keď mu niekto stále hovorí, ako sa na niekoho – koho v živote nevidel – podobá?

„Bože môj! Ja fakt prisahám, že ak si ma do dvadsaťštyri hodín ešte niekto pomýli, tak budem vyberať poplatky! Síce mi to bude na nič, ale aspoň sa konečne budem cítiť lepšie!“ Naštvane som sa hodila do kresla, ale tak, aby som bola čelom k dverám. Aspoň uvidím, keď niekto príde.

„No... ja... prepáč. Radšej idem hore a prezlečiem sa,“ povedal Emmett a kývol na Carlislea, ktorý ho stále držal a so záujmom ma sledoval. Ten záujem mi fakt pomohol. Ale až teraz som si všimla, aký je Emmett špinavý. A dokonca mal aj tričko potrhané. Ako dieťa. A že sú na love. To tak! Nehral sa niekde na piesku? Nepobil sa s niekým?

Carlisle ho pustil a on vybehol na poschodie. O sekundu-dve som počula buchnúť nejaké dvere.

„Prepáč, netušil som, že príde tak skoro. Myslel som, že je na love s Rose. Ale tá je s Edwardom. Alice, Esmé a Jasper prídu o desať minút. Teraz si ešte potrebujem niečo zariadiť, ale o chvíľku som späť.“ Pri tom sa na mňa milo usmial a odišiel z miestnosti, smerom niekam pod schody.

Sedela som v kresle a dlho premýšľala, ako asi bude vyzerať stretnutie s ostatnými členmi rodiny. Už viem, že ich je sedem. Viem predsa počítať. Bolo by super, keby mali nejaké dary. Len dúfam, že nebudú podobné ako má Jane. Jane je síce fajn, ale navonok je to čistá ľadová kráľovná. Keď som ju videla po prvýkrát, mala som chuť niekam utiecť. Až jej brat Alec sa mi dostal pod kožu. Je to taký malý šašo. A keď hovorím malý, tak doslovne. Keď som ho videla naposledy, čo bolo na moje sedemnáste narodeniny, tak bol len o dva-tri centimetre vyšší ako ja. A ja meriam len nejakých stošesdesiat centimetrov.

Hmm... sedemnáste narodeniny. Podvedome som pokrútila rukou, na ktorej som mala náramok z bieleho zlata z erbom Volturiovcov, na ktorom je po taliansky napísané: Ja som priateľ Volterry. Dali mi to Aro, Alec a Jane. Vraj keby som sa dostala do problémov s nejakým upírom. Som si ale stopercentne istá, že keby sa tak stalo, nemala by som čas ukazovať im svoj náramok.

Zrazu buchli nejaké dvere. Trošku som sa strhla. Pozrela som tým smerom.

Stáli tam traja upíri. Dve ženy a jeden muž. Aj keď jedna upírka vyzerala skôr ako dieťa, než ako žena. Mala krátke čierne vlasy, ktoré jej odstávali do všetkých strán. Vyzerala ako elfík a bola dokonca menšia ako ja.

Ten muž – alebo chlapec? – mal také medovo plavé vlasy, ktoré mu na hlave vytvárali akúsi hrivu. Zarazilo ma ale, čo som videla. Na pravom obočí mal polmesiacovitú jazvu. Od zubov upíra, tým som si bola istá. No nie preto ma to prekvapilo. Prekvapilo ma to preto, lebo ja by som ju nemala vidieť. Vlastne žiadny človek. Teda aspoň nie z takejto diaľky.

Tretia upírka bola určite o niekoľko rokov staršia od tých dvoch – teda aspoň v čase premeny. Mala dlhé medové vlasy, ktoré jej v miernych vlnách splývali kdesi do pol chrbta.

Postavila som sa a chcela sa ísť s nimi pozdraviť, alebo niečo také. Aspoň sa dozvedieť mená. No mená som poznala, ale predsa len som nevedela, ktoré patrí komu.

„Rose, ako to, že som nevidela, že si si  prefarbila vlasy?“ povedala tá elfka. No jasné, že mi to hneď nenapadlo. A toto sú vážne upíri? Sa čudujem... Aj ja mám lepší postreh. Už len kvôli očiam nemôžem byť ona.

„Bože môj a to si hovoríte upíri? Veď ani vlastnú sestru nerozoznáte od človeka!“ vykríkla som dosť podráždene. Pochybujem, že niekto v okolí dvoch kilometrov to nepočul.

Všetci traja vypleštili oči... Veď nie je možné, aby ma nerozoznali. Veď mi bije srdce. Sama Zaf sa mi neraz smiala, že mi bije tak nahlas, že by to začula aj cez polku sveta.

„Počkaj, ty si človek?“ ozvalo sa zrazu z poschodia. No jasné, Emmett. Fakt nechápem, že to nespoznali.

„A čo iné by som mala byť? Duch?“ Dobre trošku sarkazmu som si nemohla odpustiť.

„Tak prečo ti nebije srdce?“ spýtala sa tá hnedovláska. Ja som len v šoku zapadla späť do kresla. To nie je možné. Veď cítim, ako mi bije do rebier. Akoby chcelo ujsť. A oni povedia, že nebije? Len som na nich v šoku pozerala.

„Carlisle!“ zvolal niekto do útrob domu. Za chvíľu pribehol. Určite počul celý rozhovor, lebo hneď prišiel ku mne. Položil mi ruku na zápästie. Až o sekundu neskôr mi došlo, čo vlastne robí. Meria mi tep.

„Ale jej srdce naozaj bije. Hmm... To je čudné...“ Zamyslene odo mňa odstúpil a začal sa prechádzať po miestnosti. Ja som na neho len nechápavo pozerala a krútila hlavou.

Do môjho zorného poľa sa mi dostal opäť ten s levou hrivou. Teraz som si všimla aj iné jazvy. Len som vypleštila oči. Toho teda priatelia upíri asi zbožňovali, keď ho chceli spapať.

Všetci na mňa prekvapene pozerali. Ja som však stále pozerala na jeho jazvy. Všimla som si, že rovnaké má aj na rukách a krku. Prekvapene som zalapala po dychu.

Všetci sa na mňa prekvapene pozreli. Nevšímala som si to a oči naďalej upierala na jazvy na jeho tvári...

„Teba asi priatelia upíri nemali príliš v láske...“ zašepkala som sarkasticky, vediac, že to určite budú počuť. Tentokrát zalapali po dychu ostatní. Asi som im trošku tú ich existenciu prevrátila naruby.

„Chceš povedať, že vidíš Jasperove jazvy?“ spýtal sa niekto, ale nevedela som kto. Možno Emmett alebo Carlisle. Neviem, ale aj tak som odpovedala:

„No vidím ich úplne jasno, ale nechápem prečo. Je pravda, že som nestretla upíra s jazvami, ale aj tak je to čudné. Ešte som tu len druhý deň a všetko sa mi tak trochu obrátilo hore nohami...“ Poslednú vetu som si povedala skôr pre seba, ako pre nich. Ale som si istá, že ju počuli.

„Povieš nám vlastne kto si a odkiaľ si prišla?“ spýtal sa dosť nedočkavo Carlisle. Zaujímavé. Zaf ho vždy opisovala ako najpokojnejšieho a najtrpezlivejšieho upíra na svete.

„Ja... rada by som počkala na zvyšok rodiny, nech to nemusím opakovať.“ Je pravda, že som sa to snažila trošku oddialiť. Predsa len som dnes zistila zopár nových informácii o sebe a hlavne som nečakala, že ich bude až tak veľa.

„No, Rose príde asi o dve minúty a Edward asi o hodinu. Ešte išiel niečo kúpiť,“ zašvitorila tá maličká elfka.

„Hmm... tak sa posaďme a počkajme na ňu. Edward sa to potom aj tak dozvie,“ povedala tá druhá upírka. Zvláštne. Jej hlas znel opäť ako hlas matky, ktorá sa bojí o svoje dieťa. Občas som počula aj Zaf takto hovoriť. V mnohých ohľadoch mi bola ako matka.

Zatiaľ si všetci posadali. Ja som si ich prezerala. Pri Carlisleovi sedela tá upírka s dlhými vlasmi a držala ho za koleno. On ju držal okolo pása a podchvíľou ju bozkával do vlasov.

Tomu druhému blonďákovi sedela na kolenách tá maličká elfka. Držal ju pevne v náručí, ale pozeral na mňa. V jeho pohľade bol aj strach. Nebodaj by sa ma bál?

V kresle oproti mne trónil Emmett a trochu prihlúpo sa usmieval.

Sedeli sme tam naozaj len chvíľu, keď sa dvere rozrazili a dnu vbehla ona... Tá blondína.

Vyľakane som vyskočila na nohy a prekvapene na ňu pozerala. Ona robila to isté. Vážne sme sa až neskutočne podobali. Dokonca sme mali aj znamienko na tvári, dokonca na tom istom mieste. Bolo to ako pohľad do zrkadla, len s tým rozdielom, že ona mala blonďavé vlasy a zlatavé oči.

Prekvapene som si opäť sadla a nemohla z nej spustiť oči. Ona akoby tiež nemohla. Pozerali sme na seba dosť dlho – ani neviem či to boli sekundy, minúty ale hodiny - keď si niekto odkašľal. Pozrela som tým smerom. Bol to Emmett. Pobavene pozeral raz na jednu, raz na druhú. Ako malé dieťa.

„Páni, kto si?“ spýtala sa tá blondínka – Rosalie – a prekvapene prešla k Emmettovi a sadla mu na kolená. Emmett spokojný, že má tu správnu, ju silno objal.

„Och, prepáčte. Ja som sa vlastne ani nepredstavila. Som Isabella Swanová,“ pousmiala som sa na nich.

„Swanová? Zafrina ti dala svoje meno?“ spýtal sa Carlisle prekvapene.

„Ale hej, dala mi svoje meno, ale prekvapuje ma, že ho poznáš. A vy ste?“ spýtala som sa pokynula smerom k ostatným. Samozrejme som vedela ako sa volajú ale absolútne som nemala tušenia kto je kto.

„Hej. Takže. Mňa poznáš. Toto je moja žena Esmé. Tamto sedí Jasper a jeho manželka Alice. A Emmetta s Rosalie asi tiež už poznáš.“ Pri každom mene ukázal na dotyčného a milo sa na mňa usmieval.  

„Veľmi ma teší,“ povedala som a zoširoka sa usmiala.

„Isabella? Odkiaľ si prišla?“ spýtala sa Alice.

„Prosím, volajte ma Rain.“ Pokyvkali hlavou, ale Alice to asi nedalo.

„Rain? To kvôli očiam?“

Chvíľu som sa rozhodovala, či jej poviem skutočný dôvod. Asi bude lepšie, keď poviem, že je to kvôli očiam.

„Áno kvôli očiam,“ prikývla som. Opäť sa ozval Carlisle.

„Odkiaľ vlastne poznáš Zafrinu a jej sestry?“ Samozrejme, hneď od stredu veci.

„Zafrina ma, takpovediac, vychovala. Sama mi rozprávala, že ma našla niekde v košíku v lese. V košíku bol ešte list, ale nikdy mi neprezradila, čo v ňom bolo. Doteraz ho opatruje. Prezradila mi len moje meno. Samozrejme, moje narodenie akosi neuniklo sociálke a dosť intenzívne po mne pátrali, tak sme sa museli dosť často presúvať. Naposledy sme žili neďaleko dažďového pralesa, kde som spoznala aj jej sestry. Ja som sa rozhodla presťahovať sem. Oni už so mnou nešli, ale čoskoro ma prídu navštíviť, tak si s nimi budeš môcť pohovoriť aj osobne,“ usmiala som sa na neho. Vyzeral prekvapený. Ostatne, ako zvyšok osadenstva v tejto obývačke.

„Keď sme boli v nemocnici, spomínala si niečo o vegetariánstve.“ Ach jasné, to som tiež nevysvetlila.

„No.. je to vlastne tak, že vďaka mne sa Zaf podarilo pochopiť tvoju myšlienku a tvoje rozhodnutie nezabíjať ľudí. Predsa len potrebovala, aby som sa jej nebála. Keď som odchádzala, bola ešte len čiastočne na zvieracej strave. Ale kým sa naučila ovládnuť, párkrát sa pošmykla. Snažila sa to skryť, ale nie som slepá. Zaujímavé ale je, že nikdy netúžila po mojej krvi. Je to zvláštne, ale bolo to jednoduchšie. Teraz sa snaží na vegetariánstvo presvedčiť aj svoje sestry. Hádam sa jej to konečne podarí.“ Na konci som už bola dosť skeptická. Predsa len odolať ľudskej krvi je dosť ťažké.

„Koľko si mala rokov, keď ti povedala o mne a prezradila ti o existencii upírov?“

„Vtedy som mala len päť rokov. No, vlastne necelých päť rokov.“

„Mala si len päť rokov? A to si sa nebála? A nikdy si nič neprezradila?“ spýtal sa nechápavo Jasper. On bol asi pravdepodobne vojak alebo niečo také, keď dosť dbá na pravidlá.

„Bola som malá, ale nebola som hlúpa. Už takáto malá som bola veľmi vnímavá. Veď aj slepý by si všimol, že ma červenkavé oči a menia jej farbu. Nikdy ma nenapadlo od nej utiecť, je to jediná rodina, ktorú mám a z toho aj vyplýva, že by som nikdy neprezradila upírske tajomstvo. Vystavila by som ju veľkému nebezpečenstvu a to nechcem. Vtedy mi aj povedala, že sa snaží prejsť na vegetariánsku stravu a povedala mi o Carlisleovi.“ Na chvíľu som sa stratila vo svojich úvahách. Zrazu som začula Rosaliin hlas:

„Myslíte, že hovorí pravdu?“ povedala tak potichu, aby som to nepočula. Ale ja som to počula.

„A povieš mi prečo by som mala klamať? Aký by som na to mala dôvod?“ spýtala som sa pohoršene. Je pravda, že ma nepoznajú, ale prečo si niečo také myslí?

„Ako to, že si ma počula? Povedala som to tak potichu, že ani človek by to nemal počuť. Kto si v skutočnosti?“ Dobrá otázka.

„To je vážne dobrá otázka. Ale sama to neviem. Neviem, kto sú moji rodičia a či ešte vôbec žijú, alebo čo sa s nimi stalo. Jediné, čo nejako vypovedá o mojej minulosti je list, ktorý má Zafrina. Ja o sebe len viem, že som pôvodom francúzska. Moje druhé meno je Jacqueline,“ povedala som a všimla si, že sa v mojom hlase ozvalo aj trošku hystérie. Hmm... Nikdy som nebola hysterická.

„Hej, to tvrdíš ty, ale ako ti máme veriť? Čo ak si nám len prišla zničiť rodinu?“ povedala pohoršene Rosalie. Asi tú hystériu pochopila inak. Nebodaj si myslí, že hysterčím preto, že ma odhalila? Ako si niečo také môže myslieť?

„Rose...“ snažil sa ju upokojiť Emmett. No bez väčšieho úspechu.

„Žiadna Rose, Emmett. Pozrime sa pravde do očí. Príbeh, čo nám tu povedala, je dojemný, ale pravdepodobne aj vymyslený. Volá sa vôbec Isabella?“ povedala a teraz už jej hlas znel opovržlivo. Ona mnou opovrhuje?

Slzy hromadiace sa mi v očiach sa preliali cez okraj a ticho mi stekali po tvári. Sklonila som hlavu a nechala slzy stekať ďalej. Jedna kvapka mi kvapla na ruku. Prekvapením mi aj prestali tiecť slzy. Moje slzy mali totiž modrú farbu. Takú mierne tyrkysovú. Rýchlo som si utrela oči.

„Je síce pravda, že o mne nič neviete, ale ja by som vám neklamala. Je mi ľúto, že si to myslíte. Ale aj tak som vás veľmi rada spoznala,“ povedala som plačlivo a rýchlo vybehla z obývačky smerom k dverám. Nikto sa ma nesnažil nejako zastaviť. A to som si myslela, že som našla priateľov.

Otvorila som dvere a do niekoho narazila. Pozrela som hore a skamenela na mieste. Vo dverách totiž stál...

Dúfam, že ma za ten koniec nezabijete. Ale aj tak komenty, komenty, komenty prosím a ja sem potom pridám - hádam čoskoro - ďalšiu kapitolu.

Nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 4. kapitola :