Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 3. kapitola

17.01.2010 (21:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3727×

3. kapitola

„Ááá, slečna Haleová. Čo potrebujete?“ spýtala sa a ja som zostala len prekvapene pozerať...

Slečna Haleová? Čo padla z jahody? A asi rovno na hlavu...

„Prepáčte, ale ja som Swanová. Moja mama vám dnes ráno volala,“ povedala som prekvapene. Nedala si na raňajky nejaké halucinogénne huby?

„Preboha, prepáčte. Ja... No... strašne sa podobáte na našu študentku - Rosalie Haleovú,“ ospravedlňujúco sa usmiala. To som dostala ešte väčší šok. To sa podobám na nejakú miestnu študentku?

„Prepáčte, že sa pýtam... Ale ako vyzerá tá Rosalie?“ spýtala som sa nevinne. Ak sa na ňu naozaj podobám...

„No, vyzerá presne ako vy, len má blonďavé vlasy a jantárové oči.“ No jasné. Takže po svete pobehuje baba, čo sa na mňa až pekelne podobá a ja ju stretnem práve v tomto meste. Náhoda je blbec, ale toto je veľa aj na mňa.

„Tak poďte, vyplníme tie papiere, slečna Swanová,“ usmiala sa milo a pokynula mi, aby som sa posadila. Čo je taká nedočkavá?

„Prosím, volajte ma Rain,“ povedala som stále ešte v miernom šoku.

„Ale samozrejme. Takže tu máte papiere, ktoré treba vypísať. Potom, keď to budeme mať, tu je ešte jeden, ktorý podpíšu rodičia. A chcela som sa spýtať... Do akého ročníka vás zapíšem?“ spýtala sa milo.

„Do tretieho, myslím, bude najlepšie. Doteraz som mala len domáce vyučovanie,“ povedala som odrazu. Aspoň si ušetrím neskoršie nedorozumenia.

„Ale samozrejme. Takže, vypíšte tieto papiere a ja vám zatiaľ nájdem rozvrh.“ Opäť sa milo usmiala a pokynula hlavou niekde za mňa. Pozrela som tam, kde mi ukazovala. Bol tam malý stôl so stoličkami. Zobrala som teda papiere a vybrala sa k nemu.

Vypísať tie papiere nebol žiadny problém.

Doterajšie výsledky, mená rodičov – v tom som, samozrejme, klamala a uviedla som radšej len Zafrinu, ale otca nie. Stále predsa tvrdím, že je mŕtvy. Čo v konečnom dôsledku pravdepodobne aj je. Potom telefón na nich – opäť jej číslo. Budem jej musieť zavolať a oboznámiť ju so situáciou. Iste sa poteší, že opäť idem do školy.

Samozrejme, potom tam bolo číslo poistenia, adresa a kontakt na mňa. Rodné číslo a predchádzajúca škola.

Tá milá pani mi povedala, že to nemám vypisovať, keďže som sa učila len doma.

Asi za pol hodinky som mala všetko potrebné vypísané a papiere som odovzdala.

„Už to mám vyplnené,“ povedala som, keď som došla k stolu tej sekretárky – či čo vlastne bola.

„Och, samozrejme. Ja tu už pre vás mám rozvrh hodín, plán školy a papier, ktorý podpíšu rodičia. Potom stačí, ak ho prinesiete až v prvý deň školy,“ podala mi akési papiere a ja som si ich vzala. Zbežne som si prezrela rozvrh.

Matika, trigonometria, španielčina, biológia, telocvik... francúzština. No s Pánom Bohom na vesmír. To bude moja smrť.

„Prepáčte, ale nebolo by možné vynechať francúzštinu? Ja som sa ju nikdy neučila,“ povedala som nevinne. A to by som ju mala vedieť už len preto, že som rodená francúzska.

„Naozaj to nie je možné, ale môžete požiadať o doučovanie z francúzštiny profesora, alebo nejakého študenta,“ povedala takmer previnilo. Čo sa cíti zle preto, že mi nepomohla? Ona si vážne niečo “šľahľa“. Nech už ale berie čokoľvek, lezie jej to na mozog.

„Ach, to nič. Aj tak vám veľmi pekne ďakujem. A dovidenia,“ povedala som a otočila sa dramaticky na opätku.

„Dovidenia,“ zakričala za mnou, keď som bola takmer vonku z kancelárie.

S nosom nacapeným na papieri som išla k autu. Samozrejme sa zase raz prihlásila moja šikovnosť.

Nešťastne som sa pošmykla na schode a padala dopredu. Chcela som sa zachytiť na ruke a aj sa mi to podarila. Teraz som pre zmenu cítila bolesť v zápästí. Som ja ale šikulka.

Pokrútila som hlavou sama nad sebou a radšej sa vydala do svojho auta.

Domov som prišla za pár minút. Keďže sa po ceste ohlásil môj žalúdok, zamierila som si to hneď do kuchyne. Pomaly na mňa začínala liezť aj únava, tak si potom pôjdem asi ľahnúť.

Pustila som sa teda do prípravy obeda. Bola som dosť hladná, tak som len uvarila špagety a zaliala ich omáčkou z konzervy. Ešteže existujú. Ja inak varím strašne rada, ale takto sa mi veľmi nechcelo.

Rýchlo som to zjedla a vybehla do poschodia. Vo svojej izbe som zobrala moju obľúbenú nočnú košeľu a zamierila som do kúpeľne, do sprchy.

Sprchu som vybavila rýchlo, teda aspoň som sa snažila. Po toľkom cestovaní mi teplá voda,  stekajúca mi po pokožke, uvoľnila každučký sval.

Vyšla som odtiaľ až po niekoľkých minútach. Prezliekla som sa do pyžama a upaľovala do spálne. Zaspala som ešte skôr, ako sa mi hlava dotkla vankúša.

Snívali sa mi rôzne sny. Jeden prechádzal do ďalšieho a ten do ďalšieho. Miešali sa tu moje spomienky na Zaf a moja minulosť. Bol to veľmi pekný sen.

V jednom momente ale zmenil smer. Už to neboli spomienky.

Sedela som tam na nejakej lúke. Bola to pekná lúka, taká okrúhla, symetrická, dokonalá. Sedela som na nej a za ruku som držala najdokonalejšieho chalana na tejto planéte. Krásna tvár a úžasné telo. Bronzové vlasy v štýle mierne vrabčie hniezdo. A tie jeho oči. Zlaté a hlboké ako Mariánska priekopa. Zlaté. Ten chalan bol upír! Ale bol to vegetarián. Ale pozeral na mňa s takou láskou a túžbou.

Potom sa obraz stočil na mňa. Ani ja som nebola tá istá. Moja tvár bola rovnaká, ale nič iné. Moje vlasy už neboli čierne ale mierne modré. A moje oči... Moje oči boli strieborné. Strieborné! Také krásne a zároveň také zlovestné. Pomstichitvé.

Zrazu sa môj sen opäť zmenil. Už to nebol krásny sen, bola to hnusná nočná mora.

Zrazu ma ten upír nedržal za ruku, nedíval sa na mňa s láskou v očiach. Odstrkoval ma od seba. Odchádzal preč. Nech som akokoľvek volala, neobzrel sa. Nech som akokoľvek prosila, odišiel...

S trhnutím a výkrikom na perách som sa zobudila. Zrýchlene som dýchala. Bol to len sen, bol to len sen.

Opakovala som si dookola a snažila sa upokojiť. Chcela som sa zdvihnúť na ruke, ale nemohla som. Prešla mi ňou taká ostrá bolesť, až som zalapala po dychu. Samozrejme, môj úraz pri škole. Asi som si ju zlomila.

Nemohla som ňou pohnúť. No čo, zdá sa, že spoznám ďalšiu časť mesta. Aj keď je to práve nemocnica. Opäť som si povzdychla a vyštverala som sa z postele. Pozrela som na hodiny. Bolo niečo pred treťou. To som spala dosť dlho.

Najskôr som zamierila do kúpeľne. Trochu sa skultúrniť. Nech sa ma tam nezľaknú.

Potom som zamierila do šatne. Obliekla som si tie isté rifle, ale k nim som si dala sivé tričko a čierne sako. Na nohy som si radšej obula len čierne baleríny. Tá moja šikovnosť by sa predsa len mohla nejako prejaviť.

Prezrela som si ruku. No nevyzerala až tak zle. Síce som s ňou nemohla hýbať, ale nebola až taká opuchnutá. Ale bolela poriadne.

Schmatla som kľúče a rýchlosťou blesku som mierila do nemocnice. Vedela som kde je, keďže som okolo nej išla, keď som bola v škole.

Prišla som tam asi o pätnásť minút. Zamierila som k recepcii, kde sedela nejaká peroxidová blondína asi okolo tridsiatky.

Keď ma začula, zdvihla hlavu a milo sa na mňa usmiala. Snáď nebude až taká sliepka na akú vyzerá.

„Dobrý deň, slečna Haleová. Idete za otcom?“ spýtala sa úlisne a mne takmer padla sánka. Ďalšia sfetovaná. Tentokrát som sa ale rozhodla, že to využijem, keďže je jej otec lekár.

„Áno, idem za ním. Neviete, kde by som ho našla?“ spýtala som sa nevinne. Dúfam, že je hlúpejšia ako vyzerá a neprekukne ma.

„Och. No, teraz má službu na pohotovosti. Pôjdete cez túto chodbu,“ ukázala na chodbu predo mnou, „a potom sú to tie posledné dvere,“ zakončila svoj monológ. Ja som sa len poďakovala a vydala sa smerom, ktorý mi ukázala.

Posledné dvere som našla ľahko a tak som zaklopala.

Po chvíľke sa ozvalo tiché: „Vojdite,“ a ja som vošla.

Ordinácia bola priestranná a celkom vkusne zariadená. Bola tam jedna posteľ a dve stoličky. Za stolom tam sedel neuveriteľne krásny lekár. Mohol mať najviac dvadsaťpäť rokov a vyzeral ako dokonalá filmová hviezda.

Zdvihol hlavu od nejakých papierov, čo mal na stole, a prekvapene sa na mňa pozrel. Čo videl ducha? Alebo mu straší vo veži?

„Rose? Kedy si sa dala prefarbiť?“ Ach, no jasné! A to si hovorí otec, keď nespozná, že nie som jeho dcéra?

„Vy ste sa všetci asi pomiatli? Ja nie som nijaká Rose, či kto. Ja sa volám Rain!“ povedala som dosť podráždene.

Prekvapene na mňa chvíľu pozeral. To som jej až taká podobná?

„Och, prepáčte, slečna, ale naozaj sa na moju dcéru až neskutočne podobáte. A prečo ste prišli?“ Pravdepodobne sa ohlásili jeho lekárske inštinkty. Prešla som cez miestnosť a posadila sa na stoličku oproti nemu.

„Nič sa nestalo. Len ma to dosť prekvapuje. Dnes ste už tretí človek, čo mi tvrdí, že som nejaká Rosalie. Predpokladám - vaša dcéra.“ Prikývol mi na znak súhlasu. „Prišla som, pretože som si, pravdepodobne, zlomila ruku, keď som spadla.“ Zodvihla som inkriminovanú ruku.

Prikýval a pokynul smerom k posteli, na ktorej bol typický šušťavý, nemocničný papier. Sadla som si a on ku mne pristúpil. Opatrne mi prezrel ruku.

„Neviem, či je to zlomené, ale budete musieť ísť na röntgen.“ Milo sa usmial. „Mimochodom, ja som Carlisle Cullen.“ Len čo vyslovil to meno, onemela som úžasom. Zaf povedala, že jeho ovládanie je dokonalé, ale aby pracoval v nemocnici?

Až teraz som si vlastne všimla, aká je jeho ruka studená a aké má zlaté oči.

„Vy ste Carlisle Cullen?“ opýtala som sa stále v šoku. Nechápavo prikývol. Pravdepodobne sa snažil zistiť, či som psychicky v poriadku.

„Predpokladám, že vaša dcéra nie je vaša vlastná, ale adoptovaná... Je aj ona vegetariánka?“ Predsa len tie oči môžu byť podfuk. Veď existujú kontaktné šošovky.

„Vegetariánka? O čom hovoríte?“ spýtal sa nevinne. Si myslí, že som až taká sprostá?

„Nebojte sa. Ja viem, že ste upíri, ale nikomu to nepoviem. Len ma zaujíma, či je tiež vegetariánka.“ Milo som sa usmiala a on naopak vytreštil oči. Asi nie je zvyknutý, že niekto vie, kým je v skutočnosti.

„Odkiaľ viete o našej existencii?“ spýtal sa stále rovnako zaskočený.

„Doktor Cullen...“

„Volaj ma Carlisle,“ prerušil ma. Len som prikývla.

„Tak Carlisle. Pamätáš si na upírku menom Zafrina?“ Jasné, že si pamätá, veď je to upír.

„Áno, samozrejme. Ale odkiaľ ju poznáš?“

„Odkiaľ? Veď ona ma vychovala. A mimochodom, pozdravuje ťa a odkazuje, že konečne pochopila tvoje rozhodnutie,“ usmiala som sa. On mal opäť nechápavý pohľad.

„Aké rozhodnutie?“ spýtala sa. Hmm... Nesedím mu na vedení? A potom, že upíri sú inteligentní.

„Stala sa z nej vegetariánka a svoje sestry sa snaží takisto presvedčiť o tejto myšlienke,“ povedala som zdvorilejšie, ako som chcela. Nakoniec, aj tak som sa pretvarovala. Nebola som vo svojej koži už len z toho, že som ho tu stretla a okrem toho - tá ruka ma stále bolela.

„No, ale pohovoriť by sme si mohli aj potom nie? Tá ruka ma trochu aj bolí.“

„Och, prepáč. Samozrejme, najskôr sa ti pozriem na ruku a potom zájdeš k nám a pohovoríme si.“ Hmm... Zaujímavá ponuka. Len som prikývala a on ma už viedol kamsi preč.

Nakoniec som ruku nemala zlomenú, len narazenú. Carlisle mi ju obviazal. Potom sme odišli z nemocnice. Vraj by sa mu aj tak čoskoro skončila služba. No nič, hádam mu tu nezavarím. Išli sme jeho autom. Moje ostalo na parkovisku. No čo, zajtra si poň zájdem.

Cesta k jeho domu bola dlhá a tichá. Každý z nás sa utápal vo vlastných myšlienkach. Ani som si neuvedomovala kade ideme. Zrazu len zastavil v nejakej garáži plnej áut. Bolo tu Jeep, žlté Porsche, strieborné Volvo, červené BMW a Aston Martin. Potom tu boli dve motorky.

Carlisle ma viedol do domu a tam mi pokynul, aby som si sadla. Zaviedol ma totiž do obývačky. Bola veľmi priestranná. Jedná celá stena bola presklená, bola tu veľká biela pohovka s tromi kreslami rovnakej farby a obrovská plazmová telka. V rohu bol prekrásny klavír. Kedysi ma na ňom učila Zaf hrať. Zbožňovala som hru na klavíri. Rada som si vymýšľala všelijaké svoje skladby.

„Posaď sa, Rain, a urob si pohodlie. Ostaní sú na love, ale idem im zavolať. Hneď sa vrátim.“ Následne sa na mňa ospravedlňujúco usmial a zamieril na poschodie.

Ani neviem ako dlho som tu len tak sedela, ale zrazu ma objímali niečie mocné ruky. Ucítila som jeho pery pri uchu:

„Ahoj, krásavica. Si ešte viac sexy ako s blond vlasmi,“ zašepkal túžobne.

Chcela som protestovať, ale než som to stihla, bola som mu tvárou v tvár a jeho pery sa nebezpečne približovali k mojim... 

Poprosím komenty, kritiku, alebo aspoň smajlíka. Nech viem, že to čítate a môžem pokračovať.

Nessienka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 3. kapitola :